Tip na článok
V oblasti najvyššej hory Álp: Pôsobil tu často, v hornej časti cesty Bonatti - Gobi na Grand Pilier d’Angle v roku 2017.

Márne pátranie: Horolezec Maroš Červienka zmizol na Mont Blancu bez stopy

Horolezec Maroš Červienka, ktorý zmizol na Mont Blancu, razil vlastnú cestu.

Galéria k článku (8 fotografií )
Mont Blanc: Východná stena, kde chcel Maroš liezť Majorovou cestou.
Spolulezci: Maroš, vľavo, najčastejšie liezol s Ondrom Húserkom.
Záchranár: Otec Marián Červienka pred budovou HZS v Starom Smokovci.

Dvadsaťsedemročný Maroš Červienka bol špičkový slovenský horolezec. Liezť Majorovou cestu vo východnej stene Mont Blancu mala byť rutinná záležitosť. Oblasť najvyššieho alp­ského štítu dobre poznal, pôsobil tam veľakrát a Majorova cesta patrí medzi alpské klasiky. Maroš sa však zo sólového pokusu preliezť ju v noci z prvého na druhého júla nevrátil. Niekoľkodňové pátranie záchranárskym vrtuľníkom bolo bezúspešné. Zmizol bez stopy.

Liezol v zlom čase

Šéf slovenských horolezcov a skúsený lezec Igor Koller vraví o ňom, že bol zodpovedný, opatrný a k lezeniu pristupoval maximálne seriózne. „Žil iba pre lezenie, venoval sa mu naplno. Mal naštudovanú históriu, etiku, v lezení dodržiaval postupnosť. Bol introvert, ťažko ovplyvniteľný,“ charakterizuje ho.

Majorova cesta na Mont Blanc je síce klasika, ale stále hodnotný výstup. „Východná stena Mont Blancu je obrovská snehovo-ľadovcová stena so snehovými poľami a množstvom serakov. Výstupy v tejto stene sa nedevalvujú, lebo sú nebezpečné a ide o veľkú stenu. Človek nevie, kedy to padne,“ zdôrazňuje Igor Koller.

Maroš Červienka to dobre vedel, preto sa rozhodol liezť v noci, keď to bude primrznuté. Napriek tomu si horolezecký predseda myslí, že liezol v zlom čase: „Bolo teplo. Serak sa môže uvoľniť aj v noci. To sa zrejme stalo jemu. Buď ho zasiahla lavína alebo uvoľnený serak, mohol však aj padnúť do trhliny. To, že ho nevypátral vrtuľník, nasvedčuje, že je buď v lavíne, alebo v trhline.“To, že liezol sólo, nevidí ako chybu. „Popod tie seraky šiel veľa ráz. Sólo je v tomto prípade bezpečnejšie, lebo človek je rýchlejší. Samozrejme, keď sa niečo prihodí, je lepšie byť vo dvojke.“

Červienka šiel pravdepodobne vyskúšať podmienky na Mont Blancu na ďalší chystaný výstup - s Martinom Krasňanským plánovali vyliezť Božskú prozreteľnosť na Grand Pilier d’Angle, jednu z najťažších ciest v oblasti. „Boli sme dohodnutí na ôsmeho júla,“ potvrdzuje Martin Krasňanský. „Je to cesta naľavo od Majorovej, nástupová chatka i časť ľadovca sú spoločné. Maroš po tom dosť túžil, mali sme to liezť už minulý rok.“

Nevrátil sa

Ján Kořínek a Rasťo Šroba boli poslední dvaja, ktorí s Marošom hovorili. „Večer pred jeho poslednou túrou sme s ním sedeli v Chamonix v jeho obľúbenej brasserii MBC. Všetci sme vedeli, aké sú podmienky, že je teplo. Vravel, že ak to bude nanič a v noci sneh nezmrzne, vráti sa z bivaku Fourche,“ rozpráva Rasťo Šroba. Ráno Maroša zobrali autom cez tunel do Courmayeru, vyviezli sa spolu lanovkou na Helbronner, kde sa rozlúčili. „To bolo prvého júla o desiatej dopoludnia. Zaželali sme si navzájom veľa šťastia s tým, že sa stretneme o dva dni v Chamonix. My sme išli robiť aklimatizačné túry s klientmi, on išiel cez ľadovec do bivaku Fourche, odkiaľ mal o polnoci vyraziť cez ďalší ľadovec pod stenu Brenvy.“

