Pripravuje reportáže zo Slovenska a zo zahraničia, venuje sa aj sociálnym, medicínskym, kultúrnym a historickým témam. 
Ocenenia:
2002 - 2. miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity 
2002 – 2. miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

Miznú nám pred očami. Z námestí, parkov, zo sídlisk, ale aj z inštitúcií, ktoré ignorujú ich hodnotu. Ak aj zostávajú, neraz umelecké diela našich najlepších autorov zarastajú trávou, hrdzavejú, stávajú sa terčom vandalov či obeťou nešetrného zaobchádzania. Nepoučili sme sa. Kedysi odstraňovali sochy z verejných priestorov z ideologických dôvodov. A dnes? Nuž, zväčša z nevedomosti a nekultúrnosti. Tak ako posledný prípad. Teoretička umenia Sabina Jankovičová nedávno v Borskom Mikuláši objavila znehodnotený reliéf jedného z najoceňovanejších slovenských sochárov Jozefa Jankoviča. Našla ho v sklade v žalostnom stave, hoci zamestnanci úradu vedeli o jeho umeleckej aj finančnej hodnote. „Bola som zdesená. Dielo rozložili na kusy a už na prvý pohľad som zbadala, že je poškodené.“

Vlani médiá nešetrili kritikou na Národnú diaľničnú spoločnosť, ktorej bagre zničili a&nbsp;zahrabali ikonické farebné preliezačky na odpočívadle Triblavina z&nbsp;dielne významných autorov Alexandra Bilkoviča, Viktórie Cvengrošovej a&nbsp;Virgila Droppu. „Keďže ide o&nbsp;záležitosť rezortu dopravy, tak nepoznám presné dohody a&nbsp;oficiálne alebo neoficiálne prísľuby ohľadom umeleckých diel pri Triblavine. Preto nedokážem vyhodnotiť, kto je a&nbsp;nie je zodpovedný za vzniknutý stav. Iba zopakujem, že ma vždy mrzí, ak je poškodené umelecky hodnotné dielo, a&nbsp;budem sa v&nbsp;tomto prípade zaujímať o&nbsp;ďalšie podrobnosti,“ reagovala ministerka kultúry Natália Milanová. Odborníci jej odkázali, že je ešte dosť diel vo verejnom priestore, ktoré treba ochrániť. Napríklad aj zmenou autorského zákona. Z&nbsp;toho súčasného totiž nevyplýva žiadny právny postih pre majiteľa umeleckého diela v&nbsp;prípade jeho zničenia. Teoreticky si s&nbsp;ním môže robiť, čo chce.

Nebol to prvý prípad, ktorý pobúril kultúrnu verejnosť. Výstavbe novej administratívnej budovy obchodného reťazca v&nbsp;Ružinove padla v&nbsp;roku 2011 za obeť Jankovičova monumentálna plastika Čas. Autora, ktorý nebol po chuti komunistickým pohlavárom a&nbsp;jeho dielo Obete varujú, vytvorené pre Banskú Bystricu, skončilo počas normalizácie v&nbsp;Kališti. Jeho moderné a&nbsp;nadčasové objekty plné symboliky ďaleko presiahli hranice Slovenska. Ako jediný slovenský umelec má napríklad sochu v&nbsp;supermodernej štvrti La Défense v&nbsp;Paríži.

„To, že obchodná spoločnosť následne zaplatila vydanie súpisu sôch vo verejnom priestore, aby nevedomky nedochádzalo k&nbsp;ich ničeniu, je svetlá výnimka,“ reaguje Jankovičová. Mnoho majiteľov a&nbsp;staviteľov si totiž zničeným umením hlavu neláme. Odborníčka, ktorej leží na srdci osud umeleckých diel, je dcérou slávneho sochára. „Tvorbe zasvätil celý život. A&nbsp;mnohé jeho objekty už zmizli. Za normalizácie napríklad fontána Rodina na Pošni v&nbsp;Ružinove, po roku 1989 v&nbsp;Petržalke reliéf na zdravotnom stredisku či socha pred reštauráciou Alfa,“ dodá na adresu zosnulého Jozefa Jankoviča.

Nedávno šla do Borského Mikuláša skontrolovať reliéf, ktorý jej otec robil s&nbsp;výtvarníkom Jánom Bergerom. „Lenže na stene sobášnej siene som ho nena­šla. Pracovníci úradu mi povedali, že ho sňali z&nbsp;dôvodu maľovania priestorov. Priznali aj to, že na svoje miesto sa už nevráti,“ spomína. To ešte netušila, v&nbsp;akom poškodenom stave ho v&nbsp;sklade nájde. „A&nbsp;to napriek tomu, že pani z&nbsp;knižnice, ktorá mala celú záležitosť na starosti, vedela o&nbsp;jeho autorstve aj to, že má hodnotu možno viac ako 20-tisíc eur, ako sama povedala.“

Pod skazu sôch a&nbsp;iného výtvarného umenia sa podpísala aj ideológia. Niektoré sa rozpadli pod údermi kladív, iné prišli o&nbsp;hlavu. Pred pár rokmi sme v&nbsp;Devínskej Novej Vsi navštívili miesto, kde odpočíva „socialistické umenie“. Našli sme tam napríklad Pomník ľudových milícií z&nbsp;Račianskeho mýta. Ten mal pomerne šťastný osud - nevyhodili ho do vzduchu, nerozbili. Dielo sochára Jána Kulicha vzniklo v&nbsp;roku 1973. „To nie je spiaci Cimrman, ale Milicionár,“ zavtipkoval si pri ležiacej soche strážnik depozitu Galérie mesta Bratislavy. Narážal na známy český film režiséra Ladislava Smoljaka z&nbsp;roku 1983 s&nbsp;názvom Jára Cimrman ležící, spící. V&nbsp;depozite skončili aj hlavy z&nbsp;Gottwaldovho súsošia, ktoré vzdávalo hold prvému komunistickému prezidentovi Československej republiky.

Bratislava však v&nbsp;dávnej minulosti prišla aj o&nbsp;menej kontroverzné sochy osobností - napríklad Máriu Teréziu. Dva dni v&nbsp;roku 1921 legionári búšili kladivami do majstrovského diela. Vyliezli na sochu, odbili hlavy, zavesili koňovi na krk lano a&nbsp;ťahali. Nakoniec zo súsošia zostali len úlomky. Niektoré kusy nahádzali do Dunaja, ale niečo sa dostalo aj do súkromných rúk.

„Najväčšie ničenie však majú na svedomí pomery po roku 1989, nie ideológia. Normalizačné odstraňovanie je selanka oproti dnešku. Toto tu je vandalizmus developerov,“ reaguje teo–retička umenia. Za posledné desaťročie zmizli výtvory aj takých umelcov, na ktoré by sme mohli byť stále pyšní. V&nbsp;období socializmu, v&nbsp;šesťdesiatych až osemdesiatych rokoch, totiž vznikali skvosty, ktoré sa od vtedajšej ideológie dištancovali a&nbsp;talentovaní umelci si razili vlastnú cestu. Aj preto sa Sabina Jankovičová zamerala na túto tému. „Pred dvadsiatimi rokmi nebol príliš veľký záujem o&nbsp;tento typ tvorby ani v&nbsp;odborných kruhoch. Považovali ju za komunistickú, menejcennú, ideologickú, a&nbsp;to bez toho, žeby niekto hodnotil, aké sú jej prejavy a&nbsp;rozmanitosť,“ opisuje. A&nbsp;pritom sme tu mali výnimočných umelcov, sochárov a&nbsp;architektov ako Jozef Jankovič, Štefan Belohradský, Alexander Trizuljak, Imrich Vanek, Stanislav Filko, Juraj Gavula, Andrej Rudavský a&nbsp;mnohých ďalších. „Iste, robili diela i&nbsp;do verejných priestorov podporované štátom a&nbsp;schválené komisiou. Našťastie v&nbsp;nej sedeli aj odborníci, takže dali zelenú aj veľmi kvalitným realizáciám,“ pripomína odborníčka.

Umelecké artefakty, ktoré vznikli v&nbsp;bývalom režime, by dnes už nikto nezaplatil. Áno, komunisti investovali. „V&nbsp;Bratislave ich najviac majú rozľahlé sídliská, ale ani nie tak Petržalka ako Ružinov - ten určite vedie. Pri jeho budovaní rátali aj s&nbsp;umením vo verejnom priestore. Veľa sôch však odstránili počas normalizácie,“ hovorí Jankovičová.

Takmer každé sídlisko zútulňovala nejaká plastika či fontána. „Nebol to len komunistický ideologický výmysel. Zaradili sme sa do kultúrneho prúdu, ktorý bol vtedy aktuálny aj na Západe. U&nbsp;nás nastalo v&nbsp;šesťdesiatych rokoch uvoľnenie, ale počas normalizácie zase zosilnel ideologický tlak. Štát však kontroloval hlavne tie najviditeľnejšie verejné priestranstvá ako centrálne námestia či plochy pred vládnymi budovami. To, čo sa odohrávalo trochu bokom, ich až tak veľmi netrápilo. Práve preto mnoho vynikajúcich výtvarníkov realizovalo umelecké diela vo verejnom priestore práve počas normalizácie, ale v&nbsp;priestoroch, ktoré neboli až tak na očiach a&nbsp;pre naj­oceňovanejších štátnych autorov, ako bol napríklad Ján Kulich, neboli lukratívne,“ vysvetľuje.

Tým, ktorí sa s&nbsp;bývalým režimom príliš nekamarátili, zostali odrobinky: výzdoba sobášnych siení, domov smútku, rôzne umelecké realizácie v&nbsp;nemocniciach, v&nbsp;škôlkach či školách. Čím sa títo umelci prehrešili? Nuž, napríklad tým, že uspeli v&nbsp;konfrontácii so západným umením a&nbsp;svojou tvorbou sa zaradili do kontextu európskeho a&nbsp;svetového umenia. „Jozef Jankovič, Milan Dobeš, Alex Mlynarčík boli vnímaní ako výtvarníci, ktorí zviedli slovenské umenie na zlé chodníčky,“ dopĺňa odborníčka. Navyše boli tŕňom v&nbsp;oku starších kolegov. „Išlo o&nbsp;generačný problém. Výtvarníci, ktorí boli oceňovaní režimom v&nbsp;päťdesiatych rokoch, nevedeli prehrýzť, že v&nbsp;šesťdesiatych rokoch sa to zmenilo. Potom nástup normalizácie vítali ako koniec ich disidentského obdobia, keď chudáci nemohli nič robiť, a&nbsp;znova sa im otvárajú možnosti. Takže odstavili tých najschopnejších mladých výtvarníkov,“ opisuje teoretička umenia. Napríklad Jankovič sa začal viac orientovať na dizajn, navrhoval fontány, stropy, rôzne detaily v&nbsp;architektúre, čo sa vtedy považovalo za nižšie umenie.

Po spomínaných umelcoch zostali stopy na celom Slovensku. Aj preto Jankovičová začala mapovať sobášne siene, ktoré nazýva „konzervy“ umenia a&nbsp;dizajnu z&nbsp;čias socializmu. Cestuje z&nbsp;miesta na miesto, fotografuje, informuje.

„Zväčša prídem do zachovaného priestoru. Menšie obce nemajú veľa peňazí, takže nepristupujú k&nbsp;radikálnym riešeniam. Aj po štyridsiatich rokoch pôsobia viaceré obradné miestnosti nadčasovo. Výtvarným prvkom nie sú len umelecké diela na čelnej a&nbsp;často aj bočnej stene, ale aj na mieru navrhovaný nábytok,“ vymenúva.

Mnohé návrhy sú však ohrozené. „Napríklad v&nbsp;sobášnej sieni vo Farnej majú reliéf od Milana Dobeša. Veľké výkyvy teplôt sa pričinili o&nbsp;jeho poškodenie. Zamestnanci nemali tušenie, kto je autorom, hoci je dielo signované. Keď však vysvetlím, o&nbsp;akú hodnotu ide, zväčša sa stretnem s&nbsp;ochotou,“ priznáva.

Veľmi nepríjemným zážitkom pre kunsthistoričku však bola návšteva sobášnej siene vo Veľkom Krtíši. Po pôvodnom dizajne nebolo ani stopy. Jednoducho - nepáčil sa im. „Ak aj niekto starý inventár nechce, nemusí ho hneď vyhadzovať na smetisko. Stačí zavolať do relevantných inštitúcií, napríklad do Slovenského múzea dizajnu, a&nbsp;tie si ho s&nbsp;radosťou prevezmú,“ radí Jankovičová.

Všetko je podľa nej o&nbsp;ľuďoch, ich znalostiach, vkuse, cite. „Napríklad v&nbsp;bratislavských Vajnoroch je tiež vynikajúci reliéf od Milana Dobeša. Nevyhodili ho len zásluhou bývalej matrikárky, ktorá to nedovolila, hoci nepoznala autora. Bola však presvedčená, že reliéf patrí do priestoru aj Vajnôr. Je to nádherná vec s&nbsp;hodnotou niekoľkých desiatok tisíc eur, ktorá mohla skončiť na smetisku. Nevedomosť robí najväčšiu škodu,“ upozorňuje.

Napriek tomu, že niektoré diela sú uvedené v&nbsp;súpise sôch z&nbsp;roku 2012, dnes by ste mnohé z&nbsp;nich márne hľadali. Ako dielo Vtáci od Erny Masarovičovej pred nemocnicou na Trnavskom mýte.

V&nbsp;odpade skončili aj prototypy náhrobných kameňov akademického sochára a&nbsp;dizajnéra Alexandra Bilkoviča na cintoríne Vrakuňa. Umelca, ktorého preliezačky na Triblavine vlani zahrabali do zeme. Pietne miesto projektoval architekt Kamil Čečetka. Aby sa zachoval jeho jednotný ráz, z&nbsp;dielne Bilkoviča vzišlo dvadsaťpäť typov náhrobných kameňov, z&nbsp;ktorých si mohli pozostalí vybrať. „Boli inštalované na začiatku cintorína. Pána správcu na umeleckú hodnotu týchto prototypov upozornil aj môj kolega. Vraj je to ,náš subjektívny názor‘, reagoval po tom, čo ich vyhodil. Okrem toho prekážali pri kosení a&nbsp;mohli sa o&nbsp;ne potknúť bežiace deti. To boli najabsurdnejšie argumenty, aké som dostala,“ krúti hlavou.

Ak aj mnohé diela zostali na svojich miestach, pustnú. Obzreli sme si kovovú plastiku pred budovou Ministerstva vnútra SR na sídlisku Štrkovec. Rastú pri nej kríky, takže ju sčasti zakrývajú. Žalostne pôsobí na ružinovskom sídlisku aj fontána Puk lipy z&nbsp;roku 1986. Uprostred bazéna s&nbsp;poškodeným obkladom je umiestnená Bilkovičova plastika.

Naše kroky však mieria hlavne k&nbsp;ubytovni na Uránovej ulici v&nbsp;Ružinove, k&nbsp;budove bývalej materskej školy, akých tu v&nbsp;prvej polovici 70. rokov postavili viacero. „Každá z&nbsp;nich mala na vstupnej strane keramický reliéf. Tento je od Rudolfa Filu a&nbsp;Ambróza Pajdlhausera. Obaja boli pedagógmi strednej školy umeleckého priemyslu. Rudolf Fila do architektúry netvoril, toto je unikát,“ vysvetlí nám naša spoločníčka krátko predtým, ako dorazíme na miesto. Keď zbadá, že z&nbsp;budovy zostalo len torzo, vyľakane sa rozbehne k&nbsp;čelnej stene. Našťastie, je tam! Na búranisku bez okien a&nbsp;dverí sa na čelnej bordovej stene vyníma originálne umelecké dielo plné farieb a&nbsp;symbolov. Lenže dokedy? Z&nbsp;komunikačného oddelenia Mestskej časti Bratislava-Ružinov nám odkázali, že objekt je vo vlastníctve a&nbsp;správe hlavného mesta Bratislavy. „Dielo má byť pri rekonštrukcii zachované,“ s&nbsp;úľavou nás na druhý deň informovala teoretička umenia. Treba len dúfať, že kompetentní svoj sľub dodržia.

Neúcta aj hlúposť: Poškodili ďalšie dielo Jozefa Jankoviča, umenie má stále minimálnu ochranu

Monika Mikulcová

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Neúcta aj hlúposť: Poškodili ďalšie dielo Jozefa Jankoviča, umenie má stále minimálnu ochranu

Monika Mikulcová

Súvisiace články

Vieme, kam chodí na vínko herec Martin Huba s manželkou. Je tam ako v rozprávke!

Zvrhlé duchovno: Predávali kurzy ľuďom, keď boli plní oxytocínu z víkendu plného orgazmov

Dni má zrátané! Čudné hry okolo bratislavského Istropolisu napálili aktivistov aj Matoviča

Someliér vysvetľuje, ako správne piť víno. Poznáte všetky kroky, alebo sa dopúšťate faux pas?

To sú krásavci! Vozila sa v nich Iveta Bartošová, filmová Mária Terézia aj Sissi. Chcete aj vy?

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás