Tip na článok
Diera medzi náhrobnými kameňmi: Jediné miesto v Zemplínskom Jastrabí, kde sa dalo hľadať. Vojenské hroby prekryli hroby miestnych obyvateľov.

Nemeckých vojakov možno identifikovať aj podľa perfektného chrupu

Na Slovensku padlo 23 997 nemeckých vojakov, deväťtisíc z nich zmizlo, tak ako Andrä Moser.

Galéria k článku (6 fotografií )
Chvíľa pravdy: Bol to civil, ale kto, to sa už asi nedozvieme nikdy.
Diera medzi náhrobnými kameňmi: Jediné miesto v Zemplínskom Jastrabí, kde sa dalo hľadať. Vojenské hroby prekryli hroby miestnych obyvateľov.
Andrä Moser: Nemal ani dvadsaťpäť rokov, keď 29. novembra 1944 padol.

Zo starej fotografie na vás hľadí tvár bez výrazu. Ten muž nie je ani nahnevaný, ani sa neusmieva, iba civie pred seba, akoby tušil, že jeho dni sú zrátané. Andrä Moser nemal ani dvadsaťpäť rokov, keď zahynul. Údaje na papieri sú strohé: „... gefallen 29. 11. 1944 bei Szurneg, Ungarn.“

Padol na území, ktoré cez vojnu anektovali Maďari, pochovali ho na cintoríne v Magyarsasi, dnešnom Zemplínskom Jastrabí pri Trebišove. Nuž a posledná informácia je číslo jeho vojenskej známky: 753-10./G.J.E.R. 136. Tým sa život Andräho Mosera skončil. Príbuzní sa o neho začali zaujímať až o 68 rokov neskôr.

Prerušené čakanie na vzkriesenie

„Údaje o presnom mieste odpočinku môjho prastrýka vyvolali veľmi silné emócie jeho ešte žijúcich súrodencov,“ píše Werner Entstrasser z rakúskeho Zederhausu vo februári tohto roka. Tejto vete však predchádzalo mnoho papierovačiek.

Písal na Centrálny nemecký archív o vojakoch, poradili mu, aby sa obrátil na Ľudový zväz starostlivosti o nemecké hroby v Kasseli, odtiaľ písali do Prešova, do Spoločnosti starostlivosti o nemecké vojnové hroby na Slovensku... A Andräho nakoniec i po toľkých rokoch našli! Ibaže tam, kde bol rad vojenských hrobov, sú dnes už civilné.

Rodina Sabatová, rodina Karhutová, Michal Fiterc... „Tu čakajú na vzkriesenie“ píše sa na jednom z náhrobných kameňov. Tieto hroby porušiť nemožno, zostáva iba malá prieluka medzi dvoma z nich. Buď je tu, alebo bude čakať na vzkriesenie spolu s civilmi.

Lopata sa zahryzla do zeme, otec a syn Pajtinkovci, ktorí exhumovali už stovky vojenských hrobov, rýchlo napredujú. Diera do zeme rastie. Čo bude na jej dne?

Andrä Moser: Nemal ani dvadsaťpäť rokov, keď 29. novembra 1944 padol. Foto: Norbert Grosz

Čo hrob, to príbeh

Na Slovensku v druhej svetovej vojne padlo 23 997 nemeckých vojakov, 15 168 z nich dnes už odpočíva na šiestich vojenských cintorínoch. Takmer deväťtisíc jednoducho - zmizlo.

„Vo Zvolene sú nad štyristo vojakmi civilné hroby. V Žiline sa stratili pri budovaní diaľničného obchvatu, v Poprade na mieste cintorína postavili nemocnicu...“ vysvetľuje Ján Tomko z prešovskej spoločnosti. „Systémové exhumačné práce sme ukončili v roku 2008, teraz sa zaujímame už len o tých, o ktorých sa zaujíma dakto iný, ako napríklad o Andräho Mosera. Tých býva ročne tak okolo stovky a nájdeme iba polovicu z nich.“

Čo hrob, to príbeh. Front sa hýbal z miesta na miesto, akoby tancoval tango, a nemecký vojak sa niekoľko ráz ocitol v dome tej istej miestnej ženy. Naposledy ho videla, keď Nemcov vytlačili Rusi. O deväť mesiacov neskôr sa jej narodilo dieťa, ktoré nenávidela celá dedina: všetci vedeli, čie je.

Desaťročia sa o vojakovi nedozvedela vôbec nič, kým ho nevykopali kúsok za dedinou, kde žila. Chcela vedieť, kto to bol, kde žil, ale keď jej povedali, že bude treba kontaktovať jeho rodinu v Nemecku, cúvla. Čo ak niekde tam žije vdova? Niektoré hroby je lepšie neotvárať. A niekedy ľudia nevedia odpustiť ani mŕtvym!

„Pripitý muž na nás vykrikoval: A čože, fašistov vykopávate? Bol čoraz agresívnejší a ktovie, ako by sa to bolo skončilo, keby ho miestni neboli spacifikovali,“ spomína Ján Tomko. Aj také sa stalo, že Rómovia z domu v Ladomirovej, kde mali v záhrade vojnové hroby, začali s mŕtvymi obchodovať. „Zadarmo nepustím ani bohovi!“ vykrikoval a pustil exhumátorov až po tom, čo dostal svoj bakšiš.

Prilby, ešusy i biele plomby

Gombíky, identifikačné štítky, často prilby, niekedy mince, občas okuliare, zriedkavo snubné prstene a ak, potom nie zo zlata, ale zo striebra či z mosadze, peňaženky, fotografie príbuzných, lyžice, hrnčeky, ešusy. Tým sa výpočet toho, čo sa dá nájsť v hrobe vojaka, takmer končí. „Vykopali sme už i fľaše, ktoré vnútri skrývali úmrtný list,“ hovorí exhumátor Ladislav Pajtinka. Vyškolili ho nemeckí antropológovia a už dlhé roky pracuje pre Spoločnosť starostlivosti o nemecké vojnové hroby na Slovensku. „Vykopával som už nespočetne veľa hrobov,“ povie. Ani nemusel hovoriť, keď spustí, vidno, že sa vyzná.

„Nemci mali špeciálne čaty, ktoré šli za frontom a mŕtvych pochovávali. „Ako, to záviselo od toho, koľko času mali. Niekedy aj v rakvách, zvyčajne na cintoríne a farár viedol evidenciu. Nechávali im uniformy, ak mal prestrelenú prilbu, putovala do hrobu s vojakom. Ak ich do zeme dávali miestni, často sa vykopali hroby pri cestách či v lesoch,“ rozpráva, kým jeho syn Kamil ďalej vyhadzuje zeminu z jamy, kde by mal odpočívať Andrä Moser. „Nepovedal si, že často nájdeme aj kondómy, bola to súčasť výstroja,“ ozve sa z hrobu.

Potom z jamy vystrčí hlavu a dodá: „Našli sme aj Nemca, ktorý mal už vtedy bielu plombu! Podľa toho sa dajú rozoznať Nemci od Rusov, tí prví mali perfektný chrup.“ „Keď sme robili prieskum hrobov, chodili sme veľa do terénu. V Dargove bolo mnoho chlapov, ktorých nikdy nepochovali. Povrchové nálezy.

Teraz je tam húština, ťažko sa tam dostať. V Bukovských vrchoch sme našli Nemca, ktorému trčali nohy do vzduchu, hlavu mal pod kameňom. Päty už nemal. Ak však dnes nájdete kosti, veľa ráz sú za tým tí, čo chodia s detektormi. Čo nájdu, rozhrabú, kosti porozhadzujú,“ povie znechutene.

Cit? Úcta k mŕtvemu? Neznáme pojmy. Ktovie, či by takéhoto človeka dojalo, že ktorýsi vojak stratil identifikačný štítok a identifikovali ho iba podľa toho, že si to číslo vyryl nožom do ešusu. Asi nie. Ale našiel aj spoločný trojhrob: jama v lese, celkom navrchu Nemec, pod ním Maďar a pod Maďarom - Slovák. Na krku mal identifikačnú známku.

„My sa staráme len o nemecké hroby a hroby vojakov tých armád, ktoré boli spojencami wehrmachtu. Ak nájdeme iných vojakov, usilujeme sa neporušiť ich. Nemecká strana vybudovala vojenské cintoríny na svoje náklady, podľa Ženevských konvencií a dohody o vojnových hroboch medzi Slovenskom a Nemeckom,“ hovorí Ján Tomko. „Zistili sme však, že brat tohto slovenského vojaka ešte žije, a ten si ho pochoval na miestnom cintoríne. Roky si myslel, že zahynul ďaleko od domu a on pritom ležal kúsok za Žiarom nad Hronom,“ dodáva Ladislav Pajtinka.

Chvíľa pravdy: Bol to civil, ale kto, to sa už asi nedozvieme nikdy. Foto: Norbert Grosz

Nekonečná nemecká precíznosť

Identifikačný štítok. Alebo číslo vyryté do ešusu. Svetlo na konci tunela, ktoré prezradí, kto bol ten človek, ktorého kosti dnes držíte v rukách. Lenže nenájdete ich pri každých telesných pozostatkoch.

„Nemci majú vlastného antropológa Erica Goeseho, ktorý identifikuje nemeckých mužov nielen na Slovensku, ale v celej východnej Európe i v časti Balkánu. Pri odvode každého chlapa zmerali, odvážili, to sú údaje, z ktorých vychádza, ak sa nájde viac tiel a menný zoznam pochovaných. Údaje posiela spolu s vecami, ktoré sa v hrobe našli, do Kasselu a až tam uzavrú, kto je ten ‚neznámy nemecký vojak‘. Až potom možno napísať jeho meno na kríž,“ vysvetľuje Ján Tomko a človek sa v duchu skláňa pred nemeckou precíznosťou.

V archívoch sú adresy, kam a komu cez vojnu posielali správu o tom, že vojak padol v boji, a na túto adresu ide aj informácia, že jeho telesné pozostatky spočinuli na jednom zo šiestich nemeckých vojenských cintorínov na Slovensku. Možno ste práve pokrútili hlavou, načo je to všetko dobré. „Každému človeku sa patrí mať riadny hrob,“ napísal v maile Werner Entstrasser, keď sa zaujímal o svojho prastrýka Andräho.

„Keď sme v roku 1992 zasväcovali prvý cintorín nemeckých vojakov v Zborove, prišlo asi dva a pol tisíca ľudí, z toho päť či šesť autobusov z Nemecka. Keď posledný v roku 2000 v bratislavskom Ružinove, bolo ich oveľa menej. Faktor času, priamych príbuzných ubúda. Nuž a na vôbec prvú exhumáciu, ktorú mala na starosti naša spoločnosť, 20. mája 1991 v Nižnej Polianke, prišiel z Nemecka aj syn vojaka, ktorého hrob sme otvárali,“ rozpráva Ján Tomko.

„Už za socializmu poslal peniaze miestnemu farárovi, aby otcovi dal urobiť pomník, po exhumácii telesné pozostatky odviezli a pochovali v Dortmunde do rodinného hrobu.“ Nuž, a ak stále máte pocit, že otázka, či má zmysel otvárať vojnové hroby, nebola zodpovedaná, tu je ešte príklad z cintorína vo Važci.

„Zum frommen Andenken an meinen lieben Mann, unser guten Vater Karl Schwarz.“ Manžel, otec. Oválna kovová doštička, ktorej dominuje fotografia 34-ročného muža, zavesená na kamennom kríži. Ľudia nezmiznú z pamäti, keď umrú. „Ťažká bola naša rozlúčka, šťastné bude naše stretnutie,“ hlása nápis naspodku cedule.

Rakva, lebka, čeľusť

Lopata v jame, kde mal odpočívať Andrä Moser, už dávno prekonala hĺbku 1,2 metra, ba aj hĺbku 1,6 metra, hĺbku, v akej bývajú pochovaní vojaci. Prehrýzla sa do dvoch metrov a v tej chvíli Kamil Pajtinka zvolal: „Tu niečo je!“ Na boku jamy odhalila kus rakvy, kus lebky a dolnú čeľusť.

Ladislav Pajtinka vzal čeľusť do ruky, pozrel sa na ňu a hovorí: „To nie je on. Toto je civilný hrob. Podľa chrupu starý muž.“ Napodiv, jeho hlava spočívala pri nohách ostatných mŕtvych, ktorých pochovávali oveľa neskôr. „Záznamy o hroboch tu vedú deväťdesiat rokov, tento hrob musí byť teda starší,“ dodá Ladislav Pajtinka a povie: „Môžeme to zakopať.“

Hrudy zeme lietajú späť do jamy a s nimi sa stráca aj posledná nádej Andräho Mosera, že ho ešte niekedy niekto nájde. Andrä Moser práve umrel druhýkrát.

VIDEO Plus 7 Dní