Všetko ide hore. Platíme viac za energie, pohonné látky, oblečenie, bývanie a po kovidovej mizérii vystrelil aj konflikt na Ukrajine ceny potravín na historické maximá. Inflácia na Slovensku je najvyššia za posledných dvadsať rokov a zákazníci v obchodoch len bezradne hľadia na základné kuchárske ingrediencie, z ktorých viaceré v priebehu pár týždňov vyleteli o sto i viac percent. Svetlo na konci tunela ani len nebliká a predseda Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory (SPPK) Emil Macho avizuje ďalšie zdražovanie.
Od začiatku zle
Ako soľ by sa od štátu žiadala zmysluplná pomoc občanom i firmám, no tá viazla od revolučných čias naprieč všetkými rôznofarebnými vládami a nič sa na tom nezmenilo ani teraz. Infantilné sociálne balíčky ministra financií, neschopnosť vlády nájsť účinné riešenia podčiarkujú a bľabot opozície o rozdávaní peňazí, ktoré nie tak dávno mohli a mali sami rozdávať, všeobecnú depresiu len zhoršuje. Potravinári aj ich vinou pred sebou desaťročia tlačia miliardový investičný dlh, aj preto v mnohých smeroch technologicky nedokážu konkurovať zahraničným dravcom. V tejto súvislosti až absurdne vyznieva fakt, že sú nútení exportovať obilie či chovné zvieratá, aby sme potom zo zahraničia dovážali finálne produkty otáznej kvality. Viac než osemsto kamiónov denne! Podľa prezidenta Slovenského mliekarenského zväzu a riaditeľa Levických mliekarní Mariána Šoltyho sa ten gombík nesprávne zapol už v úplných začiatkoch, pri vstupe do Európskej únie, keď sa z našej agrárnej krajiny takmer povinne stala montážna dielňa pre cudzie automobilky. Následná séria nesprávnych a neraz neodborných rozhodnutí nás doviedla do marazmu, v ktorom aktuálne sme. „Nepamätám si ministra pôdohospodárstva, o ktorom by sa dalo povedať niečo pozitívne,“ zhodnotí Šolty jednou vetou porevolučné obdobie.
Kovid zvládli
Rozsiahly komplex regionálnej mliekarne na kraji tridsaťtisícových Levíc pôsobí ako spomienka na staré časy. Administratívna budova od šesťdesiatych rokov minulého storočia svoj vzhľad prakticky nezmenila, no svoj účel stále plní. Investície treba do technológií a tie v útrobách fabriky priebežne modernizujú. „Zatiaľ žijeme,“ hovorí Marián Šolty, keď sa súkame do bielych hygienických odevov a mierime k výrobným linkám. „Napriek tomu, že zhruba polovica z vyše 160 zamestnancov počas pandémie maródovala, produkovali sme naďalej a nikoho sme nemuseli prepustiť.“ No aj keby museli, asi by neprepustili. Skúsených mliekarov, a vôbec potravinárov, je na Slovensku ako šafranu a bolo by škoda o nich prísť. Veď niektorí tu robia štyridsať i viac rokov.
V priestrannej hale okolo nás monotónne hučí niekoľko zariadení ovládaných počítačmi. Po linke sa posúvajú papierové obaly, do ktorých sa leje čerstvé mlieko, robotníci balia do škatúľ tégliky s kyslou smotanou. Tu sa rodí aj maslo či tvaroh. Fabrika sa však zameriava predovšetkým na syry eidamského typu. Ten robia o kus ďalej. Tradične, ručne.
Ako sa vyrába syr
Chvíľu sa nám zdá, akoby si dvojica žien len máčala ruky vo veľkých kovových nádobách. Pod kalnou tekutinou sa však ukrýva zmes, ktorá zakrátko dostane správny tvar. „Vo výrobníkoch sa mlieko spracuje na srvátku a syreninu a pokračuje do lisovacích vaní. Tam srvátka odtečie a vznikne syrová tehla, ktorá sa potom krája na 2,5-kilové kusy,“ opisujú nám výrobný proces a dajú trochu ochutnať. Keď riaditeľ zachytí otázku v našich očiach, usmeje sa. „To je pre dietárov. Tieto produkty ešte pôjdu do soľných kúpeľov, sušiarne či udiarne a až potom sa balia pre obchodnú sieť.“ Tradičný ručný postup zachovávajú už štyridsať rokov, a preto na svoje eidamy získali európsku ochrannú značku. „Je to namáhavá práca, ktorá si vyžaduje viac času aj personálu. Počas zmeny naše dievčatá preložia tony syrov. No výsledok stojí za to.“
Meníme halu aj mundúry. Pri prechode do inej budovy si vraj vždy treba obliecť čistý hygienický odev. Tentoraz sa ocitneme v raji plesňových syrov. Tu sa syrenina ukladá do foriem a lisuje gravitačnou silou. Keď zmes získa kruhovitý tvar budúcej nivy, ručne ju obalia hrubozrnnou soľou. To podstatné sa však deje až za dverami fabrickej svätyne. V nej zrejú stovky bielych bochníkov, podľa „veku“ poukladané na policiach. Od najčerstvejších až po najstaršie, chlpaté, pokryté zelenou plesňou. Trvá najmenej štyri týždne, kým dostanú vzhľad a chuť vhodné na expedíciu.
