Vanda Felšöci Rusnáková

Každá rodina na východe ich dobre pozná. Ženy žijúce dva životy. Ten, v ktorom opatrujú zomierajúcich dôchodcov v zahraničí, a potom svoj, keď sa vrátia domov. Teda, aspoň sa snažia. Takýto „dvojfázový život“ totiž neprináša iba peniaze do rodín, ale často ochladzuje vzťahy. Vláda o tomto probléme vie, no žiadne svetoborné zmeny systému nechystá.

„Za dvadsaťsedem rokov ste zničili tento národ! Celý národ ste dali dole! Ženy išli robiť von a deti tiež musia chodiť robiť do zahraničia, aby prežili. Že sa nehanbíte!“ pustil sa do ministra vnútra Roberta Kaliňáka istý východniar pred minuloročným rokovaním vlády vo Vranove nad Topľou. Ten si však z toho ťažkú hlavu nerobil. Potľapkal ho po pleci a s úsmevom vošiel s ochrankárom za sebou do rokovacej miestnosti.

<a href="http://www.pluska.sk/plus-7-dni/domov/maminku-prosim.html?utm_source=P7D&utm_medium=interlinkML&utm_campaign=ML">Prísne utajená identita. Na Slovensku sa ročne rodia desiatky detí pod menom X</a>

Nezamestnanosť je na východe Slovenska vysoká, platy prinízke na to, aby rodiny slušne vyžili. Riešenie situácie? Zárobok v zahraničí.

„Chodíme ako naši dedovia. Tí po prvej svetovej vojne išli šífom do Ameriky a tam zarábali v baniach. Teraz labzujú za robotou naše ženy a deti. Utierajú zadky v celej západnej Európe. A nielen to, mnohí chodia do fabrík za pás. Na turnusy. Niektoré ženy tri mesiace drú vo fabrike, aby potom mohli byť mesiac doma a zo zarobených peňazí poplatiť všetko, čo rodina potrebuje. Väčšinou sú totiž ich muži nezamestnaní alebo robia za minimálnu mzdu. Ak nepracujú v štátnej správe alebo ako policajti. No všetci také šťastie nemajú,“ vysvetľuje dôchodca Jozef z Michaloviec. Jeho slová potvrdzujú aj výpovede opatrovateliek, ktoré nám porozprávali svoje príbehy.

Na stretnutie prišla usmievavá pani v rokoch. Pekne upravená a hlavne s pokojným výrazom v tvári. „Nemám problém porozprávať vám, kde a ako robím. Len, prosím, rada by som ostala v anonymite. Niežeby som sa hanbila za to, čo robím. Len tu vám ľudia závidia ešte aj chorobu. Nieto prácu,“ vraví pani Jarmila zo Zemplína. Má päťdesiatštyri rokov, v zahraničí robí už jedenásť rokov. Zvykla si.

„Som vyučená zootechnička. Robila som však v expedícii. Keď už roboty nebolo, otvorila som si na dedine obchodík. No ako sa otvorili hypermarkety, skončila som. Ich cenám a večným akciám som jednoducho nemala šancu konkurovať. Mala som štyridsaťtri, do roboty ma tu na východe nik nevzal. Nevedela som, čo robiť. Skončila som na úrade práce. Peniaze, samozrejme, chýbali,“ prezrádza dôvody, prečo sa rozhodla robiť opatrovateľku.

Urobila si opatrovateľský kurz a s minimálnymi základmi nemčiny šla na skusy do sveta. Doma nechala muža s dvomi deťmi. Finančná situácia rodiny bola však taká, že nebolo nad čím špekulovať. Len skúsiť prácu vonku. „Moja prvá práca bola v Rakúsku. Robila som ako chyžná v hoteli. Bola to tvrdá škola. Mala som na starosti umývanie kúpeľní a toaliet. Rakúšania sú precízni,“ vysvetľuje pani Jarmila.

