Je mimoriadne horúci deň, o globálnom otepľovaní ešte nikto nerozpráva a na Černopolnej ulici v Brne je neobvyklý ruch. Píše sa 26. august 1992 a slovenský premiér Vladimír Mečiar a jeho český náprotivok Václav Klaus rokujú o budúcnosti spoločného štátu vo funkcionalistickej vile Tugendhat. Tá je v obkolesení novinárov a množstva zvedavcov, ktorí sa snažia cez plot nakúkať dnu. Rokovania sú totiž uzavreté a neverejné.
Húfy ľudí na ulici
„Spomínam si iba na dvoch sediacich mužov dole pod stromom v záhrade v Tugendhate. Čo sa tam dialo, neviem, ale bolo tu množstvo ľudí pred vilou na ulici. Budilo to pozornosť. Všetci sa tu zhromažďovali a chodili vôkol,“ loví v pamäti dôchodkyňa Jarmila, ktorá býva v tesnom susedstve architektonického skvostu. Z jej okna sa pred 30 rokmi núkal luxusný pohľad na udalosť dejinného charakteru. Vtedy si to však ešte neuvedomovala. „Máme výhľad na tú záhradu. No nič sme nepočuli, konečné výsledky som sa dozvedela až zo správ,“ približuje s dodatkom, že po rokoch je to už hmlistá spomienka. Hovorí, že vtedy nebola politicky angažovaná, no rozpad štátu si neželala.
Rokovania medzi slovenskou a českou stranou sa začali v roku 1992 po júnových voľbách, ktoré u nás vyhralo Mečiarovo HZDS, u našich susedov Klausova ODS. Rokovania v Tugendhate boli už v poradí šiestym stretnutím medzi päťčlennou českou a štvorčlennou slovenskou rokovacou skupinou. Účastníci spomínajú, že keď sa rozhovory zasekli, obaja lídri odišli na rokovanie do záhrady medzi štyrmi očami. Práve tu vznikli legendárne fotografie Mečiara a Klausa, ako v košeliach bez saka medzi sebou neformálne hrkútajú v tieni platana. O čom konkrétnom sa bavili, nikdy neprezradili. Zábery dvojice politikov sa považujú aj za prvé paparacovské fotky v histórii Slovenska.
Symbolická rodina
Po debate lídrov v záhrade sa obaja vrátili k svojim delegáciám a definitívne zavŕšili 74-ročnú koexistenciu dvoch národov v jednom celku. Sadli si za známy okrúhly stôl, podpísali dohodu o rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky na dva samostatné štáty a v priamom prenose oznámili, že sa tak stane k 31. decembru 1992. „Nás ako rodiny sa to dotklo, bolo nám z toho smutno,“ opisuje Helena, ktorá býva v dome z druhej strany Tugendhatu, udalosti vtedajších dní.
Z jej okna sa jej naskytol priamy výhľad aj na rokovania v záhrade. Jej rodina bola akoby sama symbolom spoločných koreňov oboch krajín. „Otecko bol z východného Slovenska a bol maďarskej národnosti, maminka pochádza od Plzne. Nešlo sa ani na jednu stranu, tak sa v roku 1968 urobil prstom na mape zlatý stred - južná Morava - a tu sme začali nový život a ocitli sme sa v Brne. Ja ako dieťa som to brala, že sme jeden štát.“
Dodáva, že rozchod bral najťažšie jej otec, ktorý bol v Česku vytrhnutý z koreňov a obetoval sa pre rodinu. Ona sama mala ešte ako malé dievča spočiatku problémy s aklimatizáciou. „Pamätám si to, že ako štvorročné dieťa sme s bratom nevedeli poriadne po česky, doma sme sa rozprávali po maďarsky a plietlo sa nám to. Začiatky v českej škôlke a potom v škole neboli najlepšie,“ približuje. Za Československom pociťuje spomienkový sentiment a augustové udalosti roku 1992 stále berie negatívne. „Bola to smutná udalosť, pretože my máme na východnom Slovensku polovičku rodiny z oteckovej strany. Nás to zrazu akoby rozdelilo, aj keď sa máme stále radi. Ale už to bol iný štát,“ uzavrela Helena nostalgicky.
