Prednáša, publikuje, vedie sociálnoterapeutické kluby v procese mentálnej rehabilitácie, individuálne, partnerské, skupinové terapie a rodičovské skupiny. Je členkou odborných komisií, poradkyňou pre A kluby abstinujúcich Slovenska a organizátorkou rôznych projektov pre závislých. Kým riaditeľka v Sanatóriu AT, jediného integrovaného komplexného zdravotnícko-resocializačného zariadenia na Slovensku, zasvätila svoj život pomoci závislým, vyštudovala aj Vysokú školu múzických umení v Bratislave. Čo ju zlákalo na celkom inú koľaj?
Slovensko patrí medzi krajiny s nadmernou konzumáciou alkoholu. Na vzostupe je aj užívanie drog. Psychoterapeutka JANA ŽEMLIČKOVÁ , nominovaná na Krištáľové krídlo za rok 2022 v kategórii medicína a veda, v rozhovore s MONIKOU MIKULCOVOU hovorila aj o tom, ako pomôcť svojim najbližším a ktoré skupiny ľudí sú najviac ohrozené.
Závislí sa u vás liečia v Petržalke medzi panelákmi, teda v prostredí, ktoré sa kedysi spájalo s predajom a konzumáciou drog. Je to zámer?
Je to predovšetkým vďačnosť za príležitosť, ktorú sme dostali ako podporu od vtedajšieho starostu mestskej časti Bratislava – Petržalka, pána Vladimíra Bajana. Takmer tridsať rokov vykonávame „medzi panelákmi“ produktívnu integrovanú ambulantnú a lôžkovú starostlivosť o závislých, mentálnu rehabilitáciu pri doliečovaní v celom komplexe služieb záujmových aktivít združených v sociálnej väzbe pod názvom Fórum AT, dostupnej každému abstinujúcemu klubistovi v sanatóriu.
Nemali obyvatelia z Petržalky strach z väčšieho pohybu závislých ľudí v ich okolí?
Trvalo aj pätnásť rokov, kým nás medzi seba prijali a uverili, že hodnoty by nemali byť limitované predsudkom.
Zakladateľom sanatória bol váš otec Ivan Novotný. Vy ste vyštudovali divadelnú fakultu, písali scenáre, publikovali. Kedy a prečo došlo k takému výraznému obratu?
Odmalička som žila v prostredí alkoholikov. Chodila som na Muránsku lúku, kde ich bolo naraz aj dvesto. Zúčastňovala som sa na sedeniach, ktoré otec viedol, fascinovali ma. Pre mňa neboli alkoholici strašiaci, ale ľudia, ktorých som mala rada - citliví, vnímaví a ochotní pomôcť. Až neskôr som pochopila, že ich najväčším zlom bolo, že ich ľudia buď odsudzovali, alebo im nevedeli pomôcť.
Raz, keď už som bola staršia a mala mnohé z domu „odpočuté“, som sa aktívne zapojila do diania v otcovej skupine. Po nej mi s dostatočným akcentom v hlase povedal: „Počuješ závislosť, nepremárni svoj čas.“ Stalo sa.
Postupne som vstúpila do tej istej rieky, s potrebným vzdelaním, výcvikmi. A tak bol už len krôčik k tomu, aby sme založili Sanatórium AT.
Všimla som si, že vo vašom zariadení pracuje viacero Žemličkovcov...
To je hádam najväčší dar pre mňa, že sa naše rodinné puto prenieslo aj do pracovnej oblasti a zdieľame tak mnoho spoločných chvíľ vo viacerých oblastiach našich životov. Ak k tomu pridružím aj záujmovú sféru, ako oázu oddychu, ktorým je šport, tak cítim, že náš život je naplnený. Syn Rasťo preberá terapeutickú štafetu, ako môj otec povedal, tiež zdedil takzvaný „novotnovský gén“ a dcéra Radka ako advokátka drží ochrannú ruku a tvorí zázemie pre správne rozhodnutia. Verím, že aj vnuci Adamko, Dianka a Benjamínko čo to z našich génov podedia.
Využili ste niečo zo svojho predchádzajúceho pôsobenia pri svojom súčasnom povolaní?
Práca terapeuta v pravom zmysle slova neexistuje - je to príležitosť stretnúť človeka, aktívne vnímať jeho emócie a v pravdivom rozhovore podporovať a otvárať miesta, ktoré zostali akoby zakliate v jeho duši. Z tohto pohľadu mi moja nominácia na Krištáľové krídlo azda ani neprislúcha, lebo to považujem za samozrejmé. Dokonca sa to odo mňa aj očakáva. Všetko z mojej minulosti mi pomáha pochopiť to, čo žijem dnes.
Vašou nomináciou na prestížne ocenenie sa však do kategórie medicína a veda dostala téma duševného zdravia práve v časoch, keď ľudia zápasia s mnohými problémami.
Áno, teraz si hádam ešte viac uvedomujeme, ako blízko je ľudstvo k emočnému vyprázdňovaniu. Niekto hľadá pomoc v úniku - mám skúsenosť, že neúcta k telu je priamoúmerná chaosu v duši. Niekto svoje prežívanie prekrýva sebaľútosťou, iný sa zakonzervuje vo svojich bolestiach, akoby cesta von ani neexistovala.
S akými závislosťami sa na vás ľudia najčastejšie obracajú?
Vo výraznej prevahe k nám prichádzajú ľudia závislí od alkoholu, tento fakt sa desaťročiami nemení, a závislí od drog. V tejto skupine dnes prevládajú skôr excitačné drogy a u mladých ľudí najčastejšie kombinácie marihuana a alkohol, energizujúce nápoje vrátane kávy, cigarety - u mládeže v prevahe IQOS a žuvací tabak.
Mení sa aj spôsob aplikácie, frekvencia užívania, motívy nadužívania. Prichádzajú k nám aj ľudia s poruchami príjmu potravy, gambleri, ale i závislí od internetu, mobilov, porna. Prakticky od všetkého, od čoho človek môže dosiahnuť stimul alebo získať rizikové návykové správanie.
Kult, v ktorom bude dominovať virtuálny svet, bez emočnej väzby tvorenej vzájomnosťou - dotykom, pohľadom, bude mementom pre novú vlnu digitálnych závislostí tohto storočia.
Stále teda prevláda alkoholizmus, ktorý sa podpísal pod rozpad mnohých rodín.
Áno, ale rovnako by sme mohli tento rozpad prisúdiť aj nečinnosti ostatných členov - závislý človek stráca kontrolu nad svojím myslením, neuvedomuje si svoju chorobu a v prvom rade potrebuje liečenie.
Optimisticky vnímame posledné roky, kedy k nám do sanatória prichádzajú aj rodinní príslušníci hľadať cestu pomoci.
Stáva sa, že človek si prizná problém, až keď skoro všetko stratil?
Spomínam si na jedného muža, ktorý si k nám prišiel otvoriť svoje srdce bez toho, aby riešil svoju chorobu. Všetko u neho sa začalo narodením dcéry. Nevedel, čo sa stane, keď ju vezme do náručia v pôrodnici. Pri prvom kontakte cítil, akoby sa mu otvorili nebesá. Bolo to však málo na to, aby prestal aj piť. Droga je vždy najväčšou hodnotou, aj keď si to človek neuvedomuje.
Neskôr sa rozviedol. Žena mu s dcérou odcestovala do zahraničia a ako sám povedal, stratil najväčšiu lásku svojho života. Ďalší omyl. Najväčšou hodnotou mu od vysokoškolských čias stále zostal, bez toho, aby si to uvedomoval, alkohol. Nevzdal sa ho ani vtedy, keď osirel. Dcéra začala svoj život v Nemecku.
Smutný príbeh, ale s optimistickým koncom. Naučil ma, že dĺžka štartu do nepitia nerozhoduje. Trvalo 23 rokov, kým zmenil postoj a začal abstinovať. Znovu sa oženil, je vnútorne slobodný a teší sa z vnúčat. Čo dlhoval dcére, vrátil jej deťom.
Vo svojich príspevkoch často zdôrazňujete, že potenciálne sme závislí všetci. Čo to znamená?
Ak si niekto myslí, že on osobne nikdy nebude alkoholikom alebo narkomanom, je to len jeho zbožné želanie. Droga má tú moc, že ponúka istú hladinu slasti vždy a za akýchkoľvek okolností bez ohľadu na pohlavie a vek. Človek sa začína orientovať smerom k závislosti od nej o to rýchlejšie a aktívnejšie, v čím väčšej deprivácii žije. Či už ide o fyzické, alebo psychické nepohodlie. Závisí to od drogy, od istej štruktúry osobnosti v určitej „vhodnej“ klíme. Vôbec nie od rozhodnutia človeka. V tom je ten omyl, ktorý nás sprevádza stáročiami.
Ako zistíme, že už je človek vazalom?
Keď sa dostaví abstinenčný príznak, ktorý variuje od zlej nálady až po delírium, ak nedostanem svoju drogu. Vtedy už piť musím - v tom je paradox choroby.
Spoločnosť je v tomto ohľade laxná, stále neverí, že ide o smrteľnú chorobu. Ak niekto pije nadmieru a mne to spôsobuje nepríjemný emočný zážitok, mal by som daného človeka na tento problém upozorniť a snažiť sa mu ponúknuť riešenie - liečbu.
Prvou dávkou drogy, akejkoľvek psychoaktívnej látky, smerujem k istej spoločenskej skupine, k novému pocitu, zážitku a len málokto uverí, že s prvou dávkou v závislosti smerujem od spoločnosti, od seba, do krematória.
Môže sa závislosť vyvinúť aj z občasného večerného popíjania vína či piva s partnerom či priateľmi?
Môže, ale každý dôveruje tomu, čo cíti - že sa mu to nikdy nestane. V tomto sme nepoučiteľní.
Naopak, kedy nás konzumácia alkoholu neohrozuje?
Pri kontrolovanom pití a pri bezpečnom množstve, ktoré ľudstvo hľadá od nepamäti, aj keď je definované množstvom 2,5 deci desaťstupňového piva, alebo 1,5 deci vína, alebo pol deci destilátu jednorazovo. Na každý organizmus však pôsobí inak.
Prišiel k nám manželský pár, v ktorom muž pravidelne takmer denne otváral fľašu vína, niekedy cez víkend aj dve, a závislým sa nestal. Bol to len charakterovo neusporiadaný človek, ktorý nadovšetko miloval svoju ženu. Prestal s pitím zo dňa na deň kvôli nej, keď sa dozvedel, že je závislá. Tá sa s hnevom k nemu obracala ešte dlho počas sedení. Považovala za nespravodlivé, že kým ona vypila sotva päť-šesť deci, on chľastal každý deň aj dvakrát toľko a nestal sa závislým. Racionalizácia pitia nepozná zľutovanie.
Prichádzajú k vám mladí ľudia, ktorí sú už závislí. To museli začať veľmi skoro s konzumáciou alkoholu.
Tu je veková hranica limitovaná výškou stola, kam dieťa dosiahne. Prvé dávky alkoholu, napríklad piva či sektu, cigariet, kávy deťom ponúknu práve doma.
Znie to desivo, pretože nikto nechce, aby sa jeho ratolesť stala závislou od nejakej látky.
Mali sme prípady, keď malým deťom podávali alkohol ako liek - napríklad víno do čaju pre lepšie spanie, alebo dokonca aj tvrdý alkohol - rum. Na jednej besede s jedenásť-dvanásťročnými žiakmi sa vyše osemdesiat percent z nich prihlásilo ku konzumácii sektu na Silvestra.
Dokonca som sa stretla aj s názorom, že je lepšie piť alebo fajčiť marihuanu, ako fetovať. Išlo o mamu devätnásťročného chlapca závislého od pervitínu. Rodičia stále veria svojim predstavám a túžbam bez toho, aby rozumeli emóciám a pocitom svojich detí.
Naozaj pohár sektu či šálka kávy sú pre mladého človeka také nebezpečné? Nie je horšie, ak si ten hlt alkoholu, a nie jeden, dá vonku v partii, kde nie je žiadna kontrola?
Žiaden hlt nie je nebezpečný, ak nejde priamo o otravu. Nebezpečná je „bohorovnosť“, s akou k nemu pristupujeme. Viera v seba je niekedy nekonečná. Keď s pacientom hľadáme jeho počiatky pitia, vždy si dokáže spomenúť, kedy sa tá kalvária začala. Je to tak hodnotovo významný moment. Rokmi ten pocit intenzívne s nadštandardným pocitom zaujatia zapisuje do mentálnej mapy, až ho pri nedostatočnom ochrannom správaní ovládne natoľko, že sa nakoniec z jedného hltu človek stane závislým.
Niekedy sa rodičia všemožne snažia, ale nedokážu zvíťaziť nad vplyvom kamarátov a prostredia.
V prvom rade musia byť všímaví voči prvému podnetu a už pri prvom omyle konať. Neospravedlňovať takéto správanie a skôr premýšľať o tom, čo môžem zmeniť vo výchove a v prístupe k svojmu dieťaťu.
Bolo by príliš jednostranné povedať, že vinní sú rodičia. Osobne si myslím, že vinní sme všetci. Celé dospelé ľudstvo, ktoré umožňuje odpozerať nesprávne životné hodnoty deťom, ktoré si ešte len formujú vlastné názory. Tento spoločenský tréning je ľahko čitateľný aj podľa geografických či náboženských vplyvov. V krajinách, kde sa pestuje hrozno, sa toleruje pitie vína, inde sa verejne fajčí ópium. Dieťa nie je nikdy vinné, keď hľadá krajšiu budúcnosť než tú, ktorú práve žije.
Sú dospelí dostatočne informovaní o návykových látkach, aby vedeli o nich s mladou generáciou vhodne komunikovať?
Ľudia nemajú poznatky nielen o drogách všeobecne, ale ani o vzniku závislosti od nich. Chýba osveta, premyslený spôsob výučby už na základných školách, spolupráca medzi rodičom, učiteľom a žiakom, vďaka ktorej by si tieto informácie osvojili najširšie vrstvy. Každý by mal vedieť aj to, ako sa správať k drogám a ako zmeniť rizikové správanie na ochranné.
Závislosť od drog neraz vedie aj ku kriminálnym činom. Mali ste také prípady?
Spomínam si na príbeh matky sedemnásťročného mladíka závislého od heroínu, ktorý sa v abstinenčnej kríze dopustil krádeže. Po rozvode vychovávala sama dvoch chlapcov. Mladší chodil na športové gymnázium, dobre sa učil. Nedokázala pochopiť, prečo tá istá výchova zlyhala u staršieho syna, ktorý prestal chodiť na učňovku, vyhodili ho z volejbalového oddielu, rozišiel sa s dievčaťom. Obviňovala sa, plakala, bola zúfalá. Navštevovala ho vo väznici a po každej návšteve prišla k nám, aby nabrala sily na ďalší deň.
Dnes má jej starší syn tri deti, je podnikateľ, talentovaný, citlivý a vzácny pre svoju rodinu a okolie, v ktorom žije. Nie každý prípad sa končí takto pozitívne. Ale každý má nádej, len sa k jej naplneniu musí cez konflikty „prepracovať“. Dva roky som ho navštevovala v ústave na výkon trestu, kde sme viedli rozhovory o všetkom. Niekedy naozaj dôvodom vybočenia z cesty mladého človeka môže byť nedostatok podnetov zvonku, túžba po inom detstve, alebo aj nedostatočný rozvoj záujmovej sféry či len jednoducho nuda.
S kým sa ťažšie pracuje - s dospelým či s mladistvým?
S každým, kto je v odpore. Vzdor smeruje skôr či neskôr len do recidívy a v nej je droga najsilnejší kamarát. Opustí človeka až v hrobe, ak sa nerozhodne inak.
Drogy nie sú zakázané preto, že sú nebezpečné, ale preto, že s nimi nevieme zaobchádzať. V tomto majú mladiství väčšie riziko. Patria k osobnostne nevyzretej skupine, ktorá je v procese vývoja, a tak v mnohom podlieha impulzívnym, emočne motivovaným rýchlym rozhodnutiam, bez racionálneho zdôvodnenia, niekedy len pre vzdor samotný. A tak v snahe o rýchle riešenie siahnu aj po večnom pokoji, ako sme svedkami najmä v poslednom období. Vždy ma trápi, ak vyhasne život skôr, než sa vôbec začal.
FOTO v GALÉRII
Niekedy môže prílišná kontrola narušiť dôveru. Ako majú reagovať rodičia detí, ktoré skúšajú omamné látky?
V prvom rade treba zachytiť odchýlku v správaní včas a hľadať nápravu. Na škodu môžu byť nezmyselné zákazy, ktoré siahajú do záujmovej sféry dieťaťa. Nezbavujme ho zodpovednosti za chybné konanie, nevyžadujme ospravedlnenie ako prísľub do budúcnosti, čo dieťa nemusí byť schopné dodržať, a nevyšetrujme. Hlavne hľadajme cestu k spolupráci s ním, v pravde a vo vzájomnej dôvere. Iba tá otvára srdcia, prináša harmóniu aj chuť zmeniť prístup a správanie. A keď rodič cíti, že ho dieťa nerešpektuje vo výchovnom procese, je potrebné prísť za odborníkom a poradiť sa. Keď rodič stratí autoritu u dieťaťa, výchova je zmarená.
Žiaľ, najčastejšie chodíme po radu, až keď je už neskoro. Netreba premeškať šancu pomôcť sebe alebo svojim blízkym.
