Jana Čavojská

Málo politikov dokázalo po dvojnásobnej vražde pred Teplárňou použiť termín LGBTI. „Väčšinou hovorili prázdne frázy. Nepočul som od nich ani žiadne: prepáčte, že sme boli na vašu adresu vulgárni, hovorili o vás necitlivo, používali vás ako prostriedok politického boja. Pracujem so slovom a viem, akú má silu. Nerozumiem, prečo si to neuvedomujú ľudia, ktorí majú pred ústami amplióny a dosah na desaťtisíce ľudí. Keď hovoria o čomkoľvek týkajúcom sa LGBTI komunity, tak je to spojené s dešpektom a urážkami. Niečo také by malo byť v demokratickej krajine 21. storočia neprípustné,“ hovorí pár dní po tragickej udalosti Dušan Martinčok. Okrem niektorých politikov by si mala podľa neho spytovať svedomie aj katolícka a evanjelická cirkev. „Reprezentujú náboženstvo, ktorého pointou je láska. Prečo potrebujú toľko nenávisti?“

Dušan Martinčok vyštudoval právo. Intenzívne sa zaoberá komunitnými projektmi a&nbsp;medzigeneračnými vzťahmi. Napísal o&nbsp;nich dve knihy a&nbsp;podieľa sa na&nbsp;aktivitách, ktoré prepájajú ľudí rôznych vekových kategórií ako napríklad bratislavský festival Old’s Cool. Živia ho preklady právnických textov. Pracuje striedavo v&nbsp;Bratislave a&nbsp;v&nbsp;Luxemburgu, kde prekladá rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie. Súčasťou jeho identity je aj to, že je gej. Hovorí o&nbsp;tom otvorene. V&nbsp;Luxemburgu si pred šiestimi rokmi vzal svojho priateľa Michala. V&nbsp;tej najkrajšej sobášnej sieni v&nbsp;meste, lebo v&nbsp;Luxemburgu je to normálne.

U&nbsp;nás je ich sobáš, samozrejme, neuznaný. No nielen to. Vzťah dvoch mužov znamená v&nbsp;našej spoločnosti obrovskú dávku neslobody. Sú miesta a&nbsp;situácie, keď Dušan Michala neobjíme, nechytí za&nbsp;ruku. Ak by mal Michal nehodu, lekári Dušanovi nepodajú informácie o&nbsp;jeho zdravotnom stave. Nemôžu bezpodielovo vlastniť majetok ani po&nbsp;sebe dediť ako bežní manželia. Do&nbsp;Luxemburgu sa vracajú aj preto, aby sa nadýchli rešpektu a&nbsp;obyčajného ľudského prijatia.

Najsilnejšia emócia, ktorú Dušan v&nbsp;tieto dni cíti, je obrovský smútok. Sem-tam plače. Veľa sa rozpráva so svojimi blízkymi a&nbsp;s&nbsp;manželom Michalom. „Veľmi mi pomáha, koľko ľudí sa mi ozvalo. Prišli za&nbsp;mnou do&nbsp;kancelárie alebo mi napísali a&nbsp;vyjadrili účasť. Cítim, že nie z&nbsp;diaľky, ale že sa cítia súčasťou spoločenstva, ktorému sa tá tragédia udiala. Tým spoločenstvom je celá naša krajina, my všetci. A&nbsp;všetci musíme teraz požadovať prijatie opatrení, aby sa nič také už v&nbsp;budúcnosti nestalo.“

Dušan dospieval v&nbsp;Košiciach v&nbsp;období, keď ešte nebol internet, o&nbsp;queer ľuďoch (gejoch, lesbách, bisexuáloch alebo trans) sa nehovorilo a&nbsp;k&nbsp;informáciám sa dalo dopátrať len ťažko. Našťastie, najbližší stáli pri jeho coming oute pri ňom. Počas nasledujúcich rokov cítil, že postoj spoločnosti k&nbsp;LGBTI ľuďom síce pomaly, ale predsa plynie k&nbsp;lepšiemu. V&nbsp;roku 2015 však prišlo referendum o&nbsp;rodine. „Bolo ako katalyzátor negativity a&nbsp;zlých emócií. Niektorí ľudia pochopili, že tak môžu prebúdzať v&nbsp;spoločnosti strach a&nbsp;tým aj nenávisť.“

Dušan je úplne iný. Asi mu je prirodzené prepájať ľudí a&nbsp;budovať porozumenie. Začalo sa to vo vnútrobloku, kde pred viac ako desiatimi rokmi býval. Vládli tam typické susedské vzťahy, keď sa ľudia sotva pozdravia a&nbsp;každý uteká za&nbsp;svojimi starosťami. Dušan si myslel, že by to tam mohlo fungovať inak. Z&nbsp;anonymných obyvateľov bytov chcel urobiť priateľov. Odmietal uveriť, že ľudia chcú radšej žiť s&nbsp;pocitom nedôvery voči svojmu okoliu, než by sa lepšie spoznali a&nbsp;skúsili si rozumieť. On ako prvotný nástroj budovania porozumenia zvolil - koláč. „Je to taký cukrový kľúčik, ktorým sa dostaneš cez prah. A&nbsp;potom môžeš budovať vzťah. My Slováci máme o&nbsp;sebe nepravdivú ilúziu, že sme pohostinný národ. No pravdivé na&nbsp;nej je, že keď ľudí pozvete k&nbsp;stolu, tak zmäknú. Zrazu sa dokážu rozprávať. A&nbsp;koláč je niečo veľmi osobné. Pečieš ho doma, venuješ tomu svoj čas, dáš doň lásku. Pomôže otvoriť líniu komunikácie s&nbsp;ľuďmi ochotnými nechať sa ponúknuť.“

Mladý muž sa teda postavil do&nbsp;vnútrobloku s&nbsp;koláčom a&nbsp;začal susedov ponúkať. Na&nbsp;tomto stretnutí obyvatelia domu zistili, ako sa kto volá, čo robí, čo má rád. Človek, ktorého ste dennodenne stretávali a&nbsp;ledva pozdravili, bol zrazu oveľa bližší. Susedia sa stretávali ďalej a&nbsp;už to nebolo len o&nbsp;small talkoch, ale aj o&nbsp;veciach, ktoré by mohli vo vnútro­bloku zlepšiť. Vysadiť záhon, živý plot, postaviť lavičku, premietať na&nbsp;dvore film, staré pieskovisko zrekonštruovať na&nbsp;komunitný priestor. Zrodili sa aj priateľstvá. Susedia sa navštevujú, radi spolu trávia čas. Organizujú spoločné akcie. Angažujú sa pod hlavičkou občianskeho združenia Susedia na&nbsp;dvore, ktoré Dušan roky viedol. Upozorňuje, že žiadne laboratórium lásky a&nbsp;prajnosti vo vnútrobloku nevzniklo, ale je rozdiel, keď ľudia navzájom poznajú svoje príbehy. A&nbsp;má radosť, že aj inde susedia podľa vzoru Povrazníckej naštartovali komunitné aktivity.

Susedia na&nbsp;dvore registrovali počas spoločných aktivít na&nbsp;malom dvorčeku vo svojom vnútrobloku starších ľudí, ktorí tam sedeli a&nbsp;popíjali čaj. Boli to klienti denného stacionára na&nbsp;Záhrebskej ulici. „Jedného dňa sme si povedali: Nie je to škoda, že nie sme v&nbsp;kontakte? A&nbsp;urobili sme tú najbanálnejšiu a&nbsp;zároveň najťažšiu vec na&nbsp;svete: išli sme tam a&nbsp;zaklopali sme na&nbsp;dvere,“ spomína Dušan. „Oni tie dvere otvorili a&nbsp;už sa nás nezbavili. A&nbsp;my ich.“ Každý pondelok prichádzala partia susedov do&nbsp;stacionára s&nbsp;koláčmi a&nbsp;jediným cieľom: hodinku si s&nbsp;jeho klientmi poklebetiť, vypiť kávu, smiať sa, spievať pesničky.

Keď sa potom bratislavské Staré Mesto rozhodlo stacionár zrušiť, seniori a&nbsp;susedia sa spojili a&nbsp;snažili sa to rozhodnutie zvrátiť. Spísali petíciu, demonštrovali pred radnicou, hovorili do&nbsp;médií. Stacionár sa im síce nepodarilo zachrániť, no vzniklo občianske združenie Zrejme. Dušan s&nbsp;priateľmi v&nbsp;rámci neho rozbehli niekoľko aktivít na&nbsp;prepájanie rôznych generácií. Festivaly, kvízy, knižné a&nbsp;storytellingové kluby. Počas lockdownov sa osobné stretnutia presunuli do&nbsp;online prostredia. Pre tých, ktorí zostali doma zavretí sami, znamenali prepotrebný kontakt so svetom.

Práve o&nbsp;stacionári pre seniorov na&nbsp;Záhrebskej a&nbsp;ich boji za&nbsp;zachovanie tejto inštitúcie bola Dušanova prvá kniha Záhrebská. Napísal ju spolu so psychologičkou Táňou Sedlákovou, ktorá sa venuje téme starnutia a&nbsp;postavenia seniorov v&nbsp;spoločnosti. „Považujem za&nbsp;dôležité pracovať so stereotypmi. Starí ľudia by podľa našich predstáv mali byť pasívni, čakajúci na&nbsp;to, kým si ich niekto všimne, kým im nejaký politik dá karafiát. Toto bol príbeh ľudí, ktorí sa postavili proti rozhodnutiu, ktoré im ubližovalo, a&nbsp;išli do&nbsp;konfrontácie.“

Dušanova druhá knižka Niekto sa nájde, ktorá práve vychádza, je jeho reflexia susedských vzťahov. Desať ľudí z&nbsp;jednej bytovky a&nbsp;desať príbehov, ktoré prepája postava chlapca Olivera. V&nbsp;každom príbehu je o&nbsp;rok starší. Na&nbsp;začiatku má sedem a&nbsp;na&nbsp;konci sedemnásť. Sedáva v&nbsp;bytovke na&nbsp;schodoch, číta si a&nbsp;pozoruje dianie. Nejde o&nbsp;reálne postavy. Dušan sa síce inšpiroval ľuďmi, ktorých pozná, a&nbsp;situáciami, ktorými prešiel, no plasticitu svojim hrdinom dodal vymyslenými príbehmi. „Popustil som uzdu fantázii a&nbsp;zamýšľal som sa, prečo sú na&nbsp;seba ľudia niekedy zlí. Vyberal som si aj skúsenosti, ktoré mnou určitým spôsobom zatriasli. Vložil som ich do&nbsp;vymysleného príbehu a&nbsp;uvažoval som, čo za&nbsp;nimi mohlo byť. V&nbsp;niektorých postavách sú naprojektovaní viacerí ľudía. Napríklad pani Milka. Milá láskavá stará pani, ktorá v&nbsp;záhradke pred bytovkou pestuje kvety a&nbsp;tým prináša do&nbsp;starého domu medzi jeho nevrlých obyvateľov harmóniu. Je to čiastočne moja kamarátka Betka, ktorá má 86 rokov a&nbsp;tiež sa stará o&nbsp;takú záhradku, čiastočne moja stará mama z&nbsp;jednej strany a&nbsp;babka z&nbsp;druhej strany. Zároveň sa v&nbsp;nej premieta môj zážitok so starším človekom, ktorý stretne netypického malého chlapca a&nbsp;dá mu najavo svoju empatiu.“

Oliver má zas niečo z&nbsp;Dušana. „Nestali sa mi všetky veci, ktoré sa stali v&nbsp;knižke jemu, ale je tam veľa mojich pocitov a&nbsp;zážitkov. Aj on je zrejme queer osoba. Nevieme to určite a&nbsp;vlastne to ani nie je podstatné. Prežíva to, čo som prežíval ja, keď som sa musel vyrovnávať s&nbsp;faktom, že žijem v&nbsp;krajine, ktorá môjmu typu identity nepraje.“ Aj hrdina jednej kapitoly starý pán Samuel je gay. „Celý život žije v&nbsp;prostredí, ktoré mu to nedovolí povedať. Ktoré mu dokonca nedovolí ani to, aby to sám sebe povedal s&nbsp;láskou. Až kým mu do&nbsp;života nevhupne niekto, kto ho vyprovokuje povedať to nahlas. A&nbsp;jemu sa uľaví.“

Vďaka písaniu svojej knihy sa Dušan dokázal s&nbsp;nadhľadom pozrieť aj na&nbsp;ťažké veci zo svojej minulosti a&nbsp;konečne im porozumieť. Ako gej býva občas konfrontovaný s&nbsp;nenávisťou a&nbsp;hlúposťou. Vtedy potrebuje hovoriť. Alebo niečo urobiť. Hanlivé výroky na&nbsp;adresu L­G­B­T­I nezraňujú len jeho. „Zraňujú aj mojich rodičov, sestru, krstné deti, priateľov, priateľky. A&nbsp;vyprosujeme si to. Musíme to opakovať donekonečna, kým nám budú sily stačiť. Veď najsilnejšie spoločnosti sú pestré spoločnosti, v&nbsp;ktorých ľudia dokážu oceniť svoju rozdielnosť.“

Keď sa v&nbsp;dôvodovej správe k&nbsp;návrhu novelizácie ústavy objavilo, že LGBTI ľudia sú devianti a&nbsp;ich rodiny sú zvráteným prostredím, nevydržala to Dušanova mama Lenka Martinčoková. Nedokázala už počúvať také veci o&nbsp;svojom synovi. S&nbsp;ďalšimi mamami založili Združenie rodičov a&nbsp;priateľov LGBTI ľudí, ktoré otvoreným listom žiadalo, aby sa poslanci v&nbsp;budúcnosti zdržali takýchto vyjadrení a&nbsp;podporovali radšej rovnoprávnu a&nbsp;tolerantnú spoločnosť. Upozorňovala na&nbsp;to, v&nbsp;akom neistom právnom a&nbsp;sociálnom prostredí LGBTI ľudia žijú a&nbsp;koľko nešťastia, smútku, dokonca zbytočných tragédií to spôsobuje. Združenie dnes robí advokáciu v&nbsp;prospech queer komunity a&nbsp;funguje aj ako podporná skupina pre rodičov a&nbsp;blízkych LGBTI ľudí.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/nepoculi-sme-prepacte-svedomie-mali-spytovat-aj-cirkvi-mysli-dusan-martincok" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

Dušan hovorí, že po&nbsp;tom, čo sa stalo, potrebujú teraz od&nbsp;politikov počuť, že ich vidia, vnímajú a&nbsp;ochránia. Potrebujú zákony, ktoré im umožnia žiť na&nbsp;Slovensku plnohodnotne. „Aby sme boli platnou súčasťou spoločnosti, nielen automaty na&nbsp;platenie daní. Hovoríme o&nbsp;tom od&nbsp;roku 1989. Je až trápne stále to politikom pripomínať. Ide o&nbsp;registrované partnerstvo, životné partnerstvo, manželstvo - je jedno, ako to nazveme. To bude znamenať rešpekt a&nbsp;prijatie. Spoločnosť nám dá najavo, že nie sme neviditeľní.“