Neustály stres, tlaky na výkony, nezdravé pracovné prostredie a mizerné platy. Tak hodnotia situáciu vo finančnom sektore bankári, teda pracovníci v prvej línii, ktorí v pobočkách alebo v call centrách komunikujú s klientmi. Hoci zisky bánk za posledné roky vzrástli o stovky miliónov, oni to nijako zvlášť nepociťujú. Namiesto zásadného zlepšenia odmeňovania im pribúdajú povinnosti a ciele nastavené manažmentom mnohí nevládzu plniť.
Fluktuácia v tomto sektore nadobudla nebývalé rozmery a portály sú zasypané pracovnými ponukami, na ktoré zriedka niekto schopný zareaguje. „Skúsení pracovníci, ktorí si vážia svoje mentálne zdravie, odchádzajú a na ich miesta nastupujú nováčikovia s praxou z McDonaldu,“ hodnotí smutný stav jedna z našich respondentiek. „Berú každého, lebo už dávno si nemôžu vyberať.“
Raz stačilo
Košičanka Martina prešla k bankovej priehradke z pozície manažérky v inom odvetví. Žiadala sa jej zmena a pozdával sa jej stabilný pracovný čas. Ukázalo sa, že šliapla z blata do kaluže. Práca ju síce bavila, ale prekážalo jej povinné predávanie zbytočných produktov. „Bankári vám musia popri zriadení bežného účtu rovno ponúknuť investovanie, všemožné úvery, hypotéky, životné či pohrebné poistenie, kreditnú kartu a k tomu pomaly aj bambusové ponožky. Len aby splnili požadované normy.“
Ďalším problémom boli zle nastavené procesy, nefunkčné systémy, chaos a chyby, za ktoré znášali výčitky klientov práve „kontaktní zamestnanci“. „Časom vás prestane baviť večne sa ospravedlňovať za nedostatky, ktoré neviete ovplyvniť.“
Práca s ľuďmi v takýchto podmienkach je podľa Martiny náročná. Za štyri roky si vypočula veľa vulgárnych nadávok, dokonca z ich pobočky museli policajti vyvliecť agresívneho muža v putách. „Ku koncu to bolo už na nevydržanie. Každú chvíľu som mala pred sebou nespokojného človeka. Kričali na mňa za to, že s exekúciou na krku nedostali pôžičku, obviňovali ma z vlastnej finančnej negramotnosti.“ Dnes už s úsmevom spomína na pána, ktorý po návrhu, aby si stiahol aplikáciu banky, reagoval: „Pani zlatá, ja si viem stiahnuť tak akurát gate!“
Najhoršie bolo obdobie pandémie. Denne museli za štyri hodiny vybaviť aj stodvadsať návštevníkov. „Vtedy mohli chodiť len do potravín, lekárne a banky, a tak sa zastavili len z nudy. Zisťovali zostatky na účtoch, pýtali sa na veci, ktoré ich ani nezaujímali, alebo si prišli vyventilovať frustráciu z izolácie. A zatiaľ čo my sme sa museli pravidelne testovať, oni si pred dverami posielali esemesky s negatívnymi výsledkami.“
V tomto kolotoči nemala Martina čas na seba a keď so zdravotnými problémami konečne vyhľadala lekársku pomoc, putovala rovno na operačný stôl. Povedali jej, že prišla v poslednej chvíli. „Vtedy som si uvedomila, aký je život krehký a vzácny. Že nemá byť prioritou slúžiť niekomu, kto vašu prácu ani neocení.“ Dala výpoveď a do komerčnej banky sa už nikdy nechce vrátiť.
Nemysli, predávaj!
Prešovčanka Jana odrobila v klientskom centre takmer štvrťstoročie. „Spočiatku má tá práca napĺňala, bavila ma komunikácia s ľuďmi, ktorým sme v tých časoch hlavne pomáhali a radili najlepšie, ako sme vedeli.“ Potom však prišiel nový biznismodel. Museli predávať produkty, ktoré boli prínosom predovšetkým pre inštitúciu. Keď sa tomu Jana bránila, vedúca ju opakovane odbila: „Ty nemysli za klienta, len predávaj!“
Dostali mesačné plány, ktoré, ak nechceli zákazníkov zavádzať a manipulovať, prakticky nevedeli plniť. „Tlaky na obchodovanie boli enormné, chvíľami som sa cítila ako menejcenná. Preto som odišla a vôbec to neľutujem.“
S podobnými výpoveďami bývalých i súčasných zamestnancov bankových inštitúcií sme sa pri zbieraní podkladov na tento článok stretávali opakovane. Plné mená na ich žiadosť nezverejňujeme. „Je to nevďačná, zle platená práca pre jedincov bez chrbtovej kosti,“ reaguje Anna z okolia Banskej Bystrice. „Ste nútení klamať klientov, len aby banka profitovala. To sa mi vždy priečilo a stálo ma to zdravie.“
Východniarka Andrea pridáva: „Najhorší je ten nechutný tlak na obchodné výkony. Človek príde do banky niečo vybaviť a podľa vedenia by mal odísť s ďalšími piatimi vnútenými službami.“
Mozaiku dopĺňa Simona z menšej, ale známej banky: „Vysoké očakávania vytvárajú nezdravé prostredie na pracovisku, vedú k nevraživosti medzi zamestnancami, preberaniu klientov.“ K jej povinnostiam patrí aj lustrácia ľudí. „Je jedno, že prídu na pobočku len kvôli zabudnutému heslu. Vždy musíme sondovať, kde majú ďalší účet oni, ich partneri, deti, čo kde platia, aké majú úvery. Táto práca nemá nič spoločné s pomocou. Ide iba o predaj.“
Plat? 1 050 v hrubom a šanca na kvartálne odmeny. Za to sa popri robote musí každý týždeň zúčastňovať na workshopoch, čo vníma ako neplatený nadčas, a znášať ponižovanie zo strany šéfov. Napríklad za to, že dôchodcov s tlačidlovými telefónmi, ktorí nevedia používať počítač, nepresvedčí, aby využívali internetbanking alebo platili cez aplikáciu.
Úspešný, ale...
Michal z Nitry patrí do iného súdka. Ako pracovník call centra sa na príjem nesťažuje. Tvrdí, že má dar reči a plán bežne plní na 150 percent. Zároveň však priznáva, že patrí k malej skupine úspešných. Vo všeobecnosti je podľa neho „životnosť“ bankára tak dva roky, on je na svojej pozícii už päť. Samozrejme, tiež vníma negatíva. „Denne vám pripomínajú, aby ste zvýšili výkon, splnili obchodné ciele. Mal som kolegov, dobrých a kvalitných ľudí, ktorí plnohodnotne pracovali, ale nechceli predávať. Dostali výpoveď.“
Ani s odmenami to nie je také ružové. Pár stoviek získate, až keď plán prekročíte nad 130 percent. Mnohí nedosahujú ani polovicu a ak sa im to raz za čas aj podarí a klient napríklad splatí úver predčasne, z bonusu im to odrátajú. „Peniaze, ktoré vidíte na pracovných portáloch, sú priemerom tých pár, ktorým sa darí. Ostatní sa držia zhruba na tisícke brutto. A ešte niečo - ak aj robotu vykonávate na vysokej profesionálnej úrovni, no predajné ciele neplníte, ste pre manažment nikto. Nemáte nárok na zvýšenie platu, na odmeny, na nič. Kolegovia demotivovaní odchádzajú a nahrádzajú ich 19-ročné deti, ktoré na túto prácu nemajú.“
Šesť percent musí stačiť
Už v roku 2016 týždenník Trend zverejnil prieskum, z ktorého okrem iného vyplýva, že bankári nemajú inú možnosť, než „ísť po kšefte“. Bez ohľadu na potreby a požiadavky klientov. Toto sa podľa Odborového zväzu bánk a poisťovní (OZBP) dodnes nezmenilo. „Z tých, ktorí majú robiť službu klientom, sa stali len vyčerpaní podhodnotení predavači ‚hrncov‘,“ hovorí nám predseda OZBP Svetozár Michálek. „Boli časy, keď práca v banke znamenala nejaký spoločenský status a slušný príjem. To je preč. Čo dokazuje aj zhruba štyridsaťpercentná fluktuácia a dominancia finančných inštitúcií na pracovných portáloch. Napriek digitalizácii a nižším personálnym potrebám im kriticky chýbajú zamestnanci.“
Poukazuje na fakt, že zisk bánk vlani presiahol osemsto miliónov eur, no tie, na rozdiel od ich západných spoločností, odmietajú dorovnať mzdy aspoň na úroveň inflácie. „Evidentne sa dohodli, že rast platov neprekročí šesť percent. Manažmenty svorne tvrdia, že na Slovensku odmeňujú zamestnancov v súlade s trhom, len zabudli povedať, že to boli oni, ktorí nastavili latku na nízku úroveň. Na úroveň, keď približne dvadsať percent pracovníkov má mzdu na úrovni novonastúpeného predavača v obchodnom reťazci.“
Najhoršie sú na tom pracovníci klientskych centier, ktorí sa len nedávno dostali na sumu tisíc eur v hrubom. „Naopak, platy manažérov výrazne rastú, čím sú zverejňované priemerné mzdy skreslené a nezodpovedajú realite,“ tvrdí a upozorňuje aj na porušovanie Zákonníka práce: „Noví zamestnanci často zarábajú viac ako skúsení profesionáli, ktorí ich, paradoxne, ešte musia zaučiť. Predpokladá sa totiž, že po 20 až 30 rokoch na jednom pracovisku jednoducho nenájdu odvahu začínať niekde odznova.“
Nelegálne odbory
Situáciu na našom stretnutí komentujú ďalší šéfovia odborov z jednotlivých bánk. Podľa nich takzvaná čerstvá krv s „novým myslením“ nezvláda prácu, ktorá si vyžaduje nielen výkony a obchodné schopnosti, ale tiež historické znalosti a prehľad v meniacich sa vnútorných predpisoch. Výsledkom je, že aj z nich do roka najmenej štvrtina ujde.
Benefit vo forme dovolenky navyše? „V mnohých bankách platí pravidlo, že ten, kto robí len stanovený pracovný čas, nie je dobrý pracovník. Očakáva sa, že na piedestál spoločnosti dá dvadsať-tridsať hodín navyše. Zadarmo, bez papiera a bez odmeny. Takže si tú dovolenku vlastne odrobí,“ uvádzajú nás do obrazu.
Za absurdný považuje Michálek stav v jednej z najväčších slovenských bánk, kde sa celé roky nedarilo zriadiť odborovú organizáciu. „Ľudia boli zastrašovaní alebo prepustení. Pred štyrmi rokmi ju síce založila zamestnankyňa, ktorá bola vo výpovednej lehote, a teda na ňu už nemali páky, no odvtedy sa s nami táto banka súdi. S tým, že sa tak stalo nelegálne. A keď na zvláštne praktiky poukázal aj inšpektorát práce, zažalovala ho tiež.“
Slovenské banky podľa predsedu OZBP produkujú v medzinárodnom priestore často výrazne vyššie zisky než ich materské spoločnosti v zahraničí. „Napriek tomu zvyšujú úrokové sadzby, poplatky za služby a ich personálne náklady, teda výdavky na zamestnancov, sú hlboko pod priemerom vyspelej Európy,“ uzatvára Svetozár Michálek.
Sám by to zabalil
„Máloktorý sektor na Slovensku sa k svojim ľuďom správa tak arogantne a lakomo ako bohaté banky,“ pridáva svoj pohľad šéf občianskeho združenia Pracujúca chudoba Milan Kuruc. „Na mieste retailových zamestnancov by som si okamžite hľadal prácu, kde si ma budú vážiť viac. Vysokej fluktuácii v tejto oblasti sa preto niet čo čudovať.“
Ako pokračuje, sme krajina s nízkym počtom bankových zamestnancov na počet obyvateľov. Na Západe rozsah agendy zabezpečuje viac ľudí, vďaka čomu nie sú takí preťažovaní. „Výnosnosť kapitálu, teda jeho návratnosť, je ‚vonku‘ nižšia, u nás si finančné inštitúcie berú viac. Treba tiež spomenúť, ako sa delia o pridanú hodnotu, ktorú generujú práve ich pracovníci. Kým vo vyspelom svete je normálne, že banka si z tejto sumy zoberie tretinu a zvyšok rozdá zamestnancom na výplatách, u nás je to naopak. Keď si všetko zvážime, o to absurdnejšie vyznieva odmietanie Slovenskej bankovej asociácie čo i len vyjednávať o mzdách vo vyššej kolektívnej zmluve.“
Čo na to banky?
S otázkami na jednotlivé finančné inštitúcie sme nepochodili. Všade nás odkázali na Slovenskú bankovú asociáciu. Vyjadrenie jej hovorkyne Daniely Gilányi uvádzame v plnom rozsahu: „Banky na Slovensku a pobočky zahraničných bánk pôsobiacich na Slovensku zamestnávajú celkovo 17 372 ľudí (údaj k 31. decembru 2022) a zároveň patria k najvýznamnejším prispievateľom do verejného rozpočtu. Od roku 2010 odviedli do štátneho rozpočtu na dani z príjmu celkovo 2 miliardy eur. Na ilustráciu, len vlani predstavovala táto suma 219 miliónov eur. Tri najväčšie banky patria dlhodobo k top 10 najväčším platcom daní na Slovensku. Štát od bánk inkasuje na daniach stovky miliónov eur vďaka ich schopnosti generovať zisk, ktorý dosiahli v minulom roku vďaka výrazne vyšším objemom poskytnutých úverov, nie primárne pre zvyšovanie poplatkov.
Pohľad na zisk bánk cez čísla hovorí jasne - kým na každej tisícke eur poskytnutého úveru pred siedmimi rokmi dokázali zarobiť ročne priemerne 14 eur, vlani to bolo už len 10 eur. To znamená, že ak by bola súčasná úroveň ziskovosti pri poskytovaných úveroch na úrovni spred desiatich rokov, v roku 2022 mali banky zarobiť o 300 miliónov eur viac. Dôležitým ukazovateľom v prípade ziskovosti bánk je výnosnosť kapitálu (ROE). ROE bankového sektora je na nízkej úrovni a pod nákladmi kapitálu, ktoré akcioví investori štandardne požadujú za svoje investície. Aby boli banky stabilné a podporujúce rast ekonomiky, je potrebná ich ziskovosť podľa Európskej centrálnej banky (ECB) na úrovni až 10 percent. ROE bankového sektora na Slovensku tak zaostáva za priemerom regiónu a nevytvára dostatočný priestor na rast vlastného kapitálu. Menová politika ECB zameraná na boj proti inflácii vedie k zvyšovaniu základných úrokových sadzieb v eurozóne a bankový sektor následne reaguje na kroky centrálnej inštitúcie.“
Na záver SBA uvádza, že predmetom jej činnosti nie je zhromažďovanie ani vyhodnocovanie dát súvisiacich so zamestnanosťou v slovenskom bankovom sektore.
