Zameriava sa predovšetkým na domáce a zahraničné reportáže, sociálno-ekonomické témy či problematiku pracovného trhu.

Peter Galan

Uvedomoval si, že sme na tomto svete len na návšteve a ako hlboko veriaci bol presvedčený, že potom príde niečo nové, krajšie, hlbšie. Možno preto dokázal čeliť nenávistným výpadom antivaxerov, nadávkam, hrozbám. Veď kritických momentov i útokov so zbraňou zažil viacero. V Ugande, Burundi, na Haiti. Za hranice ho vyštvali až virtuálne ataky na jeho najbližších. No keď sa situácia upokojila a polícia agresorov spacifikovala, znova sa pustil do práce. Po dvoch infarktoch a piatich maláriách sa pravidelne o paličke trmácal do Kútov, aby tam pomáhal sýrskym utečencom. Aj v posledný deň. Vtedy hovoril o ukončenej misii a plánoval ďalšiu. Ktovie, či tušil, čo príde.

Pozemská púť Tučného profesora, ako sa sám nazýval, trvala krátko. Šesťdesiatdva rokov dnes nie je vek, keď sa väčšina obyvateľov západného sveta lúči so životom. Jeho kolega na Slovensku i&nbsp;v&nbsp;Afrike Juraj Benca si myslí, že pravou príčinou náhleho skonu bolo, že sa vyčerpal.

„Nevedel oddychovať, vždy bol v&nbsp;pohybe a&nbsp;niečo robil,“ spomína. Spoznali sa v&nbsp;roku 2001, keď bol Juraj ako mladý lekár na misii v&nbsp;Keni. „On bol vtedy dekanom fakulty, ktorá tam zastrešovala niekoľko projektov. Keď za nami prišiel, nevedel som, čo očakávať, no bázeň sa rýchlo vytratila. Bol prirodzený, spontánny, autentický človek, s&nbsp;ktorým sme rýchlo našli spoločnú reč.“

Odvtedy úzko spolupracovali vo viacerých krajinách a&nbsp;Juraj, ktorý sa medzičasom stal rektorom, je presvedčený, že mu Vladimír Krčméry zmenil život. „Dal mojej láske k&nbsp;cestovaniu úplne nový rozmer, ktorý ma napĺňal.“

Počas rokov sa medzi nimi vytvorilo priateľské puto, rozumeli si a&nbsp;dôverovali. Ale, ako dodáva, pocit výnimočnosti vytváral profesor vo všetkých okolo seba. Od pedagógov až po vrátničku v&nbsp;budove Vysokej školy svätej Alžbety, ktorú v&nbsp;roku 2003 založil. „Neraz zobral dievčatá z&nbsp;ekonomického či študijného oddelenia na Železnú studničku, kde im nachytal ryby a&nbsp;rovno ich navaril. Keď nič nechytil, vytiahol mrazeného kapra z&nbsp;kufra svojho auta. Pravda, jeho pokrmy chutili občas trochu nedovarene, hlavne preto, že chcel mať všetko hotové za pár minút, ale to nebolo podstatné. To, čo každý vnímal, bol jeho záujem o&nbsp;ľudí, že sa o&nbsp;nich staral. V&nbsp;pracovnom prostredí to bolo rovnaké. Bol síce náročný, ale u&nbsp;všetkých rešpektoval limity. A&nbsp;zamestnanci mu to odplácali lojalitou. Urobili by pre neho prvé, posledné.“

Vladimír Krčméry sa za posledné roky stal mediálne známou postavou. Azda až príliš. On však po sláve netúžil. Nepotreboval nikomu nič dokazovať, predvádzať sa, nestaval si pomníky. A&nbsp;hoci stál za desiatkami medzinárodne oceňovaných projektov, v&nbsp;žiadnom zo zariadení, ktoré k&nbsp;nim patrili, nenájdeme jeho obraz, nebodaj meno. Všetky pomenoval po nejakom svätcovi. S&nbsp;pohľadom upretým k&nbsp;oblohe vysvetľoval, že vďaka nim budú mať protekciu na najvyšších miestach.

„Bol skromný, pokorný a&nbsp;taký neformálny, ako sa len dalo,“ pokračuje Juraj Benca. „Nechápal, prečo by si mal kupovať nové sako, keď v&nbsp;tom starom sa cíti dobre, prečo by mal mať lepšie auto, keď to, čo má, stále ide.“

Jeho vozidlo bolo kapitola sama osebe. Pätnásťročná Fabia, na ktorú by sa žiaden zlodej neulakomil. Preto ju ani nezamykal. Obvykle v&nbsp;nej mal zásoby jedla, vody, spacák a&nbsp;ovocie. „Keď niekto cíti potrebu si tie veci zobrať, nech si poslúži,“ povedal Krčméry v&nbsp;jednom z&nbsp;rozhovorov pre náš časopis.

Nezakladal si na tituloch, postavení ani na oblečení. Pravidelne sme ho vídali v&nbsp;krátkych nohaviciach a&nbsp;sandáloch. Tak chodieval aj do práce. Keď ho však navštívila veľvyslankyňa krajiny, kde jeho tropický tím prevádzkuje detský domov pre HIV siroty, nejaký protokol chcel dodržať.

„Zachránil ma šéf mojej kancelárie Igor Kmiť,“ priznal sa našej redaktorke. „Je to vždy pekne oblečený a&nbsp;vznešene vyzerajúci pán. Mal na sebe oblek, kravatu, tak som ho poprosil, aby sa namiesto mňa predstavil ako rektor. Ja som mu akože robil tlmočníka.“

Fakt je, že jeho ošumelý vzhľad mu neraz pomohol. Keď napríklad v&nbsp;Nairobi okradli kolegov, jeho si zlodeji ani nevšimli. No nebezpečným situáciám sa ani on nevyhol. Akoby bez pudu sebazáchovy išiel do oblastí, kde sa opakovane nakazil tropickými chorobami, na jeho auto v&nbsp;Afrike strieľali zločinci a&nbsp;aj samotná doprava po čiernom kontinente ho mohla stáť život. Veď lietali strojmi, pri ktorých bolo niekedy prekvapením, že vôbec vzlietli.

Všeobecne pôsobil ako celkom obyčajný človek, podľa Juraja Bencu však bol v&nbsp;mnohých smeroch geniálny. Hovoril plynulo niekoľkými jazykmi vrátane arabčiny, mal neuveriteľnú pamäť, ako z&nbsp;rukáva sypal itineráre leteckých spoločností, o&nbsp;víne rozprával ako skúsený someliér, bez problémov si vybavil články a&nbsp;vedecké práce desaťročie dozadu. „Nikdy sa nechválil, že vie hrať na nejakom hudobnom nástroji, ale keď ho raz doma vyprovokovali, sadol za klavír a&nbsp;zahral komplikovanú symfóniu ako virtuóz. Niekedy som mal pocit, že namiesto hlavy má výkonný počítač.“

Rád dával ľuďom najavo, že si ich váži a&nbsp;sú pre neho dôležití. Napríklad aj tým, že nikdy nemeškal. Neznášal plytvanie časom. Nielen pri varení. Naša bývalá kolegyňa Martina Utešená sa dodnes smeje pri spomienke, ako ju zobral do Afriky, aby jej ukázal, na čom tam pracujú.

„Kúpil mi letenku na dva dni. Za ten čas sme mali prejsť tri strediská v&nbsp;Keni a&nbsp;zdokumentovať deväť projektov!“ Aby jej vyčerpávajúcu cestu na horúcom kontinente trochu spestril, zobral ju na malý výlet do národného parku. Skutočne malý. „Chcela som si to tam obzrieť, pofotiť opice. Vybrala som fotoaparát, na čo na mňa profesor zavolal: ‚Pokojne, Martinka, máš čas.‘ Ibaže keď to vyslovil, už mal naštartované auto a&nbsp;zaradenú jednotku. Nestihla som ani jediný poriadny záber. Takých zážitkov s&nbsp;ním bolo veľa a&nbsp;ťažko sa na jeho tempo zvykalo. Veď on bol schopný odletieť do Afriky na dvanásť hodín, vrátiť sa na Slovensko a&nbsp;pracovne fungovať ďalej.“

Tie dva hektické dni Martinu natoľko ovplyvnili, že sa o&nbsp;humanitárnu prácu začala zaujímať intenzívnejšie a&nbsp;s&nbsp;Vladimírom Krčmérym sa zúčastnila na viacerých misiách. Z&nbsp;hromady projektov vytiahne jeden, ktorý sa podľa nej blížil k&nbsp;dokonalosti. „Profesor zobral desiatky detí zo slumu v&nbsp;Keni a&nbsp;umiestnil ich do svojho resocializačného zariadenia. Boli to malí bezdomovci, z&nbsp;ktorých mnohí fetovali. Hlavne lepidlo. Dva roky sa im sociálni pracovníci intenzívne venovali. Niektorí sa uchytili, chceli sa vzdelávať, tak tam profesor zriadil zá­kladnú, potom strednú školu, neskôr uzavrel dohodu s&nbsp;univerzitou a&nbsp;vytvoril detašované pracovisko pre svojich zverencov.“ Tí najšikovnejší vysokoškolské štúdium zvládli a&nbsp;dnes sú sami humanitárni pracovníci, ktorí s&nbsp;ním spolupracujú. Sú oveľa efektívnejší ako cudzinci, keďže robia v&nbsp;domácom prostredí, kde to dokonale poznajú. Z&nbsp;jedného sa stal riaditeľ prestížnej súkromnej školy v&nbsp;Nairobi.

Martina sa dlho pohrávala s&nbsp;myšlienkou, že by sa pustila do vlastných projektov. Najsilnejší impulz prišiel, keď vycestovala za manželom do Kambodže, kde Vysoká škola svätej Alžbety v&nbsp;roku 2003 zriadila domov pre HIV pozitívne deti - House of Family. „Predpokladala som, že uvidím ľudí v&nbsp;terminálnom štádiu, no bolo to úplne naopak. Všetci klienti pôsobili mimoriadne živo. Vďaka liečbe, ktorá rozmnožovanie vírusu potláča. Niektorí dnes majú vlastných, zdravých potomkov. Tam som na vlastné oči videla, ako sa za málo peňazí dajú zachraňovať životy. To ma inšpirovalo zriadiť si vlastnú organizáciu.“

Jednou z&nbsp;najbližších spolupracovníčok profesora Vladimíra Krčméryho bola súčasná prorektorka „jeho“ vysokej školy Mariana Mrázová. Po boku mu stála tridsať rokov. Od čias, keď s&nbsp;ním ako odborná asistentka pôsobila v&nbsp;Národnom onkologickom ústave. „Zapojil nás vtedy do výskumných projektov zameraných na liečbu infekcií u&nbsp;neutropenických onkologických pacientov.“ Vďaka inovatívnym postupom, ktoré profesor Krčméry napriek obavám časti lekárskej obce presadil, mohli mnohí absolvovať infúznu liečbu ambulantne a&nbsp;neskôr v&nbsp;tabletkovej forme. Zároveň došlo k&nbsp;výraznej redukcii ich úmrtnosti. „Bol viac uznávaný vo svete ako doma,“ pokračuje Mariana Mrázová. „Pozývali ho na medzinárodné konferencie a&nbsp;pamätám si, ako po skončení jeho prednášky celé auditórium svetových kapacít vstalo a&nbsp;tlieskalo.“

Keď ju pred siedmimi rokmi zavolal do utečeneckých táborov, mala obavy. „On nás však učil, že ak sa chceme strachu zbaviť, musíme doň vstúpiť. Tak sme začali. Na maďarsko-rakúskej hranici, s&nbsp;jedným kempingovým stolom a&nbsp;darovanými škatuľami s&nbsp;liekmi. Svietili sme si mobilmi a&nbsp;triasli sa zimou.“ Postupne sa k&nbsp;nim pridávali ďalší dobrovoľníci aj zahraničné spoločnosti a&nbsp;nakoniec pracovali vo vyhrievaných stanoch, s&nbsp;kompletným materiálno-technickým vybavením.

Ako pripomenie, Vladimír Krčméry vyvrátil mýtus, že migranti nás ohrozujú infekčnými ochoreniami. Hoci vedel, že iracká a&nbsp;sýrska populácia bola preočkovaná, neponechal nič na náhodu a&nbsp;dôsledne všetkých vyšetril. „Museli sme konštatovať, že hrozbou sme skôr my pre nich. Išlo o&nbsp;zdravých ľudí, ktorí mali dokonca nižšiu rezistenciu proti antibiotikám ako Slováci.“

Celkom iná situácia nastala v&nbsp;Slovinsku. „Videli sme tam ľudí ohradených páskami, strážených ťažkoodencami so zbraňami. Niektorí radšej hladovali, aby nemuseli použiť dve toalety pre celý tábor, ktoré boli v&nbsp;zúfalom stave. Navyše pod dozorom vojaka. Spali na zemi, často na mokrých dekách, posediačky. Medzi nimi tehotné ženy i&nbsp;deti s&nbsp;vysokými horúčkami.“

Nasledovalo Grécko, kde poskytovali pomoc v&nbsp;UNHCR tábore a&nbsp;v&nbsp;bývalých vojenských objektoch. „Pán profesor nám prízvukoval, že ak sa chceme vyhnúť násiliu, kriminalite či psychózam, musíme ľudí zamestnať. Preto bol súčasťou vyslanej skupiny aj bývalý futbalový reprezentant, ktorý v&nbsp;týchto objektoch zostavil futbalové tímy, viedol tréningy. To a&nbsp;mnoho ďalších drobností prispelo k&nbsp;lepšej atmosfére a&nbsp;nakoniec sme s&nbsp;nimi žili ako jedna veľká rodina. Viackrát sa nás so slzami v&nbsp;očiach pýtali, prečo im my kresťania pomáhame, keď ich moslimské krajiny im pomoc odmietli.“

„Málokto vie, že na Slovensku bolo aj vďaka profesorovi Krčmérymu zachránených takmer tisíc detí, ktorých mamám pre užívanie liekov v&nbsp;gravidite odporúčali lekári potrat,“ pokračuje prorektorka. „Tým ženám sme poskytovali odborné poradenstvo, v&nbsp;niektorých prípadoch finančnú podporu či bývanie. Všetky deti sa narodili zdravé a&nbsp;po päťročnom sledovaní sa u&nbsp;nich nepreukázala žiadna patológia.“ V&nbsp;tejto oblasti sa náš špecialista angažoval naďalej. Založil napríklad útulok pre týrané ženy.

Marianu Mrázovú mrzí, že sa Vladimír Krčméry a&nbsp;jeho rodina stali v&nbsp;poslednom období terčom útokov a&nbsp;obvinení. „Ani tak nepodľahol strachu, nenávisti alebo túžbe po pomste. Modlil sa aj za svojich prenasledovateľov a&nbsp;myslím si, že ich nikdy nenazval nepriateľmi. Často som bola svedkom, ako pomáhal aj tým, ktorí mu doslova vrážali nôž do chrbta.“

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/misia-skoncena-pomahal-poslednej-chvile-seba-zabudal-treti-infarkt-nezvladol" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

Odmieta aj výčitky, že nepredpovedal jednotlivé vlny pandémie úplne presne. „Napriek veľkým neznámym bol až príliš presný. Svoje odporúčania založil vždy na medicíne dôkazov a&nbsp;ak chýbali, tak na svojich skúsenostiach s&nbsp;predchádzajúcimi epidémiami - v&nbsp;tom bude ťažko nahraditeľný. Problémom bol z&nbsp;môjho pohľadu hlavne chaos v&nbsp;nariadeniach a&nbsp;nedodržiavanie odporúčaní. Zdravie ľudí nesmie byť nástrojom politikov na presadenie ich záujmov. Musí zostať v&nbsp;rukách odborníkov.“

Lekár, pedagóg, odborník na infekčné choroby a tropickú medicínu. Zakladateľ a rektor&nbsp; Vysokej&nbsp; školy zdravotníctva a sociálnej práce svätej&nbsp; Alžbety. Stál tiež za vznikom Slovenského tropického&nbsp; inštitútu,&nbsp; ktorý&nbsp; má viacero humanitárnych a rozvojových projektov v&nbsp;Afrike, Ázii i&nbsp;Južnej Amerike. Bol prednostom Mikrobiologického&nbsp; ústavu Lekárskej&nbsp; fakulty UK a&nbsp;Univerzitnej nemocnice Bratislava i členom Ústredného krízového štábu zriadeného pre Covid-19. Pre hrozby a&nbsp;útoky antivaxerov sa nejaký čas ukrýval v&nbsp;cudzine. Zomrel 20. decembra 2022 vo večerných hodinách vo veku 62 rokov. Príčinou smrti bol infarkt myokardu.