Tip na článok
Štvrtá vo výstavbe: Čulý stavebný ruch v lone panenskej prírody.

Malé elektrárne na Váhu: „Je to barbarstvo, skrytá privatizácia riek,“ tvrdia aktivisti

Na osemkilometrovom úseku Váhu vyrástli štyri malé vodné elektrárne a piata má zelenú.

Galéria k článku (3 fotografie )
Rudolf Pado: „Kedysi tu kempovali stovky turistov, tu nasadali do člnov,“ spomína. Dnes je to takmer mŕtvy prístav.
Vlhnúca gotika: Kostol svätého Petra z Alcantary.
Dravá rieka: Ak v Liptovskom Mikuláši vyrastie ešte jedna elektráreň, bude po dravosti.

Keby som bol ryba, už by som asi nebol - poviete si, keď sa pozeráte na rybovod pri malej vodnej elektrárni v Okoličnom. Zospodu sa dvíha kaskádovite, čo kaskáda, to akýsi malý bazén, do ktorého treba vyskočiť. Stupienky však majú aspoň logiku, sú rovnaké, ale ak platí, že ryba má naozaj len dvojsekundovú pamäť, asi jej to veľmi nepomôže. Ak sa dostane až navrch a chce pokračovať do rieky nad elektrárňou, čaká ju ďalší rébus. Tam, kde bol doposiaľ otvorený priestor, je úzka škára v pravom rohu, navyše zatarasená konármi a lístím. Netrafí? Tresne hlavou do betónu. Poučí sa? S dvojsekundovou pamäťou? Sotva. Keby sa však predsa dostala až do rieky, pľaskne do plytkej vody plnej bahna a nad hlavou jej už lietajú čajky, ktoré čakali presne na túto chvíľu.

Znásilnili panenskú prírodu

Koho by však trápil osud rýb? Ani človek to tu nemá ľahké, sám sa cíti ako v labyrinte. Stačí sa pozrieť okolo seba - z jednej strany Kostol svätého Petra z Alcantary, nefalšovaná gotika. Presbytérium tohto kostola mali asanovať, lebo mu vlhla podlaha. Aj keď na brehu Váhu, ocitol sa o čosi nižšie ako súčasná hladina rieky. Oproti - obrovská skládka usadenín vyťažených z nádrže nad elektrárňou. Dominujú jej akési dva komíny týčiace sa do neba, ktoré kazia pohľad na hory. Pootočíte hlavou a vidíte budovu priemyselného parku, „mobilnú obaľovačku asfaltových zmesí“ a drôty vysokého napätia. Miesto, kde sa nemáte prečo zdržať. Ani o sekundu dlhšie, než musíte. Radšej obídete aj kostol, len nech ste už preč. „A to u nás každý rok končia školu stovky environmentalistov a krajinárov,“ vzdychne si Rudolf Pado z Občianskeho združenia Tatry.

Na skládke tento rok skončili stovky kubických metrov sedimentov z okolia elektrárne práve v čase, keď tiahli pstruhy. „Majiteľ elektrárne sa nikoho nepýtal, či smie stovky kubických metrov sedimentov uložiť práve tu, na pozemkoch, ktoré patria Liptovskému Mikulášu, pozemkovému fondu a cirkvi. Aby toho nebolo málo, skončilo tu tiež obrovské gumené tesnenie z elektrárne a nakoniec aj stavebný odpad neznámeho pôvodu,“ hovorí liptovský aktivista Roman Běhal z Občianskeho združenia Lipa. Malá kopa pýta viac - pridali sa ďalší. Sme v srdci Liptova, z jednej strany Nízke, z druhej Vysoké Tatry. „Je toto raj na zemi?“ pýta sa.

Na mikulášskej cyklotrase: O tom, že by tu mala vyrásť elektráreň, ľudia nevedeli.
Na mikulášskej cyklotrase: O tom, že by tu mala vyrásť elektráreň, ľudia nevedeli.
Foto: Július Dubravay

A to sme len pri prvej zo štyroch malých vodných elektrární, ktoré v posledných rokoch vybudovali na hornom toku Váhu, približne na osemkilometrovom úseku z Podturne do Liptovského Mikuláša. Tá v Okoličnom bola prvá. Druhá v poradí vyrástla pri Uhorskej Vsi. Popri nej vedie cyklotrasa. V krásnom prostredí? Scenérii dominuje obrovský diaľničný most, stĺpy vysokého napätia a štrkové jamy. Nechýba ani priemyselný park. Neďaleko nej je tretia. Oproti sú novostavby. V jame medzi riekou a potokom. „Kto im vydal stavebné povolenie? Je len otázka času, keď začne presakovať spodná voda a títo ľudia budú od štátu žiadať, aby ich ochránil,“ dodáva Rudolf Pado. A sme pri štvrtej malej vodnej elektrárni Liptovský Ján, hoci stojí v Podturni. Tú práve stavajú. Pri osade nových víl s milým názvom Pod modrou horou. „Keď investor predával pozemky, mal reklamný slogan, že budú bývať v panenskej prírode.“Táto panna však za posledný rok toho zažila viac než dosť.

Všetci sú spokojní?

„My sa nesťažujeme,“ hovorí muž, ktorý má dom hneď vedľa strmej hrádze zvýšenej na dobrých osem metrov. Medzi jeho domom a zrázom do rieky je len cesta, kadiaľ už niekoľko mesiacov nákladniaky vyvážajú zeminu. „Domy sme si postavili asi pred piatimi rokmi a hneď prvý rok sa zdalo, že nás Váh vytopí. Takže regulácia toku a hrádza nám naozaj pomohli. Že vyrúbali všetko, čo im stálo v ceste? Veď to boli len náletové stromy, rýchlo sa obnovia.“ Potom sa ešte dozvieme, že pri rozostavanej elektrárni má byť aj pláž, a teda všetci sú vlastne spokojní.

Všetci? „Boli tu lesíky s lúkami, hlúčiky stromov, občas ste tu mohli zazrieť vydry a z hrádockej hory vraj chodili medvede loviť ryby do Váhu,“ hovorí Rudolf Pado a dodá, že pri prehlbovaní koryta rieky sa na niektorých miestach dostali až po kamenné podložie. To s panenstvom prírody akosi neharmonizuje. Vydry, medvede, romantika... Vily, záhrady, hrádze, elektráreň. Komu by ste dali za pravdu?

„Keby sme mali pred sebou posledné roky života a vedeli o tom, asi by sme sa správali inak. To, čo sa udialo za posledných dvadsať rokov na hornom toku Váhu, na tých ôsmich kilometroch, naozaj s územným plánovaním nič spoločné nemá,“ vysvetľuje Rudolf Pado. „Je to barbarstvo, skrytá privatizácia riek. Výstavba takýchto a toľkých malých vodných elektrární nie je nič iné len privatizácia rieky požehnaná úradmi v prospech úzkej skupiny ľudí. Nestavali ich vedľa koryta s náhonmi, ale priamo na rieke, aby to vyšlo lacnejšie. Takto si toľko propagovanú diverzifikáciu energetických zdrojov naozaj nepredstavujem.“ Ani ombudsmanka Jana Dubovcová, ktorá konštatovala, že v prípade elektrárne Liptovský Ján chýbali v odbornom posudku stanoviská viacerých subjektov, napríklad žilinského Slovenského rybárskeho zväzu, Klubu slovenských turistov a ďalších.

Rybovod v Okoličnom: Keď tadiaľto ryba prejde, môže ísť vystupovať do cirkusu.
Rybovod v Okoličnom: Keď tadiaľto ryba prejde, môže ísť vystupovať do cirkusu.
Foto: Július Dubravay

V mene pár vyvolených

Medzi dvoma malými vodnými elektrárňami sa ocitol Prístav Borová Sihoť. „Kedysi tu kempovali stovky turistov, tadiaľto, cez visutý most, chodievali na minerálku, varili tu kotlíkový guláš, tu nasadali do člnov,“ rozpráva Rudolf Pado. Kto by do nich nasadal dnes, keď by po pár metroch musel vystúpiť, preniesť čln okolo elektrárne, nastúpiť, po pár metroch vystúpiť, preniesť čln okolo elektrárne a čoskoro zase... To len, aby sme nehovorili iba o rybách. Pstruhy si môžu vychutnávať stojatú vodu, ktorá by sa viac páčila kaprom, a ak sa im nepáči, môžu si to namieriť rovno do turbíny. A presne to aj robia. K nej smeruje najrýchlejší prúd rieky.

