Rád o sebe tvrdí, že ak niečo v živote dosiahol, tak len preto, že sa vždy spájal s tými najlepšími. Asi aj preto je redaktorom PLUS 7 DNÍ po rôznych prestávkach už tretíkrát. Pri príprave článkov a komunikáciach s respondentmi sa riadi heslom českého herca Vlastimila Brodského, s ktorým sa kedysi práve vďaka PLUS 7 DNÍ spriatelil. Na svojej chalupe mu raz povedal: "Veľkosť človeka sa nedá merať len na centimetre. Je totiž trojrozmerná. Určuje ju hĺbka duše, šírka srdca a výška intelektu. Je lepšie hovoriť s inteligentným človekom o niečom hlúpom ako s hlupákom o niečom múdrom."

Erik Kollárik

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/manazer-lucnice-je-latinsko-american-folklorny-subor-nahovara-emigraciu">Pozrite si aj FOTOGALÉRIU: Takto ste Lúčnicu ešte nevideli. Tanečnice v plavkách a na potulkách svetom</a>

Pochádza z&nbsp;Nikaraguy a&nbsp;v&nbsp;polovici 80. rokov priniesol na Slovensko ako sedemnásťročný latinskoamerické tance. Preslávil sa už ako tínedžer, keď tancoval po boku Rickyho Martina. Z&nbsp;rodnej krajiny ho vyhnala občianska vojna. Do našej ho priviedla túžba študovať ekonomiku zahraničného obchodu a&nbsp;diplomaciu. Necelý mesiac po presťahovaní do Bratislavy videl v&nbsp;PKO vystúpenie súboru Lúčnica, ktoré ovplyvnilo celý jeho ďalší život. „Zašiel som do zákulisia a&nbsp;šéfovi Lúčnice, profesorovi Štefanovi Nosáľovi, som povedal, že mu ten fantastický súbor raz ukradnem a&nbsp;preslávim ho vo svete,“ zaspomínal si pre PLUS 7 DNÍ známy choreograf a&nbsp;tanečník Miguel Méndez (55). Neboli to len slová do vetra. V&nbsp;roku 1993 s&nbsp;Lúčnicou prvýkrát pripravil choreografiu na turné po Mexiku a&nbsp;dnes súbor oficiálne vedie a&nbsp;zastupuje pre celú Latinskú Ameriku. „Tri roky pred smrťou mi dal oficiálne požehnanie sám pán profesor Nosáľ,“ zdôraznil.

Miguel Méndez sa do niekdajšieho Československa dostal vďaka výbornému prospechu v&nbsp;rodnej Nikarague. „Išiel som k&nbsp;vám študovať a&nbsp;veľmi som sa tešil. U&nbsp;nás vládla krutá a&nbsp;diktátorská vláda prezidenta, ktorý nielenže kradol, ale aj vraždil. Pri moci bol dokopy 42 rokov, a&nbsp;keď proti nemu vypukla občianska vojna, padali bomby a&nbsp;ľudia hladovali,“ opisuje hrôzy svojho detstva. Československo bolo podľa neho v&nbsp;tom čase pojmom pre celú Latinskú Ameriku. „Všetky výrobky, ktoré prichádzali od vás alebo z&nbsp;východného Nemecka boli zárukou kvality. Keď som už býval v&nbsp;Bratislave, bratovi, ktorý študoval v&nbsp;Moskve, som posielal toaletný papier a&nbsp;mydlo. Nič také tam nemali. Oproti životu v&nbsp;Nikarague som v&nbsp;Československu žiadnu biedu nepociťoval. Ľudia dodnes nevedia, čo je pravá bieda,“ uvažuje. Bol šťastný, že žije v&nbsp;mieri, ale vnímal aj zvláštne a&nbsp;nepochopiteľné kontrasty. „Predstavenia Lúčnice boli veselé, farebné, temperamentné s&nbsp;nádhernými kostýmami a&nbsp;choreografiami, no v&nbsp;električke a&nbsp;na ulici som stretával len zamračených ľudí. Živé mŕtvoly. Nechápal som, prečo sa nedokážu usmiať a&nbsp;nežijú. Rozhodol som sa zmeniť to,“ spomína na začiatky svojho života u&nbsp;nás.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/manazer-lucnice-je-latinsko-american-folklorny-subor-nahovara-emigraciu">Pozrite si aj FOTO GALÉRIU: Takto ste Lúčnicu ešte nevideli. Tanečnice v plavkách a na potulkách svetom</a>

Zo študentov pochádzajúcich z&nbsp;Latinskej Ameriky zostavil tanečnú skupinu Sabor Latino, ktorá sa pre mladých Slovákov stala veľkou atrakciou. „V&nbsp;tom čase sa na diskotékach zabávali chlapci a&nbsp;dievčatá zvlášť. To bola ďalšia vec, ktorú som nevedel pochopiť. Tanec je predsa prostriedok na zblíženie s&nbsp;druhým pohlavím,“ hovorí. Ľady sa lámali a&nbsp;párové tance ako salsa, mambo, bachata či merenge postupne vďaka nemu ovládli aj bratislavské kluby. „Takéto temperamentné tance, pri ktorých sa vrtí zadkom a&nbsp;bokmi, sa na Slovensku ešte aj dnes často považujú výlučne za vec homosexuálov. Mamičky však v&nbsp;tomto smere robia pri výchove veľkú chybu. Lebo chlapci, ktorí vedia tancovať, rýchlejšie zbalia dievča a&nbsp;vedia sa k&nbsp;nemu aj správať. Ženy potrebujú predohru a&nbsp;neexistuje lepšia predohra ako tanec. Lebo sex nie je len „otvor nohy a&nbsp;ideme na to“. Pletenec rúk, nôh, hlboké pohľady do očí, telo na telo, srdce k&nbsp;srdcu, to je energia, ktorej neodolá žiadna,“ tvrdí.

Po úspechu súboru tanečníkov z&nbsp;Latinskej Ameriky založil niekoľko ďalších zoskupení, tentoraz aj so Slovákmi. „Celé 90.&nbsp;roky boli naše. So skupinou Latino Flash sme precestovali Japonsko, Čínu, Cyprus, Kostariku aj Nikaraguu. Všade sa ma pýtali, odkiaľ sú tie krásne dievčatá a&nbsp;chlapci, čo tak fantasticky tancujú. Keď počuli, že Slovensko, odpadávali,“ spomína. Netrvalo dlho a&nbsp;Miguel si splnil sen pracovať s&nbsp;Lúčnicou. „Keď sa v&nbsp;roku 1993 chystali na turné do Mexika, priamo som sa spýtal pána profesora Nosáľa, či by mi nedovolil pripraviť s&nbsp;nimi jeden tanec. Napadlo mi nacvičiť s&nbsp;nimi choreografiu v&nbsp;štýle typického mexického folklóru a&nbsp;vzdať tak úctu domácim. Mal som predstavu, že by ju predviedli po hlavnom programe pri klaňačke. Nosáľovi sa nápad zapáčil a&nbsp;dobre urobil. Keď sledoval Mexičanov, akí boli nadšení, dojímalo ho to po každom vystúpení. Domáci to brali ako veľkú poctu. Presne, ako som predpokladal,“ tvrdí.

Lúčnica bola celé roky Miguelovou srdcovou záležitosťou, no prioritne sa venoval svojmu tanečnému súboru Latino Flash, s&nbsp;ktorým pravidelne koncertoval aj v&nbsp;zahraničí. „Po našom úspechu v&nbsp;Nikarague v&nbsp;roku 2005 ma v&nbsp;Nikaragujskom národnom divadle požiadali, či by som im nepriniesol slovenský folklór. S&nbsp;malou dušičkou som teda zašiel za profesorom Nosáľom a&nbsp;spýtal som sa ho, či mi nepožičia Lúč­nicu. Bol už dosť chorý, no súhlasil,“ spomína. Méndez nechcel nič podceniť a&nbsp;choreografiu na turné s&nbsp;nimi pripravoval celé dva roky. „Nakoniec sme turné rozšírili aj o&nbsp;Kostariku. Diváci plakali a&nbsp;objímali nás. Mali sme fenomenálny úspech a&nbsp;odvtedy tam máme dvere dokorán otvorené. Honorárny konzulát Slovenskej republiky v&nbsp;Nikarague nás na základe úspechu pozval na turné po celej Strednej Amerike. Práve sa pripravujeme na vystúpenia v&nbsp;Kostarike a&nbsp;Hondurase,“ prezrádza ďalej. Miguel Méndez sa medzičasom stal manažérom Lúčnice. Významne pripomína, že sa ním stal s&nbsp;požehnaním Štefana Nosáľa. „Na ten moment nikdy nezabudnem. Mal rok pred smrťou a&nbsp;už nebol veľmi pri sile. So svojím súborom, ktorý budoval celé desaťročia, sa prišiel rozlúčiť. Boli ako jeho deti. Dal mi oficiálne požehnanie pracovať s&nbsp;nimi a&nbsp;to hocikto neurobí. On bol skutočne veľká osobnosť,“ pripomína.

