Dajte mi to najsilnejšie, čo máte! Tak znie požiadavka mnohých Slovákov, ktorí prichádzajú do predajní s menšími zbraňami a prostriedkami osobnej ochrany - takzvaných army shopov.

Okrem pocitu ohrozenia v častiach Slovenska s vyššou mierou kriminality majú - aj vďaka masívnej predvolebnej kampani našich vládnych špičiek - obavy z imigrantov. No nielen oni či teroristi robia našincom vrásky.

Ľudia sa boja

Róbert Szayka, predseda Slovenskej federácie Kempo, je presvedčený, že Slováci sa o svoju bezpečnosť obávajú čoraz viac. Vedie kurzy sebaobrany vo viacerých mestách na južnom Slovensku. „Celkovo sa ľudia cítia menej bezpečne,“ hovorí Szayka.

No keď sa svojich zverencov pýta, čo ich k nemu priviedlo, strach z nebezpečných cudzincov určite nie je na prvom mieste. Oveľa viac sa vraj boja vlastných spoluobčanov.

„Napríklad ženy majú strach ísť po ulici za tmy a muži chcú pôsobiť v krízových prípadoch istejšie - nepodľahnúť panike alebo ochrániť partnerku,“ vysvetľuje.

Trochu inak je to azda len v Gabčíkove, kde sa nachádza utečenecký tábor. Dočasne je tam umiestnených päťsto imigrantov z rovnakého rakúskeho zariadenia.

„Záujem o kurzy sebaobrany je tam skutočne vyšší,“ pripúšťa Szayka. Podobné skúsenosti majú aj army shopy, ktoré predávajú široký sortiment nielen pre zálesákov, kempujúcich či fanúšikov vojenského vzoru. Mnohí ľudia k nim vraj prichádzajú vyplašení.

„Nemajú s podobnými vecami žiadne skúsenosti a ak im niekto navyše masíruje hlavy džihádistami, tak tomu ľahko podľahnú,“ myslí si predavač jedného z bratislavských army shopov Braňo Barinka. „Práve takýto zákazník potom často chce to najsilnejšie, čo máme na sklade.“

Našťastie, dostať sa môžu iba k rôznym slzotvorným sprejom, teleskopickým obuškom, elektrickým paralyzérom či plynovým pištoliam. Zákazníkom navyše vysvetľujú, že sebaobrana sa nezačína ani nekončí kúpou takéhoto tovaru.

„Väčšina týchto vecí má mať skôr odstrašujúci efekt. A musíte sa naučiť používať ich, aby ste neublížili vo vypätej situácii skôr sebe alebo nevyprovokovali útočníka na agresívnejšie správanie,“ objasňuje majiteľ predajne Erik Fuksa. Ak by ste totiž vytiahli maketu či plynovú pištoľ a útočník by mal v talóne ozajstnú zbraň, strieľanie do vzduchu vám nepomôže.

Čítajte viac:

Kocúrkovo v parlamente: Poslanci nosia do práce zbrane. Boja sa aj Rómov

Médiá strašia

To, že teroristické útoky v Európe zamávali pocitom bezpečnosti, je citeľné. Podľa Juraja Hodula, spolumajiteľa verejnej strelnice a konateľa Výcvikového a školiaceho strediska civilnej ochrany a balistiky v Bratislave, však k tejto téme mnohí ľudia pristupujú iracionálne.

„Mama sa bála letieť s prestupom na londýnskom Heathrowe. Ani nevie prečo. Práve tranzitné zóny sú na letiskách tie najbezpečnejšie miesta,“ vysvetľuje.

Juraj Hodul je presvedčený, že ľudia nadobúdajú pocit nebezpečenstva najmä pri sledovaní slovenského televízneho spravodajstva. „Veď si zapnite správy. Je to samá tragédia, samé násilie. Jedna televízia má dokonca na takéto správy vlastnú reláciu,“ krúti hlavou, no nečuduje sa, práve takýto typ spravodajstva je úspešný.

„Ľudí takéto témy skrátka zaujímajú. Mali by si však dať pozor, aby ich to neovládlo a nezačali sa zbytočne báť čohokoľvek.“

Podobnú skúsenosť má aj Ľudovít Miklánek zo združenia Legis Telum, ktoré sa zaoberá tvorbou zbraňovej kultúry, teda vnímaním práv a povinností držiteľov zbraní.

„Stretávame sa s motiváciou - čo ak sa niečo stane? Je to jednoznačne výsledok živenia strachu v ľuďoch. Rôzne takzvané alternatívne médiá na to využívajú dokonca klamstvá. Človek, ktorý sa bojí, je totiž ľahko manipulovateľný,“ myslí si a prízvukuje, že strach je nevhodná motivácia na to, aby človek použil zbraň.

„Kto sa bojí, nereaguje logicky, ale skratovo. Stráca sa jemná motorika, prichádza tunelové videnie. V adrenalínových situáciách sa necvičený človek so zbraňou v ruke stáva nebezpečným aj pre seba a svoje okolie,“ varuje.

Ani na bratislavskej strelnici neodporučia všetkým požiadať o zbrojný preukaz. „Každého sa pýtame, na čo zbraň potrebuje. Či má objektívne dôvody, napríklad, že denne preváža veľké množstvo peňazí, alebo je to len z frajeriny,“ vysvetľuje Hodul.

Trvá na tom, že ich snahou je ľuďom pomáhať a vysvetľovať im, že vlastniť zbraň je obrovská zodpovednosť. Vytiahnuť ju, či dokonca použiť, môže spôsobiť problémy so zákonom. I keď ste totiž v krajnej núdzi a zbraň použijete, musíte spravidla dokazovať oprávnenosť streľby.

Kalašnikov za dvesto

Juraj Hodul hovorí, že k nim chodia ľudia viac, než očakávali. „Keď sme v lete 2015 otvárali strelnicu, plánovali sme robiť kurzy raz mesačne. Záujem je však dvoj- aj trojnásobný,“ konštatuje.

Je presvedčený, že bude ešte narastať. O tom, že Slováci chcú vziať svoju bezpečnosť do vlastných rúk, svedčí podľa mnohých zainteresovaných aj nárast počtu zbraní a žiadateľov o zbrojný preukaz.

Citeľne stúpa počet vydaných i obnovených preukazov pre skupinu A, vďaka ktorým môžete zbraň nosiť pri sebe, ale aj preukazov v kategórii B, ktoré umožňujú zbraň držať doma na ochranu osôb a majetku.

Počet žiadostí, ktorým ministerstvo vnútra vyhovelo, stúpol už v roku 2014 takmer trojnásobne, na pätnásťtisíc kusov. V minulom roku dostalo oprávnenie držať doma zbraň už osemnásťtisíc Slovákov. Počet registrovaných zbraní síce stúpa, nejde však iba o funkčné zbrane.

„Polícia registruje aj hlavné časti ako zbraň samotnú. Ak má niekto dve hlavne k jednej zbrani, v evidencii môžu figurovať ako dve zbrane,“ vysvetľuje Ľudovít Miklánek.

Upozorňuje pritom, že celkový počet oprávnených držiteľov zbraní dlhodobo klesá. Mnohí si totiž zbrojné preukazy už neobnovia. „Problémom určite nie sú legálne držané a zaregistrované zbrane, ale tie nelegálne. Namiesto obmedzovania poctivých držiteľov by sa Európska únia mala zamerať skôr na hrozbu dovozu neregistrovaných zbraní z Ukrajiny,“ pripomína aktuálnu polemiku o zbraniach v Bruseli.

Prorokuje, že po ukončení vojenských operácií ostane u nášho východného suseda „visieť“ veľké množstvo zbraní, podobne ako po konflikte v bývalej Juhoslávii. „Podľa informácií ukrajinských médií sa útočné pušky AK47 predávajú na čiernom trhu v Kyjeve za dvesto eur, ručné granáty dostanete už za desať,“ upozorňuje.

Tvrdé podmienky

Napriek zvýšenému záujmu o bojové športy, menšie obranné prostriedky či povolenia držať strelné zbrane sa podľa zainteresovaných nemusíme báť, že by sa zo Slovákov stal agresívny a vyzbrojený národ. „Ak k nám niekto príde s cieľom stať sa gangstrom, tak tu dlho nevydrží,“ tvrdí o svojich kurzoch sebaobrany Róbert Szayka.

V mnohých bojových športoch je totiž kolektív prísne štruktúrovaný a o všetkom rozhoduje získaný opasok. „Nováčik s bočnými úmyslami má veľký problém zapadnúť do kolektívu, kde musí takmer úplne potlačiť svoje ego.“ Čo majster povie, to je rozkaz. „Takéto typy ľudí neznesú, že sú podradení, a po pár hodinách sa už neukážu,“ hovorí.

Ani kurzy sebaobrany v priestoroch bratislavskej strelnice nemajú za úlohu trénovať ľudí na útoky, ale skôr ich naučiť reagovať v krízových situáciách. „Naučia sa, ako postupuje útočník. Zistia, v ktorom momente je vhodné začať sa brániť, a osvojujú si techniky efektívnej obrany,“ objasňuje Hodul.

Na kurzy organizácie Legis Telum zväčša prichádzajú záujemcovia o zbrojný preukaz, mnohí však o „papiere“ napokon nežiadajú. „Keď ľudia zistia, aký proces ich čaká, koľko musia zaplatiť na poplatkoch a ako potom môžu so zbraňou nakladať, rozmyslia si to,“ hovorí Ľudovít Miklánek.

Záujemca musí získať množstvo potvrdení, prejsť psychologickým testom, zdôvodniť, prečo zbraň potrebuje, dokázať odbornú spôsobilosť, bezúhonnosť, ale aj spoľahlivosť. „Veľmi kvitujem, že polícia si dá tú námahu a naozaj sa chodí k susedom pýtať na žiadateľa, jeho psychický stav, ale aj susedské vzťahy. Žiadateľa si overujú aj po desiatich rokoch, keď si chce preukaz obnoviť,“ hovorí Juraj Hodul a dodáva, že s narastajúcim počtom žiadostí bude posudzovanie spôsobilosti držať zbraň zrejme ešte prísnejšie.

Podľa Ľudovíta Miklánka je to preto, že zbraňový zákon na Slovensku je jeden z najlepších na svete. „Keď ľuďom na kurze vysvetlíme, ako musia zbraň skladovať, prípadne prevážať, mnohí zostanú len pri tom, že si u nás zastrieľajú a sú spokojní,“ hovorí Hodul.

Len na kolkoch a poplatkoch za potvrdenia vyjde niekoľkomesačné vybavovanie na viac ako 200 eur, a to ešte záujemca ani nedržal zbraň v ruke. Toľko financií a času nie je podľa Miklánka ochotný investovať „žiadny psychopošuk“.