Už predtým vraj boli na konci sveta. Teraz, keď im pandémia koronavírusu zatvorila dva ťažko vybojované mosty do Maďarska, je to ešte horšie. Stovky obyvateľov tohto chudobného regiónu pracuje na maďarskej strane. Mnohí pre zatvorené hranice o prácu prišli alebo sa to snažia riešiť péenkami.

„Do mesta Szécsény to bolo cez most v Peťove pár kilometrov. Mohli dochádzať aj na bicykli. Teraz by museli chodiť päťdesiatkilometrovou obchádzkou. Najbližší hraničný priechod je otvorený na moste v Slovenských Ďarmotách. Nefungujú však dopravné spojenia a dochádzať takú vzdialenosť autom sa ľuďom neoplatí,“ vysvetľuje starosta Kováčoviec Jozef Filip. Zatvorenie hraníc pre pandémiu pretrhlo úzke kontakty medzi ľuďmi z pohraničia.

Ipeľské mosty

Ipeľ je tu miestami taký úzky, že by sa dal aj prebrodiť. Mosty a každodenné kontakty ľudí zo slovenskej a z maďarskej strany hranice tu boli dlho samozrejmé. Ešte za Rakúsko-Uhorska sme patrili do jedného štátu. Ľudia majú svojich predkov pochovaných na cintorínoch na oboch stranách.

Koncom 2. svetovej vojny však ipeľské mosty vyhodili do vzduchu ustupujúci Nemci. Červená armáda niektoré provizórne obnovila. „No potom úrady hranicu zatvorili a mosty išli preč. Pretrhlo to vzťahy medzi ľuďmi. Takmer na sedemdesiat rokov sme stratili spojenie s Maďarskom,“hovorí Jozef Filip.

V januári 2003 sa vybral navštíviť starostov na maďarskú stranu, aby s nimi hovoril o obnovení mostov. So skupinou rovnako zmýšľajúcich ľudí hľadali rôzne spôsoby, ako mosty postaviť. Dokonca vybavili mostné dielce zo štátnych hmotných rezerv. No bol to neuveriteľne dlhý a komplikovaný proces. Vtedy ešte časť politickej garnitúry verila, že po tých mostoch by nás mohli anektovať Maďari. Nakoniec vznikla medzištátna dohoda o vybudovaní siedmich mostov. Neskôr ich zredukovali na dva. Koncom roka 2011 a začiatkom roka 2012 konečne mosty v Peťove a Rároši opäť spojili rozdelených ľudí.

REKLAMÁCIA Paľo priviezol na hranicu auto, naspäť domov pôjde na bicykli.
REKLAMÁCIA Paľo priviezol na hranicu auto, naspäť domov pôjde na bicykli.
Zdroj: JANA ČAVOJSKÁ

Donkichotský boj

„Tomuto zapadnutému regiónu to veľmi pomohlo. Už sme neboli koniec sveta. Stali sme sa bránou do iného štátu. Ožilo to tu. Obyvatelia si našli rôzne kontakty a prácu na druhej strane. Hoci aj tam je to jedna z chudobnejších častí
Maďarska, predsa je tam viac pracovných príležitostí,“rozpráva Jozef Filip.

Kontakty tu neboli iba pracovné. „Napríklad si medzi sebou pomáhali poľnohospodári z opačných strán hranice. Jeden kúpil traktor, druhý balíkovač na slamu a navzájom si ich požičiavali. Na maďarskej strane sú dobré výkupné ceny tekvíc. Lisujú tam z jadierok tekvicový olej. Tak naši poľnohospodári pestovali tekvice a predávali ich do Maďarska. Tento rok ich však nezasadili. Nevedeli, čo bude.“ Obec zo Szécsénya vozila aj obedy pre seniorov, bolo to bližšie, ako objednávať ich vo Veľkom Krtíši.

V Kováčovciach žije 350 ľudí. Mnohí, hlavne mladí, sa sťahujú preč. Pre nedostatok pracovných príležitostí. Fungujú tu stajne a jazdecký oddiel. Šesť rodín, ktoré vychoval, sa už odsťahovalo do Rakúska. Pracujú tam pri koňoch a so základným vzdelaním zarobia peniaze, o akých sa im v Kováčovciach ani nesnívalo. Vždy prvý júnový víkend tu organizujú medzinárodné jazdecké preteky. Prichádzajú jazdci z Maďarska, Rakúska aj Poľska. V roku 2010 museli preteky zrušiť pre povodne. A pre pandémiu nebudú ani tento rok.

Stovky ľudí z brehu Ipľa pracujú na maďarskej strane. Hoci majú pár kilometrov od domu mosty, ktorými by mohli jednoducho prejsť na druhú stranu, tie sú momentálne uzavreté betónovými zábranami. Ľudia opäť hľadajú spôsoby, ako túto situáciu prežiť a vydržať. „Niekedy sa cítime ako Don Qui­jote, bojujúci s veternými mlynmi,“ konštatuje Jozef Filip.

VIAC FOTO zo štátnych hraníc nájdete v GALÉRII >>

Strážkyňa

Keď sa mladá výtvarníčka Renáta Pintérová vracala domov do Štúrova, s rodinou mala už zaužívaný rituál prejsť sa po Moste Márie Valérie ponad Dunaj do Ostrihomu. Ani to nebrali ako zahraničie. V ostrihomských kaviarňach sa stretávali mladí umelci z oboch strán hranice.

Budapešť je od Štúrova hodinu cesty, Renáta tam stážovala v galérii. Teraz je - úplne netypicky - na rezidenčnom pobyte v meste, v ktorom žije. Kultúrne združenie Štúrova a okolia už roky organizuje rezidencie pre zahraničných umelcov. Na niekoľko mesiacov dostávajú funkciu „strážcu Mosta Márie Valérie“ a ubytovanie pár krokov od Dunaja, aby vytvorili umelecké dielo zamerané na komunikáciu, premostenie a približovanie ľudí.

Štúrovo je mesto, kde most na druhú stranu rieky päťdesiat rokov nemali. Renáta je štyridsiata deviata strážkyňa mosta a zároveň prvá Štúrovčanka. Umelkyňa z Taiwanu nemohla pre pandémiu pricestovať a Jurajovi Himmlerovi, predsedovi Kultúrneho združenia Štúrova a okolia, by bolo ľúto, keby most nikto nestrážil.

Pandémia odstrihla Štúrovčanov, zamestnaných v priemyselných parkoch Ostrihomu a okolia, od práce a niektorých aj od rodiny či partnera, ak mali trvalý pobyt na opačnej strane hranice. No kým situácia pendlerov sa vyriešila a môžu chodiť na druhú stranu, ostatní stále nesmú.

HRANICA Zo slovenskej strany tabuľa s upozornením, že hranica prechádza stredom riečky, chýba.
HRANICA Zo slovenskej strany tabuľa s upozornením, že hranica prechádza stredom riečky, chýba.
Zdroj: JANA ČAVOJSKÁ

Spievanie cez Dunaj

S Jurajom Himmlerom sedíme na terase kaviarne, ktorú vlastnia dve Maďarky. Vďaka mostu a schengenu tu hranica celé roky akoby nebola. Vrátila sa až teraz. „Ja som chodil každý týždeň do Maďarska po noviny. Alebo za kultúrou do Budapešti. Ľudia cestovali aj za nákupmi. V období, keď bolo na Slovensku výhodnejšie daňové zaťaženie, si tu veľa Maďarov založilo firmu. Slováci zas kupujú domy v Maďarsku. Ale veríme, že opäť prídu dobré časy,“ hovorí Juraj Himmler.

Pamätá si aj obdobie komunizmu, keď slovenský a maďarský breh spájala kompa a československí občania potrebovali na prechod hranice pas, colné vyhlásenie a kolok v hodnote dvadsaťpäť korún. „Nemohli sme chodiť, ako sa nám zachcelo, bolo to limitované na niekoľko návštev ročne. Spomínam si na šikanovanie zo strany colníkov. Bežne brali ľuďom z nakúpených vecí.“

Ešte predtým, po vojne, keď nebola ani len kompa, si ľudia z protiľahlých brehov Dunaja vraj vymieňali správy tak, že večer na brehu spievali alebo hovorili. Voda vraj ich slová dobre niesla. Priatelia či príbuzní na druhej strane ich počuli a mohli odpovedať. Juraj Himmler s kolegami to vyskúšali. Veľmi to vraj nefunguje. „Ale ako legenda je to pekné. Zmyslom toho celého je, že ľudia si vedia nájsť spôsob na výmenu správ v akýchkoľvek podmienkach.“

Prvý júlový víkend organizuje kultúrne združenie už roky umelecké predstavenie Aquafón, inšpirované týmto spievaním cez Dunaj. Umelec - striedajú sa slovenskí a maďarskí umelci - napíše text, dialóg. O šiestej večer ho prednášajú dvaja umelci, jeden zo slovenskej a druhý z maďarskej strany rieky. Sprevádza ich hudobná improvizácia muzikantov zo Švajčiarska. Pre zatvorené hranice však Aquafón toto leto nebude.

VIAC FOTO zo štátnych hraníc nájdete v GALÉRII >>

Problémy pendlovania

Do maďarského pohraničia neďaleko Bratislavy vyhnali mnohých Slovákov nehorázne ceny nehnuteľností v hlavnom meste. Ani sa im nesnívalo o situácii, ktorá by ich od Slovenska mohla oddeliť, veď autom alebo verejnou dopravou sa dostali do Bratislavy za pár minút. Ľubicu Ondekovú pandémia zastihla v komplikovanej situácii. Je už rok a pol na péenke a pre svoj zdravotný stav potrebuje často navštevovať lekárov. Predtým pracovala aj platila odvody na Slovensku. Teraz sa na vyšetrenia bez neustáleho žiadania o výnimky na ministerstve zdravotníctva nedostane.    „Vypýtate si potvrdenie od lekára o tom, že k nemu idete, vyplníte formulár aspoň 48 hodín pred termínom u lekára a čakáte, či vám výnimku udelia alebo nie,“ vysvetľuje systém.

Manžel Ľubice Ondekovej síce prácu na Slovensku má, je to však ďalej ako tridsať kilometrov od hranice. Takže „pendlerská“ výnimka sa naňho nevzťahuje. Ľubica Ondeková je zas v procese vybavovania invalidného dôchodku. Zatiaľ nedostáva ani cent. No účty platiť musia. „Ľudia to pociťujú ako diskrimináciu. Bývame v tej istej Rajke ako pendleri. Pre Slovákov nepredstavujeme väčšie riziko ako oni. No kým ich situácia sa vyriešila, na nás ostatných sa zabudlo,“hovorí Ľubica Ondeková.

A tých ostatných je dosť. Napríklad ľudia ako jej manžel, ktorí nemôžu dochádzať do práce. Mnohí o ňu už prišli. Novú prácu si nemôžu hľadať, cesta na pracovný pohovor nie je dôvod na udelenie výnimky prekročiť hranicu. Ani žena na materskej nie je pendler. Ani dôchodcovia. Tí, ktorí si po dôchodky chodili na poštu, sa k nim cez zatvorené hranice nemôžu dostať. Ak Slovensko nakoniec otvorí školy, rodičia budú mať ďalší problém - ako deti do školy odviezť.

„Keď vidíte správy o druhej a tretej fáze uvoľňovania ekonomiky a dokonca o dovolenkách, a chorý človek musí žiadať o výnimku, aby ho pustili k lekárovi, je to zvrátené,“myslí si Ľubica Ondeková.

Štátnice hranice
Štátnice hranice
Zdroj: JANA ČAVOJSKÁ

Nenávidené slovo

„Vieme si zabezpečiť všetko tu, okrem stretnutia s rodinou. Myslím si však, že ak majú ľudia na Slovensku sociálne poistenie a sociálne dávky alebo dôchodky im vyplácajú na pošte, mali by pre nich platiť výnimky na vstup,“ hovorí Michaela, ktorá býva v Kittsee.

Rakúska dedinka doslova pár krokov od Bratislavy. Pressburger Strasse sa dotýka petržalskej Kopčianskej. Vraj si tam toľkí ľudia dávali doručovať tovar kuriérom, až to policajti zatrhli. Oficiálne tam totiž hraničný priechod teraz nie je. Na priechode v Bergu je to vraj ako kedy. Podľa toho, na koho natrafíte. Niekedy vám dovolia podať si veci, lieky, nákup, inokedy nie. Fyzický kontakt je, samozrejme, vylúčený.

Michaela s manželom v Rakúsku aj pracujú. Na Slovensko sa teda vôbec nedostanú. Väčšinu vecí pre nich vybaví ochotný sused - pendler. „Iba doporučené listy si nemám ako vybrať. Mám totiž aj adresu na Slovensku,“ hovorí Michaela. „Nedokážeme vybaviť reklamáciu na stavbe domu, ktorú realizuje slovenská firma. Je viac ako tridsať kilometrov od hraníc, tak sem teraz jej ľudia nemôžu prísť a dať to do poriadku. Ale rozhodli sme sa tu bývať dobrovoľne a musíme tieto obmedzenia strpieť, keď­že predstavitelia jednotlivých štátov tvrdia, že sú v rámci zákonných možností.“

VIAC FOTO zo štátnych hraníc nájdete v GALÉRII >>

Rakúska strana má podľa nej situáciu vyriešenú lepšie. Kto má rakúske zdravotné poistenie, pustia ho k lekárovi, aj ak býva na Slovensku. Umožňujú dokonca návštevu rodinného príslušníka na výnimku. Karanténu majú domácu. „Jedna pani bude o pár dní rodiť. Jej mamu sem rakúske úrady pustili, aby jej zatiaľ strážila dieťa. Problém bude, keď bude chcieť ísť naspäť. Na Slovensku bude musieť absolvovať štátnu karanténu.“

Katarína býva v Marcheggu. Je realitná maklérka so živnosťou registrovanou na Slovensku. Kým predtým jej cesta vlakom do Devínskej Novej Vsi trvala sedem minút, dnes musí absolvovať do Bratislavy štyridsať minút autom. „Pendler sa stal nenávideným slovom. Na hraniciach sú kontroly, betónové zátarasy. Musíme mať kopu papierov. Prvýkrát som sa až triasla na celom tele. Vrátilo ma to do čias, keď sme boli odrezaní od Európy. Ale policajti a vojaci sú vždy extrémne milí. Nezažila som tam nervozitu.“

Katarína sa teší, že nestratila prácu ako niektorí Slováci, ktorých pozná. Kto nemohol dochádzať, lebo nespĺňa podmienku miesta výkonu práce do tridsať kilometrov, prišiel o ňu. Pozná aj sedemdesiatročnú paniu, Slovenku, ktorá
zostala v Rakúsku odlúčená od rodiny. Zatvorená hranica sa dotkla každého.

PAMÄTNÍK Pomník Červenej armáde a bošácke kopanice na hraniciach s Českom.
PAMÄTNÍK Pomník Červenej armáde a bošácke kopanice na hraniciach s Českom.
Zdroj: JANA ČAVOJSKÁ

S bratmi Čechmi

S Čechmi sme boli dlho jedna krajina, potom sme sa rozdelili a vybudovali hranicu, ktorá sa po vstupe do schengenu opäť rozplynula. Tá pôvodná z 90. rokov vtedy preťala dediny a rozdelila susedov. Najvýraznejšie si to pamätajú v osade Sidónia pri Hornom Srní. Hranicou sa mala stať riečka Vlárka, ktorá tiekla stredom osady. Od Česka s obecným úradom, obchodom a krčmou oddelila deväť domov. V roku 1997 dospeli dva nové štáty k dohode. Hranica sa posunie tak, že Sidónia bude komplet česká. A za to dostane Slovensko osadu U Sabotů. V Sidónii boli spokojní. V osade U Sabotů, ktorú neskôr premenovali na Šance, to tretina ľudí brala ako zradu. Odsťahovali sa. Nové domy si postavili v dedinkách za hranicou.

Dnes strážia hraničný priechod medzi Horným Srním a Brumlovom-Bylnicou policajti a vojaci. Medzi svoje stanovištia pustili Frantu. Prišiel sem z českej strany po auto. Doviezol ho Slovák Paľo z Nemšovej. Priviezol si aj bicykel, aby sa mal ako vrátiť domov. Auto má problémy s prevodovkou, ktorá je ešte v záruke, a opraviť ju majú v Ostrave. Chlapi sa dohodli, že budúci víkend si na hranici presne takto auto zase „podajú“.

Aj na hranici medzi slovenským Klokočovom a českou Bílou zažijem stretnutie. Tentoraz rodinné. Slávka s Martinom žijú vo Frýdku-Místku. Čoskoro sa im narodí dieťa a Martinovi rodičia im priviezli detskú postieľku. Martinov otec vo Frýdku-Místku tiež pracuje a nemôže sa tam dostať. Jednu karanténu na Slovensku si už po návrate z práce odkrútil. Rodina sa teší, že sa môžu stretnúť  spoň takto. Prvýkrát to skúšali pred týždňom, no po desiatich minútach sa spustil taký lejak, že sa museli rozlúčiť.

A do tretice trojhraničie. Slovenské Čierne, česká Hrčava a poľská Jaworzynka sú na mieste, kde sa stretávajú tri hranice. Z každej strany je to pekná prechádzka a ľudia to za normálnej situácie využívajú. Zájsť si poopekať na trojhraničie s upravenými ohniskami a prístreškami, potom na kávičku z pražiarničky v Hrčave, prípadne pozrieť drevený kostol a prejsť sa popri farmách aj na poľskú stranu, na vyhliadku. Teraz radšej opatrne. Aby ste zo slovenskej strany hranicu náhodou neprekročili. Na kopci totiž hliadkujú poľskí vojaci.

Rozhľadňu Veľký Lopeník na rovnomennom kopci nad Novou Bošácou v Bielych Karpatoch nazývajú symbolom priateľstva Slovákov a Čechov. Z bošáckych kopaníc na ňu vedie príjemný, trochu stúpajúci turistický chodník. Vyšla som tam počas krásneho slnečného víkendového dňa. Tu hore neexistovala pandémia koronavírusu, rúška, sociálny odstup ani uzavretá hranica. Slováci a Česi sedeli vedľa seba, debatovali, ak si niekto z českej strany chcel opiecť špekáčiky, nevadilo, že použil ohnisko na slovenskej strane. Aj tak nebolo nikoho, kto by to skontroloval. Na Veľkom Lopeníku fungovalo všetko po starom.

VIAC FOTO zo štátnych hraníc nájdete v GALÉRII >>