V Bošáckej doline, lemovanej kopcami Bielych Karpát, je učupená zrejme najmenšia obec v okrese Nové Mesto nad Váhom. Kedysi boli Haluzice dôležitou dopravnou a obchodnou tepnou, ale na to si už nespomínajú ani najstarší obyvatelia. Opäť si však zvykajú na čulý ruch, ktorý sprevádza toto inak pokojné miesto počas víkendov.

Kúsok za obecným úradom sa rozprestiera asi kilometer dlhá Haluzická tiesňava. Fascinujúce miesto, ktoré návštevníkom pripomína tropický miniprales. Roklinu vyhĺbil potok, o bohatú vegetáciu sa však postarali ľudia. Aj o kaskády a vodopády. Bez odborného zásahu by sa do strže zrútila aj ďalšia atrakcia tejto oblasti - zrúcanina románskeho kostolíka z 13. storočia.

Turistická topka

Cez týždeň sú Haluzice tichou dedinou. Na parkovisku, ktoré obec vybudovala vlani, zaparkuje auto z galantským éčevéčkom. Štvorčlenná rodina zamieri priamo k cieľu svojej cesty - k Haluzickej tiesňave. Vstup do prírodnej pamiatky je pár desiatok metrov za obecným úradom.

Cez víkend sú však vozidlá zaparkované po celej obci. „Odkedy máme parkovisko, je to lepšie. Cez pandémiu, keď ľudia nemohli cestovať do zahraničia, parkovali stovky metrov popri ceste. Záujem návštevníkov nás teší, len nájdu sa aj menej disciplinovaní. Najviac nám robia problémy takí, ktorí prídu so psom a neupracú po ňom. Alebo vystúpia z auta a vypustia ho. Neraz väčší napadne menšieho a podobne,“ povzdychne si starosta Miloš Madila.

„Boli tu doslova dopravné kolapsy. Keď policajti nemali kde vybrať pokuty, stačilo prísť sem. Autá stáli po oboch stranách cesty, takže ak sa v proti- smere stretli dve autá, nemohli prejsť. Museli cúvať alebo niekoho požiadať o pomoc. Boli tu fakt katastrofálne situá–cie, najmä cez víkendy,“ opisuje aj Adrián Dedík, zamestnanec Lesov SR, š. p., z organizačnej zložky OZ Považie. Aj to je daň za to, že čoraz viac ľudí chce prejsť pútavý náučný chodník, ktorý štátne lesy vytvorili v roku 2011, a z kopca, ktorému dominuje fotogenická ruina starého kostolíka, sa kochať okolitou krajinou.

Nebezpečná skalná roklina

Haluzickú tiesňavu v roku 1963 Štátna ochrana prírody Československej republiky vyhlásila za prírodnú pamiatku a má štvrtý stupeň ochrany. To, čo na prvý pohľad pôsobí ako tropický prales a veľkolepý výtvor prírody s bohatou vegetáciou, vzniklo pričinením človeka. „Nie však preto, aby ho ľudia navštevovali,“ upozorní nás hneď na začiatok Adrián Dedík, zamestnanec Lesov SR, š. p., z organizačnej zložky OZ Považie. V hre boli pragmatické dôvody.

V osemnástom storočí vyzeralo toto miesto úplne inak. Naši predkovia tu ťažili kameň a postupne sa z nenápadného jarka stala strž, ktorá je dnes tridsať metrov hlboká a sto metrov široká. „Základom horniny je dolomitický vápenec a v kombinácii s dažďom, Haluzickým potokom a topiacim snehom začala táto oblasť erodovať. Voda odnášala naplaveniny do obce pod nami - do Štvrtka nad Váhom. Usádzali sa na poliach a na kameni nič nevyrastie. Ľudí pôda živila a množstvo naneseného kamenia im spôsobovalo problémy,“ vysvetľuje lesník. V lete bol potôčik neškodný. Svoj tok zrýchľoval hlavne na jar. A bral so sebou aj kúsky rozdrobeného vápenca. Takto sa jarok z roka na rok zväčšoval. Dnes si návštevník Haluzickej tiesňavy len ťažko predstaví, že namiesto hustého porastu, vysokých stromov, ktoré ovíja vždyzelený brečtan, tu stáli len holé skaly.

Slovenský botanik a etnograf Jozef Ľudovít Holuby zo starých správ zistil, že obec bola v roku 1780 postavená v dvoch radoch po brehoch jarka a ľudia ju prechádzali po lávkach. Keď sa začal potok prehlbovať a vymývať brehy, domy začali praskať a obyvatelia si museli postaviť nové obydlia. Začiatkom 20. storočia sa však roklina prudko rozšírila a začala ohrozovať všetko navôkol. Aj kostolík na kopci. Keby ľudská ruka nezasiahla, skončí celý v rokline. Tak ako dve steny vstupnej veže. Dnes je opravená a zastabilizovaná. Právom túto ruinu nad kaňonom považujú mnohí milovníci malebných zákutí za jednu z najkrajších na Slovensku.

Traja bojovníci

„Problémy s vodou, aké boli aj v Haluziciach, sa začali riešiť už za Rakúsko-Uhorska. Odborne sa to volalo hradenie bystrín. Viac opatrení vznikalo na moravskej strane. Na uhorskej, ku ktorej sme patrili aj my, sa robili len neveľmi účinné jednoduché prehrádzky. Až po vzniku Československa sa ľady pohli správnym smerom,“ prizná Dedík.