Vďaka Méndezovým aktivitám je v&nbsp;súčasnosti o&nbsp;Lúčnicu väčší záujem v&nbsp;Amerike ako na Slovensku. „Neustále tam lietať je veľmi nepraktické. Som veľmi smutný, že si tu Slováci nevážia viac svoje najväčšie kultúrne dedičstvo, ktoré Lúčnica bez pochýb predstavuje. Ale niet sa čomu čudovať. Slováci si nevážia ani seba,“ vyslovuje kritiku a&nbsp;vzápätí vyrukuje s&nbsp;riešením. „Keď sa to nezlepší, vezmem celý súbor a&nbsp;presťahujeme sa tam, kde budeme mať lepšie umelecké podmienky a&nbsp;záujem,“ vyhlásil. Sám by sa časom rád vrátil do rodnej krajiny, kde podľa jeho slov žije veľká komunita Slovákov. „Veľmi dobre tam spolu vychádzajú. Keď vidia čokoľvek slovenské, s&nbsp;nadšením to prijímajú,“ prekvapuje a&nbsp;dodáva, že podmienky pre spokojný život im tam vytvára on sám. „Trvá to už niekoľko rokov. V&nbsp;Nikarague je navyše lacno, nízka kriminalita, dobré jedlo, krásna príroda, klíma aj zábava,“ opisuje domovinu v&nbsp;ružových farbách. Domov zatiaľ dochádza len raz do roka. „Čaká ma tam 88-ročná mama. Čoraz ťažšie sa mi od nej odchádza, keďže neviem, či ju už nevidím naposledy,“ vysvetľuje. Láska k&nbsp;matke však nie je to jediné, čo ho ťahá domov. „Tanec je celý môj život, ale na Slovensku, vlastne v&nbsp;celej Európe, cítim nebezpečenstvo. Keď si pomyslím, ako blízko je vojna na Ukrajine, mám strach. U&nbsp;nás som bombardovanie už zažil a&nbsp;viem, čo to je. Aj preto Slovákov nabádam na plán B, aby mali v&nbsp;prípade vojny kam utiecť. Pomáham im vybaviť rezidenciu aj sa uplatniť v&nbsp;zamestnaní,“ opisuje svoje nevšedné aktivity.

Na Slovensku nechce zostávať ani pre tunajšie zlé sociálne pomery starých ľudí. „Dôchodca Miguel na Slovensku? To by som neprežil. V&nbsp;Nikarague starých ľudí vnímajú úplne inak ako na Slovensku. U&nbsp;nás neexistuje, že rodina vezme starkej byt a&nbsp;pošle ju do domova dôchodcov,“ krúti hlavou. Zo Slovenska sa ponáhľa aj pre čoraz silnejší rasizmus. „Počas šiestich rokov socializmu, ktorý som tu zažil, sa mi nič nestalo. Problémy pre inú farbu pleti som začal mať až po revolúcii, keď sme mali začať žiť v&nbsp;slobodnej krajine. Už som si zvykol, že keď nastúpim do električky, pozerajú na mňa ako na výstavný kus. Párkrát ma aj zbili, na to nikdy nezabudnem. Pre Slovákov budem vždy len Róm,“ uzatvára trpko našu debatu.