Už som doma, - napísala Eva Račická, aby nám avizovala, že sa vrátila z práce a môžeme ju navštíviť. Banálna veta, ktorú ste aj vy v živote napísali mnohokrát. Až neskôr som si uvedomila, ako nezvyčajne a upokojujúco musí znieť táto správa jej autorke. Päťdesiatničke s modrými očami, dlhými vlasmi, na ktorých niet ani stopy po šedinách, a so zvláštnym tvarom pier.

 

Pár rastlín v kvetináči, o ktoré sa vzorne stará, balkón, kde si vypije kávu, čo viac môže chcieť človek, ktorý je po dvoch desaťročiach konečne „doma“. Eva žila  roky v ubytovniach. Byt do vlastného nájmu získala pred dvomi mesiacmi. „Som veľmi šťastná, v poradovníku som čakala štyri roky. Mám posteľ veľkú ako letisko,“ teší sa z „dedičstva“ po predchádzajúcom nájomcovi.

Invalidná dôchodkyňa je novou nájomníčkou mestskej garsónky v Bratislave, teda bytu, ktorý sa nazýva „nájomný“ alebo aj „sociálny“.

Šťastie aj hanba

Eva je jeden zo špecifických prípadov, ktorým mesto byt pridelilo. Možno jej trochu pomohol výtlak z médií. Účinkovala totiž v relácii Katky Brychtovej, cez ktorú na­šla súrodencov, a náš týždenník o jej príbehu písal v roku 2002. Možno si Eva získala komisiu, ktorá byty prideľuje, nebojácnou osobnosťou. Alebo azda označením historicky prvá predajkyňa pouličného časopisu Notabene.

Hovoríme špecifický prípad. Ak už raz strechu nad hlavou stratíte úplne, je málo pravdepodobné, že sa vám ju podarí získať späť. Magistráty nielen v Bratislave, ale aj vo všetkých krajských mestách hovoria, že žiadatelia o nájomné byty majú väčšinou iný profil.

„Najčastejšie ide o osamelé matky s deťmi, o starších ľudí, ktorí prišli z rôznych dôvodov o bývanie, ale aj o ľudí, ktorí bývajú v drahých podnájmoch a už to finančne nezvládajú, či o ľudí, ktorí si nemôžu vlastné bývanie zabezpečiť sami,“ opísala žiadateľov Erika Sagová z trenčianskej radnice.

Kým sa bytu od miest dočkajú, v pomyselnom rade vystoja dieru. V Bratislave je čakacia lehota na pridelenie bytu priemerne sedem rokov! O voľný byt je skoro 550 záujemcov. Ročne ich rozdelia len pár desiatok.

Pes je zakopaný aj v tom, že nájomníci sa často držia získaného bytu zubami-nechtami. Majú síce povinnosť hlásiť zmenu sociálnej situácie, mesto ani mestské časti však nemajú reálne kapacity kontrolovať, či sa už niekto zo šlamastiky dostal a na byt stratil nárok. Magistrát hl. mesta tvrdí, že drvivá väčšina nájomcov si lacné bývanie užíva dlhšie ako desať rokov.

Tí, ktorí sa nakoniec k bytu dostanú, nechcú o svojom osude rozprávať. Sú jednými z mála, ktorí mali šťastie. Ale hovoriť o tom, že nemajú na bývanie a sú odkázaní na sociálny byt? K pocitu šťastia to prináša akúsi hanbu. V našej spoločnosti sa vo všeobecnosti očakáva, že sa o seba každý postará sám.

Keď rodičia ľutujú zadlžené deti

Problém s bývaním však už prerástol cez hlavu všetkým. Sme krajina, kde žije najviac mladých do 35 rokov s rodičmi. Tí, ktorí už opustili pohodlie svojej detskej izby, dávajú na výdavky spojené s vlastným bývaním z výplaty dvakrát viac ako priemerný Európan.

Kým naši starí rodičia na dedinách stavali domy svojpomocne a rodičia za socializmu nejaké tie družstevné byty podostávali, generácia dnešných dvadsiatnikov a tridsiatnikov si berie hypotéky na 30 rokov. A to je reč o tých šťastnejších. Lebo na získanie hypotéky musíte mať nielen trvalý príjem, ale aj kapitál, čo je podľa dnešných pravidiel 20 percent ceny nehnuteľnosti.

Priekupníci so spánkom

Splácať hypotéku dnes vychádza občas lacnejšie ako prenájom. Či máte na krku úver, alebo platíte domácemu, ak vám vypadne príjem, problém je podobne hlboký. Ak vás choroba, nešťastie či „len“ rozvod prinútia predať byt, prípadne vypovedať zmluvu o nájme - nech sa páči riešenie pre chudobných. Ubytovne. Aj tie najlacnejšie a najzanedbanejšie si však za nocľah neváhajú pýtať desať eur, čo vyjde za mesiac až na tri stovky.

