Na opakované trúbenie dvihli hlavy, akoby nechápali, čo sa deje. Potom sa postavili, chytili sa za ruky a hľadeli rušňovodičovi priamo do očí. Nabral ich v štyridsaťkilometrovej rýchlosti. Na mieste boli mŕtve. Jedno malo tri, druhé päť rokov. V ten deň už Laco nemohol pokračovať ďalej. Ani nasledujúce dva týždne. Pohľady detí tesne pred smrťou si pamätá dodnes.
Plné ruky práce
Ráno na bratislavskej stanici pôsobí takmer idylicky. Nástupište zalieva hrejivé slnko, ľudí je v strede týždňa pomenej a ani z ampliónov nerezonujú hlásenia o meškaní vlakov. Všetko funguje, ako má, až kým si náš „pershing“ tuberácky neodfúkne. Akoby mu uťali dych.
Rušňovodič Tono, neskorý päťdesiatnik, zamrmle niečo o nedokonalej technike, ale vzápätí nás upokojí, že to nie je tragédia. Len vyše tridsaťročná mašina z českej Škodovky bude potrebovať servis. Ale dôjdeme. Spoza našich chrbtov sa tiahne piskot trakčných motorov, malou kabínou sa rozlieha hlas výpravcu z rádiostanice. Krátko nato vyrážame. Smer východ.
Budíky na prístrojovej doske ožívajú, pred nami sa rozprestrie sieť koľají, výhybiek, signalizačných zariadení, návestidiel. Do toho na seba každých pár sekúnd upozorňuje tlačidlo bdelosti. Pohoda je preč. Rušňovodič sleduje prístroje, trať, počúva zvuky zo strojovne, občas hodí pohľad na niekoľkostranový plán trasy a výluk. Na iné nie je čas.
„A to je ešte dobré,“ prehodí Tono, hľadiac pred seba. „V hmle vidíte len pár metrov, rýchlosť však nemôžete znížiť. Tam, kde je stošesťdesiat, idete stošesťdesiat... a spoliehate sa, že sa nič nepokazí, nikto neurobí chybu, nikto vám neskočí pod kolesá.“
Ako tank: Osobné auto nemá proti lokomotíve šancu. Niektorí vodiči akoby si to nechceli uvedomiť. Foto: ZSSK
Niekedy nevedia, čo prejdú
O samovrahoch rušňovodiči nerozprávajú radi. Nie sú to príjemné spomienky. Snažia sa ich vytesniť, ale keď prechádzajú miestami nešťastí, vybavia si tragédie do najmenších detailov. Aj po rokoch.
Takmer každý má nejakého na konte. Niektorí desať i viac. Náhodne prejdených, ale hlavne tých, čo sa im v poslednej chvíli postavili do cesty, hodili sa medzi vagóny alebo si ľahli na podvaly a hlavu si položili na koľaje. Aby mali istotu. Prežilo len malé percento, často so škaredými následkami.
„Niekedy ich ledva zaregistrujeme,“ hovorí Tono. „Veď mašina má zhruba osemdesiat ton. Zachytíme len akési lupnutie. Vzdialené prašťanie kostí.“ Za tridsaťštyri rokov zrazil „len“ dvoch.
„Bolo to v noci, pred troma rokmi. Išiel som v ‚starej českej plechovici‘ so slabými svetlometmi. Dohľadnosť tak päťdesiat metrov. Od stĺpa po stĺp. Keď som uvidel niečo čierne na trati, myslel som, že je to kus odevu. Šanca zastaviť v stodvadsiatke žiadna. Keď som počul známe lupnutie, stlačil som rýchlobrzdu, ale stále som si nebol istý, či som prešiel človeka, zviera, alebo nejaký predmet. Až keď som došiel na miesto nešťastia, našiel som na trati ženu rozrezanú napoly."
Druhý incident sa stal pri Piešťanoch. "Zdalo sa, že chlapík kráčajúci po podvaloch len zabudol, kde je. Ale keď som na neho zatrúbil, obrátil sa ku mne a roztiahol ruky. Akoby ma vítal. Nabral som ho v stovke.“
Musia s tým žiť
Nie je jednoduché zabudnúť na pohľad do očí samovraha, prijať fakt, že napriek stometrovému odstupu je koniec neodvratný, že rútiaci sa kolos, ktorý s vagónmi dosahuje hmotnosť niekoľkých stoviek ton, nemožno rýchlo zastaviť. Brzdná dráha pri stodvadsiatke je najmenej pol kilometra. Pri zlom počasí oveľa viac.
Mnohí rušňovodiči si po kolíziách so samovrahmi robia výčitky, zoberú si dovolenku, hovoria so psychológom alebo odídu robiť niečo iné. „Kto to nedokáže prekonať, ten sem nepatrí,“ hovorí Tono nekompromisne. „Poznám kolegu, ktorý v priebehu dvoch dní zrazil troch ľudí. Na jednej zmene sedemnásťročného chlapca pri Devínskej Novej Vsi a hneď na ďalšej dvoch robotníkov. Napriek tomu jazdí ďalej.“
Blížime sa k Pezinku a rušňovodič nám ukazuje vyšliapanú cestičku pri trati. Neďaleko je rómska osada aj záhradkárska kolónia. Obe skupiny pravidelne behajú cez trať a zopár z nich skončilo svoju životnú púť pod kolesami lokomotívy. Hoci to neboli samovrahovia, správali sa tak. Podobné úseky sú takmer na každej trati. Všade sa nájde miesto, kde niekto zahynul. Či z vlastnej vôle, alebo pre nepozornosť.
Deti so slúchadlami na ušiach nezačuli trúbenie lokomotívy, nedospelé dievčatá mali pocit, že po rozchode s chlapcom už nemajú dôvod žiť, hráči, ktorí prehrali majetok, pacienti, čo ušli zo psychiatrie, dokonca invalidi na vozíkoch.
Len pár príbehov je úsmevných. To keď na trati zaspí opilec a vlak prejde ponad neho. Prekvapí ho až „frmol“, ktorý nastane, ak ho rušňovodič zaregistruje a zastaví. S Tonom sa lúčime o niekoľko zastávok ďalej a želáme mu cestu bez nehody.
Bola to ich voľba
Takmer každý rušňovodič vraj niekoho prešiel. Človeka alebo zviera. Štyridsaťsedemročný Imro ráta zhruba desať ľudí. Zväčša samovrahov. Keď ho ešte ako malého chlapca otec zobral do rušňa a v ňom sa prebudila túžba ovládať raz tento mamutí stroj, netušil, čo všetko ho na trati čaká. Prvé obete ním zatriasli, neskôr čiastočne otupel.
„Boli časy, keď som na tie udalosti neustále myslel a potreboval som podporu rodiny,“ spomína. „Musel som si pripomínať, že to nie je moja vina, že tí ľudia sa tak rozhodli.“
Všetko si pamätá. A rozsekané telá neboli to najhoršie, čo videl. „Raz večer, pár dní pred Vianocami, z jamy pri trati vybehol pred mašinu mladík. Schovával sa tam do poslednej chvíle. Medzi koľajnicami sa skrčil a čakal na náraz. Keď som zastavil a prišiel k nemu, ešte žil.“ Pluh lokomotívy ho zroloval pod seba a ťahal pod podvozkom niekoľko desiatok metrov. Než skonal v nemocnici, musel strašne trpieť.
„Neskôr som sa od policajtov dozvedel, že u neho našli list na rozlúčku. Nešťastná láska.“ Po rokoch už Imro radšej nechcel vedieť podrobnosti. Nechcel vedieť mená ani dôvody, prečo sa ľudia rozhodli ukončiť život takýmto strašným spôsobom. O to nepríjemnejšie bolo, keď mu na smutné udalosti nedovolili zabudnúť príbuzní či známi obetí.