Priznáva, že im chýba akási slovanská ľudskosť, na akú sú Slováci naučení. „No to, čo človeku patrilo, dali. Keď som odchádzala na konci sezóny, majiteľ nám ukázal hlineného zajaca. Rozbil ho. Boli tam peniaze, ktoré hostia nechávali pre nás. Nemusel to urobiť, pretože sme ani len netušili, že to sú to naše ‚tringelty‘. No jemu ani len nenapadlo, že by nám ich nedal.“

<a href="http://www.pluska.sk/rady-tipy/naco-chodit-do-prace-dajte-rodinu-slovaci-materska-je-vyssia-ako-plat.html?utm_source=P7D&utm_medium=interlinkML&utm_campaign=ML">Načo chodiť do práce, dajte sa na rodinu: Slováci, materská je už vyššia ako plat!</a>

Aj keď bola spokojná, radšej si vybrala prácu v rodine. „Nevedela som ešte dobre po nemecky. Viete, keď je človek starší, už sa ťažšie učí. Išla som tam teda s malou dušičkou. No dcéra panej, ktorú som mala opatrovať, ma privítala s nemecko-slovenským slovníkom v ruke. Povedala mi - nič sa neboj. Babka málo rozprávala. Bola som tam dva roky a dva mesiace. Potom stará pani zomrela,“ rozpráva Jarmila.

S touto rodinou je v kontakte dodnes, s tými ďalšími už veľmi nie. Ako hovorí, mnohí dávajú pocítiť, že oni platia, a tak ich treba na slovo počúvať. Práca s chorými alebo so zoslabnutými dôchodcami v cudzej krajine vôbec nie je jednoduchá. „Niektoré pacientky, ktoré majú vysoký stupeň odkázanosti a silného alzheimera, sú aj agresívne. Je to však prípad od prípadu, nedá sa to zovšeobecniť. Aj vzťahy v rodinách,“ dodáva.

Spomína si na všetky rodiny, kde bola. Aj na pomery, v akých žijú. Babky, ktoré opatrujú, sú zväčša staré. Mnohé boli celý život ženy v domácnosti. „Poznala som prípad, keď babka išla prvýkrát do práce v sedemdesiatich. Nevychádzal jej dôchodok. Robila potom ešte deväť rokov v obchode. Neskôr potrebovala opateru.“

Život na turnusy nikomu nevyhovuje, no ženy pracujúce v zahraničí sa prispôsobia a akceptujú daný stav. „Ono je to tak - keď žena príde domov, je vyšťavená a unavená. Dvíhanie nevládnych a hlavne opatera dôchodcov s alzheimerom je mimoriadne vyčerpávajúca. Keď teda prídete po dvoch-troch týždňoch domov, chcete si oddýchnuť. No nie vždy sa to stretne s pochopením najbližšieho okolia,“ vraví Jarmila. Navyše umierajúcich dôchodcov často opatrujú aj cez sviatky. A tak nie je nič výnimočné, že Vianoce či Veľkú noc netrávia doma, v kruhu rodiny, ale v práci. „Raz som dosiahla, že rodina dala babku na Vianoce do domova dôchodcov a ja som mohla byť so svojou rodinou,“ vraví Jarmila.

<a href="http://www.pluska.sk/rady-tipy/pozor-telefonat-touto-predvolbou-nevolajte-spat-je-podvod.html?utm_source=P7D&utm_medium=interlinkML&utm_campaign=ML">Pozor na telefonát s touto predvoľbou. Nevolajte späť, je to PODVOD!</a>

Jej deti boli a sú zásadne proti a hnevajú sa, že v opatrovaní pokračuje. „Čo vám budem klamať. Áno, vzťah s manželom ochladol. Rodina má byť spolu, nie každý v inom kúte sveta. Ono to neprepukne hneď, akosi sa to zbiera, bariéra sa zväčšuje. Lenže, povedzte, čo robiť? Mám päťdesiatštyri rokov, tu ma nik nezamestná a do dôchodku mám ešte poriadne ďaleko. Inú šancu a možnosť jednoducho nemám,“ uzatvára svoj príbeh pani Jarmila.

