reportáže zo Slovenska, zdravotníctvo

Peter Kubínyi

Tu je môj dom, nech mi ho postaví! Už samotná táto veta človeka nastraží, podtón panovačnosti ho až vydesí. A&nbsp;to ešte netušíte, že takýto odkaz poslala budapeštianskemu architektovi Flórisovi Korbovi grófka Telekiová, a&nbsp;to skryté zámeno on znamená, že mu ani nevyká, ani netyká, ale oslovuje ho ako slúžku: „Priniesla mi čaj!“

Napodiv, projektant súhlasil, ba čo viac, nechcel za svoju prácu peniaze, lebo „grófka už vlastne všetko urobila“. Sama si tú vilu navrhla, sama si zhotovila miniatúrny model a „on“ nech jej ho postaví. Stalo sa to v&nbsp;roku 1907 a&nbsp;vila dostala názov Szikra, po slovensky Iskra, čo bol pseudonym pani grófky ako spisovateľky. Inak mimoriadne činorodej ženy, ktorá sa okrem všetkého stihla angažovať vo feministickom hnutí. Neprekážalo jej, že jej nápad zaplatil manžel, gróf Teleki. To asi deti, ktoré v&nbsp;tejto vile v&nbsp;Novom Smokovci dnes majú škôlku, netušia.

Historik umenia Maroš Semančík z&nbsp;Múzea v&nbsp;Kežmarku nadšene konštatuje, že architekt vychádzal z&nbsp;tradícií britských vidieckych domov, a&nbsp;vy ticho uvažujete, ako dokonale si poradil s&nbsp;vrtochmi grófky a&nbsp;akú krásnu vilu dokázal napriek všetkému postaviť.

Aby sme však neohovárali, možno išlo naozaj o&nbsp;šťastné manželstvo, lebo sa vzápätí zmieňuje o&nbsp;tom, že záhradu si manželia dali upraviť ako prvé alpinárium vo Vysokých Tatrách a&nbsp;že po smrti grófa v&nbsp;roku 1919 vdova celý objekt predala.

„Na návrh Masarykovej dcéry Charlotty ju vtedy premenovali na počesť československých legionárov v Rusku na Sibír, od roku 1948 slúžila ako odborárska zotavovňa a&nbsp;od roku 1952 je to škôlka,“ hovorí. Vraj je krásna aj zvnútra, ale to vám potvrdiť nemôžeme. Pani riaditeľka nám pre hygienické opatrenia súvisiace s&nbsp;koronavírusom do nej nedovolila ani nahliadnuť.

Zato vilu Marína na Štrbskom Plese sme videli odhora až dole. Je len pár metrov od jazera s takým fantastickým výhľadom z okien, že aj vy by ste tu začali tvoriť ako poetka Maša Haľamová. „Na konci mojej križovatky stojí dom na brehu jazera. Skutočný. Nevysnívaný.“ Tieto jej slová si môžete prečítať na pamätníku pred vilou, kde žila v&nbsp;rokoch 1930 až 1956. Ale už keď sa do nej nasťahovala, stála takmer štyridsať rokov.

„Bol to developerský projekt. Vilu Tivoli si dal vybudovať Viliam Rajner, riaditeľ Kúpeľov Starý Smokovec, navrhol a&nbsp;postavil mu ju slávny architekt Gedeon Majunke v&nbsp;rokoch 1891 až 1892. Bol to nájomný dom. V&nbsp;tom čase patril medzi lacnejšie ubytovacie zariadenia,“ rozpráva historik umenia a&nbsp;vy s&nbsp;úžasom počúvate, že klient pred prvou svetovou vojnou zaplatil za jednoposteľovú izbu štyri, dvojposteľovú sedem a&nbsp;za izbu s&nbsp;balkónom deväť korún!

Dnes, usudzujúc podľa luxusného vybavenia apartmánového domu v tejto zrekonštruovanej vile, by ste s&nbsp;deviatimi korunami nedošli ani na prah vstupných dverí.

„V roku 1919 vilu premenovali na Marínu podľa diela Andreja Sládkoviča,“ dodáva Maroš Semančík a&nbsp;my sa pomaly blížime k&nbsp;roku 1930, keď do Tatier nastúpil kúpeľný lekár Ján Pullman a&nbsp;v&nbsp;tom istom roku sa oženil so svojou asistentkou Mašou. Manželia vo vile žili až do roku 1956, keď lekár umrel a&nbsp;poetka sa odsťahovala do Bratislavy.

Maša Haľamová bývala častým hosťom aj v&nbsp;susednej Slávikovej vile, kde sa v&nbsp;medzivojnovom období i&nbsp;krátko po ňom schádzala ozajstná smotánka. Martin Rázus, Vladimír Roy, Jan Werich, Jiří Voskovec či guvernér slovenskej banky Imrich Karvaš. Mala to len pár minút „od domu“, doľava do kopca hore. Stavali ju spriaznené rodiny Slávikovcov a&nbsp;Ruhmanovcov, Ján Slávik aj Ľudovít Ruhman boli v&nbsp;30. rokoch minulého storočia poslancami. Keď sa cez hromady sutín a&nbsp;odpadkov prederiete na druhé poschodie, k&nbsp;terase s&nbsp;výhľadom na Štrbské Pleso, aký nemá ani desaťhviezdičkový hotel, zatají sa vám dych.

„Architektom vily bol Jaroslav Polívka, český architekt, ktorý počas druhej svetovej vojny emigroval a&nbsp;v&nbsp;rokoch 1946 až 1959 spolupracoval s&nbsp;nestorom americkej architektúry Frankom L. Wrightom. Polívka je spoluautorom aj slávneho newyorského Guggenheimovho múzea,“ hovorí historik umenia.

Ukazuje na „drevenú priečku s&nbsp;gotizujúcim oblúkom a&nbsp;fajansové kachle“, ale my vidíme iba vybité okná, vytrhané parkety, vyšklbané elektroinštalácie, fľaše, ohorky a&nbsp;smeti. Slúžiť bezdomovcom a&nbsp;neprispôsobivým individuám, to je zrejme najnovšia funkcia tejto funkcionalistickej vily z&nbsp;roku 1935. Tuzemák si môžu užívať pri keramickej peci z&nbsp;modranskej keramiky od Hermana Landsfelda a&nbsp;rehotať sa na motívoch Jánošíka, jeleňov, pastierov, hradov či vtáčikov a&nbsp;ohorky môžu dusiť na kovových gotizujúcich dverných štítkoch.

Od miestnych sa dozviete, že vo vile za socializmu býval kúpeľný lekár, potom dom vrátili reštituentom a&nbsp;že ešte pred desiatimi rokmi sa tu po zemi váľali lekárske správy a&nbsp;striekačky. Nuž a&nbsp;z&nbsp;posudku pre pamiatkový úrad z&nbsp;roku 2014 zase, že chceli vilu vyhlásiť za národnú kultúrnu pamiatku, proti čomu sa vlastník ohradil a&nbsp;oháňal sa pritom odborným posudkom, ktorý „nesie všetky znaky účelovo spracovaného dokumentu“. Ešte raz chýry - vraj chcú vilu zbúrať a&nbsp;na jej mieste postaviť zrubový apartmánový dom.

Vraví sa, že parížsky kostol Sacré-Coeur na Montmartri postavili - podľa torty. Že je to dielo cukrára, ktoré zvečnil architekt. Milá legenda, ale má niečo spoločné aj s&nbsp;Tatrami. Napríklad s vilou Bělín v&nbsp;Tatranskej Lomnici. „Takto to chcem!“ znela vraj veta, ktorú architektovi povedala Jolana, jedna z&nbsp;dvoch sestier, grófok Pejacsevichových, ktoré žili v&nbsp;Budapešti a&nbsp;zatúžili po letohrádku vo Vysokých Tatrách. Postavili im to, „ako chceli“, ale „hlavne sa o&nbsp;to nestarali“, to sú už slová Filipa Bělína, ktorý sa dnes nechá titulovať ako tunajší „domáci“.

„Tento objekt kúpila moja stará mama Božena v&nbsp;roku 1926. Jej manžel František bol lekár, liečil sa na tuberkulózu a&nbsp;Tatry sa mu tak zapáčili, že v&nbsp;nich zostali. Vilu opravili a&nbsp;zriadili v&nbsp;nej ambulanciu praktického lekára.“

O&nbsp;štyri roky k&nbsp;vile pribudla prístavba, o&nbsp;ktorej sa v&nbsp;koncesnej listine píše, že ich oprávňuje „ubytovať cudzincov, podávať pokrmy, čapovať láhvové pivo, víno a&nbsp;ovocné víno, podávať kávu, čaj, čokoládu a&nbsp;mať dovolené hry s&nbsp;vylúčením hry v&nbsp;karty“.

V&nbsp;roku 1952 o&nbsp;vilu prišli. „Žiadne vyvlastnenie, len povolenie zápisu do katastra, ktorým vlastnícke právo prechádza na československý štát.“ Majitelia sa stali prenajímateľmi bytu vo vlastnej vile a&nbsp;tá ubytovňou pre zamestnancov Interhotela.

