Tip na článok
Vyliata láva: V kameňolome sú aj dnes viditeľné lávové prúdy a jazyky.

Našu najmladšiu sopku Putikov vŕšok možno skôr zničia ľudia ako erupcia

Kde je sopka, hoci aj vyhasnutá, zrejme nikdy nebude navždy bezpečne. Keďže Slovensko je nielen krajinou vyhasnutých sopiek, ale aj početných lokálnych zemetrasení, znamená to, že sa máme báť?

Galéria k článku (5 fotografií )
Putikov vŕšok: Z geologického hľadiska patrí do štvrtohôr.
Pórovitá hornina: Tieto útvary vyvrhuje sopka pri erupcii zo svojho vnútra. Vyletia do výšky sto až päťsto metrov a udivujú mandľovým tvarom
Pórovitá hornina: Tieto útvary vyvrhuje sopka pri erupcii zo svojho vnútra. Vyletia do výšky sto až päťsto metrov a udivujú mandľovým tvarom.

Fascinujú svojou deštrukčnou silou. Ale nielen ňou. Bez sopiek by naša planéta nevydržala nápor obrovského tlaku. Boh ohňa a kováčstva Vulkán, po ktorom dostali meno, má všetko pod kontrolou. Zostáva len veriť, že rímske mýtické božstvo dohliada aj na našu krajinu. Jedna z najväčších sopiek na svete sa totiž nachádzala práve na území Slovenska. Presnejšie, Štiavnický stratovulkán chrlil lávu tam, kde sú dnes malebné Štiavnické vrchy.

To však bolo pred šestnástimi miliónmi rokov, v treťohorách. Špic tohto sopečného obra čnel do výšky najmenej štyri kilometre nad okolitým morom. Vlastne celé Slovensko je krajina vyhasnutých sopiek. Štiavnické vrchy, Poľana, Vtáčnik, Kremnické vrchy, na východe zas Vihorlat... „Vulkanická činnosť sa tu skončila asi pred stotisíc rokmi, keď vybuchol Putikov vŕšok, najmladšia a najzachovanejšia sopka v strednej Európe,“ hovorí vulkanológ Ladislav Šimon zo Štátneho geologického ústavu Dionýza Štúra v Bratislave.

Kde je sopka, hoci aj vyhasnutá, zrejme nikdy nebude navždy bezpečne. Keďže Slovensko je nielen krajinou vyhasnutých sopiek, ale aj početných lokálnych zemetrasení, znamená to, že sa máme báť?

Putikov vŕšok: Z geologického hľadiska patrí do štvrtohôr. Foto: Martin Domok

Červená hlina a spraš

Je raritou, ktorú si chodia obzerať nielen naši, ale aj zahraniční vedci a nadšenci. Akoby aj v prípade sopky platilo, že čím je mladšia a zachovanejšia, tým je zaujímavejšia. Reč je o Putikovom vŕšku, sopke, ktorá sa týči nad obcou Tekovská Breznica v Žarnovickom okrese.

„Už ako malí chlapci sme sa na ňu štverali a vedeli sme, že to nie je obyčajný kopec,“ spomína Viliam Vendik, bývalý starosta. „Červená hlina, spraš a granuly, ktoré pokrývajú vŕšok, nám naznačovali, že asi bude sopečného pôvodu,“ rozrozpráva sa veľký obdivovateľ slovenskej sopky, o ktorej vraj viac ako polovica obyvateľov dediny veľa nevie.

„Zásluhou pána Šimona, ktorý u nás v roku 2001 prednášal, sme spoznali jej vznik a tajomstvá,“ objasňuje Vendik. „Ale aj tak má o ňu najväčší záujem mládež a školy. Chodievajú sem na turistiku. V dedine odstavia autobus a za hodinu prídu na vrchol Putikovho vŕšku,“ dodá.

Teší ho, že aj oficiálne dostala sopka meno, pod akým ju ľudia poznali od nepamäti. „Vždy sme ju volali Putikov vŕšok, ale v kartografických záznamoch došlo k zámene a dlho sa v mapách objavovala pod názvom Zemenský kopec. Upozorňoval som, že Zemenský kopec je susedný vŕšok, ale až zásluhou pána doktora Šimona sa všetko dalo do poriadku,“ chváli známeho slovenského vedca exstarosta Tekovskej Breznice.

Ukradnuté bomby

Aj my sme zatúžili poprechádzať sa po vrchole najmladšej slovenskej sopky. Počasie však nebolo ideálne, dúfali sme, že sa nezačne búrka, lebo zvýšený magnetizmus na vrchole vulkánu v spojení s bleskmi by sa s nami nepekne pohral.

Namiesto pohodlnej cesty sme si vybrali strmú a nebezpečnú. Pomedzi popadané stromy a kerový porast sme sa pomaly približovali k vrcholu. V úseku, ktorý bol najviac pokrytý kúskami vyvrhnutej sopečnej horniny, pórovitej bazanitovej lávy, jeden krok vpred nasledovali dva kroky dozadu.

Na vrchole Putikovho vŕška však všetka únava opadla. Sme na Slovensku a pozeráme sa na zreteľné obrysy niekdajšieho krátera. Vlastne na ňom stojíme a predstavujeme si, čo sa asi pred desiatkami tisíc rokov dialo v jej útrobách. „Tu je kruh prerušený, lebo láva sa prevalila cez stenu sopky, takže má skôr tvar U ako kruhu,“ vysvetľuje Ladislav Šimon.

Nadšene berie do rúk čierne pórovité kamene. Sopečné bomby. Vulkán ich pri erupcii vyvrhuje zo svojho vnútra. Vyletia do výšky sto až päťsto metrov a udivujú rôznorodým tvarom, napríklad aj mandľovým.

Neskôr, keď sa o výnimočnej a hlavne slovenskej sopke bavíme s Viliamom Vendikom a jeho nástupcom, starostom Jozefom Dolinom, obaja si povzdychnú: „Kedysi tu bolo vulkanických bômb oveľa viac. Ale ľudia si ich pobrali ako suveníry. Aj preto je azda dobré, že o sopke sa nevedelo oveľa skôr. Ľudia by ju rozobrali.“ Našťastie, tie najkrajšie vulkanické bomby skončili v múzeu v Novej Bani.

Pórovitá hornina: Tieto útvary vyvrhuje sopka pri erupcii zo svojho vnútra. Vyletia do výšky sto až päťsto metrov a udivujú mandľovým tvarom. Foto: Martin Domok

Alibabov Sezam

Popri ceste na vrchol môžete objaviť otvor v skale, ktorý vzbudzoval pozornosť už v dávnej minulosti. „Chodieval som sem ako chlapec, ale vtedy bola jaskyňa oveľa dlhšia, údajne mala až 56 metrov. Písal to doktor Fiala, keď tu robil výskumy v dvadsiatych rokoch minulého storočia. Zostalo asi len dvadsaťšesť metrov,“ spomína Viliam Vendik. Vždy sa jej ľudovo hovorilo Sezam. „Viete, podľa tej rozprávky o Alibabovi,“ pripomenie nám.

Vulkanológ si myslí, že ide o prieduch, cez ktorý unikali sopečné plyny. Niektoré verzie zasa hovoria, že jaskyňu vyhĺbili ľudia a kedysi do nej mnísi z kláštora v Hronskom Beňadiku odkladali zásoby potravín.

Prirodzeným spôsobom však rozhodne vznikol kameňolom z lávového prúdu. „Pozrite, Putikov vŕšok sa vylial až sem dolu,“ vedie nás na miesto pri ceste na konci dediny. „Tu vidíte jedno koryto lávy a medzi tým sú drobné lávové jazyky,“ ukazuje na opustený bazanitový lom. Tieto čierne kamene sú fenoménom oblasti Putikov vŕšok.

„Nikde inde na Slovensku nie je, no nachádza sa napríklad na Havaji,“ upresňuje Ladislav Šimon a stručne vysvetlí, že tieto horniny, ktoré tu ešte nedávno ťažili, sa používali na výrobu izolačnej vaty.

Vybuchne či nevybuchne?

Naše sopky sú vyhasnuté. Lenže príroda neraz prekvapila. „Vulkanológovia nepredpokladajú, že niektorá z nich vybuchne. Ale planéta Zem existuje 4,3 miliardy rokov a naše sopky boli aktívne pred 16 miliónmi až stotisíc rokmi. Z hľadiska veku Zeme táto štatistika naznačuje, že vulkanická činnosť sa ešte neskončila,“ pripomína slovenský odborník.

V hre sú však aj ďalšie okolnosti. Zemská doska pod Slovenskom je stenčená, má hrúbku len dvadsať až tridsať kilometrov, kým inde je to aj sedemdesiat. A navyše je tá naša poriadne polámaná. Kým Česi či Poliaci sa nachádzajú na stabilnej európskej litosférickej doske, my sme na zrolovanej litoférickej doske, ktorú tlačí africká litosférická doska na európsku. Vďaka tomu sú napríklad Karpaty hotové prírodné laboratórium, v ktorom nájdete rôznorodé horniny od prvohôr až po štvrtohory.

Pred tým, než sopka vybuchne, vyšle niekoľko varovných signálov. „Magma vystupuje na povrch a hora sa zvýši najmenej o meter. Prídu zemetrasenia - dvesto- až štyristokrát sa otrasie zem. Súčasne sa aktivizuje vulkanické chvenie. Vulkanický nepokoj vieme zmerať, ale zvieratá ako potkany to vycítia samy. Štvrtý znak je, že sa začne prehrievať voda v okolitých vodných tokoch, pretože vystupujúca láva má 1 200 stupňov Celzia. A všetko sa pozoruje počas troch až štyroch dní,“ šokuje nás.

Neveriacky krútime hlavou, že za taký krátky čas sa hora zvýši o meter a jedno zemetrasenie nasleduje za druhým. „Áno, pravdaže,“ utvrdí nás. Na jazyk sa derie otázka, či zemetrasenia, ktoré postihujú Slovensko niekoľkokrát ročne, nemôžu prebudiť aj ničivú sopečnú činnosť. Geológ Ladislav Šimon však upozorňuje, že aj keď v dávnej minulosti prišlo pri zemetraseniach o život niekoľko ľudí, stále sú len lokálnou záležitosťou práve pre polámanú litosférickú dosku. „V Česku, kde je doska celistvejšia, by zemetrasenie postihlo väčšiu oblasť,“ dodáva.

Bohovia môžu všetko

V Tekovskej Breznici aj v ďalších lokalitách, kde kedysi vulkán predviedol svoju ohnivú silu, vládne pokoj, nie strach. „Nie, nebojíme sa sopky,“ tvrdia chlapi, ktorí sú na svoj Putikov vŕšok hrdí. „Len keby tam nebol sťažený prístup. Radi sa ňou pochválime svetu, veď je to unikát! Ale ochranári nám tam zakazujú vstup."

"V roku 2004 odkúpili od biskupa Baláža lesy kvietikovci, teda Karpatská lesnícka spoločnosť, v ktorej je ten známy herec. A oni tam môžu všetko. Viete, čo je dovolené bohovi, nie je dovolené volovi... “

VIDEO Plus 7 Dní