Nedeľa na blšáku: „Príde zákazník a povie, že inde kúpi lacnejšie. Kovid všetko zničil!“

Roztrhlo sa s nimi vrece. Burzy, susedské bazáry, remeselné trhy, burzoblšáky... Mnohé majú vznešenú ekologickú myšlienku - neplytvať a neznečisťovať, ale radšej použité veci posunúť ďalej. Iné sa zase zameriavajú na určitý druh tovaru, napríklad na remeselné výrobky.

Dlhé roky medzi najväčšie v Bratislave patrili blšáky vo Vajnoroch a potom na štadióne Inter. Každý piatok a nedeľu sa tu zišli predajcovia aj kupujúci, ktorí si chceli vychutnať špecifickú atmosféru a lacno získať kúsok, ktorý v bežnom obchode nezoženiete. Na Interi by ste ich už však márne hľadali, trhy pochovala pandémia.

Objavil sa však nový blšák - v bratislavskej Rači Na pántoch. Nájdete tam kadečo: taniere, hrnce, bicykle, staré knihy aj obrazy, telefóny so slúchadlom aj bez, kovové súčiastky a, samozrejme, nábytok. Ak sa radi prehrabávate v starinách, na nedeľnej veľkej susedskej burze môžete stráviť hodiny. Predajcovia však cítia vplyv ťažkých časov. „Dnes je to bieda, a to je po výplate,“ vypočuli sme si jednu augustovú nedeľu. Pre mnohých je však predaj použitých vecí, neraz vylovených z kontajnerov, životným štýlom.

Čo inde nezoženiete

Pred vyše tridsiatimi rokmi bola situácia celkom iná - na legendárnych socialistických burzách, ktoré sa pár rokov pred pádom železnej opony v Bratislave aj iných väčších mestách konali dokonca legálne, ste zohnali vytúžený tovar zo Západu. Prichádzali ľudia z celého Slovenska, aby sa im ušiel nedostatkový sortiment. Raj pre šmelinárov aj fajnšmekrov. Kúpili ste tu platne, kazety či plagáty zahraničných spevákov a kapiel, videokazety s americkými akčnými filmami, elektroniku, rifle i hodinky. Veľké bazáry pokračovali aj po roku 1989. Ľudí lákali najmä nižšie ceny tovarov než v obchodoch. „Šli sme ako študenti s kamošmi do Vajnôr kúpiť lacnejší prášok na pranie, ale veľmi sa nám to nevyplatilo - dali sme si na trhu zopár pív, takže sme nákup poriadne preplatili,“ spomína Rasťo.

Neskôr sa burzám začalo hovoriť blšáky. Predsa len, burza je síce druh organizovaného trhu, ale dnes sa spája skôr s cennými papiermi, komoditami, devízami ako s predajom použitých vecí.

Blšie trhy majú v zahraničí dlhú tradíciu a sú skôr akýmisi predajnými výstavami starožitností pod holým nebom. Konajú sa desaťročia takmer v každej metropole. Napríklad parížsky trh Puces de Saint-Ouen sa traduje od roku 1870. Rozľahlá sieť skladov, stánkov a uličiek na severnom okraji hlavného mesta Francúzska je najväčším bazárom so starožitnosťami a s použitým tovarom na svete a jednou z najnavštevovanejších atrakcií v krajine. Vyhľadávajú ju aj mnohé celebrity, medzi nimi v minulosti napríklad Claudia Schifferová či Richard Gere.

Iste, Bratislava nie je Paríž a mnohé starožitnosti z našich bazárov pod holým nebom sú z obdobia socializmu, na ktoré by mnohí radšej zabudli. Aj tie slovenské sa však dlhé roky tešili popularite rôznych vekových aj sociálnych skupín. Niekto si zo starých úlovkov na burzách zariadil chalúpku, tvorivé duše „za babku“ kúpili lacný nábytok a mohli si ho upraviť podľa vlastných predstáv. Na svoje si prišli zberatelia kníh, odznakov či vojenských historických kúskov. A dnes? Ako nám potvrdili viacerí predajcovia, ľudia chcú kvalitné veci za veľmi nízku cenu. To však nejde veľmi dokopy.

Životný štýl

Pre zberateľov či fanúšikov historických predmetov sú dobre známe burzy starožitností na hrade Červený Kameň či v Trenčíne. Tam sa však s iným tovarom nedostanete. Iná situácia je na susedskej burze v obci Zlaté Klasy pri Dunajskej Strede a spomínanej Rači. Za vstupné jedno euro sme mohli zažiť typickú atmosféru slovenských blších trhov. Desiatky predajcov pôsobia ako jedna rodina. Tovar od výmyslu sveta rozložili na igelitoch na zemi aj na stolíkoch pod holým nebom. Niektorí majú plné prepravky sošiek, riadu, hračiek, pred inými je hŕba oblečenia. Starší pán si prezerá obrazy s aktmi, nejaká žena obdivuje sošku a starú lampu. Vládne tu pokojná atmosféra, žiadne vykrikovanie ani nanucovanie kúskov, ktoré nepotrebujete. Uprostred trhoviska je však aj veľká hala, kde je o čosi tichšie a hlavne sa tu pokocháte pohľadom na romantické komody, príborníky, staré kreslá i prútené kočíky. Mladý pár sa zaujíma o veľké zrkadlo v zlatom ráme, elegantná žena si rezervuje malú vyrezávanú skrinku. Predajca ochotne odpovedá na otázky aj o veku jednotlivých kusov. Nezavádza, ak niektorý z nich pôsobí historicky, ale v skutočnosti má nanajvýš desať-dvadsať rokov. „To je môj brat,“ prizná organizátorka Katarína. Každý ju tu oslovuje menom a drobná žena sa teší z rodinnej atmosféry, ktorá na burze panuje.

Ráno sa prejde medzi predávajúcimi, s ktorými sa zväčša pozná. Všetci majú rozdelené miesta. „Zameriavame sa hlavne na starožitnosti, ale dávame priestor rôznym predajcom,“ hovorí. „Doba je zlá, nech si každý predá, čo potrebuje. Som rada, keď ľudia odchádzajú spokojní. Ale teraz to ide ťažšie, každý si dobre premyslí, za čo utratí. Chodí sem aj veľa Ukrajincov, najväčší záujem je asi o veci do kuchyne,“ opisuje.

Často predajcovia obchodujú aj medzi sebou. „Pre mnohých z nich je to životný štýl. Niekedy sa tešia, že lepšie nakúpili, než predali,“ prezradí pani Katarína.

Frflú na malé tržby

Prichádzajú rodiny s deťmi, ktoré obzerajú oblečenie aj hračky, mladé páriky, ktoré zháňajú zaujímavý kus nábytku do svojho nového domova. Pristavíme sa pri mužovi, ktorý ponúka vojenské oblečenie, ale aj prilby, ploskačky či kanady. „Kedysi som si zarobil aj tisícku za deň. A teraz? Som rád, keď mám päťdesiat eur,“ povzdychne si. „Príde zákazník a povie, že inde kúpi lacnejšie. Tak nech ide tam, ja mám kvalitný tovar. Ale to ten kovid všetko zničil,“ krúti hlavou. „Poviem vám tak: predávajú tu aj bezdomovci, čo povyberajú kadečo z kontajnerov a dávajú to za pár centov. Potom sa kupujúcim zdá môj tovar drahý,“ sťažuje sa.

Vedľa neho postáva tmavovlasý muž v modrých teplákoch. Na zemi má rozložené staré audiokazety, DVD s rozprávkami, ručný vysávač či množstvo televíznych ovládačov. V ponuke má aj stolný futbal s biliardom. Je ako nový. „Iba nemám gule,“ hovorí nám. „Čo by ste nemali, dve máte,“ zavtipkuje náhodný okoloidúci. Pristaví sa, aj jeho stolný futbal za päťdesiat eur zaujal. Obzerá si zachovaný kúsok a nahlas uvažuje, či ho kúpi synovi, ktorý „robí len sprostosti a aspoň by sa niečím zabavil“. Nezmestí sa mu však do auta, a tak pokračuje ďalej.

Predajca zostane pokojný. Predstaví sa nám ako Čestmír, ale všetci ho volajú Miro. „Som tu asi pätnástykrát, ale dnes je to naozaj zlé,“ povzdychne si. Býval v Komárne, Trnave aj v Rači, teraz sa zdržuje v Petržalke. Do jeho bielej dodávky sa zmestí kadečo. „Pred dvoma týždňami som zarobil dvesto eur. A to som mal najdrahšiu vec za dvadsať eur,“ pochváli sa. Netají nám, že jeho tovar pochádza aj z kontajnerov. Len tak sa dá vraj na takýchto burzách zarobiť. A ešte keď získa niečo z vypratávania bytov. „Zavolajú nás a čo chceme, to si môžeme nechať, ostatné ide na smetisko,“ dodá. „Už som sa stretol aj s tým, že ľudia povedali - to sme my vyhodili. Sú všelijakí, niektorí si kúpili nazad vec, len aby som zarobil,“ pochváli dobré duše.

Od predaja k humanite

Aj organizátorka susedskej burzy priznáva, že to dnes predajcovia nemajú jednoduché. Zároveň sa však snaží pozdvihnúť úroveň predaja starožitností, aby si ľudia viac vážili vzácne kúsky, ktoré ponúkajú či, naopak, kupujú. „Máme tu v Rači sklady, kde sa snažíme dať nový život starému nábytku,“ vysvetľuje. Renovujú ho, spolupracujú s niektorými múzeami alebo si k nim prídu vybrať svoj vysnívaný doplnok bežní ľudia.

Katarína sa dvadsať rokov živila účtovníctvom. Vždy sa však zaujímala o starý nábytok, ktorý chcela prerábať. Nakoniec si založila občianske združenie a organizuje bazár, kde sa zídu nielen starožitníci. „Chceli by sme viac spolupracovať s ľuďmi, ktorí majú na starosti vypratávanie mestských bytov. Plánujeme vytvoriť nábytkovú banku, ktorá už funguje v mnohých krajinách aj v susednom Česku,“ upozorní nás na zaujímavý fenomén.

V strednej Európe sa za rok 2018 spálilo 35-tisíc ton použiteľného nábytku. Aj preto sa čoraz viac ľudí zaujíma o jeho záchranu. Dizajnéri vedia päťdesiatročný, ba i starší kúsok šikovne napasovať aj do moderného interiéru, ale predovšetkým môžu staršie kusy poslúžiť nízkopríjmovým skupinám. A práve na to slúžia nábytkové banky, ktoré spravujú občianske združenia. Ľudia im venujú nepoškodené stoličky, stoly, skrine či postele, aby mohli nájsť uplatnenie v domácnosti sociálne znevýhodnených, ako sú mamy či otcovia samoživitelia alebo seniori. Záujem o použitý nábytok majú však posledné mesiace aj ľudia z Ukrajiny, ktorí ušli pred vojnou.

FOTO V GALÉRII

Susedské bazáry, menšie či väčšie, sa už konajú takmer v každom meste, v kultúrnych domoch i na školách a ich význam sa za posledné roky zmenil. To, čo sa na prvý pohľad javilo ako zbavovanie sa starých harabúrd, môže mať oveľa hlbší zmysel - nielen ekonomický, ale aj ekologický a humanitárny. Hoci dnes už mnohé organizácie dokážu pre sociálne slabšie skupiny získať tovar zadarmo.