Venuje sa hlavne súdnictvu a slovenskej mafii.

Ľudmila Lacková

Reč je o&nbsp;ich bosovi Mikulášovi Černákovi, ktorého nenazvú inak ako Magor. „Len my vieme, aké besnenie sa dialo,“ spomína Kaštan Černákovo vyčíňanie v&nbsp;deväťdesiatych rokoch a&nbsp;vysvetľuje, prečo si Černák k&nbsp;vražde milionára Szymaneka prizval ako divákov ešte aj členov východoslovenskej a&nbsp;poľskej mafie. „Aby ukázal svoju brutalitu, aby predviedol, kto je.“

Kauza vraždy Grzegorza Szymaneka, uneseného a&nbsp;krátko nato zavraždeného bohatého podvodníka hľadaného Interpolom, sa po dvadsiatich rokoch opäť prejednáva na súde. V&nbsp;roku 1999 prokuratúra obžalovala zo Szymanekovej vraždy Mikuláša Černáka. Bolo to vôbec prvýkrát, keď sa nahlas začalo o&nbsp;Černákovi hovoriť ako o&nbsp;vrahovi, ale on sa tváril ako ctihodný podnikateľ. Kdežeby on niekoho zavraždil! On?! Tvrdil, že o&nbsp;nejakom Szymanekovi ani len nepočul. Na súde pôsobil tak presvedčivo, že náchylní veriť mu boli novinári aj verejnosť.

Z&nbsp;očitého svedka vraždy Alexandra Horvátha si Černák na súde uťahoval, nahlas sa z&nbsp;neho smial a&nbsp;ohľadne nájdených kostí v&nbsp;ilegálnom hrobe v&nbsp;horách nad Polomkou vykrikoval akože vtipné poznámky. Pri otázke znalcovi - ako je možné, že sa niekoľko malých kostí našlo vo vrstve zeminy nad telom, Černák vykríkol: „Asi sa odkopal.“ Z&nbsp;lavice obžalovaných plnej Černákových verných kumpánov sa ozval hlasný rehot. Súd sa napokon nemohol skončiť inak ako oslobodením Černáka spod obžaloby v&nbsp;prípade Szymanekovej vraždy. Polícia totiž nedokázala poskytnúť Horváthovi dostatočnú ochranu, hoci dostal štatút chráneného svedka. Počas procesu niekoľkokrát zmenil výpoveď, nedal sa mu veriť už ani nos medzi očami.

Ako korunný svedok vystupuje Horváth aj v&nbsp;obnovenom procese. Na Okresnom súde v&nbsp;Banskej Bystrici sa teraz posťažoval: „Dvadsať rokov sa zapodievam týmto prípadom. Dvadsať rokov sa skrývam. Nechala ma družka. Štrnásť rokov som nevidel dcéru.“ Horváth nemá kontakt s&nbsp;rodinou okrem iného preto, že sedí v&nbsp;base. Pôsobil ako člen mafie, podieľal sa aj na vražde vlastného švag­ra, košického bosa Róberta Holuba. S&nbsp;políciou začal spolupracovať až potom, ako sa aj jeho ktosi pokúsil zastreliť a&nbsp;následkom zásahu do chrbtice ostal na invalidnom vozíku. Horváth z&nbsp;pokusu o&nbsp;jeho likvidáciu vinil Černáka.

Prenasledoval ho panický strach, že Černákovi ľudia dielo dokonajú, aby ho navždy umlčali. Z&nbsp;invalidného vozíka nebol schopný brániť&nbsp;sa nijakým spôsobom. Preto v&nbsp;roku 1998 ukázal policajtom miesto v&nbsp;horách pri Polomke, kam zahrabali telo milionára Szymaneka. Iné východisko z&nbsp;prekérnej situácie nevidel. Prečo Horváth potom odvolal svoju výpoveď a&nbsp;namiesto Černáka označil ako Szymanekovho vraha východniara Fabiána, teraz iniciatívne vysvetľuje sám Černák: „Musím priznať, že keď sme sa vtedy dozvedeli o&nbsp;Horváthovej spolupráci s&nbsp;políciou, vyvíjali sme na neho tlak. Poslal som do Kováčovej, kde bol Horváth na liečení, dvoch svojich ľudí, aby na neho pritlačili, a&nbsp;cez advokáta Jordána som mu za zmenu výpovede sľúbil desať miliónov vtedajších korún.“

Či Horváth nejaké peniaze dostal, Černák súdu nepovedal a&nbsp;vyslovene odmietol špecifikovať, akými kanálmi svoje rozkazy posielal. Práve to by bolo zaujímavé dozvedieť sa, pretože v&nbsp;inkriminovanom čase už sedel vo väzbe. Z&nbsp;jeho čiastočného priznania je zrejmé len jedno - mafiáni dokážu ovplyvňovať svedkov, hatiť dôkazy a&nbsp;tak zasahovať do vyšetrovania či súdnych procesov aj spoza mreží. „Vojaci“ i&nbsp;mafiánski advokáti ďalej slepo vykonávajú pokyny, ktoré bos vydal. Veď napokon takto dal Černák rozkaz na zastrelenie iného svedka procesu - Mariana Karcela. Po Karcelovej vražde už černákovci s&nbsp;„presviedčaním“ Horvátha veľa práce nemali.

Pamätníci prvého procesu mali divný pocit z&nbsp;Horvátha aj počas jeho výpovede. Usadený v&nbsp;invalidnom vozíku pred súdnym senátom predviedol farbisté rozprávanie plné takých detailov, akoby písal román a&nbsp;nespomínal na vraždu starú dvadsaťjeden rokov. Opisoval kabriolet hráškovozelenej farby, bundu zošitú z&nbsp;kúskov kože, UAZ s&nbsp;plachtovou strechou, plot s&nbsp;vytrhanými drevenými latkami, spomínal si na rezne, ktoré jedli s&nbsp;Kánom, na slaninu položenú na stole. Horváthovo rozprávanie vyvolávalo pocit, akoby vo väzenskej nemocnici v&nbsp;Trenčíne absolvoval transplantáciu mozgu. Veď pred dvadsiatimi rokmi pôsobil na súde priam slaboducho.

Černák sa nahlas smial tomu, aký je Horváth „hlúpy Cigán“. Pamätné ostane Horváthovo tápanie pri otázke, v&nbsp;akom ročnom období do­šlo k&nbsp;spáchaniu Szymanekovej vraždy. Nedokázal pomenovať, či vtedy bola zima, či leto. Vôbec si nevedel spomenúť, čo mal Szymanek oblečené, či mal ruky spútané, hoci od zločinu neprešlo veľa času. A&nbsp;teraz, dvadsať rokov od inkriminovaných udalostí, sypal z&nbsp;rukáva jeden farbistejší detail za druhým. Nad formou Horváthovej výpovede sa pozastavil aj sudca Peter Philadelphy. Do súdnej zápisnice nadiktoval poznámku, že výpoveď Alexandra Horvátha na hlavnom pojednávaní „je detailne totožná s&nbsp;jeho výpoveďou v&nbsp;prípravnom konaní“. Teda že Horváth sa zrejme opis priebehu vraždy naučil naspamäť podľa zápisu z&nbsp;vyšetrovania.

Najnovšia Horváthova verzia Szymanekovej vraždy je v&nbsp;súlade s&nbsp;tým, čo vypovedá Mikuláš Černák. Ten sa k&nbsp;úkladnému zločinu už priznáva. Opisuje, ako na objednávku poľského podsvetia dal Szymaneka uniesť. Po niekoľkých dňoch skrývania na rôznych miestach Horehronia vydal pokyn, aby Szymaneka vyviedli von z&nbsp;chaty k&nbsp;čerstvo vykopanej jame, z&nbsp;ktorej ešte vyhadzovali posledné kamene, takže Poliakovi muselo byť jasné, čo sa bude diať.

„Stále niečo kričal,“ spomínal si Černák a&nbsp;podvedome pritom párkrát nervózne pokýval rukou, akoby ho Szymanekove výkriky ešte stále rozčuľovali. „Ja som sa nad neho zohol. Povedal som - stretneme sa v&nbsp;pekle, strčil som mu hlaveň do úst a&nbsp;vystrelil som.“ Černák nebol nadšený, že musí pred verejnosťou sám spomínať, ako strkal hlaveň pištole do rúk spútanému, zúfalo kričiacemu mužovi. „Nechcel som to znovu hovoriť,“ povedal na rovinu, ale uvedomoval si, že inú možnosť nemá. Nie, ak chce so sebou stiahnuť aj niekdajšieho kamaráta Jána Kána.

Za iných okolností by stačilo, aby sa Černák priznal a&nbsp;súd by už vôbec nerozoberal detaily vraždy, nepátral by po okolnostiach. Zaoberal by sa jedine otázkou výšky trestu pre Černáka. V&nbsp;týchto intenciách chvíľu uvažoval aj Černák. Myslel si, že pre neho a&nbsp;hlavne pre jeho potenciálnu žiadosť o&nbsp;podmienečné prepustenie z&nbsp;väzenia nie je dobré neustále sa v&nbsp;médiach ukazovať ako vrah. Preto aj požiadal súd o&nbsp;pojednávanie v&nbsp;jeho neprítomnosti, na čo má každý obžalovaný právo. Nakoniec však zvíťazila túžba po pomste. Černák sedí v&nbsp;súdnej sieni na každom pojednávaní a&nbsp;nielen on, ale i&nbsp;jeho obhajca Miloš Maďar sa správa tak, akoby ich jediným cieľom bolo preukázanie Kánovej viny.

Na rozdiel od advokáta Maďara je u&nbsp;Černáka motivácia úmyslu usvedčiť Kána pochopiteľná. Kán - druhý z&nbsp;notoricky známej fotografie, ktorá zachytáva, ako sa spolu s&nbsp;Černákom, obaja poriadne vypasení, vybrali prihlásiť na políciu -, ten Kán si odsedel iba päť rokov za vydieranie a&nbsp;vrátil sa domov k&nbsp;svojej rodine. Černáka postupne usvedčili z&nbsp;mnohých vrážd a&nbsp;vyfasoval doživotie, takže jeho frustrácia musí mať gigantické rozmery. „Kán za posledných dvadsať rokov nič nespáchal. Snažil sa, podniká, ale naša minulosť nás dobieha. Szymanekova vražda bola jeho nápad,“ vypovedal s&nbsp;kamenným výrazom v&nbsp;tvári bos Černák.

Súdu oznámil, že po výstrele do Szymanekových úst podal pištoľ Kánovi a&nbsp;ten tiež strelil do ešte chrčiaceho muža. „Kán nebol prek­vapený, keď som mu podal zbraň. Nebolo to prvýkrát…“

„Je to veľké klamstvo,“ bránil sa Kán. „Neviem, či pán Černák navštívil v&nbsp;Leopoldove herecké kurzy.“ Potom sa obrátil k&nbsp;Černákovi a&nbsp;nahnevane vyšplechol: „Koľko vrážd si spáchal? Dvadsať? Tridsať? Štyridsať?“ „Odpočítaj si tých šestnásť, čo sme spravili spolu,“ neostal mu bos nič dlžný.&nbsp; To bola azda jediná chvíľa, keď bývalí kamaráti na súde stratili nervy. Inak na seba ani nepozrú, zatiaľ držia emócie na uzde.