Jana Šimíčková

Rodiny Uchnárovcov zo Sniny a Gudjakovcov z obce Oravské Veselé delí vyše tristo kilometrov, navzájom sa nepoznajú, osobne sa nikdy nestretli, a predsa ich čosi spája. Osud dcér, ktoré o život pripravil jeden vrah, na rovnakom mieste, rovnakým spôsobom. Aj ich telá pochoval blízko seba. Rozštvrtené a zohavené ich zakopal v lese v katastri obce Kysak do jamy veľkej 1,6 krát dva metre a hlbokej asi 60 centimetrov.

Táto lokalita bola jeho obľúbená. Nalákal tam všetky svoje obete. Sľuboval im bezbolestnú smrť, nuž a&nbsp;minimálne jednej z&nbsp;nich aj to, že časti jej tela vyreže a&nbsp;zje. Bol ňou Markus Dubach. Práve tento občan Švajčiarska na&nbsp;jar 2011 odštartoval sled udalostí, ktoré nemali a&nbsp;stále nemajú v&nbsp;novodobých dejinách slovenskej kriminalistky obdobu. Prípad kanibala z&nbsp;Kysaku svojou bizarnosťou zaujal nielen bežnú verejnosť, ale i&nbsp;vyšetrovateľov či odborníkov z&nbsp;rôznych oblastí súdneho znalectva.

Na jeho začiatku bol inzerát. Na internet ho zavesil Markus Dubach, ktorý pre problémy v práci úplne vážne uvažoval o samovražde. Lenže nevedel, čo s tým. Veď siahnuť si na život nie je veru vôbec jednoduché. Jedného dňa však narazil na zaujímavý článok o kanibalizme a následne na stránku, prostredníctvom ktorej ktosi hľadal ľudí plánujúcich spáchať samovraždu. Bolo to síce ťažko uveriteľné, ale Markus si povedal, že to vyskúša. Že svojho vraha bude hľadať cez internet. Netrvalo dlho a dostal ponuku. Úplne reálnu. Ozvala sa mu osoba vystupujúca pod prezývkou Kanibm. Sľubovala mu, že ho v prípade skutočného záujmu zabije a následne časti jeho tela zje.&nbsp; Nešťastník zo Švajčiarska zostal šokovaný. Je to žart či to dotyčný myslí vážne, pýtal sa v&nbsp;duchu sám seba. Možno by z&nbsp;myšlienok pripraviť sa o&nbsp;život za&nbsp;asistencie iného aj vytriezvel, no zvedavosť bola silnejšia. Prevážila nad zdravým rozumom. Reakcia osoby s&nbsp;prezývkou Kanibm zaujala Markusa natoľko, že začal hltať každé jej slovo. Lebo to bolo také neuveriteľné, také mrazivé!

„Si ochotný cestovať na Slovensko? Mám skutočný záujem ťa zjesť, bez srandy, nie je to žiadna hra, je to fakt!“ napísal Kanibm Markusovi, ktorý neveril vlastným očiam. Predstava, že má niekto chuť na jeho mäso, ho vzrušovala, provokovala, elektrizovala. Nevedel odolať. „Čau, super, že sa ozýva skutočný kanibal! Sľubujem, že moje telo je svalnaté, čerstvé a mäso je jemné. Ako ma naporciuješ na steaky, mäsovú polievku a iné delikatesy? Máš skúsenosti s prípravou ľudského mäsa? Cesta na Slovensko nie je žiaden problém. Povedz, čo mám robiť…“ nedočkavo sa pýtal neznámej osoby Švajčiar, ktorému akoby sa zatemnila myseľ. Nádejného „pojedača“ svojho tela dokonca sám vyzýval reagovať, ak sa dlhšie neozýval. Upozorňoval ho, že ak bude dlho čakať, jeho svalnaté telo zje niekto iný. Ako návnadu mu Markus poslal fotky svojich nôh a&nbsp;zadku. „Športujem, tak sú v&nbsp;dobrej forme. Moja hmotnosť je 80 kíl, takže budeš mať mäsa na&nbsp;týždne...“ lákal Švajčiar svojho nádejného vraha, na&nbsp;čo mu ten napokon predostrel reálny návrh.

Veľký deň mal nastať 10. mája 2011. „Stretneme sa na&nbsp;železničnej stanici v&nbsp;Kysaku/SR asi o&nbsp;9.00 hodine ráno, prichádza tam väčšina rýchlikov. Pôjdeme do&nbsp;lesa, kde ťa zabijem a&nbsp;vyrežem ti z&nbsp;tela mäso. Chcem najmä svaly z&nbsp;nôh, rúk, chrbta a&nbsp;zo zadku. Jasné, vyskúšam aj penis a&nbsp;semenníky. Mäso vezmem domov v&nbsp;ruksaku a&nbsp;potom ho upečiem a&nbsp;zjem. Ostatky z&nbsp;tela zahrabem. Nikto ich nenájde,“ dal Kanibm vedieť nedočkavému Švajčiarovi. Ako dôkaz, že v&nbsp;tejto oblasti nie je žiadny nováčik, poslal Markusovi fotky. Nie miesta, kde naposledy vydýchne, ale odrezaného ženského chodidla či prsníka. A&nbsp;tiež mäsa v&nbsp;panvici. Samozrejme, vraj ľudského, na&nbsp;ktorého prípravu potreboval veľa grilovacieho korenia. „To aby sa stratil nepríjemný zápach oleja, ktoré má ľudské mäso…“ ozrejmil človek s&nbsp;prezývkou Kanibm, pričom dodal, že časti tela patrili mladej žene, ktorej tiež pomohol. Zomrieť.

Presne v tom momente sa Markus prebral z očarenia. Pochopil, že tu sa končí každá zábava. Ľudské mäso? Na panvici? Naozaj?! Vystrašený okamžite oslovil políciu vo Švajčiarsku, ktorá najskôr neverila. Ako by aj mohla! Vari sa to dá? Po preštudovaní komunikácie medzi Markusom a neznámym pisateľom však spozornela. Napokon začala konať. Oslovila kolegov zo Slovenska, v&nbsp;spolupráci s&nbsp;ktorými pripravila akciu na&nbsp;dolapenie kanibala. Súčasťou medzinárodného tímu bol aj vyšetrovateľ vtedajšieho Úradu boja proti organizovanej kriminalite Marek Gajdoš. „Môj priamy nadriadený mal zmysel pre humor - pridelil prípad kanibala jedinému vegetariánovi na&nbsp;oddelení,“ spomína. Vážnejšie dodáva, že to, samozrejme, nebol jediný dôvod, pre ktorý s&nbsp;kolegom dostali tento prípad na&nbsp;starosť. „V&nbsp;prvom rade sme museli začať trestné stíhanie, pátrať po&nbsp;totožnosti podozrivého a&nbsp;najmä nasadiť agenta. Museli sme ho vyberať spôsobom, aby sa akcia podarila. Musela tam byť fyzická podoba a&nbsp;jazykové schopnosti - angličtina, to vyplývalo zo situácie. Mali sme fotografiu Švajčiara, s&nbsp;ktorým náš podozrivý komunikoval, aj písomný prejav Švajčiara,“ opisuje Marek Gajdoš.

Na&nbsp;prípravu akcie mali len tri dní. Najväčší problém bol, že polícia do&nbsp;poslednej chvíle nepoznala totožnosť podozrivého. „Mali sme vytypovanú nesprávnu osobu. Podozrivý používal pri elektronickej komunikácii účinný spôsob sťažujúci jeho vypátranie ako komunikujúcej strany,“ priznáva dnes už bývalý vyšetrovateľ známy tiež z&nbsp;kauzy Gorila.

V deň D boli do akcie nasadené desiatky špeciálne cvičených policajtov z pohotovostného útvaru. Medzi nimi i profesionálny ostreľovač. Získané informácie totiž naznačovali, že páchateľ by mohol byť ozbrojený a nebezpečný. Policajti svoje pozície zaujali o tretej ráno. O šesť hodín sa to celé spustilo. Na miesto podľa plánu dorazil agent, ku ktorému krátko nato pristúpil neznámy muž. Pripomínal skôr turistu ako nebezpečného páchateľa. Agent si najskôr myslel, že sa ho ide pýtať na cestu. Ale nie. Bol to on, človek, ktorý si prišiel po svoju obeť. Agent preto vyslal kolegom dohodnutý signál.

„Dostali sme povel na&nbsp;zásah. Vyšiel som z&nbsp;kríkov a&nbsp;použil výzvu Stoj, polícia! Ruky na&nbsp;tvár! Pomaly som ho obchádzal a&nbsp;keď som sa dostal na&nbsp;úroveň jeho pravej ruky, pohol sa. Zdalo sa mi, že sa uškrnul. Som si istý, že ma pozoroval. Zrazu si ľavou rukou poodhrnul vestu, pravou spoza pása vybral pištoľ, okamžite išiel do&nbsp;pokľaku, natočil sa ku mne, zbraň zdvihol na&nbsp;úroveň očí a&nbsp;začal strieľať. Ja som v&nbsp;tom momente zakričal „Zbraň!“, ako to máme v&nbsp;taktike. Na&nbsp;páchateľa som začal strieľať. Neviem, koľkokrát som vystrelil ja na&nbsp;neho a&nbsp;on na&nbsp;mňa. Viem len, že som zrazu pocítil bolesť v&nbsp;hrudníku a&nbsp;uvedomil som si, že ma trafil,“ opisoval neskôr vo svojej výpovedi príslušník Policajného pohotovostného útvaru, ktorý sa z&nbsp;ťažkých zranení zotavoval niekoľko mesiacov. Vo výpovedi tiež podotkol, že podľa toho, ako páchateľ zaujal streleckú pozíciu, bolo zrejmé, že to mal nacvičené, čo následné vyšetrovanie potvrdilo. Čurko bol členom streleckého klubu.

Počas policajnej akcie bol zranený aj samotný páchateľ, ktorého streľbu polícia opätovala. Napokon, inú možnosť ani nemala. Útočníka zasiahli dovedna sedemkrát. Smrteľná bola pre neho rana od&nbsp;ostreľovača, ktorej páchateľ podľahol po&nbsp;dvoch dňoch v&nbsp;nemocnici. Priviezli ho tam v&nbsp;bezvedomí, z&nbsp;ktorého sa ani na&nbsp;sekundu neprebral.

Vyšetrovatelia veľmi rýchlo zistili, že útočníkom bol 43-ročný Matej Čurko, žijúci v obci Sokoľ pri Košiciach. V jeho batohu, s ktorým prišiel do Kysaku, našli mnoho interesantných vecí, skutočne použiteľných na usmrtenie človeka. Okrem iného doniesol tri fľaštičky vodky, zatvárací nôž, balenia čierneho korenia, leukoplast, šnúru na bielizeň, latexové rukavice, plastové putá, veľkú dýku, ručnú pílu a igelitové vrecká. Následne polícia vykonala domové prehliadky, počas ktorých našla niekoľko legálne držaných zbraní, veľké množstvo nábojov, zaistila i niekoľko mobilných telefónov a výpočtovú techniku. Nuž a práve údaje z Čurkových počítačov jej poskytli indície, že plánovaná a dohodnutá vražda Švajčiara by nebola jeho prvá. Ak by Markus Dubach Čurkovu hru akceptoval až dokonca, stal by sa minimálne jeho treťou obeťou.

„V&nbsp;počítačoch sme našli GPS súradnice, ktoré nás priviedli na&nbsp;niekoľko miest v&nbsp;lese pri Kysaku. Na&nbsp;niektorých boli zakopané rôzne náradia, ako časť lopaty, krompáča či sekera. Dňa 16. mája 2011 sme vykonávali obhliadku ďalšieho miesta, ktoré označil aj pes. Objavili sme jamu, v&nbsp;ktorej sa nachádzali pozostatky dvoch osôb,“ spomína na&nbsp;nasledujúce udalosti jeden z&nbsp;vyšetrovateľov z&nbsp;košickej pobočky bývalého Úradu boja proti organizovanej kriminalite, kde prípad prevzali.

Nuž a nález to bol vskutku hrôzostrašný. Išlo o telá dvoch žien, ktoré páchateľ, teda Čurko, doslova rozporcioval. Hlavy oddelil od tela, nohy od trupu, odrezal im prsníky, chýbali aj časti svalov. „Súdna pitva potvrdila, že páchateľ omámil ženy liekmi, ktoré zapili alkoholom. Následne ich niekoľkokrát bodol do oblasti srdca, pričom jednej zasiahol pľúca. Potom oddelil jednotlivé časti tela. V hrobe niektoré chýbali. Bolo to pravé chodidlo jednej z obetí a tiež ľavý prsník,“ opisuje desivý nález vyšetrovateľ. Podľa neho znalci nevylúčili, že išlo o časti tela zachytené na fotke, ktorú Čurko neskôr poslal občanovi Švajčiarska. Postupne vysvitlo, že jedno z&nbsp;tiel patrilo hľadanej 30-ročnej Elene Gudjakovej z&nbsp;obce Oravské Veselé, ktorá bez vedomia rodiny odišla z&nbsp;domu 23. júla 2010 v&nbsp;skorých ranných hodinách. Odvtedy o&nbsp;nej blízki nemali žiadne informácie. Druhou obeťou bola 20-ročná Lucia Uchnárová zo Sniny. Matka nahlásila jej nezvestnosť 3. septembra 2010. Ani ona sa už rodičom nikdy neozvala.

„Vyšetrovaním sme zistili, že obidve mali psychické problémy, s&nbsp;ktorými si nevedeli poradiť. Jedna z&nbsp;nich sa dokonca neúspešne pokúsila o&nbsp;samovraždu. Neskôr sa liečila na&nbsp;psychiatrii. Obe hľadali pomoc prostredníctvom sociálnych sietí, pričom narazili na&nbsp;Mateja Čurka, svojho budúceho vraha, ktorý využil ich zraniteľnosť a&nbsp;bolesť. Sľúbil, že im veľmi rád pomôže odísť z&nbsp;tohto sveta, keď to samy nedokážu. Písal im, že dlhé roky sníval o&nbsp;vraždení a&nbsp;táto predstava ho vraj enormne vzrušuje. Opisoval im tiež rôzne spôsoby, ako by ich dokázal zabiť, a&nbsp;aj on by si pritom užil pocit nesmiernej rozkoše…“ približuje komunikáciu medzi ženami a&nbsp;Čurkom vyšetrovateľ.

To, že išlo o zjavne psychicky narušeného človeka, dodávať už ani nemusí. Napokon, zhodli sa na tom hneď niekoľkí súdni znalci, ktorých polícia aj pre ojedinelosť prípadu požiadala o vypracovanie posudku páchateľa, hoci ten bol už po smrti. V odbornom žargóne sa hovorí o posudku typu psychiatricko-psychologickej exhumácie. Nuž a v prípade Mateja Čurka odborníci dospeli k záveru, že „po vyše 30 rokoch expertíznej činnosti môžu síce dospieť k pocitu, že už ich nič nemôže prekvapiť, že všetko už videli a zažili, z takejto ilúzie ich však rýchlo vyvedie prípad, aký je práve tento.“ Samozrejme, skúmali aj samotného Čurka.

Podľa nich trpel schizoidnou poruchou osobnosti, teda psychopatiou, a konštatovať u neho možno aj deviáciu nekrofilný sadizmus a kanibalizmus. „Ide o deviáciu, ktorá sa prejavuje v záľube a silnom emočnom vzrušení pri témach smrti, rôznych spôsoboch usmrcovania druhých, kontaktoch a manipulácii s ich telami a následnej konzumácii,“ skonštatovali súdni znalci, podľa ktorých Čurkove činy možno hodnotiť ako úkladné vraždy, hoci s ním obete veľmi intenzívne spolupracovali. „Aj z neúplných údajov o obetiach je zrejmé, že mohlo ísť o psychicky choré osoby, navyše páchateľ nimi cez internet relatívne sofistikovane manipuloval, takže aj vzhľadom na jeho pudovú deviáciu možno psychologickou analýzou motivácie podporiť verziu o úkladných vraždách,“ uzatvorili súdni znalci.&nbsp;

Mohlo by vás zaujímať: