Nezlomný: Geniálny slovenský architekt projektoval budovy ešte aj z komunistického väzenia!

V budove Februárky, neslávne známeho bratislavského Zboru národnej bezpečnosti, viedli po chodbe väzňa so zaviazanými očami. Kým iní by cupitali a báli sa urobiť krok, tento sa správal ináč. „Nemali sme teraz zabočiť doľava?“ spýtal sa dozorcu. Ten takmer spadol z nôh. Čo je toto za chlapa, že pozná pôdorys objektu?! Netušil, že vedie Eugena Kramára, architekta tejto budovy, ktorú postavil v rokoch 1948 až 1951, keď zase ešte on netušil, že raz v nej bude sedieť. Ale taký bol osud jedného z najlepších slovenských architektov.

„Pri vyšetrovaní na ŠtB mi kládli za vinu, že som vedel o takých tajnostiach, ktoré sa týkali novej veľkej budovy bezpečnosti na Račianskej ulici. Áno, vedel som, kde je kriminálka, kde cely. Pokúšali sa na mne vytĺkať, odkiaľ to viem. Prekvapil som ich: Veď som to projektoval ja, tak musím vedieť, kde čo je. Ani ďalšie pokusy eštebákov im nevyšli po tomto výsmechu,“ píše v knižke Poézia a galeje, spomienky architekta, ktorá vyšla až takmer dvadsať rokov po jeho smrti. Aj tá bola paradoxná rovnako ako celý jeho život. Zomrel v roku 1996 priamo pri preberaní ocenenia od ministra kultúry za celoživotné dielo.  A bola to zaslúžená cena! Cena architektovi, ktorý sa do dejín zapísal predovšetkým funkcionalistickými stavbami.

Akými? To je práve to, čo by sme mohli nazvať „občianskou slepotou“. Pozeráme sa na ne denne, vieme, že tam stoja, buď sa nám páčia, alebo nie, ale kto je ich autorom - to tuší málokto. Napríklad mohutná budova Poštového paláca v Bratislave. Začali ju stavať v roku 1946, v  povojnových časoch. „Ale ešte stále v najlepšom období funkcionalizmu. Po prvej svetovej vojne sa svet zmenil: ženy si odstrihli dlhé sukne, z ulíc zmizli drožky a nahradili ich autá, zmenil sa životný štýl. A s ním aj architektúra. Zrazu sa nenosili žiadne ozdoby, žiadne ornamenty, prvoradá bola funkčnosť,“ rozpráva architektka Janka Krivošová. A Poštový palác pri „pyramíde“, Slovenskom rozhlase, je toho dokonalou ukážkou.

„Pôsobí ako jedna budova, ale sú to tri budovy a každá z nich má inú funkciu. Eugen Kramár tam umiestnil administratívu, byty pre zamestnancov, ale aj malú poštu v suteréne. Súčasťou tohto komplexu je veľká zasadacia sieň. Navyše, fasádu dal obložiť kachlicami, čo je opäť úzko spojené s funkcionalizmom, veď takto budova vlastne nepotrebuje údržbu,“ dodáva a spomína na časy, keď do nechcenej módy prišla „sorela“, architektonický štýl, ktorý k nám prišiel z Moskvy a my sme sa ním mali slepo riadiť. „Vtedy chceli fasádu Poštového paláca zmeniť, prerobiť ju na štýl niečoho, ako je povedzme budova Lomonosovovej univerzity v Moskve. Vežičky, sochy, rôzne ozdoby... Našťastie, nikdy k tomu nedošlo, bolo to jednoducho technicky nezrealizovateľné,“ vysvetľuje Janka Krivošová.

Iný príklad občianskej slepoty? Budova banky v centre Bratislavy, ktorá je spojená s Divadlom P. O. Hviezdoslava. Tá už naozaj musí okoloidúcemu vyklať oči, a predsa mnohí netušia, že sa za ňou skrýva meno Eugena Kramára a jeho spolupracovníka Štefana Lukačoviča, ktorí mali spoločný ateliér, a budovali ju v rokoch 1942 až 1955. Zdá sa vám krajšia než Poštový palác? „Je to logické. Veď aj keď na neradostnom teréne, Kramár staval v centre mesta a nie hocičo, ale banku a divadlo. To muselo byť nob­lesné!    A to sa ešte rozhodol tieto dve inštitúcie s úplne odlišnými funkciami spojiť pasážou do jedného celku,“ vysvetľuje architektka. Tú ľudia zrejme poznajú menej ako ostatné v okolí, lebo v nej nikdy žiadne krčmičky neboli - to viete: banka, divadlo a kaviarničky dokopy nejdú. Ale účel splnila - podnes nemusíme obiehať celú budovu, môžeme si to skrátiť cez pasáž a ešte popritom popozerať vitráže. Lebo aj to k luxusu patrí rovnako ako kamenné obloženie celého komplexu.

Čudné boli hádam iba tie tri konské zadky, ktoré sa dali vidieť vnútri divadla. „Vedľa opony z oboch strán zostalo miesto, a tak tam architekt umiestnil obrazy s ľudovými motívmi. Lenže tie veľmi socialistické neboli, preto ich neskôr prekryli obrazmi z Povstania a najvýraznejšie boli práve konské chvosty, ktoré publiku doslova padali na hlavu. Nuž a dnes sú aj chvosty prekryté a je tam nový drevený interiér,“ spomína Janka Krivošová.

Barbarstvo? Tri konské zadky sú nič oproti tomu, ako sa komunistická moc správala k Eugenovi Kramárovi. Čudujete sa? Stačí úryvok z jeho knihy a pochopíte, že tá animozita bola obojstranná: „Škoda preškoda pre našu profesiu, že boľševická totalita cez násilie a intrigy bezočivo, tvrdo zasiahla, zničila všetko pozitívne, hrubo likvidovala, nielen tu, ale všade osobnosti a množstvo poctivých ľudí a intelektov a nahrádzala ich kvalifikáciou tuposti nevyzretých votrelcov a dobrodruhov s červenými legitimáciami. Recept bol rovnaký aj pre našu fakultu, kde sa našli embryonálni fiškusi paholkovia veľmi ochotne službičkujúci s vidinou ľahkej kariéry...“

„Bol to veľmi charakterný človek, keď mal svoj názor, neustúpil,“ hovorí Janka Krivošová. A to sa mu stalo osudným. Bol príliš známy, príliš slávny, mimoriadny profesor na fakulte architektúry, ktorú pomáhal zakladať a formovať, šéf projekčnej kancelárie, čiže - triedny nepriateľ. „Ako 36-ročný dostal štrnásť rokov. Lenže tým sa to neskončilo, čoskoro zavreli aj moju mamu a my, tri deti, sme zostali samy. Pozatvárali aj ďalších členov našej rodiny, takže nakoniec bolo obdobie, keď sme mali v base sedem rodinných príslušníkov a šesť bezprizorných detí si rozobral zvyšok rodiny,“ spomína Zina Mihalčiková, architektova dcéra. Bol ľahkým terčom, muž s názorom a syn evanjelického farára.

„V tom čase sme prišli aj o náš dom v Bratislave, ktorý otec budoval popri všetkej robote. Premenili ho na týždenné jasle pre deti komunistických papalášov,“ hovorí. Vrátili im ho až koncom šesťdesiatych rokov, keď sa spoločnosť na Slovensku znova aspoň trochu slobodne nadýchla a Eugena Kramára rehabilitovali. To však už mal odsedených desať rokov a za sebou kariéru architekta basmana. Ďalší paradox.

Z ilavského väzenia ho presunuli do Prahy, kde stretol ďalších väznených architektov, a začali ich využívať. „Architektúre a jej teórii veľmi málo rozumeli títo basistickí vládcovia, takže som so svojou skupinou robil projekty menších účelových programov... Ale najzaujímavejšou prácou som bol poverený urobiť z Kláštora saleziánok, zvaného Barnabitky, na Hradčanskom námestí, reprezentačný objekt pre stranu a vládu,“ píše architekt vo svojej knihe. Uvádza, čo všetko pri prestavbe našli, čo všetko zaznamenal a ako sa to všetko nakoniec - stratilo. Čo to bolo za dobu, možno si predstaviť z ďalšej state: „Rehabilitáciu celého objektu uskutočňoval hospodársky a stavebný dvor - väznení veľmi kvalitní odborníci. Pri kontakte so stavebným dvorom som sa zoznámil s Dr. Burom, predtým povereníkom spravodlivosti a teraz tu využívaným ako plánovač a administrátor.    Mal som na stavebnom dvore aj troch vynikajúcich umeleckých kováčov i rezbára, s ktorými sa mi podarilo objekt vykrášliť hodnotnými detailmi...“ Málokto z architektov sa môže pochváliť, že niektoré zo svojich vrcholných diel projektoval ako väzeň.

„Keď otca prepustili z väzenia, odporučili mu, aby sa do Bratislavy nevracal. Preto sa zamestnal v košickom Stavoprojekte, kde bol vtedy stavebný boom aj v súvislosti s rozbiehajúcimi sa oceliarňami,“ spomína Zina Mihalčiková na ich spoločné „tatranské obdobie“. „Na školu ma vziať ne­chceli, musela som ísť na rok do výroby, takže trvalo dlho, kým sa aj zo mňa stala architektka. A to bola dobrá správa pre otca, ktorý vedľa seba potreboval tandemistu, človeka, ktorý by veci doťahoval do konca.“ Projektoval pre Košice, napríklad budovu dnešnej Slovenskej sporiteľne, tamojšiu telekomunikačnú a administratívnu budovu, ale stíhal robiť aj pre Bratislavu a čoraz častejšie aj pre Vysoké Tatry. „Neviem, ako to stíhal, ale bolo to neuveriteľné. Pamätám sa, ako sme raz leteli do Košíc a on ma varoval, že pred pristávaním to bude trochu hegať, a zároveň mi ukazoval, že tam dolu je miesto, kam chodievame na huby... Už to poznal naspamäť.“

Nuž a potom prišiel Areál snov a dnešný hotel FIS. „Bolo to príliš veľké, malo sa to vybudovať na majstrovstvá sveta v lyžovaní v roku 1970, odkiaľ bol prvý farebný televízny prenos, a zrejme sa toho viacerí architekti zľakli,“ hovorí Janka Krivošová. „Stavoprojekt Tatrancov odmietol, že to nedokáže urobiť, ale môj otec so spolupracovníkmi sa na to podujali. Pôvodne to nemal byť hotel, ale ubytovňa pre športovcov,“ dodáva Zina Mihalčiková. „Podľa neho stavby vo Vysokých Tatrách nemali presahovať výšku stromov, mali byť do prírody vsadené tak, aby sa opticky neusilovali konkurovať vysokohorským štítom,“ hovorí a Janka Krivošová dodáva, že práve to je na tomto objekte najúžasnejšie - ide len do takej výšky, „pokiaľ je to slušné“. Pre Bratislavu projektoval veľké stavby, aké do mesta patria, pri tých tatranských myslel predovšetkým na harmóniu s prírodou.

A potom muž, o ktorom architekti vravia, že väčšinu jeho diel možno zaradiť do fondu svetovej architektúry, upadol v časoch normalizácie do nemilosti druhýkrát. Namiesto dvoch veľkých ateliérov jeden malý, ktorý pre jeho kapacitu jednoducho nestačil. Napriek tomu stihol navrhnúť architektonické zlepšenia takmer pre sedemdesiat kostolov.

„Keby Eugena Kramára nechali tvoriť, nielenže by sme na Slovensku mali veľa ďalších pekných stavieb, ale bol by vychoval mnohých dobrých architektov,“ hovorí Janka Krivošová a Zina Mihalčiková dodáva: „Keby sa narodil do inej doby, poznal by ho celý svet.“

Niekedy sa oplatí tú občiansku slepotu nahradiť poznaním. Veď čo dom, to príbeh, aj keď možno nie až taký plný paradoxov, aké zažil Eugen Kramár.