Posledné, na čo si pamätá, je, že jej do rúk podali chlieb. Vuhledar bol pod ostreľovaním. Nefungovala tam už poliklinika, pošta, nepracovali hasiči ani policajti. Všetky obchody boli zatvorené. V ten deň však ľuďom priviezli chlieb. „Išla som poň, čakala som, prišiel na mňa rad. A vtedy sa to stalo.“

Pani Irina sa prebrala na zemi s bolesťou v oboch nohách. Naložili ju do autobusu. Niekto jej podviazal rany. Spolu s ňou tam ležala ďalšia žena, ktorú raketa zranila. Dobrovoľníci ich viezli do rajónnej nemocnice v Kurachove. „Ja som došla živá. Druhá žena cestou zomrela.“

Bomba na polikliniku

S Irinou sa stretávam pred Špecializovanou nemocnicou pre ortopedickú protetiku v Bratislave. V tvári má už trochu radosti a nádeje. Prišla si sem po protézu, ktorá jej veľmi uľahčí život. Ľavú nohu jej totiž museli v Kurachove amputovať. Také ťažké boli zranenia. Vďaka protéze za peniaze vyzbierané od Slovákov sa opäť môže postaviť v úvodzovkách na nohy.

 

Pred vojnou žila Irina vo Vuh­ledare, pracovala ako predavačka v obchodíku s orieškami, so sušeným ovocím a sladkosťami. Manžel jej pred dvomi rokmi zomrel, dospelý syn býval s ňou a dcéra s rodinou žila v Donecku, vzdialenom šesťdesiat kilometrov. Hoci ich v roku 2014 rozdelila hranica samozvanej Doneckej ľudovej republiky a pre boje počúvali aj vo Vuhledare zvuky vojny, žili dobre a boje sa ich priamo nedotkli. „Vojna sa u nás začala 26. februára tohto roku,“ rozpráva Irina. „Vtedy nás prvýkrát Rusi začali bombardovať. Prvá bomba spadla na polikliniku. Zabila štyroch ľudí. A dodnes len bombardujú, bombardujú, bombardujú. Keď volám so susedmi, hovoria, že z mesta už nič nezostalo.“

V prvých týždňoch vojny neuvažovala Irina o odchode. Kam by šla? Nepoznala nikoho, kto by ju aj so synom prichýlil. Jedenásteho marca vypli vodu, vo Vuhledare nie je ani elektrina a plyn. Medzitým, čo Irina ležala v nemocniciach, ostreľovanie zničilo aj jej byt. Dedinu kúsok od mesta, kde bol dom po svokrovcoch, zas obsadili Rusi. Irina prišla úplne o všetko a nemá sa kam vrátiť.

Odkázaná na posteľ

Šiesteho apríla v Kurachove Irinu operovali ešte civilní lekári. Na druhý deň sa nemocnica zmenila na vojenskú. O pár dní neskôr lekár Irine povedal, že ju posielajú do Dnipra, lebo táto nemocnica už bude iba pre vojakov. Previezli s ňou ďalších siedmich civilných pacientov. „Keď som tam prišla, lekár povedal, že ma tam budú rehabilitovať a urobia mi protézu. Ale potom začali privážať veľa ranených z frontu. Všetkých pacientov schopných prevozu poslali do Čerkasova. Tam hovorili, že nevedia, čo so mnou robiť, kam ma dať. Obväzy mi medzitým zložili, rany sa mi zahojili, no nikto nevedel, čo ďalej.“

Raz sa tam objavili dobrovoľníci z Izraela a ponúkli Irine rehabilitáciu a protézu vo svojej krajine. Previezli ju do Ľvova, aby tam počkala. „No centrum potom zatvorili a presunuli nás na internát Teologického inštitútu. Povedali, že na týždeň a potom pôjdeme do Izraela. Prešiel týždeň, dva, mesiac a nič sa nedialo.“

Irina bola celý čas odkázaná na posteľ a priestor, kam sa dokázala dostať na jednej nohe. Iní obyvatelia prichádzali a odchádzali. Boli to ľudia z oblastí ťažkých bojov, mnohí tiež prišli o všetko. Zostali deň, dva, tri a potom pokračovali ďalej, do cudziny. Irina zostávala na internáte a bezmocná čakala. Až kým v júni neprišli Slováci z nadácie Integra. Najprv jej priviezli invalidný vozík. Vďaka nemu sa mohla pohybovať slobodnejšie. Potom začali zisťovať, či by jej na Slovensku vyrobili protézu.

Na šesťdesiate narodeniny

Erika Kremská z nadácie Integra spomína na prvé stretnutie s Irinou takto: „Podporujeme Teologický inštitút vo Ľvove, ktorý sa stal útočiskom pre vnútorne vysídlených ľudí, ktorí prišli o domov. Na monitorovacej ná­všteve sme stretli pani Irinu. Bola v zlom fyzickom aj psychickom stave. Úplne ubiedená.“

Na Ukrajine vtedy nemala možnosť protézu dostať. Riešilo sa holé prežitie. To, aby sa ľudia mali kde najesť a vyspať. Slováci sa rozhodli pomôcť. Vyhlásili verejnú zbierku s prosbou o pomoc a ľudia sa Irine vyzbierali na protézu. Cestovala na Slovensko štyrikrát - na vyšetrenia a meranie, po provizórnu protézu a konečne, 9. novembra, si so sebou do Ľvova odnášala finálnu protézu. Presne na svoje šesťdesiate narodeniny. „Máme veľkú radosť,“ potvrdzuje Erika. „Vidíme, ako sa Irina psychicky zmenila. Predtým bola smutná a strápená, lebo veľa stratila a nemá sa kam vrátiť. Teraz má nádej, že jej život bude aspoň o niečo lepší. S protézou nebude taká bezbranná a odkázaná na pomoc. Bude sa vedieť o seba postarať.“

Do augusta bola Irina vo Ľvove sama. Jej syn sa nemohol dostať z Vuhledaru. Mesto stále ostreľovali, on nemal auto a žiadna doprava neexistovala. Až v auguste ho vyviezli dobrovoľníci z Ameriky. Odviezli ho do Dnipra a posadili na evakuačný vlak. Teraz býva s Irinou v seminári. Nádej, že čoskoro uvidí aj dcéru, Irina nemá. Z Donecka, ktorý Rusko už síce v rozpore s medzinárodným právom, ale plne anektovalo, sa nedostane. A keby aj, kam by šla? Má dve deti a stará sa aj o mentálne postihnutého strýka. Irina s ňou denne telefonuje. Situácia v Donecku nie je dobrá, ľudia zažívajú každý deň poplachy a ostreľovanie.

Putin, čo ti Ukrajina urobila?

Čo bude ďalej? A v zime? Irina netuší. Vie, že v seminári nemôže zostať navždy. Musí si hľadať iné bývanie. „Ale kam ísť, to neviem,“ potichu sa rozplače, ale vzápätí premôže slzy. Je to veľmi silná žena. Vie, že ju čakajú týždne tréningu, kým si svaly zvyknú. Potrebuje silné ruky na francúzske barly a silu aj v nohe. „Naučím sa chodiť s protézou a nejako bude.“

Lenže ako? Od štátu dostáva Irina invalidný dôchodok v prepočte päťdesiat eur na mesiac. Z toho nemôže vyžiť. Prenájom bytu vo Ľvove by ju stál okolo štyristo eur, keby si prenajala iba izbu, tak stopäťdesiat-dvesto eur. To je pre ňu absolútne nereálne. Navyše by potrebovala bezbariérové ubytovanie.

„Všetko, čo som mala, zostalo v zbombardovanom meste,“ konštatuje Irina a dodá, že jej je jedno, či zostane na Ukrajine alebo odíde do zahraničia, hlavne aby mala niekde strechu nad hlavou. Pýtam sa, čo by povedala Putinovi, keby sa zrazu objavil vedľa nás, pred nemocnicou, vedľa ženy, ktorej jeho vojna preťala mäso a kosti, zobrala domov aj celý doterajší život. „Myslím si, že on je chorý človek. Normálny človek by v 21. storočí nerozpútal takúto vojnu. A chorý človek nepochopí, nech mu poviete čokoľvek. Putin, čo ti Ukrajina urobila?“

FOTO V GALÉRII

Podľa kancelárie vysokého komisára OSN utrpelo od začiatku ruskej invázie do 10. októbra zranenie 9 371 ľudí. Monitorovacia misia OSN zároveň v správe upozorňuje, že reálne čísla sú omnoho vyššie, keďže oficiálna štatistika nezahŕňa údaje z oblastí intenzívnych bojov, oblastí pod kontrolou Ruska a z nedávno oslobodených oblastí, ako je Izium, Lysyčansk alebo Severodoneck. Najsmutnejšie je, že z tých 9 371 zranených je 714 detí. Vojna im zobrala zdravie aj normálny život. A ešte sa neskončila.