Venuje sa témam z domácej politiky, občas ju to zaveje aj k príbehom ľudí, ktorí poukazujú na to, ako štát niekedy nefunguje

Veronika Cosculluela

Želal by som si len to, aby nám dali, na čo máme právo. Lebo aj my máme právo na pravdu. Aj my sa môžeme za pravdu postaviť, - hovorí Milan Hudák z osady v Moldave nad Bodvou.

Na stredu 19. júna 2013 nikdy nezabudne. „Mal som zlé detstvo, ale také spomienky ako z tej noci som nemal. To je to najhoršie,“ opisuje udalosť, ktorá pred piatimi rokmi obletela médiá, jeden zo zbitých mladíkov. Vyše 60 policajtov vrátane kukláčov na 23 vozidlách a v sprievode psov vtrhlo večer do osady Budulovská pri Moldave nad Bodvou. Miestni si pamätajú tridsať minút chaosu, kriku a obušky, ktoré lietali hlava-nehlava.

Výsledok akcie? Tridsať zbitých a rozmlátené skromné príbytky osadníkov. Polícia však bola spokojná, splnila cieľ - nájsť pár osôb. Doráňaných mužov odviedla na policajnú stanicu. Ombudsmanka mala iný názor. „Policajti predviedli na oddelenie 15 osôb z osady, po ktorých nebolo vyhlásené pátranie, no ani jednu osobu, po ktorej bolo pátranie vyhlásené, nevypátrali,“ konštatovala v mimoriadnej správe. Okrem toho zistila, že polícia porušila viacero základných práv Rómov z Budulovskej ulice.

Keby vtedy nebol mal dovolenku, meno riaditeľa okresu Košice-okolie Rastislava Jedináka by svietilo na povoleniach na akciu. Keďže mal voľno, na rozkazoch je podpis Jedinákovho zástupcu alebo krajského riaditeľa. Ten totiž povoľuje nasadenie kukláčov. Hoci Jedinák ne­chce o kauze rozprávať, podráždi sa, keď v našich otázkach počuje opakovanie slova razia. „Pod pojmom razia si predstavuje človek niečo iné. Razie nevykonávame. Robíme pátracie akcie po osobách a veciach, čo nám podľa zákona prináleží. V policajnej terminológii razia neexistuje. Čudujem sa, že po takom dlhom čase sa k tomu stále vraciate. Človek o tom ustavične počúva skrz nejaké politické témy a konferencie. Stále sa niekde spomína Moldava.“ Vysvetľujeme, že hoci pre políciu je prípad uzavretý, pre Rómov, ľudskoprávnych advokátov a občianske združenia nie. Navyše, aj na právnu bodku sa ešte čaká. Prípad prijal Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. Ten vykoná nezávislé vyšetrovanie a ktovie, možno príde s inými závermi ako inšpekcia rezortu vnútra.

Práve na tento útvar nás odporúča košický policajt. Inšpekcia totiž vyšetrovala zásah policajtov v osade v Moldave nad Bodvou. K záverom prišla za necelé dva mesiace. Nevypočula komunitných pracovníkov, ktorí stav po razii zdokumentovali, ani zbitých Rómov. Pochybenia sa nenašli. Vtedajší premiér Robert Fico a minister vnútra Robert Kaliňák sa do osady ponáhľali vyhlásiť, ako je štát „jednoducho na strane policajtov“.

Nestrannosť vyšetrovania inšpekcie je problém, ktorý sa nerieši prvýkrát. Začali sa rozhovory o tom, ako tento orgán na prešetrenie práce policajtov reformovať. Odpoveď zostala visieť vo vzduchu. Kým polícia vo svojich radoch chyby odmieta, pre Rómov sa situácia obrátila. Štyria sú obžalovaní z krivého obvinenia, jeden z krivej výpovede. Bývalý šéf inšpekcie a čerstvý policajný prezident Milan Lučanský na margo samozbitia povedal: „Boli tam aj také informácie, že tam prišli nejakí ľudia, vytiahli hadice, povedali, aby sa začali biť, aby to vyzeralo, že ich policajti zmlátili.“

Igor Hudák, jeho brat, jedna žena z osady a ďalší dvaja chlapci majú pred slovenskou spravodlivosťou dôvod na obavy. „Môžu nás zavrieť. Nevieme kedy. Máme len oznámenie, že sme obžalovaní. Mávam také pochmúrne myšlienky - zbili ma a za pravdu ma ešte môžu zavrieť? Čo sme my? Veď aj my sme ľudia. Ten pocit je strašný,“ nechápe, ako sa mohla situácia v právnom štáte za päť rokov takto zmeniť. O dvoch Rómoch minulý týždeň už rozhodol sudca Okresného súdu Košice I. Bez hlavného pojednávania, len trestným rozkazom, ich uznal za vinných.

Slogan z protestu z roku 2014 „Dnes Hedviga, zajtra ty?“ je, zdá sa, aktuálny ako nikdy. Chytanie za slovíčka, spochybňovanie zbitia, život v napätí, neustále čakanie, psychika, ktorá trpí. A, samozrejme, sklamanie z toho, ako to u nás funguje. „Tak, ako sa nám pred piatimi rokmi po­mstili za to, že mladí chalani hádzali kamene na policajné auto, teraz sa nám mstia za to, že sme na nich dali trestné oznámenie,“ konštatuje Hudák. Rómovia sú totiž presvedčení, že polícia sa nahnevala, lebo niekoľko dní pred zásahom na ich auto pri obhliadke osady hádzal jeden duševne chorý a jeden mladistvý kamene.

Aj keď udalosť stále máta osadníkov, život beží ďalej. Komunita drží pokope, hoci obyvatelia niekedy majú medzi sebou roz­tržky. Väčšina poškodených stále žije v osade, hoci viacerí skúšali šťastie aj mimo nej. „Leon išiel pracovať do Nemecka s priateľkou, ale vráti sa, a iný chalan zas odišiel žiť do Turne, lebo tam má jeho rodina byt a tu býval v chatrči,“ rozpráva Hudák, keď nás sprevádza osadou Budulová. Jeho sestra, ktorá v čase neslávne známej policajnej akcie pracovala v tunajšom komunitnom centre, tiež odišla. Žije u našich južných susedov.

Aj on prežil dobrodružstvo za hranicami. Na štyri roky mu bolo domovom Maďarsko. „Nechcel som byť na Slovensku, lebo som nevedel spať. Asi trauma. Vidíte to okno? Sem do domu vošli kukláči cez okno,“ spomína svoje dôvody. Napokon sa však vrátil, „chýbali mu svoji“. Ostatní dobití osadníci s médiami rozprávať nechcú. Milan, ktorého miestni volajú Igor, je hovorca všetkých.

Pri murovanej budove komunitného centra vystupujeme v teplý júnový deň. Býva tu vyše 900 ľudí, rátame 86 chatrčí, asi dvadsiatku domčekov a tri polorozpadnuté činžiaky. Pobehuje tu množstvo nahých detí, vo vzduchu cítiť smrad z dvoch veľkých kôp odpadu pred bytovkami. Igor nás odtiaľ vedie preč a usadí nás do svojej obývačky. Je tu čisto a nepríjemný vzduch necítiť. Chváli sa, že o pár dní potečie v osade pitná voda. Pri komunitnom centre nainštalovali vodovod. Priložíte magnetickú kartičku a naberiete do kanistrov. Doteraz vodu púšťali len v istý čas.

