Tip na článok
Ťažký život: Občas sa na zemi vyspí každý. Pre bezdomovca je to však bežný štandard.

Narkomani, umelci aj medici: Na ulici môže skončiť hocikto

Nocľahárne sú posledné útočisko bezdomovcov. Mnohí ľudia sa však nálepke "bezdomovec" bránia, rovnako ako útulkom. Prečo?

Galéria k článku (9 fotografií )
Čakanie na posteľ: Otvára sa presne o siedmej. Dovtedy sa musia ľudia bez domova postarať o seba, ako vedia.
Michaela: Absolventka všeobecného lekárstva tvrdí, že vďaka práci s bezdomovcami získala istú pokoru a vďačnosť za to, čo má.
Nocľaháreň: V Depaule nájde lôžko až dvesto bezdomovcov. Je to jediné miesto, kde môžu prespať aj ľudia pod vplyvom omamných látok.

Túlajú sa mestami, posedávajú na lavičkách, hlasno sa bavia a popíjajú. Prespávajú pod mostami, v parkoch, v stanoch či starých búdach. Celý ich majetok sa zmestí do pár igelitiek alebo nákupného vozíka. Zabudli, aké to je mať vlastný byt, prácu, rodinu. Dôležité je len vydržať do rána a nájsť niečo pod zub.

Nocľaháreň

Na Bratislavu sa znáša súmrak. Nadjazdom, neďaleko letiska, sa pomaly šinú muži a ženy s igelitkami a ruksakmi. Niektorí, s neistým krokom, dopíjajú zvyšky fliaš. V nocľahárni Depaul ich prijmú, ale tam už piť nesmú.

Bratislavská nocľaháreň je stará, rozpadávajúca sa budova. Pred vchodom postávajú a posedávajú skupinky ľudí - niektorí na vozíkoch, niektorí o barlách. Do otvorenia zostáva ešte pár minút. Potom ich čaká registrácia, kontrola na návykové látky, aby tí, čo sú opití alebo pod vplyvom drog, nespali spolu s triezvymi. Za lôžko, večeru a raňajky zaplatia 85 centov.

Bezdomovci stoja v rade, berú si uteráky, šampón v umelých pohárikoch, deku, plachtu. S manažérom nocľahárne Marianom Gliganičom prechádzame veľkou halou. Je rozdelená na niekoľko častí - pre ženy, pre mužov, pre opitých.

Pohľad na množstvo lôžok, na ľudí v nočných úboroch, často so zdevastovanými tvárami - či už po bitke, alebo kožných chorobách - pôsobí fascinujúco a depresívne. „Ani neviem, koľko mám rokov,“ prehodí päťdesiatnik, ktorý si stelie posteľ. „Na ulici som asi dva roky.“

Volá sa Ivan a zničil ho rozvod, alkohol a automaty. Prehral pol milióna korún. Musel predať byt, ale hral ďalej. Prišiel o všetko. „Žijem z občasných brigád. Ale stálu prácu nezoženiem. Kto zamestná bezdomovca? Tu mám aspoň strechu nad hlavou.“

Ďalší muž žiada o trvalé ubytovanie. Ukazuje manažérovi nohy. Sú omotané obväzmi. Iný potrebuje ošetriť opuchnutú ruku. Pri každom dotyku zasyčí od bolesti. Marián mu ju aspoň vydezinfikuje a obviaže. Je v jednom kole.

Toto je jediné miesto, kde si na bezdomovcov nájdu čas. „Hocikto zvládne nejaký čas spať na ulici, ale bezdomovectvo je niečo iné,“ hovorí Marián. „Znamená v prvom rade preťatie vzťahov s priateľmi, s rodinou, je to situácia, keď sa už nemáte na koho obrátiť.“

Smutné konce aj tie lepšie

Klienti nocľahárne sú rôzni. „Odchovanci detských domovov, narkomani, bývalí trestanci, obete zločinov, podvodníkov s bytmi, nebankových subjektov, biele kone, ľudia, ktorí prišli o všetko po rozvode, prostitútky, prostitúti, mnoho duševne chorých,“ vyratúva Marián Gliganič.

Nájdu sa medzi nimi však aj umelci, talentovaní ľudia, absolventi medicíny. „Väčšina nemá rada nálepku bezdomovca. Ich rodiny často ani netušia, ako skončili.“

Príbehy týchto ľudí sú väčšinou smutné. Mladý alkoholik nezvládol zápal pľúc a zomrel v dvadsaťpäťke. Otec rodiny po rozvode prenechal byt dcéram. Veril, že sa sám postaví na nohy. Ako bezdomovec prepadol pitiu.

„Pred pár rokmi ochorel, museli mu amputovať obe nohy. Nakoniec zomrel na zlyhanie pečene. Bol príliš hrdý, aby požiadal dcéry o pomoc,“ dozvedáme sa. Otec Goriot v realite.

O niečo lepšie dopadla staršia pani, ktorá si požičiavala od nebankoviek. Exekútor ju deložoval z bytu, ale pracovníkom Depaulu sa podarilo umiestniť ju do zariadenia sociálnych služieb. Jeden z mála pozitívnych prípadov bol mladý kuchár. Po smrti dcéry sa mu rozpadlo manželstvo a skončil na ulici. Hoci začal piť, snažil sa pracovať ďalej.

„Býval pod mostom, holil sa pri Dunaji, ale keď zamestnávateľ zistil, ako žije, vyhodil ho.“ Roky bol klientom nocľahárne. Až kým sa mu podarilo obnoviť vzťah so sestrou. Vďaka nej sa vrátil do normálneho života. „Nedávno ma pozval do prenajatého bytu, hovoril o novej práci v strážnej službe, o tom, ako mu najbližší pomohli,“ prezrádza Marián.

Nájsť sebadôveru

Cestou do rekonštruovaných priestorov nocľahárne Marián Gliganič hovorí o príčinách vzniku nízkoprahového zariadenia, kde sa postarajú aj o návštevníkov pod vplyvom omamných látok. „Bola to reakcia na zimu v rokoch 2005 a 2006, keď zomrelo v Bratislave asi dvadsať ľudí. Nemali kam ísť.“

Z pôvodných dvadsať miest narástol počet lôžok až na dve stovky. Zastavujeme sa v miestnosti, kde rozbiehajú pilotný projekt kariérneho poradenstva.

Tím psychológov pomáha bezdomovcom objaviť vlastné schopnosti, získať sebadôveru a nájsť možnosť, ako sa opäť zaradiť do pracovného procesu.

O pár metrov v improvizovanej kuchyni dvadsaťšesťročná Michaela pripravuje večeru. Absolventka všeobecného lekárstva začala pomáhať ľuďom bez domova ešte počas školy. Dnes sem odbieha z nemocnice. „Vďaka tejto práci som získala pokoru. A vďačnosť za to, čo mám.“

Vila v búde

Zďaleka nie všetci využívajú služby útulkov či vývarovní. Sú takí, čo nechcú byť odkázaní na iných. Aspoň pokiaľ to ide. Laco a Zuzana žijú v malej drevenej búde v širšom centre Bratislavy. Keď zabúchame na dvere, pozvú nás dnu.

Víta nás malá miestnosť s pieckou, dvojposteľou a niekoľkými stoličkami, pri nohách sa motá malý čierny pes a krúti chvostom. Na dvore je pripravená vanička na pranie. Len sa musí zohriať voda. „Mali sme fazuľu s údeným,“ ukazuje Zuza na poloprázdny hrniec. „Dáte si?“

Laco je bývalý policajt. Dnes žije z občasných brigád. „Nie sme bezdomovci,“ tvrdí s úsmevom. Vlastne sa smeje neustále. Najmä vtedy, keď spomína na minulosť.

„Mňa nikto neokradol. Z domu na východe Slovenska som odišiel dobrovoľne. Najskôr som robil v Rakúsku - a zarobil som si dobre! Aj po návrate na Slovensko som si našiel prácu. Lenže som si aj užíval život. Predovšetkým ženy. Za to, ako bývam, nie je nikto zodpovedný.“

Prezrádza, že financoval štúdium dcéry v USA a Anglicku. Dnes vraj ani nevie, kde je. Rozpočet mu „dorazila“ sestra, ktorá mala dispozičné právo na jeho účet. Vybrala úspory a kúpila si v Michalovciach štvorizbový byt. „Zostal som holý,“ dodá.

Ako inak - s úsmevom. Takto žije už dvadsať rokov, ale nesťažuje sa. Búdu nazýva vilou a tvrdí, že v zime ju tak vykúria, že aj policajti sa k nim chodia zohrievať.

Zuza pracovala na železnici. Bola majsterka. Jej úsek však prevzala súkromná spoločnosť a ona skončila. Po nezhodách ušla aj z domu a nakoniec sa nasťahovala k Lacovi. To bolo pred dvanástimi rokmi. O útulkoch nechce ani počuť.

„Sú tam samé vši, blchy, opilci. Ani vývarovne nevyužívame. Nechceme ísť medzi takých ľudí. Nevedia sa správať. Občas sa tu zastavia, či im dám vodu. Hovorím im: Vyzerám, že tu máme studňu? Máte na chľast, na cigarety, na drogy... a 19 centov na vodu nie?“

Priznáva, že by si vedela predstaviť lepší život. „Keby sme mohli získať aspoň nejakú sociálnu garsónku. Určite by sme si ju vedeli platiť. Bola by to pre nás šanca.“

Hrdý

S dvojicou predavačov Nota Bene sa stretávame v malom bratislavskom hostinci. Na káve. Obaja už dávno nepijú. Prestali na ulici. Presnejšie v aute, v ktorom Pražan Josef žije už sedemnásť rokov. Ani on nikoho za svoj osud neviní.

Všetko sa začalo rodinnou hádkou, po ktorej sa zobral a začal bývať na chalupe. Nepatril k chudákom, ale jeho životný štýl mu aj tak vyčerpal konto. Chalupu predal, odišiel do Nemecka. Prejazdil ho, neskôr aj Holandsko, Taliansko, Francúzsko. Chvíľku pracoval, chvíľku nie. Tento život mu zostal a auto sa mu stalo jediným domovom.

„Zo začiatku ma to hnevalo, ale nakoniec som objavil čaro ulice a, paradoxne, ma to vyliečilo z alkoholu. Dvanásť rokov som nevypil ani kvapku.“

Josef pôsobí vyrovnane a na svojom živote hľadá najmä pozitíva. „Nebudem sa ľutovať a plakať, že som bezdomovec. Netlačím sa nikam, na čo nemám, a bývať pôjdem až do bytu, ktorý mi bude patriť. Žijem. Ráno sa zobudím, idem do redakcie Nota Bene po časopisy, vypijem kávu, cez deň predávam a večer si v aute pozrieme Dr. Housa.“

Hygiena? Za pol druha eura má sprchu na stanici. U lekára nebol pätnásť rokov. Lieči sa sám. Do charít nechodí z princípu. „Oblečenie ma vyjde lacnejšie v second hande a v nocľahárni som bol raz či dvakrát. Nikdy viac.

Otrasné hygienické podmienky, zima taká, že musíte spať oblečení, okolo vás stovka chrchľajúcich ľudí. O siedmej ráno vás vyhodia na ulicu. Prečo? Lebo je to pedagogické? Čo chcete vychovávať na päťdesiatnikovi, ktorý roky chľastá niekde v parku na lavičke? Bude na ulici ležať, kým raz nezmrzne.“

Tvrdí, že od štátu nič nechce, ale hnevá ho, že spoločnosť robí viac pre utečencov ako pre vlastných. Nechápe, prečo prázdne zariadenia určené pre migrantov nikto nikdy neponúkol bezdomovcom aspoň na zimu. Na druhej strane si nerobí ilúzie.

„Žijem medzi nimi sedemnásť rokov. Väčšinu vyhodili z práce, z bytov, ale za tým bola vždy nejaká príčina. Na lavičky, kde popíjajú čučo, ich dostal alkoholizmus, narkománia, gamblerstvo. Každý máme život taký, aký si ho urobíme.“

Našla sama seba

Jeho priateľka Milada je na ulici vyše roka. Keď sa pýtame na príčiny, zavrtí hlavou. Nechce o tom hovoriť. Pôsobí ako éterická bytosť, nepripravená na drsný život bezdomovca.

„Do tridsiatich siedmich rokov som žila ako v nejakej bublinke, presvedčená, že láska a pravda nad všetkým zvíťazia. Myslela som, že svet je plný dobra. Netvrdím, že sa ľudskosť úplne stratila, ale všade začínam vnímať nezáujem. Akoby mnohí oslepli alebo zaspali. Niekedy som si Nota Bene kupovala, dnes ho predávam a sledujem ľudí, ktorí sa neusmejú, neodzdravia. Nie ste pre nich nikto.“

Keď Milada stratila domov, bola plná obáv. „Všetko je inak. Nič si neplánujete, neriešite malichernosti. Podstatné je najesť sa, vyspať sa, naplniť si základné potreby. Zúfalstvo? Depresia? Nie! Tieto stavy som prežívala v tom takzvanom normálnom živote. Neustále som cítila tlak spoločnosti, stereotyp. Na ulici som vytriezvela a zistila, že nežijeme na ružovom obláčiku. Tu som našla samu seba.“

VIDEO Plus 7 Dní