Keď potom po návrate zistili, že Maroš nie je vo svojom aute, upovedomili francúzskych aj talianskych záchranárov so žiadosťou o pátranie. Taliani lietali ešte v ten deň popoludní, ale viditeľnosť nebola dobrá. Na druhý deň v dobrom počasí bolo pátranie tiež márne. Pre búrky mohli pokračovať až o ďalšie dva dni. Medzitým však popadalo veľa serakov a nič nenašli ani v Majorovej ceste,“ opisuje Rasťo Šroba.

Najčastejším Marošovým spolulezcom bol Ondro Húserka. Keď sa dozvedel, že o Marošovi nie sú nijaké správy, spolu s Ivanom Šabom vyrazili do Courmayeru. Piateho sa vyviezli lanovkou na Helbronner a odtiaľ do bivaku Fourche. „Chceli sme prejsť cez ľadovec, aby sme zistili, či sa niekde neprepadol. Ľadovec bol však čistý, bez trhlín. Ísť pod nástup do Majorovej cesty bolo nereálne, každých desať minút tadiaľ preletel odlomený serak. Mali sme so sebou ďalekohľad, ale po intenzívnom snežení sme nič neuvideli.“Poslednou stopou po Marošovi bol zápis v knihe túr v bivaku Fourche. Nič nenašiel ani vrtuľník, ktorý siedmeho júla ešte raz obletel celú oblasť.

V Patagónii: Tamojšie hory ho uchvátili.
V Patagónii: Tamojšie hory ho uchvátili.
ONDREJ HÚSERKA

Nerád riskoval

Na Maroša zostali len spomienky. „Liezli sme spolu často,“ hovorí Ondro Húserka. „Najsilnejší zážitok v nás zanechalo Cerro Torre v Patagónii. V marci 2016 sme tam liezli cestou Via Ragni a skončili sme 50 metrov pod vrcholom. Celé nám to trvalo šesť dní, lebo bolo treba absolvovať dvojdňový nástup dlhý 40 kilometrov. Po dvoch dňoch lezenia nás zastavil snehový prevej, v ktorom zvyčajne býva tunel vyšľahaný od vetra, no my sme nič nenašli. Zhoršilo sa počasie, začalo fúkať a pršať. Maroš bol ten zodpovednejší, ktorý zatrúbil na ústup. Nakoniec sa to zmenilo na divoký únik. Boli sme radi, že sa to takto skončilo, ale s odstupom času nás tých 50 metrov mrzelo. Vraveli sme si, že sa tam vrátime, ale skúsime inú cestu.“

S Marošom si sadli od prvého stretnutia vo Vysokých Tatrách pod Ošarpancami. Ondro tam liezol so sestrou Katkou, Maroš sóloval Plš­kovu cestu. Dali sa do reči a Maroš s nimi vyliezol dve cesty. S Katkou vytvorili pár a až do ich rozchodu veľa spolu liezli. Horolezecký šéf Igor Koller priznáva, že naňho tlačil, aby viac liezol s Ondrom, lebo so ženou obťažnosť ciest bola nižšia. „On si však aj tak robil po svojom,“ vraví.

„Maroš bol trochu ťažšia povaha,“ súhlasí Ondro Húserka. „Bol neskutočne zapálený pre lezenie. Ak sme mali spolu nejaké nezhody, tak len pre hmotnosť batoha na nástupe alebo varenie v bivaku. Nikdy toho veľa nenarozprával, ak témou nebolo lezenie. Na túto tému vedel debatovať do rána. Dalo sa naňho vždy spoľahnúť. Vedeli sme, čo môžeme jeden od druhého očakávať. Nerád riskoval, všetko muselo byť stopercentné, aby sa do toho pustil. Počasie, podmienky, istenie.“

