Tip na článok
Sochár a reštaurátor Juraj Maták: V reštaurátorských kruhoch sa pohybuje už bezmála päťdesiat rokov.

Panna Mária z detektívky: Reštaurovanie je plné nečakaných zvratov

Aj reštaurovanie sôch sa môže zmeniť na detektívku, dokonca takú, kde pred dvesto rokmi neznámy páchateľ zmenil identitu Panny Márie.

Galéria k článku (9 fotografií )
Odzadu: Na sochy apoštolov využili oblúk z lipového dreva. Čo znamená záhadné písmeno, netuší nikto.
Apoštoli z levočského oltára: Nie sú dielom Majstra Pavla, sú ešte takmer o stopäťdesiat rokov starší.
Kristus z Okoličného: Vidíte každý sval, každú šľachu, dokonca aj známky posmrtnej stuhnutosti.

Do ateliéru ju priviezli s tvárou plnou smútku, vráskami okolo úst i očí, s rúškom, ktoré jej zahaľovalo nielen vlasy, ale aj čelo. Stelesnenie utrpenia. Keď však začali drevenú sochu bližšie skúmať, zistili, že rúško jej ktosi prirobil. A nielen to. Aj pôvodná tvár bola zakrytá asi polcentimetrovou vrstvou kriedy.

Keď sa reštaurátori konečne dopracovali ku gotickému výzoru Panny Márie, mali pred sebou tvár mladej ženy s jemným úsmevom a so žiarivými zlatými vlasmi, ktoré navrchu držala korunka.

Čo sa stalo, to sa dnes môžeme len domnievať. Vieme však, že v histórii Kežmarku, odkiaľ pochádzala, raz prevládali evanjelici, potom katolíci a oltár, kde stála, nebol pôvodný, poskladali ho zo sôch z iných oltárov. Nuž, a keď im doň mladá, krásna Mária nezapadla, trochu ju upravili.

Kto? Tento čin je určite premlčaný, odohral sa v devätnástom storočí. Ale dnes sú Panny Márie dve. Gotická stojí vedľa oltára a na ňom je kópia tej upravenej. Svetu vládne kompromis.

Uvarení, splynovaní, postrelení

Dvanásť apoštolov z levočského Kostola svätého Jakuba. Z oltára Majstra Pavla z Levoče, ktorý nás preslávil na celom svete. Majster je tiež historickou hádankou - nevieme, odkiaľ pochádzal ani kedy sa narodil, ale v roku 1543 už bol po smrti.

Dobové listiny totiž spomínajú vdovu po ňom. Vieme, že žil v dome číslo 20 na námestí v Levoči, kde tvoril, mal tam svoju dielňu, ale nemáme ani poňatia, kde a kedy ho pochovali. Prečo by sme sa teda mali čudovať, že dvanásť apoštolov na jeho oltári nie je jeho dielom? Oltár mal dokončiť v roku 1508, sochy z lipového dreva sú staršie, asi z roku 1370. Možno teda pochádzajú zo staršieho oltára, ale archív v dávnej minulosti vyhorel, dôkazy zmizli. Apoštoli zostali.

Traja so zlatou lazúrou, traja s červenou, traja s modrou a traja so zelenou. Prečo? Rovnako dobrá otázka ako tá, čo asi tak znamenajú písmená na zadnej strane sôch. Matej so sekerou, Bartolomej s nožom. Každý nesie nejaké posolstvo, nôž bude zrejme spomienka na to, že Bartolomej zišiel zo sveta strašnou smrťou, zodrali ho z kože. Všetci sú však zdobení plátmi pravého zlata s rozmermi osem krát osem centimetrov, ktoré sa striedajú s tmavými plochami. Striebro, desaťkrát lacnejšie než zlato, po čase zoxidovalo. Ako asi vyzerali, keď boli noví? „Zrejme sa neuveriteľne leskli,“ hovorí akademický sochár Juraj Maták.

A hoci vám to možno bude pripadať čudné a poviete, že museli vyzerať, akoby ich vyrobili v dnešnej Číne, môžete mu veriť, pretože v reštaurátorských kruhoch sa pohybuje už bezmála päťdesiat rokov.

„Slovania radi využívali na sochy lipové drevo. V strede je tvrdé a čím ďalej od stredu, tým je mäkšie. Takže na telo sôch využívali vonkajšiu oblú časť, pretože oblúk lepšie vyrovnáva napätie. S hlavami však bol problém,“ vysvetľuje a ukáže na dvanástich sochách dvanásť miest, kde im hlavu pridali k telu.

„S tou si museli poradiť podľa rady Leonarda da Vinci - ak chceš umŕtviť drevo, var ho celý deň v čistej vode. Skúšali sme to a uvarené drevo má naozaj oveľa lepšie vlastnosti, nepraská.“

To vysvetľuje ďalšie historické podozrenie, že prívrženci jednej viery sa správali barbarsky k dielam prívržencov inej viery, že im ťali hlavy. Namiesto toho môžeme konštatovať, že hlavy svätcom už majstri rezbári - uvarili. Nielen to, výskum ukázal, že jeden zo svätcov je dokonca postrelený! Ktosi si nevedel poradiť s holubmi v kostole, tak na ne zaútočil brokmi. Ale olovo soche neprekáža, nekoroduje. Červotoč je oveľa zhubnejší, ale s tým si poradili už Kotrbovci, reštaurátori v päťdesiatych rokoch minulého storočia - svätých namáčali v roztoku s prírodnou živicou, pridali naftalín a nakoniec ich tri týždne držali v plynovej komore s neslávne známym cyklónom B. Keby to neurobili, bolo by po sochách.

Soche sa dá vdýchnuť aj smrť

Málokto si uvedomuje, koľko toho si musí reštaurátor všímať a ako dlho sa musí s každým detailom, ktorý treba obnoviť, paprať. Ťažko to nazvať iným slovom. Pohľad na sochu ukrižovaného okoličnianskeho Ježiša Krista z Kostola svätého Petra z Alkantary ich už nefascinuje, na stole leží pekných pár týždňov. Vidíte každý sval, každú šľachu, dokonca aj známky posmrtnej stuhnutosti. Neveriacky hľadíte na otvorené ústa, na zuby, na jazyk vnútri a neviete si predstaviť, ako dokázal rezbár soche vdýchnuť smrť. Vidíte však aj hlbokú prasklinu na krku a odlomené prsty, ktoré zviera v hrsti. Odborník zistí i to, že ho v polovici osemnásteho storočia premaľovali. Ktorej farebnej vrstvy bude na soche najviac? Ktorú nechať? Prečo práve tú a nie inú? Otázky, za ktoré zodpovedá kunsthistorička Eva Spaleková z levočského Oblastného reštaurátorského ateliéru. Ten, mimochodom, oslávil 13. júna tridsiatku a polovicu tohto času sa venuje aj obnove kostola na námestí v Levoči.

„Je jednoduchšie povedať, že nerobíme papier, textil a kov, než aby som vymenúvala, čo všetko robíme,“ hovorí. Kristus z Okoličného je na stole, ale v Kostole svätého Jakuba je vystavená už obnovená iná socha Krista - Bolestný Kristus z Kostola svätého Mikuláša v Prešove.

Juraj Maták toto dielo Majstra Pavla reštauroval dva roky s výnimkou pol roka, keď bola socha na výstave v Múzeu Cluny v Paríži. Počúvate, že bedrové rúško mal červené a ono bolo pôvodne zlaté, že na nohách mu nebolo vidno žilky, hoci kedysi ich tam majster zvýraznil, že jeden konárik v tŕňovej korune bol odlomený, a ten konárik patrí medzi obľúbené Pavlove detaily. Nevdojak sa pozriete na svoje ruky a položíte si otázku, či by ste na to mali nervy.

Sláva patrí Majstrovi Pavlovi

Trpezlivosť však neprináša len ruže, ale aj také diela, ako je Oltár Majstra Pavla. Najvyšší komplexne zachovaný gotický oltár na svete postavený na princípe striedania kružníc a trojuholníkov. Pôvodne iba drevený, okolo roku 1515 k drevu pribudli tabuľové maľby a polychrómia. Čísla? Výška 18,62 metra, šírka 6,27 metra, ústredná socha Panny Márie meria 2,47 metra, svätý Jakub po jej pravici 2,32 metra a svätý Ján po jej ľavici 2,30 metra. Keď sa im však pozeráte priamo do tváre, ohromia vás ešte viac. A vďaka konštrukcii potrebnej pri rekonštrukcii oltára sa to dnes dá.

„Prejavila sa na ňom každá doba, najmenej päťkrát ho v histórii obnovovali, napríklad premaľovali svätcom tváre, ale ani raz ho nepoškodili tak, aby sa nedobré kroky nedali dnes odstrániť,“ hovorí Eva Spaleková. Oltár nečakajú žiadne prevratné práce, je v dobrom stave. „Kotrbovci ho pred šesťdesiatimi rokmi reštaurovali dva roky, bola to seriózna práca a oltár ďalších sto rokov vydrží. My vlastne len udržiavame to, čo oni urobili vtedy,“ dodáva.

Znie to jednoducho, ale na lešení je veľa chlapov, ktorí sa hrajú s každým kúskom oltára. Jeden drží pinzetou vatičku a vytiera ňou prach, druhý modeluje drobné ozdoby z kriedy a dáva ich na miesta, kde chýbajú, ďalší vkladá vyrezané kúsky dreva tam, odkiaľ vypadli. Kotrbovci sa s tým v minulom storočí trápili ešte viac, čo pripomína len latinský nápis na svorníku klenby presbytéria kostola.

Sláva však patrí Majstrovi Pavlovi.

Aká doba, taká socha

Panna Mária z kežmarskej kalvárie, osemnáste storočie, barok. „Pôvodne mala zlatý plášť a strieborné rúcho s červenou lazúrou,“ hovorí reštaurátor Peter Hric. „Zo zlatej farby sa nezachovalo vôbec nič, na začiatku devätnásteho storočia, v časoch neogotiky, jej plášť premaľovali modrou olejovou farbou a keď už maľovali, pretreli jej namodro aj časť rúcha, ktorá mala byť červená. V devätnástom storočí jej dorobili aj nové ruky, ktoré k pôvodnej soche tvarovo nesedia. Barokové ruky sú iné ako neogotické,“ vysvetľuje. Laik by si nevšimol nič, odborník vie, že na takúto sochu sú dlane príliš tenké, mali by byť robustnejšie.

Laik sa vlastne má dobre. Pozrie, vidí a teší sa. Aha, alabastrová socha! Historický klam! Alabaster je vzácny kameň, socha z Hrane pri Trebišove je drevená. Dokonalý klam dosiahli majstri kriedovou vrstvou, pigmentmi, voskmi a lojom. Keď už toto viete, nedáte sa oklamať ani svätým Štefanom či svätým Ladislavom, uhorskými kráľmi, ktorých v baroku radi stvárňovali, pretože boli šíriteľmi kresťanstva. Máte do činenia s bielym barokom.

História je však plná klamstiev a každá doba pokladala za cieľ reštaurovania niečo iné.

Možno ste si aj vy položili otázku, prečo sa na kežmarský oltár dostala kópia Panny Márie s dorobenou prikrývkou hlavy a so smutnou tvárou, keď tá pravá je mladá, krásna a na perách má jemný úsmev. V baroku by ju celú premaľovali, dostala by nové zlato, nové farby. Čím viac by sa jagala, tým viac by sa im páčila. V neogotike by z nej zasa tú farbu zoškriabali a znova by ju premaľovali. S čím si nevedeli poradiť, to jednoducho vynovili. A my dnes?

„Usilujeme sa dosiahnuť autenticitu diela v čase jeho vzniku, ale nesmieme zabúdať na to podstatné - takéto sochy nie sú len artefakty, pre veriacich sú stelesnením svätcov. Preto nechceme nič znásilňovať a zvyčajne sa pri reštaurácii rozhodneme zostať pri tej vrstve, ktorá sa zachovala najviac,“ vysvetľuje Juraj Maták. „Budúcnosť ukáže, aký cieľ si stanovia nasledujúce generácie. Dôležité je, aby sme im toto dedičstvo odovzdali.“

VIDEO Plus 7 Dní