Tip na článok

Mladého Singapurčana privalil strom v Jasnej: Srdce nechal na Slovensku

Rodičia mladého Singapurčana, ktorého privalil strom v Jasnej, dovolili transplantovať jeho orgány u nás. Čo by urobili našinci?

Koncom novembra zúrila v Jasnej víchrica. Vyvracala z koreňov vysoké smreky. Dvadsaťtriročný Justin Tan zo Singapuru, nadšenec športového lezenia, chcel spoznať Nízke Tatry. V Ostrave, kde bol na výmennom študijnom pobyte na Technickej univerzite, si požičal auto a vyrazil do hôr. A mal neuveriteľnú smolu. Posledné, čo počul, bol praskot vyvráteného stromu. Dopadol presne na jeho auto a študent nemal šancu vyviaznuť. Záchranári ho odviezli do nemocnice v Liptovskom Mikuláši, ale mal priveľa zranení. Po prevoze do Martina už lekári konštatovali len mozgovú smrť.

Veľkorysí rodičia

„Keby to bol Slovák, začali by sme automaticky uvažovať o darovaní orgánov, ale pretože bol zo zahraničia, nebolo jasné, ako postupovať,“ hovorí doktorka Eva Goncalvesová, primárka oddelenia zlyhávania a transplantácie srdca z Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb v Bratislave. V Martine je najaktívnejšie transplantačné centrum na Slovensku, hneď začali konať. Kontaktovali rodinu študenta, pochopiteľne boli z tragédie zdrvení. Rodičia aj brat, dokonca spolu s profesorom z Justinovej univerzity, okamžite prileteli zo Singapuru.

„Ani nie pred rokom syn povedal, že by bol ochotný darovať orgány ľuďom, ktorí ich potrebujú, keby taká situácia nastala,“ spomenul si nešťastný otec mladého športovca. Obaja rodičia bez prieťahov súhlasili, že ich syn bude darcom a orgány transplantujú našincom. V piatok v noci sa uskutočnil odber, na Slovensku zostalo srdce, pečeň a obidve obličky. Mladý Singapurčan a jeho šľachetní príbuzní darovali život štyrom ľuďom. „Náš pacient, ktorý dostal srdce, bol skutočne pred smrťou, ale teraz po operácii sa má veľmi dobre,“ potvrdila doktorka Goncalvesová z ústavu srdcových chorôb.

„Asi nemôže byť dojemnejší dôkaz veľkorysosti, ako konanie rodičov, ktorí prileteli z druhého konca sveta, našli mŕtveho syna a okamžite súhlasili s odberom orgánov. Ich chlapec do slova a do písmena nechal srdce na Slovensku. Správali sa s obrovskou pokorou a dokonca s vďakou, ako sme sa oňho postarali. Ak si požičiam slová Jána Pavla II., nie je väčší prejav ľudskej lásky, ako darcovstvo orgánov.“ Zaujímavé je, že žiadna cirkev nie je proti, súhlasia katolíci, protestanti, židia, hinduisti, budhisti, skrátka všetci. Ak možno blížnemu pomôcť, treba tak urobiť.

Ako by reagovali Slováci?

„Máme rôzne skúsenosti, niektoré nie sú dobré,“ hovorí primárka. Na Slovensku platí inštitút predpokladaného súhlasu, ak teda človek za života nevyhlási niečo iné, považujeme ho za darcu. Je to citlivá a napätá problematika, v každom odberovom centre si pýtajú aj súhlas príbuzných, hoci to zákon neprikazuje. "Keď nesúhlasia, orgány neodoberieme, hoci by to nebolo protizákonné.“ Lekári hovoria, že negatívnych reakcií je u nás stále priveľa. Pribúda aj ľudí na zozname tých, ktorí už počas života odmietajú stať sa darcami. V minulosti tam bola len hŕstka mien, za posledných desať rokov sa ich nazbieralo vyše deväťsto.

„Zažila som šok, keď som bola prednášať na bratislavskej vysokej škole. Premietali film, kde sa ľudí na ulici pýtali, či by boli ochotní darovať orgán. Najmä mladší by súhlasili, ale stredná generácia, dokonca ľudia zo zdravotníckeho prostredia, odpovedali kategoricky nie a vzápätí na otázku, či by si dali transplantovať srdce alebo obličku, keby boli na to odkázaní, automaticky povedali áno. Zdá sa mi to nepochopiteľné,“ krúti hlavou primárka.

Myslí si, že to súvisí s nedôverou ľudí voči nášmu zdravotníckemu systému. Nerozmýšľajú ani tak o tom, že by si z orgánov niekto urobil biznis, skôr sa obávajú, že sa zdravotníci dokonale nepostarajú o zomretého človeka. Alebo si myslia, že ako prišli na svet, tak z neho musia odísť, čo im Boh dal, to si majú vziať so sebou a vrátiť do zeme. Isté je, že to pramení z nevedomosti a z predsudkov.

„Viete, my hlavne urobíme maximum pre to, aby človek nezomrel. Ale sú situácie v živote a v medicíne, keď sa už nedá nič urobiť. Keď si niekto strelí do hlavy alebo ťažko zakrváca do mozgu, súčasná medicína ho nevie zachrániť. Keď po mimoriadne dôslednom a zákonom ošetrenom procese dospejeme k záveru, že pacient má mŕtvy mozog, je to už mŕtvy človek. Môžeme ho buď dôstojne pochovať, alebo v prípade, že sa to dá, vložiť medzi smrť a pohreb odber orgánov. Šancu na život tak dostanú ľudia, ktorí sú na transplantáciu odkázaní. Podľa toho, koľko orgánov sa podarí odobrať, niekedy sú to aj pľúca a pankreas, sa dá zachrániť až sedem životov.“

Na Slovensku nemáme program transplantácie pľúc, našim pacientom ich transplantujú vo Viedni. Tamojšie centrum je jedno z najväčších a najúspešnejších na svete, poskytuje služby nielen pre okolité krajiny, ale aj pre celý Balkán a pre arabské krajiny. Z Maďarska, Chorvátska a balkánskych krajín tam neustále prúdia pľúca, aby boli pre ich pacientov k dispozícii. Transplantujú ich aj našim občanom, my ich však dodávame minimum. Odkázali nám, že ak s tým niečo nespravíme, budú operovať Slovákom len toľko pľúc, koľko od nás dostanú. Je to smutné, ale prečo dokážu byť solidárni Maďari, Slovinci, Chorváti a my nie?

Niekde je problém

Slovensko má svoj transplantačný program, peniaze na výkony od poisťovní, potrebné zákony, špičkových lekárov aj špecializované pracoviská. Jediné, čo nemáme, je dostatok darcov. Nie je to tým, že by neboli. Problém je v tom, že lekári, ktorí o darcoch v danom okamihu vedia, neposunú informáciu ďalej. Napriek tomu, že v každej nemocnici je vyškolený transplantačný koordinátor.

„Sú veľké nemocnice, ktoré, bohužiaľ, mentálne nesúhlasia s transplantačným programom, odmietajú sa na ňom zúčastniť,“ povedal na tlačovej besede ešte v máji tohto roku primár Kliniky srdcovej chirurgie Národného ústavu srdových a cievnych chorôb Michal Hulman. Vedenie nemocnice pacienta udržuje v základnej liečbe a keď zomrie, vykoná len pitvu a telo odovzdá príbuzným na pochovanie.

Primárka Eva Goncalvesová si myslí, že v slovenskom zdravotníctve je zlá atmosféra. „Lekári sú pod obrovským tlakom, stále na nich niekto útočí. Nemôžeme sa čudovať, že radšej spravia len to, čo musia. Nepúšťajú sa do vecí, kde je len náznak toho, že by sa mohli dostať do konfliktu. Keď lekár darcu neidentifikuje, nič zvláštne sa mu nestane. A je mu jedno, či si trošičku privyrobí, alebo nie. V atmosfére škandalizovania sú lekári stiahnutí v ulite a nechcú nič riskovať.“

Koľko orgánov, ktoré by niekoho mohli vrátiť do života, takto vyjde nazmar? Odhad nemáme, ale keď Chorvátsko, krajina porovnateľná s nami, vie odobrať na milión obyvateľov pätnásť sŕdc a my štyri, tak niekde je problém. Aj v martinskom centre si mohli povedať, že im to nestojí za medzinárodné naťahovačky. Ale zachovali sa úžasne, ako profesionáli. Odbery orgánov sa väčšinou musia urobiť hneď, ako sa o tom rozhodne. Ak je telo na umelej ventilácii, nedá sa nič odkladať. Na transplantáciu srdca musia stačiť štyri hodiny.

V noci s húkačkou

Odbery od darcu sa robia v skorých ranných hodinách alebo večer, skrátka po práci. V operačných sálach prebieha normálny plánovaný operačný program, pacientov nemožno preto presúvať. Chirurgovia celý deň operovali a napriek tomu v noci na Katarínu odišli autom do Martina, odobrali srdce, vložili ho do chladničky a cez Strečno v zlom počasí, že ani vrtuľník nemohol vzlietnuť, sa hnali s policajnou húkačkou do Bratislavy. Tam už bol pripravený na transplantáciu pacient, ktorému by inak zostávalo len pár hodín života.

„Nechcem, aby to vyznelo zle, ale ľudia si nevedia predstaviť, že sa hocikedy, v noci, vo sviatok postaví do pozoru dvadsať až tridsať zdravotníckych pracovníkov. Len lekárov je pri odbere a následnej transplantácii osem až desať. Neraz nasadzujú aj svoj krk, aby dorazili včas a zachránili iný ľudský život. A potom idú hneď do svojej bežnej práce, bez oddychu. Za to by mali byť pochválení, nie neustále škandalizovaní. Ja viem, že nie sú všetci svätí, že robia chyby, ale ukážme aj inú, obetavú stránku týchto ľudí,“ vysvetľuje doktorka Goncalvesová.

Ak si myslíte, že zdravotníci si za transplantáciu orgánu nejako zvlášť finančne prilepšia, ste na omyle. Ministerstvo zdravotníctva síce avizovalo zmeny k lepšiemu, ale od leta sa nič neudialo. Tí, ktorí majú počas vypätej transplantačnej akcie službu, dostanú bežný plat, tým, ktorí vyskočia z teplých postelí na zavolanie, zaplatia nadčasy.

Kto to srdce dostane?

Máme zákon, podľa ktorého sa človek, ktorému transplantovali orgán, nikdy nesmie dozvedieť nič o darcovi. Nedarovali by ľudia orgány svojho milovaného príbuzného, o ktorého prišli, ochotnejšie, keby vedeli, že jeho srdce zachráni napríklad mamu troch detí? „Legislatíva to neumožňuje. A nebolo by to ani dobre, ľudia sú rôzni. Stalo sa, že sme poslali do Viedne na transplantáciu pľúc jedného pána, zverejnilo sa to aj s fotkou v novinách a potom nám jeho manželka referovala, koľko narážok z okolia si vypočul, že určite niekoho podplatil, keď sa to podarilo práve jemu. Aj z toho môžete vycítiť tú hroznú atmosféru, čo tu panuje,“ desí sa primárka.

„Na našom oddelení zlyhávania srdca vyberáme vhodného príjemcu na transplantáciu, staráme sa tu oňho predtým aj potom,“ hovorí primárka Goncalvesová, ktorá je hlavou celého koordinačného tímu. Jeho časť sa stará o darcu, časť operuje príjemcu, ďalší tím sa stará o pacienta tesne po operácii, iný dlhodobo po nej.

Hovorí sa, že prišiť pacientovi nové srdce je piplavá, ale rutinná práca. Rovnako dôležitá je pooperačná starostlivosť. Pred vyšetrovňou v bratislavskom ústave srdcových chorôb čaká pekný mladý muž. Prišiel na pravidelnú kontrolu k pani doktorke a ochotne súhlasí, že si ho môžeme na prístroji odfotiť. „Len tvár nie, prosím, nechcem, aby všetci vedeli, že mám transplantované srdce. Chodím normálne do práce, nie som na invalidnom dôchodku. Oženil som sa, s manželkou čakáme dieťa,“ pochváli sa. Na hrudi má pekne zahojené jazvy. Pravidelne užíva lieky, ktoré potláčajú imunitu.

Žiadna protekcia

Primárka oddelenia zlyhávania a transplantácie srdca má v ruke obyčajný list papiera, popísaný z oboch strán menami. „Takto vyzerá listina čakateľov. Toto sú ľudia, ktorí sú v príprave, ešte nám chýbajú nejaké vyšetrenia. A ďalší čakajú každú minútu, či im zazvoní telefón. Okamžite by prišli sem po svoje nové srdce. Momentálne ich je dvadsaťšesť a všetkých spolu štyridsaťjeden."

Od čoho závisí, kto dostane dobrú správu ako prvý? „ Žiadna protekcia neprichádza do úvahy. Najprv sa posudzuje krvná skupina, potom primeraná veľkosť tela darcu a príjemcu. Nemôže ísť veľké srdce do malého tela ani opačne. Ďalšie kritérium je urgentnosť, kto nové srdce potrebuje najrýchlejšie. Sú ľudia, ktorí majú pred sebou niekoľko dní života, potom sú aj takí, ktorí sú síce veľmi vážne chorí, ale stabilizovaní. A keď stále zostávajú dvaja porovnateľní čakatelia, prednosť dostane ten, ktorý čaká najdlhšie,“ rozhodne hovorí primárka. Naozaj by nezaváhala, keby mala rozhodovať medzi dôchodcom a mladou mamičkou?

„Nie, to nikdy. Kto mi dáva právo súdiť, čí život je hodnotnejší? Kritériá sú jasné. Niekedy je to ťažké, ale nesmiete ich prestúpiť. Keby sa vám to raz stalo, už sa z toho nedostanete. Ale priznávam, keď mám deň ťažkých rozhodnutí, nemávam ľahký spánok.“ Na Slovensku máme vyše 270 ľudí s darovaným srdcom. Náš transplantačný program je veľmi úspešný, výsledky sú lepšie ako celosvetový priemer. Ročne urobia v ústave srdcových chorôb dvadsať až tridsať transplantácií, to je už dosť, aby zaručili kvalitu.

„Boli by sme schopní urobiť aj päťdesiat operácií, ale na to nemáme dosť darcov. Keby sme mohli stabilne transplantovať tridsať sŕdc ročne, bol by to dobrý výsledok,“ hovorí primárka. Keď dostane pacient nové srdce, takmer okamžite sa mu stav výrazne zlepší. Vráti sa mu farba do líc, energia.

Úplne ožije. Mladší sa vracajú do práce, mnohí na plný úväzok, starší ostávajú na dôchodku, ale pre rodinu sú nenahraditeľní. Pri štedrovečernom stole v jednej slovenskej rodine bude sedieť muž, v ktorého hrudi tlčie srdce mladíka zo Singapuru. Vďaka veľkorysosti jeho rodičov a obrovskému nasadeniu lekárov nebude jeho stolička prázdna.

VIDEO Plus 7 Dní