Maroš vraj liezol veľmi veľa. „Stovky ciest ročne. Mal preto mnoho skúseností. Silný bol najmä v škárovom lezení. Pred dvoma mesiacmi preliezol škáru Berušky v Adršpachu, čo je cesta z inej dimenzie.“

To, že ide liezť Majorovu cestu na Mont Blanc, Ondro nevedel. „Písal mi tri dni predtým, kedy sa chcem dostaviť do Chamonix. On tam išiel, ako zvyčajne, na dlhšie.“ O Majorovej ceste sa viackrát predtým bavili. „Ja som ju tvrdohlavo odmietal pre padajúce seraky. Snažil som sa to vyhovoriť aj jemu, ale bolo to zbytočné. Stále mi vŕta v hlave, prečo sa rozhodol naliezť do tej cesty, keď bol jeden z najteplejších dní.“

Mal smolu

Ani ďalší jeho častý spolulezec Martin Varga nedokáže posúdiť, čo Maroša Červienku motivovalo, že nastúpil do steny v takom teplom počasí. O tom, že ide liezť Majorovou cestou, vedel. V júni pôsobili spolu na Ušbe na Kaukaze a už tam debatovali, čo v lete podniknú v Chamonix. „Maroš mal v pláne Majorovu cestu aj cestu cez Hrušku. Keď som sa ho pýtal s kým, odvetil, že sám, lebo je lepšie prejsť ľahké snehy rýchlo a minimalizovať čas strávený pod serakmi. Ani neviem, či by tam niekto chcel ísť s ním. Ja určite nie, mne stačil náš spoločný výstup cestou Bonatti - Gobi na vedľajší Grand Pilier d’Angle. Už len prebehnúť cez spodný ľadovec mi vtedy stačilo. Hoci on neznášal varenie, po bivaku vo výške 4 100 metrov vtedy uvaril šumienku aj pre mňa.“

Na výstupy s Marošom má pekné spomienky. „Zbytočne netáral, čo mi vyhovovalo. Vyliezli sme aj Centrálny pilier Freney, Maroš ťahal prvý, aby sme boli rýchli. Na tú cestu čakal sedem rokov. Málokto vie, že pred zmiznutím vyliezol sólo východnou stenou Monte Rosy.“

Čo sa mohlo stať, si nevie vysvetliť, veď na Mont Blancu to bola už deviata Marošova cesta a všetky voľne, on sight. „Myslím si, že mal totálnu smolu a jednoducho ho niečo trafilo. On sa nikdy nehrnul do ciest, keď to bolo nebezpečné. Bol trpezlivý, liezol opatrne a s chladnou hlavou. Dokázal čakať na príležitosť i niekoľko rokov. Rozumeli sme si bez slov, s ním som sa nebál liezť cesty, na ktoré by som si s iným netrúfol.“

Išiel svojou cestou

Maroš Červienka bol šesť rokov členom slovenského reprezentačného družstva. Koncom roka 2016 požiadal, aby ho z neho vyradili. „Na internete sa doňho niektorí navážali, že sa mu lezie, keď má peniaze, že lezie len kvantitu a podobné nezmysly. Preto z družstva vystúpil, chcel byť nezávislý, myslí si predseda spolku Igor Koller.

„Vždy som sa čudoval, ako to ten chalan robí, že tak veľa lezie,“ozrejmuje Martin Krasňanský. „Až sme raz prišli na parkovisko v Chamonix a uvidel som Marošovu Octaviu, v ktorej spal už dva týždne. On jednoducho žil svoj život horolezca, nebol to nijaký frajer. Páčilo sa mi, že išiel svojou cestou.“

Maroš bol iný aj preto, že takmer vôbec nepil alkohol. „Bol abstinent, ale život vedel oslavovať aj pri pohári džúsu,“hovorí Ondro Húserka. Potvrdzuje to Martin Krasňanský: „Kým my sme sa ráno vymotali z chaty, on už mal za sebou peknú túru. V lezeckej krčme v Chamonix ho už volali Orangina, lebo miesto piva pil džús. Jednoducho exot. Škoda, ten chlap mal našliapnuté byť lezcom svetového formátu.“

VIDEO Plus 7 Dní