„Všetko so všetkým súvisí,“ hovorí Erik Baláž, vyštudovaný lesník, filmár, ale predovšetkým známy ochranca prírody. Bol to on, kto nedávno nakrútil film o rieke Belá, vlievajúcej sa práve pri Liptovskom Hrádku do Váhu. „Keď som bol dieťa, voda z prameňa Belej sa dala piť, potápal som sa v nej, chytal raky, pozeral sa na hlavátky a presne to sa dalo robiť aj na hornom toku Váhu. Dnes už nie, štyri malé vodné elektrárne všetko zmenili. To, že z neho zmizli hlavátky aj podustvy, je iba horná časť ľadovca,“ tvrdí a prirovnáva tento zásah na Váhu k výbuchu atómovej bomby. „Stačí postaviť elektráreň v Mikuláši a ovplyvní to aj Tichú dolinu. Podustva spása riasy, migruje. Vytrie sa v potoku, nechá v ňom niekoľkocentimetrovú vrstvu ikier, ktorá je zdrojom potravy pre pstruhy a pstruhy zasa pre hlavátky. Dnes už tento potravinový reťazec neexistuje, rieka je zničená. Spomalená, plná toxického bahna.“

A pokračuje ďalej slovami, že keby nebolo Belej, nebolo by ani slalomára Michala Martikána. „Tok Belej býva splavný len pár týždňov v roku, ale Váh sa dal splavovať celý rok. Nie však to, čo z neho zostalo, ten úsek je naozaj bezvýznamný. Prišli sme o tisíce turistov v prospech pár ľudí, ktorí vyrábajú energiu za dotované ceny, teda z peňazí nás všetkých.“ A potom sa rozhovorí o Spojených štátoch a Francúzsku, kde začali odstraňovať priehrady vo veľkom, a nielen tie malé. Viete si však predstaviť, že by sme zbúrali malé vodné elektrárne čo i len na tomto osemkilometrovom úseku? Najmä, keď jednu z nich ešte len staviame a na ďalšiu, piatu, existuje stavebné povolenie. Tá by mala vyrásť rovno pod oknami činžiakov v Liptovskom Mikuláši, na mieste, kde sa vody Váhu rozchádzajú do slalomárskeho areálu a starého koryta rieky.

Skládka usadenín: Skončili na nej stovky kubických metrov sedimentov, ktoré v tomto roku odstránili z elektrárne v Okoličnom
Skládka usadenín: Skončili na nej stovky kubických metrov sedimentov, ktoré v tomto roku odstránili z elektrárne v Okoličnom
Foto: Július Dubravay

Nevidím, nepočujem, mlčím

„Aká elektráreň? Nič som o tom nepočul,“ hovorí muž a triedi odpad do jednotlivých kontajnerov. Pri nich sa zrejme jeho ekologické cítenie končí. Lenže ani muž s metlou v ruke v bráne jedného z podnikov, poza ktorý vedie cyklotrasa, dnes obľúbené korzo Mikulášťanov, o nej nič nevie. Pozerá sa na nás pobavene a usiluje sa vyvrátiť naše slová tvrdením, že veď tú cyklotrasu postavili len nedávno. Netuší, že jej časť, ako nám povedal Roman Běhal, je súčasť hrádze okolo plánovanej malej vodnej elektrárne, ktorá mala predĺžiť platné stavebné povolenie. A nič o nej nevie ani žena s cudzím prízvukom, ktorá sa vybrala na prechádzku okolo rieky s paličkami. „To hádam nie?“ pozerá začudovane. „Tu? Veď to je naozaj rovno pod oknami! Kam potom budeme chodiť?“

Ozaj, kam vlastne budeme chodiť? Ako vravia ochranári, ľudia sa o svet okolo seba veľmi nezaujímajú, mnohí majú zlé skúsenosti, neveria nikomu, ale sami bez ľudí boj o zachovanie prírodného bohatstva zrejme nevybojujú. Keď sa začnú zaujímať o to, čo to pod ich oknami vyrastá, býva už zvyčajne príliš neskoro. Ako povedal Rudolf Pado, „všetky víťazstvá sú dočasné, ale všetky prehry trvalé“.

Stanovisko vodohospodárov

Malá vodná elektráreň v Liptovskom Mikuláši by mala byť zrealizovaná v úseku vodného toku Váh, kde je už vybudovaná priečna stavba na zabezpečenie dostatočného množstva vody pre areál vodných športov, - dozvedeli sme sa od Pavla Machavu, hovorcu Slovenského vodohospodárskeho podniku.

„V rámci jej výstavby sa zabezpečí aj protipovodňová ochrana priľahlého územia a spriechodnenie jestvujúcej migračnej bariéry s povinnosťou vybudovať tiež funkčný rybovod. Náš podnik vydáva v takýchto prípadoch stanoviská s podmienkami, ktoré musí stavebník splniť. Povoľovacím orgánom na výstavbu malej vodnej elektrárne je príslušný stavebný úrad. Územné rozhodnutie vydáva miestny stavebný úrad podľa stavebného zákona, stavebné povolenie vydáva príslušný okresný úrad - orgán štátnej vodnej správy podľa vodného zákona v spojitosti so stavebným zákonom.“

VIDEO Plus 7 Dní