Dlho sa s ňou spájala zlá povesť. V sedemdesiatych rokoch nemilosrdná asanácia vzala tisíckam ľudí ich domovy, aby na ich mieste vyrástli paneláky. O niekoľko rokov neskôr sa najväčšie a najľudnatejšie sídlisko na Slovensku, ktoré nemalo konkurenciu v celej strednej Európe, spájalo s dílermi, narkomanmi a vyčíňaním rôznych gangov. Ušli sa mu prezývky ako paneláková džungľa, bludisko či králikáreň.
Lenže už dvadsať rokov je všetko inak. Mestská časť na pravom brehu Dunaja je jednou z najzelenších lokalít v Bratislave a vyniká dobrou občianskou vybavenosťou.
Stále však v niektorých obyvateľoch Slovenska rezonuje jej niekdajšie zlé meno, ktoré oživila aj nedávna tragédia, keď v jednom z bytových domov prišli o život traja ľudia. „To je Petržalka,“ komentoval na sociálnej sieti jeden z diskutujúcich. Iný ho však opravil. „Nie, to je Slovensko.“
Od dediny k mestskej časti
Má zaujímavú históriu a miesta, ktoré sa oplatí navštíviť. Jej súčasťou je najstarší verejný park v strednej Európe - Sad Janka Kráľa aj jedno z najstarších bratislavských divadiel - Aréna. Najstarší svätostánok v Petržalke - Kostol Povýšenia svätého Kríža na dnešnom Daliborovom námestí navrhoval významný česko-slovenský architekt Vladimír Karfík a Petržalčanom ho pomohol z ich našetrených úspor postaviť Tomáš Baťa. Petržalské opevnenie s bunkrami je najucelenejším súborom pohraničných obranných objektov v Československu. Toto všetko a oveľa viac by ponúkol turistom aj Martin Kleibl, autor publikácie Petržalka - prekvapivý sprievodca mestskou časťou.
„Je tu naozaj veľa zaujímavých miest. Stalo sa mi, že prišli americkí manželia, ktorí chceli vidieť petržalský byt. Vzal som ich k sebe domov a boli nadšení. Páčila sa im občianska vybavenosť, že máme blízko bydliska škôlku, školu, zdravotné stredisko,“ opisuje.
Azda málo miest prešlo toľkými zmenami ako práve mestská časť na pravom dunajskom brehu. Prvé zmienky o nej pochádzajú už z roku 1225, ale trvalejšie osady v tejto lokalite sa spomínajú až v osemnástom storočí. V roku 1891 spojil toto miesto s Bratislavou železničný Most Františka Jozefa. Medzníkom v rozvoji Petržalky bolo aj vybudovanie železnice do Viedne v roku 1914. Z pôvodne sedliackej dediny sa postupne stávalo priemyselné predmestie.
Obdobie po prvej svetovej vojne považuje historička a etnologička Katarína Nádaská za zlatý vek Petržalky. „Na pravom brehu Dunaja žili Slováci, Maďari, Česi, Nemci a Chorváti. Po vzniku prvej republiky patrila medzi rozvinuté a kultivované dediny s krásnymi čerešňovými a marhuľovými sadmi. Veľký rozmach zažívali aj remeslá. Okrem Tehelne Antona Durvaya tu fungoval závod Sfinx na výrobu smaltovaného riadu, bola tu Gumonka. Aj výstavba napredovala,“ opisuje.
Bola známa pod nemeckým menom Engerau, v preklade Úzka niva, či maďarským Ligetfalu, mala kaviarne, kultúrne ustanovizne aj mnoho športovísk. Názov, ktorý poznáme dnes, sa ustálil až po prvej svetovej vojne. „Jedna verzia hovorí o tunajších sedliakoch, ktorí vo veľkom vysádzali zeleninu a najmä petržlen. Tak získali prezývku Petržleni. Druhá sa viaže k bohatému mešťanostovi s maďarským menom Peter Zsalka, ktoré pri čítaní znelo: Petržalka. Vraj to bol zamestnanec obecného úradu,“ porozprával nám pred rokmi známy Petržalčan Jaroslav Gustafík, ktorý už nie je medzi živými.
V roku 1938 bola Petržalka na základe Mníchovskej dohody pripojená k nacistickému Nemecku. Súčasťou Bratislavy sa stala až 13. februára 1946 ako jej piaty obvod.
Prišiel o dom so záhradou
Budovanie socializmu znamenalo aj účelnú výstavbu - čo najviac bytov na čo najmenšom území. Za obeť padla Petržalka. Stala sa súčasťou plánu posilniť robotnícky charakter hlavného, až príliš intelektuálneho mesta. V júni roku 1966 vypísali súťaž na novú zástavbu s podmienkou, že sa tu vytvorí sídlisko pre stotisíc obyvateľov. Zaregistrovalo sa tristodesať architektov z dvadsiatich ôsmich krajín.
Plány zmarila okupácia vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968. Pritvrdenie režimu viedlo k tomu, že podľa návrhu pracovníkov Útvaru hlavného architekta sa Petržalka síce začala budovať, ale bez súcitu a rešpektovania estetickej či ekologickej stránky. Aspoň tak to vnímala väčšina obyvateľov, ktorí museli opustiť svoje domovy.
„Základný kameň položili 2. apríla 1973 na dnešnom Námestí hraničiarov. Na trafostanici kúsok odeň je taká kuriozita. Kedysi na nej visel nápis, po ktorom zostal ešte aj dnes čitateľný odtlačok - Ochrana štátnych hraníc je povinnosťou každého občana,“ upozorní nás Martin Kleibl. „Prvé paneláky skolaudovali v roku 1977 na Romanovej ulici,“ ukazuje na bytový dom s výraznou žltou fasádou.