Z chudákov lídri
Marián Šolty má za sebou štyridsaťročnú lekársku prax a k zdravým potravinám má blízko. To bol aj dôvod, prečo sa v 90. rokoch, keď sa dal na podnikateľskú dráhu, zameral práve na mlieko. V tejto oblasti pôsobí už štvrťstoročie, popri riaditeľovaní a šéfovaní mliekarenskému zväzu sa stal podpredsedom SPPK, takže kalváriu potravinárov sledoval z „lóže“ i z praxe. Nespochybňuje, že v minulosti boli vďaka extrémne prísnym normám naše potraviny vysokokvalitné, je však presvedčený, že s poctivým prístupom to dokážeme a dosahujeme aj dnes. „Hlavne sa s našou produkciou nespájajú žiadne škandály ako u našich severných susedov.“
Horšie je to so sebestačnosťou, ku ktorej sme sa niekedy blížili, no dnes sa motáme niekde na úrovni štyridsiatich percent.
„Naša aj česká sebestačnosť sa skončila rozdelením republiky. Rozpadli sa mnohé výrobné reťazce a produkcia viacerých potravín vrátane mlieka sa zachovala z posledných síl. Svoje urobila i privatizácia a hlavne neodborné rokovania o podmienkach vstupu do Európskej únie,“ sumarizuje. „Chceli sme v nej byť čo najskôr a za každú cenu. Na rozdiel od Slovenska napríklad Poliaci vyčkávali a žiadali. Do poslednej chvíle nemali podpísanú kapitolu poľnohospodárstva a vyplatilo sa im to. Pamätám si časy, keď mali prázdne obchody a v tých našich chodili s otvorenými ústami. Dnes sú obrovským producentom potravín do krajín EÚ, Ázie, donedávna aj do Ruska a z nás sa stala námezdná sila pre cudzie automobilky. Nepovažujem Orbána za ideálneho politika, ale aj on ukazuje, že zastať sa svojich ľudí a trvať na tom, čo je pre krajinu výhodné, sa dá aj v európskom spoločenstve. Byť za pekného nie je vždy to najsprávnejšie.“
Musíme jesť
Aj bez kovidu či ukrajinského konfliktu sme sa v oblasti poľnohospodárstva a potravinárstva dostali do nezávideniahodnej pozície, neinvestovanie do technológií našu konkurencieschopnosť takmer celkom ochromilo. Jednoducho nedokážeme vyrábať tak lacno ako naši susedia, pretože spracovateľský priemysel sa nám prakticky rozpadol.
Prečo by teda mali našinci uprednostňovať slovenské potraviny, keď v danej situácii aj tie, čo k nám precestujú tisícky kilometrov, vyjdú lacnejšie? „Malo by ísť aj o patriotizmus, ten však vnímam skôr pri mladšej generácii,“ konštatuje Marián Šolty. Ak nebudeme nakupovať domáce výrobky, tak to aj zvyšok podnikateľov v tejto oblasti zabalí a budeme odkázaní na import zo zahraničia. Samozrejme, keď chceme byť patrioti, mali by sme na to mať. A tu má štát len dve rozumné možnosti. „Buď bude podporovať výrobcov a spracovateľov, alebo zvýši kúpyschopnosť obyvateľstva. Ak neurobí ani jedno, ani druhé a radšej bude financovať nejaké krúžky bystrých rúk, nedopadne to dobre. Ľudia predsa musia jesť.“
Ako pokračuje, za celé novodobé dejiny naša vláda nezainvestovala ani len do propagácie slovenských potravín, a ak nejaká pomoc prúdi, tak predovšetkým z európskych peňazí. „Tento rok sme nedostali nič, máme len sľuby. Je normálne, že iné štáty dávajú do svojej poľnohospodárskej a potravinárskej výroby niekoľkonásobne viac a Maďari podporujú ešte aj podnikateľov s maďarskou národnosťou na južnom Slovensku?“
Treba sa uskromniť
Riaditeľ mliekarní zároveň dodáva, že chyba je aj v nás. Príliš sme si podľa neho zvykli plytvať vo všetkých oblastiach. Od vody cez energie až po potraviny. „Vo vyspelých krajinách si radšej dajú svetre a ponožky, než by pridali pár dielikov na radiátoroch, aj v najdrahších hoteloch vám v izbe zakúria, až keď tam prídete. Alebo sa pozrite na rauty rôznych spoločností. Prešiel som kus sveta, ale také bohaté švédske stoly som nikde nevidel. Tak to vyzerá i v domácnostiach. Nikdy nebolo toľko biologického odpadu ako teraz.“
VIAC FOTO V GALÉRII ►►►
Poukazuje aj na akúsi nenásytnosť v konzumácii ovocia či zeleniny. „Je rokmi overené, a vravím to aj ako lekár, že by sme mali jesť to, čo sa dochová a urodí u nás. Nechápem, že si niekto nevie odpustiť jahody alebo maliny v januári. Okrem vysokej ceny to nemusí byť ani zdravé. Veď jahody vydržia čerstvé dva-tri dni. Ak ich zbierajú niekde v Čile, buď sú ešte zelené, alebo ich chemicky upravujú, aby cestu vydržali. Tak je to so všetkým. Ako chcete tieto produkty, ktoré sú podľa mňa zodpovedné aj za nárast alergií, porovnať s tým, čo dnes kúpite na trhu alebo odtrhnete doma v záhradke? Treba stanoviť nejaký strop, aby nás ceny nezahubili. Aby prežili výrobcovia, spracovatelia, obchodníci a hlavne spotrebitelia. No aj oni sa musia správať rozumne a zodpovedne,“ uzatvára Marián Šolty, keď sa lúčime pred bránami podniku, ktorý každý deň spracuje stotisíc litrov mlieka. Otázka je dokedy, keďže tejto niekedy úplne samozrejmej suroviny v našich podmienkach rapídne ubúda a jej cena rastie. To je takisto dôsledok zlej situácie v agropotravinárskej oblasti. Veď ešte v roku 2005 sme mali 755 poľnohospodárskych podnikov zameraných na chov dojníc. Dnes ich je 360.