„Vyrastal som v&nbsp;tej vile, ktorá sa vtedy volala Pokrok, spolu s&nbsp;mojimi rodičmi i&nbsp;so starými rodičmi. Keď nám ju v&nbsp;roku 1991 vrátili, dostali sme ju aj s&nbsp;nájomníkmi. Dvadsať rokov sa ťahali súdy, až potom sme sa znova mohli stať penziónom. Nuž a&nbsp;teraz sme penzión bez nájomníkov, ale aj bez hostí, lebo pre koronavírus nemôžeme nikoho ubytovať.“

Desiatky tatranských víl, desiatky osudov. Jedno však majú spoločné - vyrástli v&nbsp;poslednej tretine 19. a&nbsp;na začiatku 20. storočia. Pravdupovediac, čakali sme viac. Tešili sme sa na slová ako tatranský fenomén, ale pri­šla studená sprcha.

„Nie je to tatranský fenomén, pretože v&nbsp;tom čase podobné vily stavali napríklad aj v&nbsp;Alpách. Bola to jednoducho móda - majetní ľudia už nechceli bývať po hoteloch, ale vo vlastnom, aj keď prišli iba v&nbsp;lete na týždeň či dva. Samozrejme, dovoliť si to mohli iba bohatí ľudia - šľachta, bankári, lekári, advokáti, poslanci... Že sú romantické? Niektorí si od architektov dali poradiť, iní prišli s&nbsp;vlastnými predstavami a&nbsp;architekti ich jednoducho do projektov museli zapracovať. Napokon, tak to funguje aj dnes, rodina sa vo svojom dome musí cítiť dobre. Pravda však je, že tie vily navrhovali väčšinou známi architekti ako Gedeon Majunke, Michal Milan Harminc či Anton Müller,“ rozpráva Maroš Semančík.

Kto boli majitelia? „Za monarchie väčšinou šľachta z&nbsp;Budapešti, Rakúšania mali Alpy. Po vzniku Československa chodievali do Tatier najmä Česi a&nbsp;tí uprednostňovali rodinné penzióny - mali kde byť a&nbsp;ešte na tom aj zarobili. Nuž a&nbsp;v&nbsp;súčasnosti tu stavajú predovšetkým Bratislavčania apartmánové domy.“

Vily však nikdy nevyrastali ako huby po daždi. Keď sa pozriete do územného plánu Tatranskej Lomnice z&nbsp;roku 1892, uvidíte v&nbsp;ňom vyčlenené pozemky na „horské vily“, ktoré štýlovo museli zodpovedať niekoľkým parametrom: museli mať drevenú konštrukciu, drevené vyrezávané prvky a&nbsp;to, v&nbsp;akej kombinácii, už bolo na architektovi.

Aj keď šlo o&nbsp;arcivojvodkyňu Klotildu! Keď v&nbsp;roku 1885 navštívila Tatry, zapáčilo sa jej v&nbsp;nich tak, že si tu dala vybudovať letohrádok. Ako majetok Habsburgovcov ju po vzniku ČSR skonfiškovali, po druhej svetovej vojne sa z&nbsp;vily Klotilda stala vila Fučík, ktorá sa v&nbsp;roku 1975 stala majetkom Správy zariadení Úradu vlády SR, a&nbsp;odvtedy slúži - dnes už pod názvom Kamzík ako rekreačné zariadenie pre najvyšších ústavných činiteľov.

Pozrieť sa do nej nám tentoraz nezabránil koronavírus, ale mail od Tatiany Kmecovej, hovorkyne úradu: „Po konzultáciách Úradu vlády SR s&nbsp;Úradom &nbsp;na ochranu ústavných činiteľov a&nbsp;diplomatických misií z&nbsp;bezpečnostných dôvodov nie je možné fotografovanie objektu.“ Nuž čo, ani arcivojvodkyňa Klotilda by nás zrejme dovnútra nevpustila. A&nbsp;k&nbsp;súdruhovi „Fučíkovi“ by sme sa nesmeli ani len priblížiť.

Ale aj tak stojí za to vily si obzrieť. Hoci to nie je tatranský fenomén, je ich mnoho a&nbsp;jedna je krajšia ako druhá.

Majetní ľudia už nechceli bývať v Tatrách po hoteloch: Postavili vily, ktoré sa oplatí vidieť

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Majetní ľudia už nechceli bývať v Tatrách po hoteloch: Postavili vily, ktoré sa oplatí vidieť

Súvisiace články

Nezlomný: Geniálny slovenský architekt projektoval budovy ešte aj z komunistického väzenia!

Architekt E. Kramár staval budovu Policajného prezídia v Bratislave, a nakoniec v nej aj sedel!

Príde o svoje prvenstvo? Objavili štyrikrát väčšiu pyramídu, než je Cheopsova v Egypte!

Renesancia plexiskla: Budeme sa slniť v ohradách ako sliepky v kurníku?

Revište ožíva: Videl som hrady, ktoré premenili doslova na Disneyland, a to by sme ne­chceli

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Revište ožíva: Videl som hrady, ktoré premenili doslova na Disneyland, a to by sme nechceli