Svet okolo nás vníma inak než bežný človek. Dokonca aj inak ako štandardný fotograf. V hlave nosí databázu tvárí známych osobností, od šoubiznisu až po svet zločinu a za jeho sieť informátorov by niektorí novinári vraždili. Dokáže sa týždne i mesiace venovať doslova detektívnej práci, aby sa dopracoval k jedinému momentu, keď konečne stlačí spúšť a zachytí niečo výnimočné. Technické detaily sú vedľajšie. Dôležitý je obsah. Fotografia, ktorá má príbeh, náboj, emóciu. Pre svoju robotu čelil ostrým slovám, fyzickým útokom i súdnym sporom. Napriek tomu ani neuvažuje, že by si našiel niečo bezpečnejšie. Ten adrenalín a jedinečné snímky, ktoré neraz zdobia titulné strany novín a časopisov, mu všetky trampoty vynahradia. „Je to už závislosť, hra, ktorú vždy chcem dokončiť,“ zhrnie paparazzo a redaktor PLUS 7 DNÍ VLADIMÍR BENKO (39) v rozhovore s PETROM GALANOM.
Naprekáža vám, že sa vaša práca takmer výhradne spája s bulvárom?
Poctivý bulvár sa na nič nehrá. Je rýchly, skutočný, živelný, bez pozlátky. Ako taká babka na dedine, ktorá od rána do večera sedí v okne, sleduje, počúva, nič jej neunikne a všetko vytára svojim známym. Ľudia sú prirodzene zvedaví, radi si ju vypočujú, neraz jej informácie podajú ďalej, no a potom ju ohovoria. Hanbia sa za vlastnú slabosť. Ja nie. Chcem vedieť viac, chcem prichádzať s informáciami prvý, venovať sa špecifickému spôsobu investigatívy. Presne tomu, čo tento typ žurnalistiky ponúka.
Rýpete sa ľuďom v živote, vynášate na svetlo veci, ktoré by najradšej utajili. Nezdá sa vám to neslušné?
To mám v sebe dávno vyriešené. Zameriavam sa hlavne na postavy zo šoubiznisu a z politiky, ktoré si zvolili život na očiach verejnosti. K tomu záujem médií neodmysliteľne patrí. Čitatelia ich chcú vidieť aj vo chvíľach, keď sa kamery vypnú, chcú vedieť, akí sú v súkromí. S tým musia rátať. Ak nie, môžu si vybrať inú profesiu a my si ich ani nevšimneme. Samozrejme, aj ja mám svoje hranice. Hlavne pri deťoch alebo „civiloch“, teda ľuďoch, ktorí nie sú predmetom verejného záujmu a ani po tom netúžia. Stalo sa, že som niektoré zábery nespravil, prípadne som ich zmazal.
Ako na vás „predmety verejného záujmu“ reagujú? Býva to niekedy na hrane?
Aj za hranou. Pamätám si na situáciu, keď som sa snažil zachytiť Júliusa Rezeša a jeho nastávajúcu Evu tesne pred svadbou na francúzskej Riviére. Musel si vybaviť potrebné doklady na našej ambasáde v Paríži, kde som na nich počkal. Než som však stihol namieriť objektív, dovalil sa ku mne ochrankár o hlavu vyšší ako ja a bleskovo ma spacifikoval. Inokedy som pri budove Slovenského národného divadla pátral po istej herečke a zozadu ma napadol Tomáš Maštalír. Predpokladám, že preto, lebo som odfotil jeho novú partnerku. Vtedy mi päsť preletela tesne vedľa tváre, no nakoniec to bolo bez zranení a škody na technike.
V GALÉRII ZNÁME TVÁRE AKO ICH NEPOZNÁTE ►►►
Konfrontácií bolo viac, no nájdu sa aj úsmevné situácie. Párkrát ma „moje ciele“ pristihli a chceli vidieť zábery. Keď sa im nepáčili, navrhli, že mi radšej zapózujú. Ďalší zase chceli, aby som im fotky poslal, do archívu. No a tí, čo ma poznajú, obvykle len s trpkým úsmevom prehodia: Zase ty?!
Skončili vaše diela niekedy na súde?
Niekoľkokrát. Asi najtragikomickejší prípad bol, keď sme dcéru bývalej ministerky Viery Tomanovej Petronelu odfotili pri porušení zákona. Vtedy viedla súkromný detský domov a so svojimi zverencami sa vracala z nákupného centra. Do osobného auta nastúpili dve dospelé ženy a osem detí! No neodfoťte to. Paradoxne, pani Tomanová nás zažalovala za to, že sme odfotili neplnoleté osoby.
Horúco mi bolo aj počas medzinárodnej policajnej akcie v Bratislave. Vtedy som neplánovane vošiel do tajného objektu ministerstva vnútra. Práve vo chvíli, keď im z cisterny do pôdy vytiekla chemická látka na výrobu drog a zasahovali tam hasiči. Pochopiteľne, cvakal som, koľko som stihol, až kým ma dvaja ochrankári nezložili na zem. Vo finále sme však uzavreli džentlmenskú dohodu. Oni ma z ničoho neobvinia a my nenapíšeme o ich „havárii“.
Bola kariéra paparazza vaším detským snom alebo ste mali celkom iné plány?
Keď som ešte ako žiak na základke držal v rukách otcovu analógovú Yashicu, ktorú si priviezol z Japonska, ani som netušil, že niečo také existuje. Fotografia ma však už vtedy lákala a prvú fotoreportáž som spravil v ôsmej triede na koncoročnom výlete. Potom som zaznamenával školské akcie, festivaly a počas vysokej školy, už oboznámený s výhodami digitálnej fotografie, som touto činnosťou zarábal. Až si ma všimli v bulvárnom denníku. Nikdy nezabudnem na šok, keď mi šéf fotografov neskoro v noci zavolal: „Vlado, poď k nám fotiť.“ Len tak, bez konkurzu, zo dňa na deň. Otvoril sa mi celkom nový, nepoznaný svet, ktorý si ma získal. Stále je pre mňa drogou, od ktorej som závislý.
Čím je práca v novinách pre vás taká výnimočná?
Nehrozí v nej ani náznak stereotypu. Ráno sa zobudím a nikdy neviem, čo ma čaká. Raz je to šoubiznisová akcia, inokedy havária na ceste, fotenie v parlamente, demonštrácia či bitka v nočnom podniku. Denne stretávam desiatky zaujímavých ľudí, chodím na miesta, kam by som inak nezablúdil alebo by ma na ne vôbec nepustili.
Dnes už urobí slušnú fotografiu s dobrým mobilom takmer ktokoľvek. Nemáte strach, že sa nad profesionálnymi fotografmi sťahujú mraky?
Táto téma je u nás i v zahraničí čoraz živšia. Hlavne pri aktualitách. Kým sa my so všetkou technikou niekam dostaneme, ľudia si udalosti dávno zdokumentujú a zasypú nimi internet. To je jeden z dôvodov, prečo som začal uvažovať o pridanej hodnote. Rozhodol som sa zameriavať na oblasti, kde ani najlepšia technika nestačí.
Chápem správne, že ste sa stali paparazzom, aby ste nemuseli súperiť s „mobilnými amatérmi“.
Čiastočne. No predovšetkým som cítil potrebu posunúť sa ďalej. Zachytávať príbehy, unikátne momenty. Baví ma po kúskoch zliepať mozaiku informácií, pátrať po internete, v obchodných registroch, katastroch a postupne sa tak dopracovať do finále, keď urobím záber na titulnú stranu časopisu. Niekedy ten proces trvá týždne, mesiace.
Čo trvalo najdlhšie?
Po rozvode si humorista Andy Kraus našiel novú partnerku. Vedeli sme jej meno, kde pracuje a tam sa to skončilo. Pol roka som ju nevedel vypátrať. Na internete nemala prakticky žiadnu digitálnu stopu, nebola v katastri, v zamestnaní o nej nič nevedeli. Už to pre naše médium aj prestalo byť zaujímavé, ale mne to nedalo spávať. Nakoniec som sa uchýlil k tradičnej metóde. Ako v starých filmoch som sa prilepil na Andyho auto a sledoval ho až k jej bytu. Ešte horšie to bolo s Ficovou vnučkou. Deväť mesiacov som striehol, kým som mohol zvečniť expremiérovu nevestu s kočíkom. To už som mal pocity ako gambler: Keď som do toho investoval toľko času, musí to vyjsť!
Najväčšie úlovky?
Napríklad vlaňajší výlet Kaliňáka, Fica a jeho priateľky Kataríny Szalayovej súkromným lietadlom do Abu Zabí, prvá fotografia Zuzany Čaputovej s Jurajom Rizmanom či ikonický záber Marianny Ďurianovej pri jej predvianočnej návšteve väznice v Hrnčiarovciach, kde sedel jej partner Roman Doležaj. Dosť som musel improvizovať v čase, keď Jennifer Lawrenceová nakrúcala v Petržalke. Prvá informácia bola len o tom, že za Dunajom sú rozložené filmárske karavany s maďarskými éčevéčkami. Všetko bolo tajné. Aj názov filmu. Až cez policajtov som zistil, o čo ide. Tak som v jedno ráno o piatej vyrazil na miesto, prvý psičkár ma vpustil do výškového činžiaka a odtiaľ som cez chodbové okno striehol, kým sa oscarová herečka neobjavila.
A najpikantnejšie?
Fedor Flašík s Monikou Beňovou na dovolenke v chorvátskom Sukošane. Chcel som ho odfotiť, ako sa opaľuje na palube jachty, no keď som zameral teleobjektív, zistil som, že je kompletne na Adama. V redakcii to zverejnili a čakali búrku. Flašík to zobral športovo. Vysmiaty skonštatoval, že pre jachtárov je to bežná vec a problém majú skôr ľudia, ktorí sa nad tým pohoršujú.
Napadá mi ešte jedna, trochu inak pikantná príhoda. Istá radodajná slečna sa stala príčinou rozvodu známeho moderátora. Bola však známa tým, že nemá problém randiť s viacerými mužmi súčasne a mňa zaujímalo, či je moderátorovi verná. Strávil som pri jej dome niekoľko večerov a v ten posledný ma chytili neprekonateľné črevné problémy. Vošiel som do blízkeho lesíka, stiahol nohavice a práve vtedy, pár metrov odo mňa zastala vládna limuzína. Tam, v podrepe, som len bezmocne sledoval, ako si slečna vedie do bytu ministra Mikulca. Doslova som to presr...
Z prostredia známych tvárí občas zaznie výčitka, prečo na nich striehnete spoza rohu, keď by sa stačilo spýtať...
To je práve problém. Predstavte si nový pár, ktorý príde niekam na akciu. Mimo zraku iných hostí sa držia za ruky, zamilovane na seba hľadia, ale keď uvidia fotografa, odtrhnú sa, neraz sa tvária, že spolu nič nemajú. Iní zase začnú pózovať, robiť opičky, vyznie to umelo a neprirodzene. Najlepšie zábery vznikajú vtedy, keď ľudia nevedia, že ich fotíte. Vtedy sú skutoční, spontánni, sami sebou.
Stalo sa niekedy, že ste odfotili niečo dôležité a ani ste netušili čo?
Pred časom sme sa vybrali do Žiliny pátrať po milenke mafiána Františka Salingera. Odišli sme s dlhým nosom, ale vonku na parkovisku som viac-menej z povinnosti cvakol vozidlo s cyperskou značkou. Potom sme sa zastavili na zdvorilostnú návštevu u krajského riaditeľa Policajného zboru a ten keď záber uvidel, rozžeravil telefónne linky. Ukázalo sa, že v aute sedel medzinárodne hľadaný zločinec. Naši ochrancovia zákona ani nevedeli, že je na Slovensku.
Sú fotografie, na ktoré by ste najradšej zabudli?
Ešte ako štandardný fotograf som s redaktorom išiel k dopravnej nehode na diaľnici pri Malackách. Auto vyletelo z cesty, narazilo do stromu a zhorelo. Boli štyri hodiny ráno, veľa nebolo vidieť, fotil som automaticky. Zrazu po mne vybehol jeden z hasičov, vraj či som sa zbláznil. Nevedel som, o čo ide. Až v redakcii som si snímky pozrel. Boli na nich štyri zhorené telá v zdemolovanej kabíne. Z pamäte fotoaparátu som zábery zmazal, z hlavy sa to nepodarilo dodnes.
Médiá sú ako šrotovník správ. Zhltnú ich a stále si pýtajú ďalšie. Kde beriete tipy?
Sledujem aktuálne udalosti, vytvoril som si sieť informátorov, niekedy mi volajú aj neznámi ľudia. Ako novinár a fotograf si totiž budujem meno. Podpisujem sa aj pod najkontroverznejšie veci. Prečo? Beriem to tak, že ak iným leziem do súkromia a neraz im robím zle, nebudem sa sám schovávať za pseudonym. To je základ, vďaka ktorému mnohí vedia, kto som. Ďalšia vec je dôvera. Som známy tým, že dodržujem dohody, nevyzrádzam zdroje a nezverejním nič, čo by im mohlo uškodiť, prípadne ich odhaliť.
Sú slovenskí paparazzovia iní ako v krajinách, kde bulvár prekvitá o niečo dlhšie?
Celkovo sa tam robí bulvár inak ako u nás. Napríklad v Spojenom kráľovstve sa stáva, že novinári sa vlámu do bytu celebrity, prehádžu jej veci, objavia pikantné fotky, videá a všetko zverejnia. Áno, aj u nich je to trestné, ale majú dobrých právnikov a hlavne poškodení často pikantné dôkazy nechcú rozmazávať ešte viac. V USA je zase v móde, že fotograf čaká schovaný v kríkoch a keď ide okolo známy pár, vyskočí pred nich a s bleskom ich nasníma z metrovej vzdialenosti. No a potom sú takí, čo sedia na nejakom podujatí a nasnímajú viac než tisíc záberov celebrít. Kolegovia v redakcii ich potom triedia a hľadajú niečo zaujímavé. Letmý pohľad nesprávnym smerom, zablúdenú ruku, vykúkajúcu bradavku. Úprimne, som rád, že taká prax k nám ešte nedorazila a nikto to odo mňa neočakáva.
VÝBER VLADOVÝCH PAPARAZZO ÚLOVKOV V GALÉRII ►►►
Fotíte niekedy len tak, pre zábavu?
Už dávno nie, ani na dovolenke. Aj keď, keby ste ma zavolali na severný pól, do desať minút som zbalený. Vo všeobecnosti mám pocit, že fotoaparáty nadužívame. Ľudia už svojimi mobilmi zaznamenávajú všetko a všade. Tisícky snímok, z ktorých väčšinu nikdy ani neotvoria. Vyzerá to, že na koncerty, exkluzívne dovolenky či posedenia s kamarátmi nechodia preto, aby si ich užívali, ale aby si urobili selfie či video a pochválili sa na internete. Akoby sa stávali dokumentaristami vlastného života. Je mi z toho občas smutno.
