Počet pozitívne testovaných na COVID-19 pribúda a s narastajúcimi číslami sa zvyšuje aj počet opatrení. Už na jar mnohé rodiny prechádzali ťažkými emocionálnymi skúškami, keď ich milovaní ležali v nemocnici s inými vážnymi diagnózami. Sami, bez možnosti kontaktu s najbližšími, s ktorými sa neraz ani nestihli rozlúčiť.

Nariadenie Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky zo 6. marca zakázalo návštevy na všetkých lôžkových oddeleniach. Mnohí príbuzní sa sťažovali, že ich k ťažko chorým manželom, sestrám či babičkám nepustili.

V júni síce úrad návštevy povolil, ale teraz je situácia opäť komplikovaná. Nie každému sa podarí byť nablízku tým, ktorí majú svoje dni spočítané. Lenže už naši predkovia vedeli, aké dôležité je nenechať ťažko chorého človeka osamote.

Bezpečná izolácia

Nikto si svoj odchod zo sveta nepredstavuje osamote v neosobných priestoroch nemocnice a súčasná situácia sťažuje aj paliatívnu starostlivosť. Jedna z najslávnejších psychologických kníh O smrti a umieraní autorky Elisabeth Küblerovej-Rossovej zbavuje chúlostivú a boľavú tému tabu a opisuje päťstupňový model vyrovnávania so smrťou, ktorý zahŕňa popieranie, zlosť, vyjednávanie, depresiu a akceptáciu. Ale asi najintenzívnejšia požiadavka umierajúceho je prežiť posledné chvíle s tými, ktorí ho sprevádzali na pozemskej púti.

Pred pár týždňami však zdravotnícke zariadenia, napríklad lôžkové oddelenia Univerzitnej nemocnice Bratislava (UNB), opäť pristúpili k prísnym opatreniam a zakázali návštevy. „Bezpečnosť našich pacientov je pre nás na prvom mieste, preto prosíme všetkých príbuzných pacientov o rešpektovanie nariadenia,“ znelo vo vyhlásení.

Mnohí ľudia sú zmätení. Budú mať možnosť stráviť s blízkym posledné chvíle? Držať ho za ruku, pohladiť, povedať slová, ktoré zostali nevypovedané? „Pacienta, ktorý sa nachádza v terminálnom štádiu ochorenia, môžu jeho príbuzní, samozrejme, navštíviť, podmienkou je predchádzajúci súhlas vedúceho pracovníka konkrétneho oddelenia,“ povedala nám hovorkyňa UNB Eva Kliská.

SAMI NA ZÁRMUTOK V obdobi šíriacej sa pandémie musíme aj pohreby odbaviť rýchlo a bez väčšej spoluúčasti.
SAMI NA ZÁRMUTOK V obdobi šíriacej sa pandémie musíme aj pohreby odbaviť rýchlo a bez väčšej spoluúčasti.
Zdroj: PROFIMEDIA

Upresnila, že k lôžku umierajúceho môže prísť príbuzný aj kňaz. Potvrdila, že aj v UNB mali počas koronakrízy niekoľko takýchto hraničných prípadov. Lenže do niektorých nemocníc všetkých príbuzných nevpustia a aj dĺžka pobytu je prísne vymedzená.

Obrady vyjadrovali žiaľ aj úctu

„Umierať sa malo predovšetkým doma, v kruhu blízkych, no smrť nebola len záležitosťou danej rodiny, ale celého dedinského spoločenstva,“ hovorí o zvykoch našich predkov Ľudmila Pulišová, etnologička Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote.

Kedysi ľudia na dedinách oveľa intenzívnejšie vnímali prírodu, jej obyvateľov a rôzne javy dokázali spojiť s ľudským životom, ba i jeho koncom. „Smrť predpovedali podľa rôznych úkazov, ktoré si všímali najmä v čase choroby niekoho blízkeho - kuvikanie kuvika, brechot psa či zvláštne sny,“ hovorí etnologička a pridáva niekoľko úkonov, ktoré mali umierajúcemu uľahčiť odchod na druhý svet. „Napríklad sa mu vkladala do rúk hromničná sviečka. Pri ťažkom a zdĺhavom umieraní malo skon uľahčiť položenie umierajúceho na zem pod hlavnú stropnú hradu,“dodáva.

V súčasnosti však najčastejšie ľudia skonajú za múrmi zdravotníckych zariadení a ústavov. Pre mnohé rodiny je umieranie blízkeho príliš traumatizujúce a chúlostivé, ale jeho pobyt v nemocnici súvisí najmä s pocitom lepšej odbornej starostlivosti. Príbuzní sa často boja zostať s ťažko chorým doma, aby niečo nezanedbali, a vkladajú nádej do profesionálov a lekárskej vedy.

V nemocniciach však pacienti zomierajú často utlmení liekmi a nepripravení na svoj odchod. Paliatívna starostlivosť nie je len o tom, aby človek fyzicky netrpel, ale aby dosiahol aj určité zmierenie a pokoj duše.

Doma zostal dva dni

Kým dnes zdravotníci telefonicky informujú najbližších, ktorí sa k telu dostanú neraz až o niekoľko hodín, v minulosti sa na dedinách o úmrtí dozvedeli prostredníctvom zvonenia. „Inak sa zvonilo, keď zomrel muž, žena a dieťa. Po smrti mŕtveho vybrali z postele, všetku posteľnú bielizeň a šaty mŕtveho spálili vo viere, že všetko spojené s mŕtvym je pre živých škodlivé. Mŕtveho obriadili, umyli a obliekli do sviatočných šiat, mladých slobodných ľudí ako na svadbu. Dôležité bolo zatlačiť mŕtvemu oči, pretože na koho by padol jeho pohľad, toho by vzal so sebou,“opisuje zvyky našich predkov Ľudmila Pulišová.

V TRUHLE AŽ NA TRETÍ DEŇ Etnologička približuje, že v niektorých lokalitách boli mŕtvi vystretí dva dni doma do 80. až 90. rokov 20. storočia, kým v daných obciach nepostavili dom smútku.
V TRUHLE AŽ NA TRETÍ DEŇ Etnologička približuje, že v niektorých lokalitách boli mŕtvi vystretí dva dni doma do 80. až 90. rokov 20. storočia, kým v daných obciach nepostavili dom smútku.
Zdroj: PROFIMEDIA

Keďže truhla sa kedysi zhotovovala zvyčajne až po smrti, kým nebola hotová, mŕtvy bol vystretý v izbe na doske alebo na stole. „Prichádzali k nemu príbuzní, susedia, známi,    modlili sa, prípadne večer spievali náboženské piesne,“ dodáva. Ten, kto sa bál mŕtvych, mal nepozorovane potiahnuť nebožtíka za palec na nohe.

„V dome ležal zosnulý dva dni, pričom na tretí deň sa konal pohreb. Vtedy dali mŕtveho do truhly, kde mu vkladali peniaz alebo aj predmety, ktoré mal rád - fajku, hodinky, ruženec, modlitebnú knižku, muzikantom hudobný nástroj,“ vymenováva.

A veru nebolo to až tak dávno! Etnologička približuje, že napríklad v niektorých lokalitách Gemera a Malohontu boli mŕtvi vystretí doma do 80. až 90. rokov 20. storočia, kým v daných obciach nepostavili dom smútku.

Útecha vo viere

Dnes sa o pokoj duše umierajúceho okrem najbližších stará kňaz, niekedy aj psychológ. Pre úprimne veriaceho človeka nie je smrť taká trauma a vyrovnávajú sa s ňou ľahšie, pretože ňou sa začína buď večný život, život v inej dimenzii, či možnosť znovuzrodenia v inom, zdravšom tele. Aj pápež Ján Pavol II. pár hodín pred svojím skonom povedal ľuďom naokolo: „Nechajte ma odísť do domu môjho Otca.“

„Príbuzní chorého, ktorí sú v blízkom nebezpečenstve smrti, nech čím skôr upovedomia o jeho stave kňaza, aby chorého zaopatril sviatosťami. Netreba čakať, kým sa zdravotný stav zhorší, lebo znemožníme zomierajúcemu dobrú prípravu na odchod do večnosti,“ upozorňuje veriacich farnosť Dlhé nad Cirochou a na webovej stránke opisuje prípravu na odchod do večnosti: „V izbe chorého je potrebné pripraviť stôl, prikrytý bielym obrusom, kríž, dve sviece, nádobu so svätenou vodou a zelenou vetvičkou, nádobu s čistou vodou.“

Po odchode príbuzných kňaz chorého vyspovedá a potom sa znovu s príbuznými spoločne modlia. Áno, náboženské rituály sa zachovali dodnes, len ľudia v tejto ťažkej dobe odchádzajú zo sveta osamelejší. Nie každému stačí prítomnosť kňaza pri smrteľnom lôžku.

So zármutkom sa horšie vyrovnáva aj trúchliaca strana, ktorá v čase prísnych obmedzení nemôže s milovaným človekom prežiť koľko času, koľko by chcela. Voľakedy existovali plačky, pri ktorých najbližšia rodina mohla vyjadriť svoj smútok a bolesť zo straty. Posledné mesiace sa viac spomínajú aj duly pre umierajúcich, teda niečo ako sprievodkyne človeka, ktorý má svoje dni zrátané.

V tomto období šíriacej sa pandémie však musíme ešte aj pohreb odbaviť rýchlo a bez väčšej spoluúčasti. Umieranie a smrť by nemali byť tabu a tak, ako sa posledné dni rieši priebeh svadby a počet jej účastníkov, malo by sa viac myslieť aj na tých, ktorí tu onedlho medzi nami nemusia byť. 

Strach z duchov

Nemusíme byť poverčiví ako naši predkovia, ktorí bezprostredne po poslednom výdychu zastavili hodiny na čase úmrtia a zakryli zrkadlo čiernou látkou, aby v nás odchod blízkeho vyvolal silné emócie aj predstavy. Netrápil sa príliš? Odpustil nám? Na čo myslel, keď z neho vyprchával život? Nájde po smrti pokoj?

Cieľom pohrebných obradov bolo vyjadriť žiaľ nad stratou blízkeho človeka, prejaviť mu úctu, pomôcť mu prekonať strach zo smrti, no určité úkony mali zároveň chrániť pozostalých pred návratom mŕtveho. Preto napríklad v Gemeri a v Malohonte vhadzovali mŕtvemu do hrobu pílku vo viere, že tak zabránia jeho návratu,“ opisuje odborníčka.

Viera v posmrtný život je vlastná takmer všetkým náboženstvám a kultúram. V našich končinách sa po skone blízkeho zastierali okná alebo, naopak, otvárali, aby duša mohla vyletieť. „V deň pohrebu zosnulého dali do truhly, ktorú z domu vynášali vždy nohami k východu, aby sa jeho duch nevracal. Pri prechode cez dvere ňou trikrát buchli o prah na znak rozlúčky,“ dodáva Ľudmila Pulišová.