Na úvod si priznajme surový fakt. Človek je zväčša tvor mäsožravý a mnohé procesy v živej prírode si po tisícročia nekompromisne prispôsobuje svojim potrebám. S príchodom masovej produkcie potravín sa tak často stretávame s javmi, ktoré citlivejšie povahy ťažko znášajú. Pohľad na kurčatá zavesené za nohy na pásových dopravníkoch, ktorým mechanické nože sekajú hlavy, či dobytok čakajúci v dlhých radoch na porážku dokáže rozhodiť aj tvrdých chlapov.
Žiaľ, život jatočných zvierat býva smutný a krátky, no ľudstvo zatiaľ nenašlo spôsob, ako inak zásobiť trhy a nasýtiť hladné davy. Kapry sú na tom v slovenských podmienkach ešte relatívne dobre. Zatiaľ čo napríklad brojlery sa so životom nútene lúčia už po pár týždňoch a ošípané po mesiacoch, ony trávia tri-štyri roky vo svojom prirodzenom prostredí, kde im viac stresov spôsobujú vtáčie predátory než človek. Je preto prekvapivé, že sa aktivisti zamerali práve na ne. Presnejšie, broja proti stáročnej tradícii predaja živých rýb, hoci dnes už aj v predvianočnom období mieri do vaní zákazníkov len malé percento z nich. Väčšinu usmrtia predajcovia ukrytí za plentou tesne predtým, než si ich kupujúci uložia do igelitiek.
Ťažké začiatky
Agrofarma v prírodnom prostredí na kraji Trnavy je plná života. Kŕdeľ husí pri veľkej vodnej ploche o sebe dáva hlasno vedieť, po dvore sa preháňajú sliepky a kačice, miestami sa ozve kikiríkanie kohúta či štekot psa. Do toho sa miešajú pokriky robotníkov, hluk techniky i hlasná vrava zákazníkov, ktorí prišli na nákup rýb. Každý deň sa ich tu vraj premelie päťdesiat i sto a s blížiacimi sa sviatkami ich bude len pribúdať. Skupina chlapov v montérkach vlečie veľkú kyslíkovú fľašu k zásobníku na krytej korbe nákladného vozidla. V jeho útrobách sa ukrývajú zariadenia merajúce hladinu a prietok kyslíka. „V minulosti sa ryby prevážali na vozoch v drevených sudoch. Niektoré vydržali, iné nie. Dnes vďaka moderným technológiám bez problémov zvládnu aj dvanásťhodinový transport,“ hovorí nám majiteľ farmy Fero Porkert.
K tejto práci sa dostal cez svojho svokra a keď pred vyše dvadsiatimi rokmi chovnú stanicu prevzal, ekonomika bola v červených číslach. „Robili sme od skorého rána do neskorej noci, aby sme ju zachránili,“ spomína na hektické obdobie. Podarilo sa, dokonca sa začali rozširovať a nakupovať ďalšie rybníky. Dnes majú na západnom a strednom Slovensku zhruba tristo hektárov vodných plôch a rukami zamestnancov prejde vyše tristo ton rýb ročne. Prím hrajú kapry. Nielen pred Vianocami.
Predátory a aktivisti
Prechádzame rozsiahlym areálom vybudovaným ešte v šesťdesiatych rokoch. Na viacerých miestach máme pocit, akoby sa zastavil čas. Budovy a hlavne ich interiéry svoj vzhľad takmer nezmenili. Investuje sa hlavne do techniky. Tá musí spĺňať štandardy.
„Fungujeme prakticky bez štátnej podpory, o eurofondoch môžeme len snívať,“ vysvetľuje Fero, prečo vizuál zatiaľ musí počkať. No peniaze nie sú jediný problém. „Okolie našich rybníkov bolo vyhlásené za vtáčie územie a zaradené do štvrtého stupňa ochrany, čo nám v mnohých smeroch zväzuje ruky. Nikoho nezaujíma, že chránené dravce vo veľkom útočia na ryby a spôsobujú im vážne zranenia, že ak chceme spĺňať požiadavky ochranárov, údržba vodných stavieb je niekedy problematická až nemožná.“
Veterinárne kontroly majú na pravidelnej báze, neraz im musia vzorky voziť na vlastné náklady stovky kilometrov, pasujú sa so zvýšenými cenami energií, pohonných látok či krmív. „Akoby to nestačilo, aktivisti rozbehli svoju kampaň tak intenzívne, že nám volajú vystrašení zákazníci, či si u nás vôbec môžu nejakú rybu kúpiť,“ prehodí znechutene majiteľ agrofarmy.
Čerstvosť a kvalita
Zastavíme sa pri nádržiach plných rýb určených na vianočný trh. „Tu strávia štyri týždne v okysličovanej, permanentne menenej vode,“ vysvetľuje Fero a začne rozoberať na drobné tvrdenia aktivistov, podľa ktorých v tomto období kapry podstupujú opakované dusenie, bolestivé dotyky, týždne hladujú, sú v strese a na telách majú neošetrené zranenia (viac v rozhovore na nasledujúcej strane). „O týraní nemôže byť reč. V rybníkoch to ani nejde. Ak by nemali dostatok priestoru, nedosiahli by potrebné rozmery, rovnako nemôžeme riskovať nedostatok kyslíka pri prevozoch. Ak sa ryby len raz pridusia, celá obsádka začne kapať. Je v našom záujme, aby netrpeli a boli v poriadku. Akokoľvek poškodené sú u nás nepredajné. Mnohí kupujúci ich dôsledne kontrolujú, zisťujú, ako sa s nimi zaobchádza, v akom prostredí žijú.“ Dodá, že v minulosti si z tejto lokality dala voziť kapry aj Mária Terézia a dnes sú pre nich najsilnejším indikátorom kvality a čerstvosti zákazníci s histamínovou intoleranciou, ktorí znesú len ľahkú a zdravú stravu.
Plné sklady?
Práve čerstvosť je jednou z najväčších predností rybnikárstva, a preto chovateľom záleží na „živom predaji“. Ľudia tak majú istotu, že ryba nestála týždne i mesiace v chladiarenskom boxe. Či si ju počas predaja nechajú zabiť, alebo tak spravia doma v kuchyni, je v tomto kontexte nepodstatné. „Pravda je, že ledva päť percent si od nás odnesie živú rybu. Hlavne Vietnamci, ktorí by mrazenú nikdy nekúpili.“
V rozhovore sa dostaneme aj k podvodným praktikám, priekupníkom, ktorí skupujú čokoľvek, berú „tovar“ od pytliakov, prípadne ryby rozmrazujú a predávajú ako čerstvé. „V týchto prípadoch naozaj neviete, či si pomáhate, alebo škodíte,“ hovorí majiteľ farmy. „Navyše, dravec ulovený v našich riekach býva plný ťažkých kovov, plastov. V rybníkoch nič také nie je.“
Fero Porkert je z reakcie reťazcov prekvapený. Tvrdí, že v minulosti chovateľov lákali na svoje pozemky, pretože zákazníci potom prišli aj k nim. „Stávalo sa, že nám povedali, aby sme predávali lacnejšie a oni rozdiel doplatili. Zrejme majú teraz inú filozofiu a potrebujú predať zmrazené zásoby z dovozu,“ dedukuje.
Podľa príručky
V trochu drsnejšom prostredí bohatšom na lososovité ryby už tridsať rokov podniká Milan Mazáň. Farmu má v Krpeľanoch na Turci a v rámci rodiny patrí k druhej generácii rybárov. Ako hovorí, aj toto odvetvie dopláca na krízu, preto ho hnevá emotívna kampaň, ktorá podľa neho škodí chovateľom aj zákazníkom. „Dialo sa to už v minulosti. Vtedy sa aktivisti pokúšali presvedčiť zákonodarcov. Nevyšlo to, a tak teraz pôsobia na city verejnosti. Manipulatívne texty dopĺňajú účelovo zostrihanými videami a fotografiami, ktoré s našou prácou nemajú nič spoločné. Nebránime sa diskusii, hľadaniu kompromisov, ale jednostranné až dezinformačné argumenty, bez faktov od odborníkov odmietame.“
Ako pokračuje, Slovensko má jednu z najprísnejších veterinárnych legislatív v rámci Európy a všetko je ošetrené predpismi. Nielen chov, počas ktorého nesmú byť použité antibiotiká či vakcíny, ale tiež spôsob usmrtenia.
Ponúknite alternatívu
Milan Mazáň nesúhlasí s tým, aby sa zákazníkom bránilo v nákupe živej ryby. „Mám asi 80-ročného klienta, ktorý ku mne rok čo rok príde s rovnakým hrncom prikrytým tou istou látkou utkanou na krosnách. Doma dá kapra na pár dní do suda, kde sa z neho tešia pravnúčatá. Môžem mu povedať, že mu ho nepredám?“
Ďalším dôvodom je, že chovatelia na Slovensku nemajú veľa možností, ako prípadnú dieru na trhu zaplátať. „Po skončení vojny a obnove rybničných hospodárstiev došlo k zvýšeniu ich produkcie,“ vracia sa do minulosti. „Tak sme mali zdravú potravinu, zamestnanosť a rybníky prispeli ku krajinotvorbe. Vtedy si prakticky každý vedel rybu spracovať doma. Dnes to za nich zväčša robia predajcovia. Potiaľ je to v poriadku. Ak by sme však mali celú produkciu spracovávať v baliarňach a distribuovať, minimálne v prípade kaprov, po ktorých je enormný dopyt v konkrétnom období, nezvládli by sme to. Nemáme na to kapacity. Ak teda niekto chce regulovať predaj živých rýb, nech ponúkne alternatívu.“
Mesiace umierania?
„Kapor je v zimnom období v akomsi polospánku a celá jeho fyziologická aktivita je utlmená. Podobne ako u medveďov,“ spochybňuje prezident Združenia chovateľov rýb Michal Madžunkov informácie ochranárov. „V tomto období prakticky nežerie a jeho vnemy klesajú na minimum. Aj v prirodzenom prostredí sa v húfe usadí na dno a skoro nehybne využíva tukové zásoby vytvorené počas jesene. Takže reči o týraní a hladovaní na farmách sú nezmyselné. To, čo tvrdia aktivisti, by platilo v lete, keď má voda 25 stupňov, kapor funguje na plný metabolizmus, potrebuje dostatok kyslíka a potravy.“
Myslí si, že hlavne mladá generácia nemá dostatočný kontakt s hospodárskymi zvieratami a pomaly očakávajú, že mlieko či mäso sa budú vyrábať vo fabrikách. Preto na ňu podobné kampane zaberajú. „Vianoce pre mňa od detstva znamenali nákup kapra z kadí pred Jednotou. Vždy som sa tešil, že ho budeme mať pár dní vo vani,“ zaspomína si s tým, že chvíle „s kamarátom“ v kúpeľni ho viedli k štúdiu rybárstva. Po strednej zamieril na poľnohospodársku univerzitu, neskôr si spravil doktorát z parazitológie rýb. „Pätnásť rokov som sa o týchto zvieratách učil a niečo o nich viem. Preto by ma zaujímalo, z akých vedeckých prameňov aktivisti vychádzajú a aké odborné vzdelanie majú.“ Aj on poukazuje na chránených obyvateľov vtáčích území, ktoré dokážu narobiť veľa škody. „Hlavne kormorány a volavky spôsobujú rybám ťažké zranenia, s ktorými zomierajú aj niekoľko mesiacov. Neraz zlikvidujú celé obsádky v revíroch. A my ideme riešiť, či si človek dá kapra na deň-dva doma do vody?“
FOTO V GALÉRII ►►►
Neradostná vízia
Akvakultúra na Slovensku je podľa neho malá a zápasí s množstvom problémov. „Tridsať rokov u nás rybnikárstvo upadá, eurofondy sa prakticky nedajú čerpať, nie sú peniaze na rekonštrukcie objektov a mnohí žijú len z toho, čo zostalo po komunistoch,“ sumarizuje. Obáva sa, že aktivity dobrovoľníckych združení môžu byť likvidačné. „Máme tu čerstvú potravinu plnú bielkovín, bez antibiotík, vakcín či chémie a niekto sa snaží konzumentov presvedčiť, aby radšej kupovali mrazené produkty aj z tretích krajín, o ktorých dokopy nič nevie? To nie je normálne.“ Michal Madžunkov je rozhodnutý vyraziť do protiútoku. Rozbehnúť osvetu, dezinformácie vyvracať vedecky podloženými faktmi. „Ak totiž rýchlokvasení odborníci dosiahnu svoje, celý sektor sa nám môže začať rozpadávať. Potom sa z rybníkov veľmi rýchlo stanú močiare, od ktorých uletia aj tie prísne chránené vtáky. Pretože už tu nebudú ani ryby, ktoré by mohli loviť.“