„Bolo to medzi Sencom a Sládkovičovom. Akási žena, tridsiatnička, vyšla z krovia, postavila sa chrbtom ku mne a cez hlavu si pretiahla starý kabát. Rana nárazníkom ju odhodila mimo trate. Kompletne dolámanú. Skonala zrejme okamžite. Neskôr ma vyhľadal jej známy v depe. Vyšetroval, pýtal sa ma na veci, na ktoré som nepoznal odpovede, a vraj prečo som ju zrazil. Akoby som za to mohol!“
Dofajčila a skočila
„Počet usmrtených na železnici je každoročne približne rovnaký,“ hovorí riaditeľ odboru inšpekcie a kontroly Železničnej spoločnosti Slovensko Roman Kusý. „Predvlani sedemdesiatpäť, vlani osemdesiatdva, tento rok ich bolo zatiaľ sedemdesiatštyri. Niekedy však ťažko určiť, či išlo o samovraha, alebo príčinou bola neopatrnosť.“
On sám na rôznych tratiach odjazdil ako rušňovodič sedemnásť rokov a nešťastí videl viac než dosť. „Mne sa však samovrahovia akoby vyhýbali,“ hovorí. „Pri jazde neďaleko Senca som spozoroval pri trati ženu. Stála tam a fajčila. Videl som, ako sa jej trasie ruka. Urobila krok smerom ku koľajniciam a pozrela na mňa. Pohľady sa nám stretli a ona ustúpila. Neviem prečo. Možno len chcela dofajčiť cigaretu, pretože keď som sa po tej istej trati vracal, videl som ju už ležať mŕtvu. Skočila pod ďalší vlak.“
Riaditeľ si vybavuje aj situáciu, keď sa mu podarilo samovražde zabrániť. „To bolo pri Trnave. Asi päťdesiatročná žena, oblečená v čiernom. V ruke kytica kvetov. Jej úmysel bol jasný. Našťastie, vtedy som išiel pomaly a stihol som súpravu zastaviť. Kričal som na ňu, ale bola úplne mimo. Zavolal som políciu a tá ju odviezla.“
Aj on má však na konte pár smutných zápisov. Napríklad keď si mladík sklamaný v láske dodával odvahu v tvrdošovskej krčme neďaleko trate. Príchod vlaku nestihol, no jeho rozhodnutie bolo pevné, a tak skočil aspoň medzi vagóny. Vozeň ho odrazil tak nešťastne, že padol pod kolesá a prišiel o ruku a nohu. Prežil, ale zostal invalidom.
Bývalý rušňovodič si spomína aj na muža, ktorý mu prebiehal cez trať. Bol pomalší než vlak. Odtrhlo mu hlavu a telo mal také doriadené, že ho takmer nebolo možné identifikovať. „Vtedy som prvýkrát pocítil mŕtvolný pach,“ hovorí. „Veľakrát som si tú scénu vybavoval a hoci mi neskôr policajti povedali, že chlapík patril k zlodejom, ktorí tadiaľto behali s lupom, aj tak ma to dlho trápilo.“
Nevyberajú si
Často sa hovorí o obľúbených úsekoch samovrahov. Tí, čo si chcú vziať život, sa však zvyčajne výberom najideálnejšieho miesta veľmi nezaoberajú. Stačí im, že je dostatočne neprehľadné, je možné skryť sa pri trati a nepredpokladajú náhodných okoloidúcich. I keď napríklad zrazení v povestnom Margecianskom či Bujanovskom tuneli sú v drvivej väčšine samovrahovia. Sú totiž stavané tak, aby sa do nich vlak akurát zmestil.
Vnútri máte malú šancu rútiacej sa lokomotíve uhnúť, ak nie ste práve na úrovni záchranného výklenku. A rušňovodič vás zaregistruje až na poslednú chvíľu. Tunel je teda zrejme voľbou nerozhodných. Tých, čo majú strach, že by si to na poslednú chvíľu mohli rozmyslieť.
Nedá sa pripraviť
Skok pod vlak patrí k najpreferovanejším spôsobom samovraždy na Slovensku. Aj preto, že ak človek neurobí chybu a dopadne „správne“, zomrie za pár sekúnd. Zabúda na to, ako jeho zdevastované telo, často bez rúk, nôh a hlavy, uvidia príbuzní, priatelia alebo cestujúci vrátane detí. Nemyslí na to, aké výčitky má neskôr rušňovodič, koľko ľudí sa musí starať o zbytočnú záchranu či odstránenie ostatkov.
Fotografie železničných tragédií v GALÉRII ►►►
Rušňovodiči absolvujú niekoľkoročnú výučbu, pravidelné lekárske prehliadky, psychotesty, technické preskúšania aj školenia, na podobné situácie sa však pripraviť nedá. Obraz kôpky rozsekaného mäsa, ktoré bolo ešte pred pár sekundami človekom, im navždy utkvie v pamäti.
„Všetci vedia, že sa im niečo také raz môže stať, ale keď to príde, mnohí majú problém,“ hovorí Roman Kusý. „Snažíme sa im pomôcť, ako sa dá. Poskytneme im psychologické poradenstvo, rekondičný pobyt, dovolenku... aj tak niektorí radšej požiadajú o preloženie.“