„Je to drahé, ale aj tak sú ubytovne v Bratislave preplnené. Ryžujú na tom. Vlani na jar jedna vyhorela, boli v nej ubytovaní siedmi naši predajcovia a dvaja z nich pri požiari zahynuli. Potom bolo takmer nemožné nájsť ubytovanie a to bolo len o jednu ubytovňu v meste menej,“ opisuje peripetie ľudí bez domova a množstva pracujúcich, ktorí do hlavného mesta dochádzajú, Nina Beňová. Je etnologička, bývaním sa zaoberá už 20 rokov a pracuje v združení Proti prúdu.

Ďalšia možnosť, ktorú využívajú mladí pracujúci, je podnájom. Jedna izba vyjde skoro na 300 eur a komfort pre dospelého človeka s plným úväzkom je na úrovni študenta. Inštitút finančnej politiky dáva prácu a bývanie do úzkej súvislosti. Rovnica je jasná - ak máte hypotéku na byt v Košiciach a vidíte otvorenú pozíciu v Banskej Bystrici, prihlášku si zrejme nepošlete. Neistota okolo bývania a tlak na platbu nájmu či splátky úveru dávajú výhodu aj zamestnávateľom: hoci je to v práci zlé, nehodno sa hádať s nadriadeným, lebo si nemôžete dovoliť zostať bez príjmu.

Papalášom veľké byty za facku

Architekt a komunálny politik Boris Hrbáň vidí hlavný dôvod súčasného stavu v bezhlavom výpredaji štátnych, obecných a družstevných bytov ich nájomníkom v 90. rokoch.

„Všeobecné presvedčenie, že každý môže byť či dokonca by mal byť vlastníkom svojho bývania, u nás v priebehu viac ako dvoch desaťročí vytvorilo dojem, že inú alternatívu ako bývanie vo vlastníctve nepotrebujeme,“ komentoval fakt, že len v Bratislave sa za posledné desaťročie rozpredalo skoro 70-tisíc bytov za facku.

Lacné byty získali pritom od mesta aj tí, ktorí práve núdzu netrú. Napríklad bývalý eurokomisár Ján Figeľ. Za niečo vyše 1 600 eur nadobudol byt aj exhovorca prezidenta Kisku Roman Krpelan. Paradoxné je, že kým pre najzraniteľnejších nájomné bývanie skoro neexistuje, pre vysokých policajných či štátnych funkcionárov, ktorí zarábajú tisícky eur mesačne, sa nájdu veľkorysé byty za „padíka“ či „za dvacku“.

Problém v mestách, ťarcha na dedinách

„Zákon prikazoval mestám predať byty všetkým, ktorí o to požiadajú a ktorí spĺňajú nejaké kritériá. Tie však boli priľahko splniteľné a väčšina ľudí o odkúpenie požiadala. Predávali sa za bagateľ. To spôsobilo, že až 91 percent Slovákov býva vo vlastnom,“ komentuje etnologička Nina Beňová. Slovensko nové mestské byty nestavalo. „Kulminovalo to a nová generácia nemá kde bývať,“ hovorí Beňová.

Bytov je málo nielen mestských, ale aj komerčných. No a trh reaguje. Ceny stúpajú. Dohnať zanedbané bude ťažké.

Navyše sa zmenil spôsob života a okrem mladých si môže poťažkať aj staršia generácia žijúca na vidieku. Prácu možno nájsť väčšinou v mestách a dvojgeneračné domy na dedinách často chátrajú. Ak majú mladí možnosť, odchádzajú alebo stavajú a rodičia sa s velikánskou nevzhľadnou nehnuteľnosťou len trápia. Na starej stavbe je totiž stále čo opravovať, náklady na elektrinu, kúrenie či daň za štedré štvorcové metre sa zvyšujú. Na ťarchu je typický veľký slovenský dom ešte viac, keď sa jeho majitelia stanú dôchodcami. Kým „živiť“ dom zvládali ako zamestnaní, z dôchodku im to ledva vychádza. Namiesto sporenia pre vnúčatá a pekných dovoleniek či spokojného času pri záľubách kosia, upratujú, opravujú.

Socialista verzus kapitalista

Nepočínali si politici v socializme s výzvami, ktoré sa týkali potrieb bývať, o kus lepšie ako kapitalisti od roku 1991?

Boris Hrbáň odkazuje, že sa nemáme nechať obalamutiť. „Potreba štátu starať sa o občanov za socializmu súvisela aj s jeho potrebou starať sa do ich života. Problematiku dostupnosti bývania riešili plánovanou hromadnou bytovou výstavbou, ktorej kvalitu dodnes vnímame väčšinou negatívne. Výsledkom bolo na jednej strane z dnešného pohľadu obrovské množstvo nových bytov, na druhej strane ich prideľovanie v poradovníku bez ohľadu na osobné preferencie čakateľov.“

Žiadatelia o mestský byt si ani dnes veľmi vyberať nemôžu. „Po prevrate sme nadobudli presvedčenie, že bytový problém vyrieši trh. Mysleli sme si, že v tejto oblasti už štát alebo komunál nemusia aktívne konať,“ dodáva architekt z úradu primátora Matúša Valla.

Čo mohli urobiť a neurobili

Mimochodom, vedeli ste, že máme inštitúciu výlučne na politiku bývania? Volá sa Štátny fond rozvoja bývania (ŠFRB). Je to úrad, ktorý vedie vždy nominant vybraný ministrom dopravy. To má v rukách Sme rodina cez ministra Andreja Doležaja.

Podobne ako úradu štátnych hmotných rezerv sa mu nevenuje veľká pozornosť. Naposledy sa ŠFRB v médiách premlel preto, že pred voľbami minul 11 miliónov eur na informačný systém.

Terajšia vláda deklaruje v oblasti bývania veľké ambície. Vlajkovou loďou programu je chuť strany Sme rodina postaviť až 25-tisíc bytov ročne. Mnohí odborníci Borisovi Kollárovi už odkázali, že hoci potrebu analyzoval správne, plán je nerealizovateľný. Kollárovci sa doteraz verejnosti pochválili s celkovo nula postavenými bytmi. Hoci nedávno zmenili zákon o ŠFPB, projekt veľkej zmeny zatiaľ nepredstavili. A človek ktorého misiou pôvodne chceli poveriť, Štefan Holý, sa venuje koordinácii legislatívy a na byty akoby pozabudol.

Analytici z rezortu financií tvrdia, že len výstavba nestačí, a navrhujú komplexné riešenia. „Treba zaviesť povinný podiel nájomných bytov s regulovaným nájmom v nových developerských projektoch. Zaviesť príspevky na nájomné bývanie pre pracujúcich. Štátny fond rozvoja bývania by sa mal sústrediť na výstavbu a menej na obnovu. Umožniť primerané zvyšovanie nájmov v bytoch s regulovaným nájmom,“ píše Jozef Kubala a Vladimír Peciar.

Kde zlyháva štát, zachraňujú dobrí ľudia

Ak štát roky neprichádza s riešeniami, spôsoby pomoci vymýšľajú dobrí ľudia. Projekt Proti prúdu napríklad prepája súk­romných prenajímateľov s predajcami Notabene. „Prvý taký byt sme sprostredkovali v roku 2016. Jedna staršia pani sa nám ozvala, že má voľný byt, nepotrebuje na ňom zarobiť a že by nám ho dala pre niekoho na bývanie,“ hovorí o začiatkoch koordinátorka nápadu Nina Beňová.

Väčšinou ide o ľudí, ktorí vlastnia viac bytov. „Možno to znie neuveriteľne, ale takých ľudí so sociálnym cítením sa nájde viac,“ vysvetľuje Nina, keď násobíme otázky o tom, čo sú tí ľudomili zač. Problém takýchto iniciatív je, že môžu pomôcť len pár ľuďom. Nina Beňová vraví, že sa im podarilo získať osem ochotných  „domácich“.

Živý stromček

Osem neznie ako veľké číslo, ale Nina Beňová sa teší, že zabezpečených vlastníkov so sociálnym cítením pribúda. Niekedy sú ľudia peklo, ako hovorí filozof Jean-Paul Sartre, inokedy záchrana. Vo svojej novej garsónke mala Eva Račická, ktorú spomíname v úvode článku, kolaudáciu sedemkrát. Dostala obraz, ktorý ešte nestihla zavesiť, aj kvety. Jeden dokonca od námestníčky primátora Bratislavy. „Ona vyšla z ulity a bola som veľmi prekvapená, že pozvanie na návštevu u mňa prijala,“ hovorí.

FOTO, kde bývajú starousadlíci v GALÉRII

Čo by si do svojho nového domova ešte priala? „Nič, všetko mám. Retro nábytok som dostala od sesternice, ten je v móde, všetko potrebné tu bolo. Čo kúpim, sú len pomaranče, klinčeky, navarím červené víno, nech mi rozvoniava celý byt,“ opisuje svoju predstavu pohody. A tento rok si zadováži živý stromček. Na ubytovniach mala len umelý a malý. Tieto Vianoce si rozvonia ihličím vo svojom.

Mohlo by vás zaujímať: