<p>Venuje sa témam z domácej politiky, občas ju to zaveje aj k príbehom ľudí, ktorí poukazujú na to, ako štát niekedy nefunguje</p>


Veronika Cosculluela

Mal to byť medzinárodný rok zdravotných sestier s oslavami a podujatiami. Namiesto toho sa mnohé ocitli v prvej línii v boji s koronavírusom. Jednou z nich je aj Viera Szijártová. Pracuje totiž na oddelení, kde previezli aj pacientov z pezinského domova sociálnych služieb. V zdravotníctve to ťahá od maturity, teda celých 32 rokov a vždy slúžila na pľúcnom oddelení. Od vzniku pľúcnej JIS v nemocnici v bratislavskom Ružinove pred desiatimi rokmi, vedie tím 12-tich sestier. V rozhovore opísala, aké majú podmienky a čo ju na manažmente krízy so zákerným vírusom šokovalo najviac. VIERY SZIJÁRTOVEJ sa pýtala VERONIKA COSCULLUELA.

Pracujete priamo na oddelení, ktoré sa stará o pacientov s podozrením na vírus alebo aj pozitívnych. Hoci nosíte ochranné pomôcky, napadne vám občas, že by ste mohli svojou prácou ohroziť vlastnú rodinu?

O rodinu sa bojíte vždy, či je alebo nie je COVID-19. Navyše sme si prešli ako zdravotníci rôznymi situáciami, či už to bola prasacia alebo vtáčia chrípka. Už sme si čo-to odkrútili. Doma mám dvoch synov a manžela. Práca samozrejme rodinu ovplyvňuje. Teraz sa skôr bojím o rodičov, ako o mladšiu generáciu. Mama bola práve v tomto čase, keď sme mali viac nových prípadov ako dnes, hospitalizovaná a potrebovala denné ošetrenie. Keď som k nej išla, zobrala som si nielen masku, ale aj respirátor, keďže som jej ošetrovala rany na dolnej končatine a bol potrebný úzky kontakt. Ale ak sa aj snažíte dodržať opatrenia a v nemocnici sa nenakazíte, môže sa stať, že si vyjdete niekam do ulíc, do obchodu a ani neviete, ako si to donesiete domov.

Ale nestalo sa to dosiaľ u vás v nemocnici?

Jedna kolegyňa bola pozitívna, ale našťastie nepotrebovala hospitalizáciu.

Ja pracujem denné služby, takže osem hodín. Kolegyne, ktoré robia celodenky a nočné majú 11,5 hodinové služby. V tomto režime, ktorý voláme „covidový“ sa vytvárajú tímy. Na naše oddelenie prichádzajú vypomáhať kolegovia z iných oddelení, potrebovali sme navýšiť stav. Tímy musia „robotovať“, potrebujeme mať dvoj- až trojnásobne navýšené personálne kapacity. Zdravotníci totiž môžu byť v tých ochranných oblekoch, v maskách, overaloch, tri hodiny. Štyri sú už veľmi náročné, je to fyzicky aj psychicky zaťažujúce. Kliniky nemocnice teda spolupracujú a uvoľňujú nám sestričky a praktické sestry, ktoré pomáhajú.

Takže sa vlastne počet sestier navýšil? Podarilo sa?

Áno, ale je to na úkor niekoho - ostatných oddelení. Nemocnica spolupracuje, celá sa zapája, aby malo naše oddelenie dosť ľudí. My ich teda máme, ale inde chýbajú. Môžeme skutočne fungovať v režime denná, nočná, po nej oddych. Kým nám tieto tímy nefungovali, nemohli sme si dovoliť oddych a prichádzala únava.

Vnímala som, že problém existuje už vtedy, keď sa odohrávala v Číne. Myslím, že sa dalo očakávať, že sa objaví aj u nás. Skôr som prekvapená, že nemáme toľko prípadov, koľko sa očakávalo. Samozrejme som rada, že nie je toľko chorých, ktorí by museli byť hospitalizovaní. Opatrenia k tomu určite prispeli. Trošku rozruchu spôsobili DSS-ky, ale to sa môže stať. Vtedy sa ukáže, či zdravotníctvo je pripravené a vie rýchlo reagovať. Aj my sme na ľudí pripravení. Máme celé jedno poschodie. Priznám sa, že spočiatku nik presne nevedel, čo bude a bolo to hektické. Sťahovali sme sa, zabezpečovala sa technika, materiál, pomôcky.

Chýbalo niečo zo zdravotníckeho materiálu, keď sa začali objavovať v polovici marca prví pacienti a denne rástli počty o desiatky prípadov?

Vtedy už nemocnica zabezpečovala ochranné pomôcky, bolo to také trochu chaotické. Ak malo nejaké oddelenie pacienta s vírusom, dalo avízo vedúcim pracovníkom, ktorí sú za pomôcky zodpovední a následne bol materiál dodaný.&nbsp;

Stačila jedna informácia a&nbsp;všetci už hľadali chybu v&nbsp;sestre. Koľko je však za tým driny a&nbsp;odriekania pri pacientoch, si uvedomuje len málokto,

Takže ste mohli od začiatku pracovať s&nbsp;ochrannými pomôckami?

Áno. Nehovorím, že sme ich mali vo veľkých množstvách, ale na zabezpečenie služby na najbližších 24 hodín, kým pacienta odtransportujete na infekčnú jednotku, boli dostupné v dostatočnom množstve. Pripravené boli balíčky, ja som to nazvala pohotovostné sety. Mali sme v nich oblečenie a ochranu pre celý tím v službe. Horšie bolo vyselektovať pacientov. Testy trvali dlhšie a mohlo sa stať, aj sa nám stalo, že pozitívny pacient bol na sále s ostatnými pacientmi.

Stretli ste sa s&nbsp;nejakými problémami?

Zo začiatku sme nevedeli, ako sa k tomu, čo nás čaká, postaviť. Stále sme čakali, ktoré oddelenie to bude mať na starosti. To, že ním bude naša pľúcna intenzívka a pľúcne oddelenie sme len tušili, ale neboli sme si istí. Najskôr sa uvažovalo, či zostanú covidovým pracoviskom len Kramáre, neskôr sa ukázalo, že k nim pribudneme aj my. No a kým to nebolo oficiálne, pracovali sme ako bežné oddelenie. Až pred Veľkou nocou sa rozhodlo, že budeme covidové oddelenie.

Koľko pacientov vlastne vám osobne prešlo rukami?

Myslím, že 10 či 12 pozitívnych. Ak sa vám to zdá málo, tak to je tým, že my sme jednotka intenzívnej starostlivosti a chvalabohu nepotrebuje ju až toľko pacientov. Mali sme asi štyroch z DSS. Stalo sa tiež, že boli u nás naraz dvaja pacienti, z nich jeden sa potvrdil ako pozitívny, druhý musel byť automaticky v karanténe.

Čo vás v&nbsp;manažmente tejto pandémie na Slovensku zaskočilo? Ak je také niečo?

Zaskočilo ma, keď som počula, že sme na tom s nedostatkom masiek tak zle, že sa v niektorých nemocniciach vyťahujú gumené plynové masky. Tuším to bolo v nemocnici v Bojniciach. To musí byť skutočne strašné. Problémy sú vždy, stále sa hľadajú nejaké riešenia, ale toto musia byť neznesiteľné podmienky práce. My, čo sa staráme o pacientov s COVIDOM, sme relatívne v bezpečí v porovnaní s inými oddeleniami, nakoľko máme potrebné pomôcky a máme všetko, čo potrebujeme. Každého pacienta, ktorý k nám príde, hoci len s podozrením na COVID, berieme, ako by bol pozitívny až do vylúčenia ochorenia. Na iných oddeleniach sa prijímajú na lôžka ľudia, u ktorých je len predpoklad, ale nie sú izolovaní na izbe.

Povedali ste si alebo pomysleli za tieto dva uplynulé mesiace, že by sa mohol náš zdravotný systém alebo vaša nemocnica zrútiť, keby prišlo naraz veľa pacientov?

Myslím, že nad tým sme sa ani nezamýšľali. Proste pracujete, vieme, že sme my tí styční dôstojníci, sme pneumológia a COVID je ochorenie postihujúce dýchací systém. Predpokladali sme, že pri hospitalizovaných pacientoch budeme prvá línia. Takto to berieme, nepozastavujeme sa nad tým. Dôležité pre pokoj duše a pre dobrý výkon bez strachu je, aby ste vedeli, na čom ste a ktorým smerom sa pôjde.

Uľahčujú alebo sťažujú vám rozhodnutia krízového štábu prácu?

Myslím, že obmedzenie pohybu alebo nosenie masiek je správnym krokom a pomohlo to. Na druhej strane je mnoho ľudí, ktorí potrebujú pravidelné vyšetrenia a tie boli odkladané. Kým sa dostanú do nemocnice, musia prejsť filtrom. Ale asi všetci musíme vystúpiť z našej komfortnej zóny, byť ústretovejší a všetko pôjde lepšie. Teším sa však, že niektoré opatrenia sa k letu uvoľnili, lebo všetci si chceme trochu oddýchnuť. Do leta to snáď ustojíme, a potom si ho budeme môcť užiť.

Priemerný vek na našom oddelení je 46 rokov. Keď odídu moje ročníky, bude to ťažké,

Ako sa vám komunikuje s vedením nemocnice? Vždy dostanete všetko, čo potrebujete?

Vždy sa vieme dohodnúť. Pani riaditeľka je ústretová, vedenie tiež a pripojili sa aj sponzori. Tento rok je medzinárodný rok sestier, takže je to paradox. Chceli sme spolu zorganizovať slávnostné podujatie pre všetky sestry a pôrodné asistentky a skončilo to tak, že sme viac v práci bez oslavy nášho sviatku a žiadne podujatia sa nekonajú.

Myslíte, že si ľudia práve teraz viac uvedomujú cenu zdravotníkov?

Áno, v poslednej dobe som mala pocit, že atmosféra spoločnosti a vnímanie sestier bola nepriaznivá. Bola skôr taká, že každý si myslel, že sestry sú pre pacienta len ako slúžky. Stačila jedna informácia a všetci už hľadali chybu v sestre. Koľko je však za tým driny a odriekania, si uvedomuje len málokto. Teraz vidíme v priamom prenose, aká je naša práca dôležitá, bez toho, aby sme na ňu museli upozorniť. Dúfam a verím,&nbsp; že si ju ľudia začnú vážiť a k sestrám sa opäť &nbsp;budú správať s úctou a rešpektom, ktorý si zaslúžia.

Čakáte, že sa po tejto kríze možno aj viac ľudí rozhodne pre zamestnanie sestier ? Prípadne, že ich viac zostane na Slovensku?

Dúfam. Omladina chýba, populácia sestier starne. Priemerný vek na našom oddelení je 46 rokov. Sú oddelenia, kde pracuje veľa dôchodkýň, keby tieto kolegyne odišli zo systému, nastal by veľký problém. V nemocniciach je veľmi málo kliník, kde nie je personálny problém. Naše oddelenie je jedno z mála, kde máme plný počet sestier za štandardných podmienok.

Mal to byť ICH rok, namiesto osláv musia makať ako nikdy: Takáto je realita na pľúcnom oddelení

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás

Mal to byť ICH rok, namiesto osláv musia makať ako nikdy: Takáto je realita na pľúcnom oddelení

Súvisiace články

ROZHOVOR Úprimný Sulík bol istý čas z Matoviča zúfalý: Zaťal sa a debata sa zdogmatizovala

Nie som ruský tajný agent, tvrdí Čarnogurský: Kam by umiestnil strhnutú sochu maršala Koneva?

Kočnerov kumpán vychválil Matovičovu blízku do nebies: Dobrá duša, čo so mnou chodila na obedy

Popletené pravidlá na našich univerzitách: V ich radách sedia Beljajev, Világi či Hrušovský

Sulík upozornil, čo za katastrofu im nechal Pellegrini: Matovič to mohol opraviť hneď a nekonal

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás