Tip na článok
Najznámejší: Správca bunkra sa najprv venoval obnove neďalekého vojenského cintorína, až potom sa pustil do záchrany bunkra B-S 8.

Nedobytné pevnosti: Československé opevnenie poslúžilo iba Nemcom

Československé opevnenie patrilo medzi najväčšie stavby svojej doby, ale poslúžilo iba Nemcom.

Galéria k článku (7 fotografií )
Deti vyľaká i pobaví: Vojak Beleš z pevnosti na Kopčianskej ceste.
Odstrelová zóna: „Štyridsať rokov tu bola bohom zabudnutá zem, na ktorú nikto z civilov nesmel vstúpiť,“ hovorí Miroslav Košírer, správca bunkra na konci Kopčianskej ulice.

Človek nemusí byť fanúšikom vojenskej histórie, aby sa nechal strhnúť zachovanými bunkrami, ktoré kedysi mali našu krajinu ochrániť pred nepriateľskými vojskami. Hoci ich stavali okolo celej republiky, u nás bola kompletne dokončená len línia petržalských.

Dvadsaťpäť nedobytných stavieb však svoj účel nikdy nenaplnilo. Po Mníchovskej dohode a pripojení Petržalky k Nemeckej ríši naši vojaci opúšťali opevnenia so slzami v očiach.

Návšteva führera

„Všetci sme Petržalčania, najradšej sme sa obliekli do maskáčov a šli k bunkrom. Už vtedy sme ich chceli zachrániť. Boli sme však deti a nemali sme žiadne prostriedky,“ spomína Robert Hajastek s kamarátmi Tomášom a Matejom z občianskeho združenia Múzeum petržalského opevnenia (OZ MPO).

Teraz je to už iné. Veľkí nadšenci vojenskej histórie presne vedia, ako chcú s bunkrami naložiť a kde zháňať potrebné artefakty. Ich hlavnou základňou je bunker B-S 4, známy aj pod menom Lány. Dá sa k nemu dostať po cyklotrase, leží neďaleko hraničného priechodu Berg. „Práve tu mal Hitler možnosť prezrieť si objekt československého opevnenia a inšpirovať sa,“ hovorí Robo a ukazuje nám dobovú fotografiu.

Na „štvorke“ zriadili múzeum, ktoré mapovalo začiatky budovania jedinečnej vojenskej stavby v medzivojnovom období. Prečo ten minulý čas? Nuž, nedobytnú pevnosť počas júnových povodní porazil nevyspytateľný živel. „Dva roky intenzívnej práce sú preč,“ povzdychnú si dobrovoľníci. Niekoľko týždňov po víkendoch odčerpávali vodu, ratovali a sušili, čo sa dalo.

Deti vyľaká i pobaví: Vojak Beleš z pevnosti na Kopčianskej ceste. Foto: Norbert Grosz

Zmarená práca

Cestou, po ktorej chalani počas povodní plávali na člnoch, prichádzame k B-S 4. Neďaleko bunkra je stále jazero s rojmi komárov. Voda akosi nechce opustiť toto príjemné miesto pri rakúskych hraniciach. Tylové poschodie, kde sú ubikácie posádky a sklady, zostávalo ešte dlho zatopené.

Robo opisuje nasadenie kolegov, ktorých prácu voda pochovala. Každý víkend, niekedy aj cez týždeň po pracovnom čase, sa partia nadšencov od 25 do 40 rokov stretávala na odľahlom mieste a dávali bunkre do pôvodného stavu. „Boli obrastené machom, museli sme povynášať neporiadok po bezdomovcoch, čo ich aj vykrádali. Pred rokom 2000, keď sme tam ako decká chodili, tam bolo aj vybavenie,“ spomínajú.

Opevneniu obetovali čas i peniaze. Všetko nakupujú z vlastných zdrojov. Čo zarobili, to minuli na dobové uniformy, prilby, náradie a zbrane. „Stálo nás to asi 20-tisíc eur, ale tešili sme sa, že návštevníkom sa u nás páči. Hrala tam hudba z tridsiatych rokov a ľudí sprevádzal človek oblečený v dobovej uniforme. Deti na nás rady vymýšľali finty, ako by sa dali bunkre dobyť, ale boli pripravené na všetko,“ zdôrazňujú.

Navyše, každý zo štyroch bunkrov, o ktoré sa toto občianske združenie stará, bol postavený tak, aby v prípade nebezpečenstva vzájomnou paľbou kryl z každej strany susedný.

Synovo dojatie

Chýr o petržalských dobrovoľníkoch sa doniesol aj do zahraničia. „V B-S 4 nás navštívil pán zo Švajčiarska, ktorý celú cestu absolvoval za volantom svojho veterána,“ usmievajú sa a spomenú aj ďalšiu návštevu, príbuzných amerického stíhacieho pilota Allensa Jacobsa Wisnera.

Počas vojny sa zúčastnil na operáciách vo vzdušnom priestore nad Bratislavou a 26. júna 1944 ho zostrelili nad Pezinkom. „Jeho syn Gerard Wisner pricestoval z USA. Pri pohľade na fotografiu v nemocnici, kde sa otec liečil z rozsiahlych popálenín, sa syn nevyhol slzám,“ vravia členovia združenia.

Od hrobu k bunkru

„Štyridsať rokov tu bola bohom zabudnutá zem, na ktorú nikto z civilov nesmel vstúpiť. Bola to vlastne odstrelová zóna,“ začína svoje rozprávanie Miroslav Košírer z občianskeho združenia Zachráňme petržalské bunkre.

Reč je o zastrčenom mieste na konci Kopčianskej ulice v Petržalke, neďaleko rakúskych hraníc, kde stojí najznámejší bratislavský bunker B-S 8, známy aj pod krycím menom Hřbitov. Práve k nemu sa krátko po nežnej revolúcii Košírer bicyklom náhodou previezol

„Skoro som spadol do hrobu. Ocitol som sa na zničenom vojenskom cintoríne z prvej svetovej vojny. Vzápätí ma chytili pohraničiari a poslali preč. Stihol som však týchto strážcov potajomky odfotiť,“ rozpráva fotograf, ktorého toto miesto čoraz viac priťahovalo.

Až neskôr objavil aj susediaci bunker a v hlave mu skrsol nápad urobiť tu výstavu fotografií o vojenskom cintoríne a jeho postupnej obnove. „Pamätám si, ako som pri bunkri narazil na skupinu narkomanov. Povedal som im, že sa tam chystajú kukláči, ktorí hľadajú nejakých vykrádačov. V momente sa vyparili,“ zaspomína.

Kvôli plánovanej výstave začal bunker čistiť a potom už len žasol, keď na otvorenie pevnosti B-S 8 v roku 2009 prišli stovky ľudí a televízia. „V živote sa mi nesnívalo, že by bol o bunkre taký záujem,“ dodáva Košírer.

Atrakcia nielen pre deti

„Bunker B-S 8 je najväčší na Slovensku, má delostreleckú ochranu a je v centre Petržalky, tam, kde sa prelínajú slovenské dejiny. Petržalka bola vždy krvavým poľom - bojovali tu Turci, Maďari, Nemci, aj Napoleon v roku 1809 tadiaľto prechádzal,“ zamyslí sa. Berie nás do dvojpodlažnej obrannej stavby. Z roka na rok v nej pribúdajú nové atrakcie.

Výučba nedávnej vojenskej histórie, všetko sa dá ohmatať, vyskúšať. A nechýba ani vzrušenie. Napríklad, keď nás náš sprievodca postavil pred jednu z tmavých miestností a prikázal zažať svetlo. Zrazu sa pred nami objavil „vojak Beleš z pevnosti na Kopčianskej ceste“, ako hlása text nad jeho hlavou. Figurína oblečená v uniforme sedí za stolom a chystá sa napísať správu na starom písacom stroji. „Deti sa ho najskôr zľaknú, ale potom sa im zapáči,“ hovorí Košírer.

Noc v opustenom bunkri neďaleko cintorína má tiež svoje čaro... „Už tu, na týchto vojenských posteliach, dve mamičky s deťmi prespali. V noci mi volali, že vraj v bunkri straší. Poradil som im, nech si dajú pohárik vodky. No čo som mohol robiť?“ dodá náš spoločník. Návštevníka pobaví aj vojenská kuchyňa. Z dobového jedálneho lístka sa dozvieme, že najpevnejšou súčasťou stravy našich ochrancov bola polievka a kompót - hlavne hruškový a slivkový.

Bunkrový vandalizmus

Nadšencov, ktorí sa starajú o tieto pamiatky, je, našťastie, viac a patrí k nim aj podnikateľ František Slezák, ktorý sa spolu s ďalšími šiestimi stará o bunker B-S 13. „Už sme tu zase mali návštevu,“ krúti hlavou, keď sa mu nedarí odomknúť železné dvere.

ento bunker známy aj pod menom Stoh je príliš na očiach, na konečnej autobusov MHD na Betliarskej ulici, blízko ramena Dunaja. Každý, kto prechádza k Chorvátskemu ramenu, naň natrafí a bunker za to platí daň.

Už ho vypálili, nedávno zberači železa odniesli aj nové dvere. Členovia združenia osadili nové a pribudnú ešte jedny - pancierové. Aj kamera je nevyhnutnosť. Kým pri ostatných bunkroch je pomerne bezpečne, tu sú vandali schopní všetkého.

Zostalo ich dvanásť

„Mojím snom je, aby sa vytvorila cyklistická trasa Od Dunaja k Dunaju, po ktorej by cyklisti mohli spoznávať pamiatky československého opevnenia z rokov 1935 - 1938,“ opisuje Košírer.

Veľké plány so štyrmi bunkrami má aj Robo Hajastek s kamarátmi z OZ MPO. Každý z nich chcú zamerať na iné historické obdobie, ale tak, aby s bunkrom súviselo. „Napríklad B-S 2, s krycím názvom Mulda, bude dokumentovať fungovanie jednotiek Pohraničnej stráže Československej socialistickej republiky na špecifickom úseku železnej opony v rokoch 1948 - 1989,“ prezradia.

V každom prípade sú tieto jedinečné a najväčšie stavby z dvadsaťročnej existencie prvej Československej republiky v dobrých rukách. Zatiaľ. Oficiálne väčšina z nich patrí pod Ministerstvo obrany SR a mnohé z nich začal tento rezort predávať. Niektoré už prechádzajú pod Vojenský historický ústav. Budúcnosť ostatných zatiaľ nie je celkom známa. Nadšenci z občianskych združení však naďalej robia všetko pre to, aby bunkrom vrátili kúsok zašlej slávy.

VIDEO Plus 7 Dní