„Som jadrová fyzička. Už trinásť rokov robím rakúskym dôchodkyniam ‚spoločnosť‘ pri zomieraní. Dôvod? Na Slovensku som nemala prácu a po toľkých rokoch som si už zvykla, takže sa tejto práce nechcem vzdať,“ začína svoje rozprávanie ďalšia opatrovateľka - 58-ročná Kamila. Po revolúcii v roku 1989 zrušili ústav, v ktorom pracovala. Urobila si pedagogické minimum, no uživiť sa ako učiteľka fyziky nebolo možné. „Ku koncu som mala aj firmu na doučovanie, no príjmy z toho boli mizivé. Syn potreboval počítač a ja som s hrôzou zistila, že s manželom mu ho nemáme za čo kúpiť.

Povedala som si - a dosť! S manželom sme sa dohodli, že on sa postará o deti a ja pôjdem na zárobky do Rakúska. Vtedy som vôbec nevedela po nemecky,“ usmeje sa nad svojimi opatrovateľskými začiatkami Kamila, ktorá dnes už plynule komunikuje takmer dokonalou nemčinou. Hneď po návrate z prvého turnusu kúpila synovi počítač. Kamila si prácu pochvaľuje. A to, že je „spoločníčkou“ smrti? „Západné krajiny majú jeden problém. Umelo udržiavajú starých ľudí pri živote liekmi. A tak aj staré panie veľmi dlho a ťažko zomierajú. Celé telo im odchádza, lebo srdce je silné a stále bije,“ prezrádza svoje zážitky z práce.

<a href="http://www.pluska.sk/rady-tipy/nedavaju-vam-priplatky-za-nadcasy-ani-za-nocne-zmeny-nedivte-nas-je-legalne.html?utm_source=P7D&utm_medium=interlinkML&utm_campaign=ML">Nedávajú vám príplatky za nadčasy ani za nočné zmeny? Nedivte sa, u nás je to legálne!</a>

Jej pacientky zomreli cez deň. „Pekne sa napapali. Jedna si predtým vypila svoju obľúbenú bielu kávu. To, že zomierajú, vedeli všetky. Pri ďalšej panej vo vysokom veku mi lekár povedal: ‚Sviečka dohorieva. Nebojte sa. Ak by pani zomrela v noci, nechajte ju v pokoji v izbe. Jej smrť oznámte až ráno‘,“ vysvetľuje ďalej Kamila.

Poukazuje aj na iné zvyky pri úmrtí. „Keď pacientka zomrie, muži z pohrebnej služby ju oblečú na mieste, kde zomrela. Uložia do truhly a zaklincujú ju. Truhlu už nik neotvára ani v deň pohrebu,“ dodáva. Pripúšťa, že práca s pacientmi s ťažkým psychickým poškodením je veľmi náročná. „No zvykla som si a prácu opatrovateľky beriem ako svoje poslanie. Žijem život iných, nie vlastný. Na môj rodinný život, žiaľ, ostáva veľmi málo času,“ priznáva pani Kamila.

<a href="http://www.pluska.sk/rady-tipy/na-nocnych-podla-fica-zarobime-aj-500-pan-premier-makat-musime-ako-otroci.html?utm_source=P7D&utm_medium=interlinkML&utm_campaign=ML">Desaťtisíce Slovákov môžu dostať k výplate 500 € navyše: Ste medzi nimi aj vy?</a>

Za tých trinásť rokov, čo chodí do Rakúska, jej deti vyrástli. Obe skončili vysokú školu, obe odišli za prácou do zahraničia a nemajú dôvod vrátiť sa na Slovensko. „Či vzťahy v rodine ochladnú? To je vždy iné, nedá sa to zovšeobecniť. Poznám páry, kde práca na turnusy rodinu rozbila. Muž so ženou nemali čas sadnúť si za stôl a rozobrať problémy. Mlčali, len sa obchádzali. Svoje problémy si každý riešil po svojom, až jedného dňa muž zatrúbil na ústup a odsťahoval sa," uvádza Kamila.

"No viem aj o prípadoch, keď si žena zvykla na štýl západného života. Jednoducho už ďalej nemienila žiť so svojím slovenským manželom. No zdôrazňujem, vždy je to v ľuďoch,“ vraví Kamila a dodáva: „Áno, táto práca je akousi skúškou vzťahu. A páry svoje problémy buď zvládnu, alebo svoj rozchod zvalia na večný život na dva turnusy.“

Užitočné témy na Pluska.sk:

Politika na stránkach Plus 7 dní: