Zatiaľ čo desaťtisíce Francúzov po Novom roku rozbehli ďalšie kolo masových demonštrácií, u nás sa skončili protestné pochody žltých viest fiaskom. Z desaťtisíc facebookových priaznivcov hnutia vyrazilo do ulíc len pár desiatok. V krajských mestách zväčša jednotlivci, alebo nikto, v Bratislave sa ich nazbieralo ledva sedemdesiat. Treba dodať, že slabú účasť tentoraz nemalo na svedomí len slovenské zápecníctvo, ale aj zlá organizácia, obavy z násilností, anonymita iniciátorov, či absencia zmysluplnej stratégie.

Prechádzka metropolou

V sobotu popoludní panuje pred bratislavskou hlavnou stanicou zmiešaná nálada. Vzhľadom na neprítomnosť akýchkoľvek lídrov nie je celkom jasné, čo sa bude diať. Niektorí demonštranti debatujú medzi sebou, ďalší postávajú pod prístreškom, ktorý ich chráni pred ostrými mrazivými vločkami snehu. „Nepotrebujeme organizátorov,“ hovorí nám Jozef od Prievidze rozvíjajúc slovenskú zástavu. „Sami si to budeme riadiť.“ Prezrádza, že dvadsať rokov pracuje v zahraničí a teraz pred dôchodkom by sa rád vrátil domov. „Ale do republiky, ktorá bude fungovať. Kde sa oplatí žiť,“ spresní. Slabá účasť ho netrápi. Je presvedčený, že našinci sa konečne vydali na cestu dospievania. Žiada si to len čas. „Budeme pochodovať každý týždeň a ľudia sa určite pridajú.“

Nakoniec sa skromná skupina v žltých vestách dá dokopy a vyrazí smerom k Úradu vlády. Bez transparentov, hlasného pokriku či skandovania hesiel. Domáci im veľa pozornosti nevenujú a ojedinelé policajné hliadky sa ani nenamáhajú vyjsť z vyhriatych kabín svojich vozidiel. Niet koho kontrolovať či usmerňovať.

Plánovaná veľká demonštrácia sa tak mení na pokojnú, mierne rozpačitú prechádzku metropolou. Korunu nevydarenej akcii nasadí dáma v stredných rokoch, ktorá sa pokúša od účastníkov získať podpisy pod svoju prezidentskú kandidatúru. Neúspešne.

Chcú zmenu

„Toto vnímam ako prvý sociálny protest od 70. rokov,“rozhovorí sa päťdesiatnik Martin, keď od pustého sídla vlády mierime na hradný vŕšok. „Vždy to bolo proti niekomu, niečomu. Teraz konečne bojujeme za seba.“ Martin pracuje v nemeckej automobilke a na plat sa nesťažuje. Vníma však, čo sa okolo neho deje, a je presvedčený, že nastal čas na zmenu. „Tridsať rokov nám všetky vlády hovoria, aby sme si uťahovali opasky, a pritom vidíme, ako si politici a štátni úradníci stavajú vily od Slavína až po Duklu. Namiesto sociálnych, štátnych, či komunálnych bytov nám vyrástli exekučné úrady, ktoré doslova drvia národ a počet sociálnych samovrážd pribúda. Len nedávno v Petržalke skočila z okna rozvedená matka dvoch detí, ktorá z biedneho príjmu nedokázala prežiť.“ Nepáči sa mu, že Slovensko je rozpredané a dnes temer každý robí pre zahraničnú firmu. Poslednou kvapkou bol nákup stíhačiek. „Načo nám budú? Za tie peniaze mohli radšej oddlžiť ľudí, aby sa mohli vrátiť do pracovného procesu, platiť dane. V prvom rade sa treba postarať o svojich občanov, potom riešiť nejaké geopolitické záležitosti.“

Stíhačky nahnevali aj muža, ktorý prišiel do hlavného mesta zo Senice. „Vyjdú nás na 1,6 miliardy a pritom sa chorým deťom skladáme na invalidné vozíky zbieraním plastových vrchnákov?! To je na vracanie.“ Po zlých skúsenostiach s podnikaním na Slovensku Seničan zutekal do Švajčiarska, ale tiež by sa rád vrátil. Len nie do fabriky, kde zarobí päťsto eur. „Povedzte mi, aký má zmysel uvoľňovať pracovný trh cudzincom, keď nám v zahraničí robia tisícky schopných mladých ľudí?“ Smutne pozrie okolo seba a dodá: „Mám pocit že sme ako ten poddaný z Pacha, hybského zbojníka, ktorého bičoval veľkomožný pán. Keď ho Pacho chcel chrániť a zmocnil sa biča, poddaný mu ho vytrhol z ruky a vrátil svojmu trýzniteľovi.“

Začiatok?: Niektorí účastníci pochodu vyjadrili presvedčenie, že ak nepoľavia, časom sa k nim ľudia začnú pridávať.
Začiatok?: Niektorí účastníci pochodu vyjadrili presvedčenie, že ak nepoľavia, časom sa k nim ľudia začnú pridávať.
Zdroj: MIROSLAV MIKLAS

Bratislavský protest sa skončil takmer komorne. Účastníci v priateľskej nálade dorazili k vyľudnenej budove parlamentu, kde ich privítalo niekoľko členov policajného antikonfliktného tímu, urobili si spoločnú fotografiu a rozišli sa dúfajúc, že nabudúce ich príde viac. Je to azda príliš optimistické očakávanie. Po skúsenostiach s doterajšími, oveľa masovejšími protestmi, ktoré žiadne razantné zmeny nepriniesli, totiž ochota Slovákov búriť sa klesá k bodu mrazu.

Meníme sa

„Fakt, že sa demonštrácie žltých viest začali vo Francúzsku, nie je príliš prekvapujúci,“hovorí známy sociológ Michal Vašečka. „Za posledných vyše dvesto rokov sa tam veľké vlny nespokojnosti dvíhajú prakticky s každou generáciou. Aj dnešní uhladení poslanci Európskeho parlamentu pred polstoročím hádzali z barikád Molotovove kokteily v parížskej Latinskej štvrti. Slováci sú doslova ich protipólom. Všetky protesty u nás boli uhladené, slušné, plné tichého vzdoru. Jediné, čo z toho modelu vybočilo, bola Gorila, ktorá začala byť mierne násilná. A práve pre rastúcu radikalizáciu začala strácať podporu občanov.“

Ako pokračuje, Slovensko nie je zvyknuté na otvorené vyjadrenie silnejšieho protestu proti nespravodlivosti. Národ sa prikláňa buď k typickým prostriedkom pre demokratické spoločnosti - mobilizácii, petíciám, pochodom -, alebo upadne do apatie. Bezmyšlienkovité podriaďovanie sa vôli vrchnosti či autorít je zakorenené v tradícii veľkej časti Horného Uhorska. Na nič sa príliš nepýtať, nepolemizovať, veď nejako bude. „Slováci doteraz trpeli syndrómom malého národa : ,Sme bezvýznamní, bez možnosti niečo meniť, tak to skúsme nejako prežiť.‘ História však ukazuje, že vďaka tomu sme väčšinu dejinných zvratov zvládli bez vážnejších škrabancov. Keď na to pozeráme okom cynika, nezasahovaním do priebehu udalostí sme istým spôsobom víťazili.“

Podľa sociológa však spoločnosť dospela k bodu zlomu. Mladá generácia už túto logiku neprijíma. Ako príklad spomenie veľké štrajky vo Volkswagene. „Možno odborári tak veľa nevybojovali, ale prvýkrát od revolúcie bolo zrejmé, že protesty myslia vážne. Psychologicky to bol dôležitý moment, pretože ukázali, že sú mocnou zložkou občianskej spoločnosti. Myslím si, že v budúcnosti budeme vidieť protesty, ktoré už nebudú také slušné a nevýrazné. Čo nás zatiaľ brzdí, je vysoká miera nedôvery. Ak sa dvihne vlna odporu, okamžite sa medzi ľuďmi začnú šíriť konšpirácie - Kto to financuje? Kto za tým stojí?“

Chýba transparentnosť

Dianie vo Francúzsku nevníma Michal Vašečka príliš pozitívne. „Ľudí v uliciach zjednotil len hnev. Pripomína mi to protesty počas zasadnutia Svetovej banky v Seattli v roku 1999. Tam spoločne demonštrovali ľavičiari, paleokonzervatívci, ekológovia, ochrancovia všetkého možného. Nesúrodá zmes, ktorá sa zhodovala len v odmietaní moderného liberálneho kapitalizmu. Je to nový fenomén, ktorého typickou ukážkou sú práve francúzske žlté vesty. Masa ľudí bez programu, ideológie, ktorá neprijíma podanú ruku či dialóg.“

Tento prístup považuje za potenciálne nebezpečný. Chýba mu totiž uchopiteľnosť, konštruktívny bod, ktorý by mohol viesť k reálnym výsledkom. „Môžete si povedať - veď Macron ustúpil. Áno, ale pred brutálnou silou, s rizikom, že to môže paralyzovať politickú scénu aj fungovanie občianskej spoločnosti. Navyše, práve pre ústupky davu Francúzsko opäť neplní fiškálne kritériá eurozóny a v zásade sa nič nedeje. To je zlý signál pre nových členov EÚ vrátane Slovenska, ktorí požiadavky Bruselu plnia. Pôsobí to ako hra bez pravidiel.“ Vašečka priznáva, že súčasná situácia v krajine galského kohúta jasne naznačuje, že ľuďom došla trpezlivosť a treba niečo robiť.

Otázka je, či hnev davu časom usmerní schopný ideológ, alebo sa stane dôvodom na hľadanie spôsobu, ako by sa občania mohli viac podieľať na spravovaní štátu. „Vôľu ľudí treba materializovať,“ uzatvára sociológ. „Ako? Široké skupiny nevedia naďalej ticho akceptovať aroganciu moci. Chcú, aby riadenie krajiny bolo transparentné. Najzničujúcejšie na oligarchizácii totiž ani nie je suma ukradnutých či zle minutých peňazí, ale fakt, že sme prestali veriť čomukoľvek a prepadli sa do absolútnej dezilúzie. Práve to rozleptáva elementárnu súdržnosť spoločnosti.“