Jana Čavojská

Aj predkovia Martina Javora odišli za veľkú mláku. Hovorí, že o takej významnej súčasti našich dejín toho vieme veľmi málo. Preto začal zbierať artefakty spojené s vysťahovalectvom a so životom Slovákov v Amerike. V Ťahyni na východnom Slovensku, kde azda nie je rodina bez skúseností s emigráciou, plánuje zriadiť Múzeum vysťahovalectva z územia Slovenska do Severnej Ameriky. Kúpil na tento účel dom nazývaný amerikánsky: také si stavali ľudia, keď sa vrátili domov z veľkého sveta so zarobenými peniazmi. Konkrétne tento je z roku 1892 a vyhlásili ho už za národnú kultúrnu pamiatku.
<h2>Nové priezvisko</h2>
Martinovi prastarí rodičia odišli do Ameriky za prácou. Doma nechali svojho malého syna, Martinovho deda. Mal vtedy deväť rokov. Znovu ho videli, až keď mal tridsaťšesť... Osudy Martinových predkov sú vysťahovalectvom poznačené. Naplno si to uvedomil, keď si urobil rodokmeň. Dve z&nbsp;jeho štyroch prastarých mám sa narodili v&nbsp;Amerike prvej generácii vysťahovalcov. Mária Makuch v&nbsp;Clevelande v&nbsp;Ohiu a&nbsp;Mária Demko v&nbsp;Homesteade v&nbsp;Pensylvánii.

Pred sto rokmi sa v&nbsp;USA hlásilo k&nbsp;slovenským koreňom 800-tisíc ľudí. „Mnohých z&nbsp;nich by sme dnes nazvali pendleri,“ vysvetľuje Martin Javor. „Do Ameriky nešli s&nbsp;tým, že tam zostanú navždy. Chceli zarobiť peniaze, kúpiť si na Slovensku dom, pozemok a&nbsp;hospodáriť. Môj starý otec bol takto v&nbsp;USA sedemkrát. Cestoval za prácou v&nbsp;železiarňach. Väčšina Slovákov tam robila najťažšie roboty v&nbsp;železiarňach a&nbsp;baniach.“
Martin založil občianske združenie Kasigarda, ktoré zbiera artefakty a&nbsp;príbehy Slovákov vysťahovaných do Ameriky. Mapuje slovenské kostoly a&nbsp;spolky na území Spojených štátov a&nbsp;osudy Slovákov, ktorí bojovali v&nbsp;armáde USA. Kasigarda je slovenská skomolenina anglického Castle Garden, hlavnej brány imigračného úradu v&nbsp;New Yorku, ktorou prechádzal každý imigrant. Mimochodom, práve tam sa z&nbsp;Martinovho prastrýka Juraja Javora stal George Yavor. Imigračný úradník prirodzene zapísal vyslovené J v&nbsp;jeho priezvisku ako Y.
<h2>Šmejdi</h2>
Po skončení občianskej vojny, v&nbsp;poslednej štvrtine 19. storočia, šliapala americká ekonomika na plné obrátky. Potrebovala lacnú pracovnú silu. Pre Slovákov z&nbsp;Uhorska bola zas Amerika obrovským lákadlom. „Vtedy bolo v&nbsp;móde odísť do Ameriky. Hovorí sa, že ľudia odchádzali pre chudobu. No to nebol prvotný impulz. Hľadali lepší život a&nbsp;dobrodružstvo,“ myslí si Martin. „Stačilo, že sa prvý vrátil v&nbsp;obleku, s&nbsp;kalapom, dútnikom a&nbsp;dolármi, a&nbsp;vysťahovávali sa celé dediny. Aj moji predkovia. Môj prapradedo ani nevedel, kde presne Amerika je. Myslel si, že niekde za Popradom. Pre človeka z&nbsp;Ťahyne, ktorý v&nbsp;živote nikde nebol, muselo byť neuveriteľné vylodiť sa po trojtýždňovej plavbe v&nbsp;prístave v&nbsp;USA.“

Samozrejme, úlohu zohrala aj ekonomická situácia. Koncom 19. storočia rýchlo rástla demografická krivka. Dedením medzi toľkých synov sa pozemky drobili. Malé políčka nedokázali uživiť rodinu. A&nbsp;priemysel v&nbsp;tom kúte monarchie nebol. Takže ľudia hľadali možnosti.
Martin vysvetľuje, že už vtedy existoval nábor pracovníkov do amerických baní a&nbsp;fabrík prostredníctvom agentúr. „Dnes by sme ich nazvali šmejdi. Vedeli klamať, sľubovali hory-doly. No Amerika nebola krajina, kde by pečené holuby padali do úst. Slováci tam pracovali veľmi ťažko, bez znalosti jazyka a&nbsp;bez sociálneho systému. Aj preto zakladali spolky - ak sa niečo stalo, ostatní členovia spolku sa postarali a&nbsp;pomohli. Aj veľké lodné spoločnosti mali svojich agentov. Tí neváhali predávať lodné lístky za premrštené sumy. Podplácali aj ľudí priamo v&nbsp;dedinách, aby o&nbsp;Amerike hovorili v&nbsp;superlatívoch. Farárov, úradníkov, krčmárov, obchodníkov. Niektorí predali celý svoj majetok, aby mali na lístok do Ameriky.“
Potom bol základ dostať sa do Osvienčimu. Bolo to dávno predtým, ako toto mesto poznačila tragédia holokaustu. Práve tu bol železničný uzol a&nbsp;vlaky odchádzali do prístavov v&nbsp;Brémach a&nbsp;Hamburgu.
<h2>Pesničky o&nbsp;alkohole</h2>
Po príchode do Ameriky sa Slováci obvykle ubytovali v&nbsp;podnájmoch v&nbsp;takzvaných boarding houses. Opäť skomoleninou anglického názvu vznikol výraz bugdingoš: človek, ktorý býval v&nbsp;takom penzióne prevádzkovanom slovenskou rodinou, kde mal okrem strechy nad hlavou stravu a&nbsp;služby ako pranie oblečenia a&nbsp;upratovanie. Chlapi vtedy pracovali dvanásť hodín denne, v&nbsp;nedeľu šesť. Nemali veľmi čas užiť si Ameriku. „Najväčším šokom bol pre nich dostatok všelijakého jedla. Doma hovädzie nejedli, nebolo to zvykom. Tu si mohli kúpiť, čo len chceli. Robotník zarobil priemerne 1,50 dolára na deň. Funt hovädzieho stál 10 centov. Pohárik whisky alebo piva 5 centov. Alkoholizmus sa v&nbsp;komunitách stal obrovským problémom,“ hovorí Martin. „Môj prastarý otec pricestoval a&nbsp;hneď na druhý deň nastúpil do práce. Mal jediný cieľ: zarobiť, vrátiť sa domov, kúpiť zem a&nbsp;gazdovať. Zachovala sa aj pesnička: „Na Šarišu budzem gazda, budze za mnou velka brazda, pokojne ja budzem žic, statek pole obrobic.“ Zaujíma ma folklór ľudí, ktorí sa z&nbsp;Ameriky vrátili. Vo východniarskych pesničkách sa veľa spieva o&nbsp;Amerike. A&nbsp;o&nbsp;alkohole. Napríklad Americký men: „Americký men robí každý dzeň, ľen sebe rachuje keľo zašporuje a&nbsp;keľo prepije za týždeň.“

Pod názvom Americký men práve v&nbsp;Prešove prebieha aj výstava časti Martinovej zbierky. Je o&nbsp;človeku, ktorý prešiel neuveriteľnou zmenou. Z&nbsp;východu odišiel v&nbsp;kroji a&nbsp;vrátil sa v&nbsp;ancúgu. Pán Amerikán... No neskôr došlo k&nbsp;udalostiam, ktoré pre mnohých znamenali doslova tragédiu: keď im polia, na ktoré v&nbsp;Amerike zarobili, komunisti po roku 1948 znárodnili.
<h2>Ahoj Aňko, jak še maš?</h2>
Najprv zvykli odchádzať muži. Vysťahovalectva bolo toľko, že to v&nbsp;Uhorsku začalo spôsobovať problémy, lebo nemal kto robiť na poliach. Preto vysťahovalectvo zakázali. Ľudia museli na ceste do Osvienčimu utekať pred policajtmi alebo ich podplácať. Martin natrafil na príbeh človeka od Michaloviec, ktorého chytili pri pokuse odísť do Ameriky v&nbsp;Poprade. Povedal, že naháňal svine, lebo mu utiekli.
Rozdelenie rodín spôsobilo množstvo ťažkých osudov. Muž sa niekedy vrátil po štyroch rokoch a&nbsp;doma našiel ročného syna. Alebo si oni v&nbsp;Amerike zakladali nové rodiny. Martin má aj veľa korešpondencie. Napríklad od istého Janka, ktorý spoza veľkej mláky písal manželke raz ročne, a&nbsp;vždy taký istý list: „Ahoj Aňko, jak še maš? Ja še mam dobre. Robim. Pridzem dakedy. Pozdravujem. Janko.“
Muži postupne začali volať do Ameriky aj svoje ženy. Martin hovorí, že slovenská komunita bola v&nbsp;najbližšom kontakte s&nbsp;írskou a&nbsp;Íri nechápali neuvedomelosť Slovákov. „Muž zavolal trinásťročného syna do Ameriky, v&nbsp;sobotu prišiel a&nbsp;v&nbsp;pondelok už išiel makať do bane. Vzdelanie nebola hodnota. Íri nerozumeli, prečo Slováci nedávajú svoje deti do škôl. Až druhá, tretia generácia vysťahovalcov pochopila, že bez vzdelania sa nedá žiť.“ Začali zakladať slovenské školy, vydávali šlabikáre a&nbsp;čítanky. Štefan Furdek založil Slovenskú katolícku jednotu, prostredníctvom ktorej vydával knihy a&nbsp;podporoval vzdelávacie aktivity. V&nbsp;slovenčine vychádzali modlitebné knižky, spevníky, kalendáre, neskôr aj hudobné nahrávky slovenských ľudových piesní.

Martinova prastará mama Mária Demko, ktorá sa narodila v&nbsp;Homesteade, sa s&nbsp;rodičmi vrátila na Slovensko ako dvojročná. Neskôr sa tu zoznámila so svojím budúcim manželom, zobrali sa, splodili syna. Keď mal chlapec deväť rokov, nechali ho na výchovu rodičom a&nbsp;odišli do USA. Stretli sa s&nbsp;ním až po dvadsiatich siedmich rokoch. Prišla vojna, potom komunizmus. Nemohli sa vrátiť domov.
Mária Demko rozbehla kateringovú firmu. Varila slovenské jedlá pre slovenskú komunitu. Holúbky, pirohy, toho robili na tony. Pred Vianocami a&nbsp;Veľkou nocou zas tradičné koláče. Dobre sa jej darilo. Bola predsedníčka Slovenského katolíckeho spolku, aktívna bola aj v&nbsp;hnutí Sokol. „Keď jej muž zomieral, bola pri ňom v&nbsp;nemocnici. Dala si priniesť telefón a&nbsp;od jeho smrteľnej postele volala do kuchyne, aby dali pozor na holúbky, nech im neprihoria.
<h2>Sama do Ameriky</h2>
Vysťahovalectvo má na svedomí veľa smutných a tragických osudov. No mnohým sa splnil americký sen. Bankár Michal Bosák je podpísaný na päť, desať a dvadsaťdolárových bankovkách, Štefan B. Roman vlastnil najväčšie uránové bane na svete a v Toronte postavil katedrálu, Štefan Banič vynašiel padák, Jozef Murgaš bol priekopníkom bezdrôtovej komunikácie. Na jednom z najkultovejších záberov z druhej svetovej vojny, na ktorom šesť príslušníkov americkej námornej pechoty dvíha uprostred tvrdých bojov na japonskom ostrove Iwo Jima americkú vlajku, je takisto Slovák - Michal Strank.

Ešte pred vznikom Československa, keď bolo územie dnešného Slovenska len súčasťou Uhorska, hovorili americkí Slováci o&nbsp;hrdosti na Slovensko. Veľkou mierou sa zaslúžili o&nbsp;to, že po vojne Československo vzniklo. Martin Javor zmapoval slovenské kostoly a&nbsp;spolky v&nbsp;USA. Kostolov Slováci postavili 650. Vychádzalo 274 slovenských novín. Úplne prvé z&nbsp;nich boli písané dokonca v&nbsp;šarištine. V&nbsp;roku 1943 darovali americkí Slováci armáde USA dva boeingy, tri výcvikové lietadlá a&nbsp;vojnovú loď Milan Rastislav Štefánik. „Slovenskú komunitu poznačila rozdrobenosť. A&nbsp;neskôr emigrácia po druhej svetovej vojne. Vtedy prišlo do Ameriky veľa ľudovcov a&nbsp;prisluhovačov vojnového štátu a&nbsp;neváhali tam chváliť Tisa.“
Slovenské korene majú viacerí slávni ľudia. Susedka Martinovej starej mamy z&nbsp;Keceroviec bola stará mama Bon Joviho. Martinova babka má od neho fotku i&nbsp;s&nbsp;autogramom. Martin má zdokladovaný aj ďalší príbeh. Mária Holzmanová z&nbsp;Ptičieho pri Humennom sa vydala za Michala Fecka. Muža vypravila do Ameriky. V&nbsp;júli 1899 porodila dcéru Terezku. O&nbsp;rok neskôr zomrela. Po čase sa Terezkina babka dohodla s&nbsp;jej otcom, že Terezku pošle do Ameriky. Štvorročné dievčatko cestovalo z&nbsp;Ptičieho samo, s&nbsp;nejakým známym či susedom svojej starej mamy. Najprv do prístavu a&nbsp;potom tri týždne loďou.
Terezkin otec bol už v&nbsp;Amerike druhýkrát ženatý. Tereza vyrástla v&nbsp;jeho novej rodine. Vydala sa za Angličana. V&nbsp;listoch slovenskej rodine sa sťažovala, že ten muž nemá dobré srdce. Nakoniec sa rozviedla a&nbsp;vydala sa druhýkrát. Za Žida Newmana, potomka uhorských a&nbsp;poľských emigrantov, obchodníka so športovými potrebami. Rodine písala: „Je to žid, ale je taký dobrý, že by som ho nevymenila za sto kresťanov.“ Svojmu mladšiemu synovi, ktorý sa narodil v&nbsp;roku 1925, dala meno Paul. Paul Newman.
<h3><a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/narod-emigrantov-americky-men-robi-kazdy-dzen-kelo-zasporuje-kelo-prepije-tyzden" target="_blank" rel="noopener">Viac FOTO v GALÉRII &gt;&gt;</a></h3>
Podľa Martina Javora neexistuje téma, ktorá by sa histórie Slovenska týkala bytostnejšie ako vysťahovalectvo. „No žiadne múzeum tu zatiaľ nemáme. Kým Nóri boli schopní previezť prvé domy svojich vysťahovalcov z&nbsp;USA k&nbsp;sebe do múzea, my si túto tému nijako nepripomíname. Myslím si, že toto dedičstvo treba zachrániť. Dávam k&nbsp;dispozícii všetky materiály, ktoré som zozbieral. Stovky škatúľ príbehov.“