Rieka Váh spôsobovala problémy každú jar. Na poľnohospodárskej pôde aj na životoch. Začali plánovať vážsku kaskádu vodných elektrární a do výstavby sa pustili okolo roku 1930. Najprv však bolo treba upraviť potôčiky, ktoré sa do Váhu vlievali a prinášali so sebou naplaveniny. Množstvo naneseného kamenia by mohlo turbíny hydrocentrály poškodiť.

„Prvou veľkou stavebnou akciou bolo práve zadržanie vody v tomto Haluzickom potoku. Celý systém projektoval lesný inžinier z Moravy Leo Skatula a s výstavbou začali v roku 1926. Sú traja bojovníci proti rýchlej vode - najväčší z nich je prehrádzka. Potom sú to asi metrové stupne a najmenšie prahy - tie máme z dreva,“ opisuje lesník. Vďaka nim sa zmenší rýchlosť vody a zmierni jej uhol toku. Je menej dravá a nebezpečná. „Po vybudovaní týchto objektov v potoku sa silný prúd, ktorý so sebou strhol aj dolomitický vápenec, zmenil na pokojný tok. A za tým všetkým je um Lea Skatulu,“ dodáva náš sprievodca.

Dielo talianskych majstrov?

Stavby, ktoré regulujú tok potoka, vytvorili v malom haluzickom pralese niečo ako vodopády. Aj vďaka nim má toto miesto s atraktívnym a veľmi citlivo vybudovaným náučným chodníkom s drevenými schodíkmi neopakovateľnú atmosféru. Sústava priečnych objektov postavených na Haluzickom potoku v rokoch 1926 až 1927 je technickou pamiatkou. V súčasnosti sa v ňom nachádza desať prehrádzok, sedemnásť stupňov a jeden drevený prah.

Pristavíme sa pri najvýraznejšom kamennom diele. Múr, z ktorého steká tenký prúd vody do potoka, upúta svojou dokonalosťou. „Nevieme presne, kto ho vyrábal. Sú však domnienky, že by to mohli byť talianski majstri, ktorí budovali aj Mohylu Milana Rastislava Štefánika na Bradle,“ prekvapí nás lesník Adrián Dedík.

„U nás neboli takí kamenári. A táto prehrádzka vznikla v tom istom čase.“ Jedno z najznámejších architektonických diel Dušana Jurkoviča nad mestom Brezová pod Bradlom totiž stavali v rokoch 1924 až 1928. „Pozrite, ako dokonale je urobená. Nie je len funkčná, ale spĺňa aj estetické kritériá. Pohrali sa s tým, každý kameň je presne uložený, všetko je súmerné,“ ukazuje na najväčší múr, ktorý reguluje vodu Haluzického potoka.

Prácne zalesňovanie

Spomalenie toku však nebolo jediným zásahom, ktorý spravil z pustej Haluzickej rokliny úchvatné miesto pripomínajúce prales. Okrem budovania stavieb bolo treba na strž dostať rastliny a dreviny. „Boli tu len holé kamene. Žiadna vegetácia nestihla zakoreniť, lebo sutinové skaly sa stále hýbali, pri každom daždi sa všetko vymývalo. Preto sa lesníci pustili do zalesňovania týchto svahov. Použili štvorročné sadeničky rôznych druhov listnatých aj ihličnatých drevín, aj popínavé rastliny. Dominuje tu brečtan, preto to pôsobí ako v pralese. Sú tu však aj jelše, topole, vŕby, javor poľný, z ihličnatých borovica čierna,“ vymenúva lesník.

Sadiť stromy do skaly? Všetko sa dá, keď človek chce. „Z prútia sa vyplietla košina, do nej vložili hlinu a zasadili dreviny. Vyzeralo to ako lastovičie hniezda na svahu a bola to naozaj mravčia práca. Pionierske dreviny, ktoré sa používajú práve na takéto oblasti, sa uchytili. Samozrejme, museli ich dopĺňať, až kým sa svahy nespevnili, zastabilizovala sa koreňová sústava drevín aj popínavých rastlín.“

Takto prácne vznikal haluzický prales. Očarujúce miesto, ktoré je však stále v pohybe. Aj preto lesníci varujú pred návštevou tiesňavy v daždi či silnom vetre. Dolomitový vápenec aj porast na svahoch sú krehké tiež. Na jednom mieste si všimneme otvor v skale. Nie je to žiadna tajomná jaskyňa, len obyčajná diera. Pre dobrodružných návštevníkov však príliš lákavá. „Pozrite, pod ňou nič nerastie. Stačí, že sa ľudia začali hore štverať a vegetáciu zničili,“ upozorní Dedík.

FOTO V GALÉRII

Krásne, ale aj chúlostivé miesto. Zaslúži si šetrné zaobchádzanie. Po každej zime lesníci nachádzajú popadané stromy. „Na niektorom mieste ich ponecháme kvôli biodiverzite - aj v mŕtvom dreve žije veľa hmyzu. Také, ktoré sťažujú alebo ohrozujú prechod, presunieme. V roku 2011 sme sa rozhodli urobiť náučný chodník, tak sa musíme o to starať,“ dodáva.