Málo politikov dokázalo po dvojnásobnej vražde pred Teplárňou použiť termín LGBTI. „Väčšinou hovorili prázdne frázy. Nepočul som od nich ani žiadne: prepáčte, že sme boli na vašu adresu vulgárni, hovorili o vás necitlivo, používali vás ako prostriedok politického boja. Pracujem so slovom a viem, akú má silu. Nerozumiem, prečo si to neuvedomujú ľudia, ktorí majú pred ústami amplióny a dosah na desaťtisíce ľudí. Keď hovoria o čomkoľvek týkajúcom sa LGBTI komunity, tak je to spojené s dešpektom a urážkami. Niečo také by malo byť v demokratickej krajine 21. storočia neprípustné,“ hovorí pár dní po tragickej udalosti Dušan Martinčok. Okrem niektorých politikov by si mala podľa neho spytovať svedomie aj katolícka a evanjelická cirkev. „Reprezentujú náboženstvo, ktorého pointou je láska. Prečo potrebujú toľko nenávisti?“
Katalyzátor negativity
Dušan Martinčok vyštudoval právo. Intenzívne sa zaoberá komunitnými projektmi a medzigeneračnými vzťahmi. Napísal o nich dve knihy a podieľa sa na aktivitách, ktoré prepájajú ľudí rôznych vekových kategórií ako napríklad bratislavský festival Old’s Cool. Živia ho preklady právnických textov. Pracuje striedavo v Bratislave a v Luxemburgu, kde prekladá rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie. Súčasťou jeho identity je aj to, že je gej. Hovorí o tom otvorene. V Luxemburgu si pred šiestimi rokmi vzal svojho priateľa Michala. V tej najkrajšej sobášnej sieni v meste, lebo v Luxemburgu je to normálne.
U nás je ich sobáš, samozrejme, neuznaný. No nielen to. Vzťah dvoch mužov znamená v našej spoločnosti obrovskú dávku neslobody. Sú miesta a situácie, keď Dušan Michala neobjíme, nechytí za ruku. Ak by mal Michal nehodu, lekári Dušanovi nepodajú informácie o jeho zdravotnom stave. Nemôžu bezpodielovo vlastniť majetok ani po sebe dediť ako bežní manželia. Do Luxemburgu sa vracajú aj preto, aby sa nadýchli rešpektu a obyčajného ľudského prijatia.
Najsilnejšia emócia, ktorú Dušan v tieto dni cíti, je obrovský smútok. Sem-tam plače. Veľa sa rozpráva so svojimi blízkymi a s manželom Michalom. „Veľmi mi pomáha, koľko ľudí sa mi ozvalo. Prišli za mnou do kancelárie alebo mi napísali a vyjadrili účasť. Cítim, že nie z diaľky, ale že sa cítia súčasťou spoločenstva, ktorému sa tá tragédia udiala. Tým spoločenstvom je celá naša krajina, my všetci. A všetci musíme teraz požadovať prijatie opatrení, aby sa nič také už v budúcnosti nestalo.“
Dušan dospieval v Košiciach v období, keď ešte nebol internet, o queer ľuďoch (gejoch, lesbách, bisexuáloch alebo trans) sa nehovorilo a k informáciám sa dalo dopátrať len ťažko. Našťastie, najbližší stáli pri jeho coming oute pri ňom. Počas nasledujúcich rokov cítil, že postoj spoločnosti k LGBTI ľuďom síce pomaly, ale predsa plynie k lepšiemu. V roku 2015 však prišlo referendum o rodine. „Bolo ako katalyzátor negativity a zlých emócií. Niektorí ľudia pochopili, že tak môžu prebúdzať v spoločnosti strach a tým aj nenávisť.“
Priateľstvá z vnútrobloku
Dušan je úplne iný. Asi mu je prirodzené prepájať ľudí a budovať porozumenie. Začalo sa to vo vnútrobloku, kde pred viac ako desiatimi rokmi býval. Vládli tam typické susedské vzťahy, keď sa ľudia sotva pozdravia a každý uteká za svojimi starosťami. Dušan si myslel, že by to tam mohlo fungovať inak. Z anonymných obyvateľov bytov chcel urobiť priateľov. Odmietal uveriť, že ľudia chcú radšej žiť s pocitom nedôvery voči svojmu okoliu, než by sa lepšie spoznali a skúsili si rozumieť. On ako prvotný nástroj budovania porozumenia zvolil - koláč. „Je to taký cukrový kľúčik, ktorým sa dostaneš cez prah. A potom môžeš budovať vzťah. My Slováci máme o sebe nepravdivú ilúziu, že sme pohostinný národ. No pravdivé na nej je, že keď ľudí pozvete k stolu, tak zmäknú. Zrazu sa dokážu rozprávať. A koláč je niečo veľmi osobné. Pečieš ho doma, venuješ tomu svoj čas, dáš doň lásku. Pomôže otvoriť líniu komunikácie s ľuďmi ochotnými nechať sa ponúknuť.“
Mladý muž sa teda postavil do vnútrobloku s koláčom a začal susedov ponúkať. Na tomto stretnutí obyvatelia domu zistili, ako sa kto volá, čo robí, čo má rád. Človek, ktorého ste dennodenne stretávali a ledva pozdravili, bol zrazu oveľa bližší. Susedia sa stretávali ďalej a už to nebolo len o small talkoch, ale aj o veciach, ktoré by mohli vo vnútrobloku zlepšiť. Vysadiť záhon, živý plot, postaviť lavičku, premietať na dvore film, staré pieskovisko zrekonštruovať na komunitný priestor. Zrodili sa aj priateľstvá. Susedia sa navštevujú, radi spolu trávia čas. Organizujú spoločné akcie. Angažujú sa pod hlavičkou občianskeho združenia Susedia na dvore, ktoré Dušan roky viedol. Upozorňuje, že žiadne laboratórium lásky a prajnosti vo vnútrobloku nevzniklo, ale je rozdiel, keď ľudia navzájom poznajú svoje príbehy. A má radosť, že aj inde susedia podľa vzoru Povrazníckej naštartovali komunitné aktivity.
Búrať stereotypy
Susedia na dvore registrovali počas spoločných aktivít na malom dvorčeku vo svojom vnútrobloku starších ľudí, ktorí tam sedeli a popíjali čaj. Boli to klienti denného stacionára na Záhrebskej ulici. „Jedného dňa sme si povedali: Nie je to škoda, že nie sme v kontakte? A urobili sme tú najbanálnejšiu a zároveň najťažšiu vec na svete: išli sme tam a zaklopali sme na dvere,“ spomína Dušan. „Oni tie dvere otvorili a už sa nás nezbavili. A my ich.“ Každý pondelok prichádzala partia susedov do stacionára s koláčmi a jediným cieľom: hodinku si s jeho klientmi poklebetiť, vypiť kávu, smiať sa, spievať pesničky.
Keď sa potom bratislavské Staré Mesto rozhodlo stacionár zrušiť, seniori a susedia sa spojili a snažili sa to rozhodnutie zvrátiť. Spísali petíciu, demonštrovali pred radnicou, hovorili do médií. Stacionár sa im síce nepodarilo zachrániť, no vzniklo občianske združenie Zrejme. Dušan s priateľmi v rámci neho rozbehli niekoľko aktivít na prepájanie rôznych generácií. Festivaly, kvízy, knižné a storytellingové kluby. Počas lockdownov sa osobné stretnutia presunuli do online prostredia. Pre tých, ktorí zostali doma zavretí sami, znamenali prepotrebný kontakt so svetom.
Práve o stacionári pre seniorov na Záhrebskej a ich boji za zachovanie tejto inštitúcie bola Dušanova prvá kniha Záhrebská. Napísal ju spolu so psychologičkou Táňou Sedlákovou, ktorá sa venuje téme starnutia a postavenia seniorov v spoločnosti. „Považujem za dôležité pracovať so stereotypmi. Starí ľudia by podľa našich predstáv mali byť pasívni, čakajúci na to, kým si ich niekto všimne, kým im nejaký politik dá karafiát. Toto bol príbeh ľudí, ktorí sa postavili proti rozhodnutiu, ktoré im ubližovalo, a išli do konfrontácie.“
Krajina, ktorá nepraje
Dušanova druhá knižka Niekto sa nájde, ktorá práve vychádza, je jeho reflexia susedských vzťahov. Desať ľudí z jednej bytovky a desať príbehov, ktoré prepája postava chlapca Olivera. V každom príbehu je o rok starší. Na začiatku má sedem a na konci sedemnásť. Sedáva v bytovke na schodoch, číta si a pozoruje dianie. Nejde o reálne postavy. Dušan sa síce inšpiroval ľuďmi, ktorých pozná, a situáciami, ktorými prešiel, no plasticitu svojim hrdinom dodal vymyslenými príbehmi. „Popustil som uzdu fantázii a zamýšľal som sa, prečo sú na seba ľudia niekedy zlí. Vyberal som si aj skúsenosti, ktoré mnou určitým spôsobom zatriasli. Vložil som ich do vymysleného príbehu a uvažoval som, čo za nimi mohlo byť. V niektorých postavách sú naprojektovaní viacerí ľudía. Napríklad pani Milka. Milá láskavá stará pani, ktorá v záhradke pred bytovkou pestuje kvety a tým prináša do starého domu medzi jeho nevrlých obyvateľov harmóniu. Je to čiastočne moja kamarátka Betka, ktorá má 86 rokov a tiež sa stará o takú záhradku, čiastočne moja stará mama z jednej strany a babka z druhej strany. Zároveň sa v nej premieta môj zážitok so starším človekom, ktorý stretne netypického malého chlapca a dá mu najavo svoju empatiu.“
Oliver má zas niečo z Dušana. „Nestali sa mi všetky veci, ktoré sa stali v knižke jemu, ale je tam veľa mojich pocitov a zážitkov. Aj on je zrejme queer osoba. Nevieme to určite a vlastne to ani nie je podstatné. Prežíva to, čo som prežíval ja, keď som sa musel vyrovnávať s faktom, že žijem v krajine, ktorá môjmu typu identity nepraje.“ Aj hrdina jednej kapitoly starý pán Samuel je gay. „Celý život žije v prostredí, ktoré mu to nedovolí povedať. Ktoré mu dokonca nedovolí ani to, aby to sám sebe povedal s láskou. Až kým mu do života nevhupne niekto, kto ho vyprovokuje povedať to nahlas. A jemu sa uľaví.“
Nie sme neviditeľní
Vďaka písaniu svojej knihy sa Dušan dokázal s nadhľadom pozrieť aj na ťažké veci zo svojej minulosti a konečne im porozumieť. Ako gej býva občas konfrontovaný s nenávisťou a hlúposťou. Vtedy potrebuje hovoriť. Alebo niečo urobiť. Hanlivé výroky na adresu LGBTI nezraňujú len jeho. „Zraňujú aj mojich rodičov, sestru, krstné deti, priateľov, priateľky. A vyprosujeme si to. Musíme to opakovať donekonečna, kým nám budú sily stačiť. Veď najsilnejšie spoločnosti sú pestré spoločnosti, v ktorých ľudia dokážu oceniť svoju rozdielnosť.“
Keď sa v dôvodovej správe k návrhu novelizácie ústavy objavilo, že LGBTI ľudia sú devianti a ich rodiny sú zvráteným prostredím, nevydržala to Dušanova mama Lenka Martinčoková. Nedokázala už počúvať také veci o svojom synovi. S ďalšimi mamami založili Združenie rodičov a priateľov LGBTI ľudí, ktoré otvoreným listom žiadalo, aby sa poslanci v budúcnosti zdržali takýchto vyjadrení a podporovali radšej rovnoprávnu a tolerantnú spoločnosť. Upozorňovala na to, v akom neistom právnom a sociálnom prostredí LGBTI ľudia žijú a koľko nešťastia, smútku, dokonca zbytočných tragédií to spôsobuje. Združenie dnes robí advokáciu v prospech queer komunity a funguje aj ako podporná skupina pre rodičov a blízkych LGBTI ľudí.
FOTO V GALÉRII
Dušan hovorí, že po tom, čo sa stalo, potrebujú teraz od politikov počuť, že ich vidia, vnímajú a ochránia. Potrebujú zákony, ktoré im umožnia žiť na Slovensku plnohodnotne. „Aby sme boli platnou súčasťou spoločnosti, nielen automaty na platenie daní. Hovoríme o tom od roku 1989. Je až trápne stále to politikom pripomínať. Ide o registrované partnerstvo, životné partnerstvo, manželstvo - je jedno, ako to nazveme. To bude znamenať rešpekt a prijatie. Spoločnosť nám dá najavo, že nie sme neviditeľní.“