Výstavbu rozdelili na viacero častí. Prvé začali v roku 1973 budovať Háje, v poslednej etape vyrástli paneláky v časti Dvory, kde predtým stála pôvodná dedina Petržalka.
„Hlavnou petržalskou ulicou bola kedysi Zadunajská, kam ešte chodili nakupovať aj moji rodičia, ktorí sa nasťahovali do jedného z prvých panelákov. Nefungovali tam však ešte žiadne prevádzky, preto chodili na Zadunajskú. Bola zaujímavá aj tým, že menila názvy podľa režimu - volala sa Marxova aj Masarykova, cez vojnu Adolf Hitler Strasse, potom Benešova aj Stalinova,“ hovorí o osude dnes pomerne nenápadnej adresy.
V starej Petržalke sa narodil aj Jaroslav Gustafík. Presnejšie v oblasti, ktorej sa hovorilo Durvayova osada podľa vychýrenej Durvayovej tehelne na konci terajšej Kopčianskej ulice. „V roku 1950 sme si kúpili trojizbový dom so záhradkou. To je on - pred búračkou a na druhý deň po nej,“ ukázal nám Gustafík na fotografiách ruiny z roku 1982. Kufre si vybalili v dvojizbovom byte, ktorý im pridelili. Nemohli si vyberať. Ale aspoň zostali v Petržalke. Dnes je na mieste jeho rodinného domu ihrisko Základnej školy Gercenova.
FOTO premien Petržalky v GALÉRII
„Petržalka stratila veľa prírody - napríklad Pečniansky les a jeho okolie s mŕtvym Pečnianskym ramenom Dunaja, kde sa dalo kúpať i korčuľovať. Celá táto oblasť bola vyhľadávanou prechádzkovou zónou,“ zaspomínal si pred rokmi pre náš týždenník. „Prišiel som o dom, záhradku, ale stále dýcham aspoň petržalský vzduch,“ dodal Petržalčan telom i dušou, ktorý sa dlhé roky o svoje spomienky na zašlé časy delil na besedách a v knihách.
Maľby ako orientačné body
Prečo postavili novú Petržalku? Vraj aby vojská zo Západu v Bratislave zablúdili, tvrdí jedna z mnohých mestských legiend. Prvé architektonické plány boli veľkolepé, neskôr ich okresali a po Nežnej revolúcii výstavbu pozastavili. „Nedokončili mnohé námestia, napríklad Muchovo či Mánesovo, ktoré mali byť reprezentatívne, určené na prvomájové sprievody,“ pripomenie Martin Kleibl, ktorý pracuje ako projektový manažér v Kultúrnych zariadeniach Petržalky. Aj komunistami obľúbené fontány medzi panelákmi chýbajú. Na Mánesovom námestí zostala len diera, medzi Turnianskou a Krásnohorskou ulicou je len socha Zenové dievča od Vladimíra Havrillu z roku 1989, ktorá mala byť súčasťou námestia s fontánou.
Na lepšiu orientáciu v panelákovom labyrinte mali poslúžiť aj monumentálne maľby na bočných stenách obytných domov. „Spolu ich bolo osem. Po roku 2000, keď sa začali panelové domy zatepľovať, maľby postupne mizli a zostala táto jediná s názvom Mier na Osuského ulici,“ ukazuje Martin na obrovský farebný obrazec na bočnej stene vežiaka.
„Vyrastal som v dome oproti a mal som na maľbu výhľad z okna svojej detskej izby. Na vysokej škole som študoval umeleckú fotografiu a zameral som sa na umelecké diela v Petržalke. Keď-že tieto maľby jedna po druhej mizli a k tej poslednej som mal aj citový vzťah, rozhodol som sa ju zachrániť.“ Podarilo sa. Skontaktoval sa so správcom, ktorý bol jeho zámeru naklonený, a rozbehol finančné zbierky na internete. „Najviac však prispela Slovenská národná galéria,“ upresní. Na obnovení maľby sa podieľal aj pôvodný autor Jozef Porubčin a nanášal ju ten istý horolezec Stano Marton ako pri origináli.
Zachované hájovne
Petržalka je celoživotným domovom aj nášho fotografa Mateja Kalinu. „Oceňujem ticho a pokoj v lokalitách, v ktorých som býval. Pekné spomienky mám aj na detstvo. Po škole sme s chalanmi trávili čas vonku v prírode pri Dunaji, chodili sme na hrádzu. Zažil som aj výstavbu v osemdesiatych rokoch a naším ihriskom boli panely a rúry,“ spomína.
Územie Petržalky v minulosti pokrývali bohaté lužné lesy, popretkávané ramenami Dunaja. Množstvo futbalových ihrísk, veslárske a vodácke kluby, dostihová dráha, hrádza či zamrznuté Chorvátske rameno ponúkali dostatok športového aj relaxačného vyžitia. Najprv zeleň ustúpila panelákom, ale dnes sú obytné domy opäť obklopené vegetáciou. „Z betónovej džungle sa postupne stáva zelená džungľa,“ usmeje sa náš sprievodca Martin.
FOTO Petržalka kedysi a dnes
Dokonca sa zachovalo niekoľko pôvodných horární. Zvedavci si často chodia obzerať hájovňu na Starhradskej ulici, ktorá bola domovom Gejzu Dražďáka. Ak vám je jeho meno povedomé, je to preto, že po ňom nazvali neďaleké petržalské jazero Draždiak.
„Dnes už hanlivé prívlastky Petržalky neplatia. Sú tam vychytené adresy a stala sa súčasťou širšieho centra. Sídliská sú zabývané a plné zelene,“ dodáva Nádaská.