Osadníci sa trochu sťažujú na jazykovú bariéru so šéfkou komunitného centra, ktorá nastúpila, odkedy centrum spadá pod mesto. Nevie po maďarsky ani po rómsky. Len po slovensky. Našťastie, asistenti prekladajú. Vážnejšie je však to, že v osade je menej radosti, zhodujú sa ľudia. „Prišli sme o to, čo sme robili najradšej. Spev, tanec, hudba. Už to neexistuje. Teraz, keď oslavujeme v našich malých domčekoch, to už nie je ako predtým. Zvykli sme mať veselice vonku. Dnes odbije 22 hodín a musíme skončiť. Ak nie, príde polícia, upozorní nás. Neoslavujeme ako predtým. Chýba nám to všetkým,“ vysvetľuje Hudák s nostalgiou.

Lepšie ako pred pár rokmi to funguje v škole. Kedysi nemali ani jedného deviataka, dnes sú ich takmer dve desiatky. Nielen z osady na Budulovskej, ale aj z iných ulíc v meste Moldava nad Bodvou chodia deti z rómskej menšiny na jednu školu. Na našu, vravia jej.

V klasickej školskej budove s krásnym nádvorím a udržiavanou záhradou nás na Ulici československej armády víta usmievavá riaditeľka školy Andrea Papp. Triedy práve pred naším príchodom ukončili súťaž v speve. „Nie je pravda, že každý Róm vie dobre spievať,“ smeje sa riaditeľka a hneď volá víťazky z hodiny angličtiny, aby sa predviedli. Spievajú na nádvorí, rómsku pieseň o dievčati, ktoré sa češe zlatým hrebeňom. Spoza plota im do rytmu tlieskajú najmenší žiaci z nultého ročníka.

„Výchovu sme už zvládli. Získali sme si dôveru žiakov aj ich rodičov. Už sem nechodia kričať na učiteľov, hádať sa, rešpektujú nás. Fungujeme spolu veľmi dobre. Ešte chceme pridať v časti vzdelávania,“ vraví Andrea Papp. Škola s vyučovacím jazykom maďarským, ktorej šéfuje tretí rok, má 479 žiakov. Koľko z nich je z majority? - pýtame sa diplomaticky. Počet „bielych“ detí vie presne. Trinásť. „Tu každý Róm žije segregovane. Na jednej adrese mám zapísaných aj 40 žiakov a na niektorých uliciach sú aj horšie bytové podmienky ako v osade,“ vysvetľuje.

Igor Hudák rozpráva po rómsky ako všetci obyvatelia Budulovej. V škole sa naučil po maďarsky a neskôr ho „teta“, Lýdia Šuchová z nadácie Equity, naučila aj po slovensky. Maďarčina je pre tunajších Rómov jazyk, ktorý potrebujú nielen v školstve. Maďarmi sú totiž viac ako Slovákmi.

Riaditeľka však vraví, že len desať percent žiakov, ktorí k nim nastúpia do predškolského nultého ročníka, ovláda maďarčinu. „Hovoria nekodifikovanou rómčinou, nemyslím si, že je to pre nich užitočné. Najdôležitejšie je naučiť sa jazyk školy a potom štátny jazyk. Navyše im pribúda angličtina a nemčina vo vyšších ročníkoch, takže je toho na nich veľa,“ myslí si. „Komunikačná bariéra je to, s čím sa boríme najviac,“ dodáva Andrea Papp. Vie, o čom hovorí, lebo pred tým, ako sa ujala vedenia školy v Moldave, deväť rokov tu učila tých najmenších.

Štandardmi na neštandardných: Samozrejme, jazyk nie je jediný boj, ktorý musia viesť deti z tejto školy. „So štandardmi máme problémy. My nie sme normálna škola, lebo nemáme normálne deti. Čo je norma na Slovensku?“ pýta sa. A vysvetľuje, že testy porovnávajú neporovnateľné. „Naše deti žijú v chatrčiach, kde sú na pár štvorcových metroch desiati. Nemôžu sa vyspať. Naše deti spia na zemi. Keď je zima - jedno dieťa, jeden pes. Nekomunikujú, nemajú ošatenie, základné potreby im chýbajú. Ako môže štát od týchto detí očakávať štandardné testovacie výsledky. To je nenormálne,“ hnevá sa. „My učíme hladné deti,“ pripomína.

Výsledky v testoch škola ešte nemá také, aké by si predstavovala, ale na niečo hrdá môže byť. „Vidíte, je čas obeda, ale žiadny cirkus nepočuť. Neriešime disciplinárne problémy, je pokoj a učíme sa,“ nechá nás riaditeľka s chvíľou ticha. Čo robí moldavská škola, aby sa jej darilo? Zamestnáva dvoch rómskych pedagógov, ktorí ovládajú rómčinu, buduje vzťahy s emotívnymi rodičmi, na druhom stupni zaviedla kamery v triedach, aby sa vyhlo konfliktom.

„Rodičia boli zvyknutí prísť do školy a riešiť tu spory medzi deťmi. Kamerový systém to vyriešil, nič nás už v práci neruší,“ pochvaľuje si. Dnes si môžu dovoliť taký luxus ako kreatívne dielne pre rodičov či otvorené hodiny alebo dni matiek. „Pred pár rokmi sme sa zatvorili a teraz sme sa zas otvorili,“ smeje sa Andrea Papp. S náborom učiteľov do školy problém nemajú. Teší sa z plného stavu. „Budúci rok tu budeme mať prvýkrát aj učiteľa cez program Teach for Slovakia,“ chváli sa.

Tých pár nerómskych žiakov, ktorých rodičia neoblomne chceli zapísať tu, dala škola do triedy s rómskymi podľa prospechu. „Máme dve zmiešané triedy. Funguje to, áno. Medzi deťmi problém nie je. Problém je vonku s majoritou,“ komentuje Andrea Papp. Zároveň trochu prekvapujúco a mimo zaužívaného myslenia špecialistov riaditeľka dodáva: „Pri výučbe som zástancom segregácie. Nemôžeme napredovať a naraz rozvíjať deti z rôznych prostredí. Nie je to na prospech ani jednej skupiny. Učila som zmiešané triedy. Predstavte si, že si vaše dieťa vyberie desiatu. Ale to rómske ju nemá. Ako sa bude cítiť? Ako mu to padne? Odkedy sme segregovaná škola, deti sa tu cítia lepšie,“ uvažuje.

Igor má na inklúziu iný pohľad ako pani riaditeľka. „Keď som chodil na základnú školu pred šestnástimi rokmi, nebolo to rozdelené Róm - Neróm. Boli sme spolu. V jednej lavici sme spolu sedeli. Potom vymysleli rómske triedy a dnes je to už tak, že nerómske deti do našej školy ani nechodia. Deviatakov sme vtedy nemali ani jedáleň. V tom je dnes škola lepšia,“ pozoruje. „Veľmi sa mi to páčilo, myslím, že je vždy prospešné aj motivačné, ak nie sú komunity zavreté a stretávajú sa. Je to chyba, že nie sú spolu. Nemôžu sa teda skamarátiť,“ opisuje svoje skúsenosti. Vzdelávania sa týka aj to najdôležitejšie, čo si pre svojich želá: „Prišiel som na to, že len vtedy si budú nás Rómov aspoň trošku vážiť, keď budeme mať školu.“

Keďže pre všetkých policajtov je akcia v Moldave uzavretá, na stretnutí s Rastislavom Jedinákom aspoň využijeme možnosť zhovárať sa o dnešnej situácii. A tá je podľa okresného riaditeľa lepšia ako pred rokmi. „Vypuklý problém tam nie je,“ hovorí. „Ak porovnám Moldavu s inými obvodmi a v rámci okresu je ich osem, tak bezpečnosť je dobrá a nie je nejaká iná, horšia, špecifická,“ interpretuje pokles v niektorých kolónkach štatistík trestných skutkov, ktoré vedie polícia.

Hovorkyňa polície v Košiciach Lenka Ivanová dodáva, že „políciu telefonicky volali zväčša tam žijúci obyvatelia, ktorí mali medzi sebou spory, najmä po požití alkoholických nápojov, prípadne v nočnom čase, keď rušili nočný pokoj“. Jedinák pôsobil aj na obávanom košickom sídlisku Luník IX a v dobrom spomína na zástupcov polície, ktorých vybrali z rómskeho etnika a fungovali asi pred pätnástimi rokmi. Pred rokom zriadili niečo podobné a nazvali to MOPS (miestna občianska poriadková služba). „Je to dosť podstatná zmena,“ konštatuje a pochvaľuje si ich. Igor Hudák z osady dojem policajta potvrdzuje. „Lepšie s nimi komunikujeme. Máme menší strach. Nechcem ich chváliť, ale čo vravím, je pravda.“

Rastislav Jedinák sa osobne zúčastnil na väčšom konflikte v moldavskej osade iba raz za ­ostatných päť rokov. Išlo o hromadný problém, keď niečo vzrušilo polovicu osady a dve veľké skupiny sa chceli do seba odhodlane pustiť. Vraj mali pripravené aj krompáče. Priestupky proti majetku a občianskemu spolunažívaniu sa vyskytnú, ale nič mimoriadne. Pár lúpeží za rok, konštatuje Jedinák. Rómovia v Moldave majú podľa jeho mienky pred policajtmi rešpekt. O pokojných vzťahoch k tým, ktorí namiesto chránenia a pomáhania pred piatimi rokmi Rómov bili a vystrašili, počujeme radi. Dnešná situácia však asi nezmení to, že pátracia akcia z roku 2013 sa stala symbolom neprimeranosti využitia sily mužov zákona. Pobúrila verejnú mienku, nahnevala vtedajšiu ochrankyňu verejných práv Janu Dubovcovú, vyvolala politické reakcie a hoci polícia pokladá kauzu za minulosť, obete nie. Namiesto toho, aby sa Igor Hudák a jeho piati kamaráti hrabali z biedy, riešia výpovede, predvolania a súdy.

Pochybnosti o zásahu by možno neboli, keby sa používala videotechnika. „Tú policajti pri pátracích akciách používajú len od roku 2015,“ tvrdí Jedinák. Zišla by sa na každom zásahu. Vlani sa konal zásah v obci Zborov a v roku 2015 vo Vrbnici. V oboch prípadoch vraj policajti fyzicky napadli Rómov. Policajné kamerové záznamy, ktoré by dokazovali ich zákonný postup, však chýbali.

Čo zmenili policajti od Moldavy, je aj väčší pozor pri používaní slovíčok. Represívna akcia sa vraj už nikde na papieroch neobjavuje. ­„Išlo o administratívnu chybu. Už to nepíšeme. Teraz musia byť všetky papiere napísané formálne správne. V tomto konkrétnom prípade im vypadlo jedno slovo. Vždy sa písalo o preventívno-represívnej pátracej akcii. Niektorí policajti na to nekladú dôraz. Operatívci chcú chytiť páchateľa a terminológiu trochu zanedbali. Ide len o chytanie za slovo,“ obraňuje kolegov, ktorí zo záznamu o akcii v Moldave vyškrtli slovko represívna a pozabudli na slovo preventívna.

„Chápem, že vás to upúta. Teraz, keď si také prečítam, viem, že to môže byť problém. Človek z civilu sa toho chytá. Ale áno, má to byť čisté, na papieri. Také veci sú na to, aby sa z nich človek poučil. Dnes je to len pátracia akcia,“ vysvetlil. Poučili sa policajti z celej akcie? - pýtame sa. „Hovorím o poučení z toho, že policajné termíny na papieroch musia písať správne,“ objasnil Rastislav Jedinák.

Z obetí vinníci: Ako sa zmenil život rómskej komunity v Moldave nad Bodvou?

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás