Šesťhektárový zimný skleník Slnečné záhrady je od dediny Sľažany vzdialený ledva kilometer, no po zvyškoch rozbitej cesty, tiahnucej sa pomedzi lány polí, sa k nemu vlečieme slimačím tempom. „Aj keby sme na to mali financie, nemôžeme ju dať opraviť. Ani my, ani obec,“ vysvetľuje majiteľ zeleninovej farmy Eduard Huňady. „Patrí Slovenskému pozemkovému fondu, ktorý ju odmieta predať za rozumnú sumu a rovnako odmieta riešiť jej zúfalý stav.“ Moderná prevádzka, ktorá nám po pár minútach drkotania vyrastie pred očami uprostred ničoho, pôsobí v tomto kontexte ako zázrak. Za ideálnych podmienok by tu mali produkovať sedem ton paradajok a štyri tony uhoriek denne. Lenže neprodukujú. Počas celej sezóny idú na pol plynu a nevedia, či na budúci rok vôbec budú sadiť. Dolu ich tlačia ceny energií i nulová podpora zo strany štátu. „Poľnohospodárstvo je u nás na úplnom okraji záujmu,“ skonštatuje znechutene sľažanský producent. „Nedá sa tu normálne podnikať.“
V úspornom režime
Hlavná hala priestrannej budovy pôsobí na konci týždňa trochu prázdno. V slabom hluku prístrojov zopár zamestnancov ukladá paradajky do malých prepraviek a pripravuje ich na distribúciu, z času na čas sa okolo nás preženie „vláčik“ naložený debničkami so zeleninou. To podstatné je za čiastočne priehľadnými stenami, kde sa z kokosového substrátu v kvetináčoch do výšky niekoľkých metrov ťahajú rastlinky uhoriek či rajčín. Cez vysoký sklenený strop sa do nich opierajú slnečné lúče, to im však nestačí. Aby mali tú správnu chuť, potrebujú stabilnú teplotu okolo 24 stupňov a osemnásť hodín intenzívneho svetla. Preto im farmári poskytujú umelé osvetlenie, v zime unikátnym systémom klimatizácie prikurujú, v lete zase chladia. To, samozrejme, zvyšuje celkové náklady a je aj dôvodom, prečo na začiatku tejto sezóny využili len polovicu kapacity skleníka. Pri aktuálnych cenách plynu na viac nemali. Zvyšok sadili až minulý týždeň, keďže sa dni konečne predlžujú, zvyšuje sa intenzita slnečného žiarenia a na dosiahnutie ideálnych podmienok netreba toľko energie.
FOTO v GALÉRII ►►►
Zdravšie a chutnejšie
Keď namierime fotoaparát na pracovníkov pri zeleni obsypanej plodmi, na objektíve nám pristane veľký čmeliak, ďalší nám krúži nad hlavami. „Pokojne, sú celkom priateľské. Len ich netreba príliš dráždiť,“ ubezpečí nás agronóm Marek Predný a vysvetľuje, že patria k takzvanému prospešnému hmyzu, ktorý sem nasadili. Čmeliaky sa starajú o opeľovanie kvetov, miniatúrne osičky a ďalšie drobné živočíchy zase likvidujú škodce. Všetko preto, aby sa vyhli chemickým postrekom. Ako však dodá, v slovenských podmienkach to nie je nič výnimočné. Väčšina domácich pestovateľov ošetruje svoje rastlinky biologickou cestou. Na rozdiel od producentov v zahraničí, ktorí majú vlastné normy a aktuálne plnia naše obchody svojimi produktmi. Aj v lepších časoch. Španieli, Maročania či Turci majú totiž násobne nižšie náklady. Namiesto niekoľkomiliónových skleníkov im stačia fóliovníky za dvesto-tristotisíc, čo sa síce v zimnom období podpisuje pod kvalitou i chuťou, cenou však nad nami vyhrávajú. „Ale ochutnajte,“ núkajú nás zberači červenými plodmi. „Tá chuť sa nedá porovnať.“ Zdôrazňujú, že importované rajčiny netrpia len pre nedostatok svetla, vyšší chlad a v niektorých prípadoch i chémiu, ktorá je u nás zakázaná. „Musia ich zberať, keď ešte nie sú celkom dozreté, aby vydržali transport a pár dní v sklade. My ich dodáme do obchodov už na druhý deň po odtrhnutí.“
Na vedľajšej koľaji
Hoci majiteľ Slnečných záhrad Eduard Huňady strávil pri otcovi na družstve prakticky celé detstvo, rád robil spolujazdca traktoristom či kombajnistom a farmársky život mu prenikol do krvi, jeho cesta k poľnohospodárskej produkcii nebola priamočiara. Takmer tridsať rokov podnikal v stavebníctve, kde ho však roky znechucovali machinácie i praktiky mocných. Preto, keď ho v Hosťovciach oslovili, či by kapitálovo nevstúpil do tamojšieho pred kolapsom sa potácajúceho agropodniku, prijal. Pomohol spoločnosť skonsolidovať, aj keď to bolelo a nezaobišlo sa bez prepúšťania. „Boli to ťažké časy,“ spomína. „Po vstupe do Únie sme sa otvorili svetu, hoci sme neboli konkurencieschopní. Chýbali nám technológie, všetko bolo zastarané a navyše vláda nedokázala pre našincov vyjednať férové podmienky na úrovni EÚ. A tak v oblasti dotácií stále ťaháme za výrazne kratší koniec ako staré členské štáty, čo nás stavia na vedľajšiu koľaj.“
Prežili, dostali sa do mierneho zisku, začali modernizovať, dokonca sa pustili do výstavby bioplynovej stanice i vlastnej elektrárne. „Vtedy som uvažoval, čo s teplom, ktoré je vedľajším produktom výroby elektriny, a ideálna voľba bola zriadiť zimný skleník so špeciálnou rastlinnou výrobou. Teda pestovanie produktov, ktoré bežne kupujete v zelovococh.“
Rana za ranou
Projekt zrealizovali za necelých dvanásť mesiacov a v roku 2019 bola nová prevádzka na svete. Za dvadsať miliónov. Z toho dvanásť im poskytla banka. Zamestnali takmer stovku ľudí, štyri mesiace ich školili, vysadili rastlinky a... o sedem mesiacov „vypukol“ prvý lockdown. „Zo dňa na deň nám neprišla do práce tretina ľudí, výpadok tržieb predstavoval asi 2,5 milióna. Štát vtedy síce časť miezd refundoval, ale len tým, ktorí preukázali stratu v porovnaní s minulým rokom, keď náš skleník ešte ani nestál. Takže sme nedostali nič.“
Do toho Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vydal vyhlášku, na základe ktorej museli platiť sedemdesiattisícovú tarifu mesačne ako koncoví spotrebitelia elektrickej energie. Hoci si elektrinu vyrábali sami z plynu a k sieti vôbec neboli pripojení. Keď namietali, úrad uznal chybu, no trvalo mu štrnásť mesiacov, kým ju napravil, a pol milióna, ktorý podnik dovtedy zaplatil, sa do Sľažian nikdy nevrátilo. Aby toho nebolo málo, nasledoval ďalší lockdown a ďalšie straty. Za pol druha roka prišli celkovo o štyri milióny, ešte viac sa zadlžili a banka ich zaradila do skupiny problematických firiem, čím zároveň stratili možnosť čerpať eurofondy. „Vlani sme sa konečne ako-tak postavili na nohy, lenže prišla vojna na Ukrajine, cena plynu, od ktorého sme závislí, raketovo vzrástla. Museli sme obmedziť produkciu, menej svietiť, prepustiť polovicu zamestnancov. Prežívame a nevieme, čo ešte príde.“
Niečo sa musí zmeniť
Nedostatočný systém štátnej pomoci hnevá Eduarda Huňadyho aj preto, že vidí, ako to funguje v okolitých krajinách. „Keď som bol pred desiatimi rokmi v Maďarsku, tamojší vidiek za Slovenskom výrazne zaostával. Pri nedávnej návšteve som bol v šoku. Opravené domy, cesty, chodníky, námestia, vynovené hospodárske budovy, v podnikoch nové technológie. Zjavne tam prosperujú poľnohospodári i obce. Pýtal som sa farmárov, kde na to vzali. Odpoveď? Vláda im prispieva pri akýchkoľvek investíciách polovicou. Či je to geotermálny vrt, nová maštaľ alebo napríklad skleník. Určite nepatrím k priaznivcom Orbána, ale keby som bol maďarský farmár, asi by som ho volil tiež.“ Podobnú situáciu zažil v Poľsku. Podľa neho im zmysluplný systém podpory, ktorý tam roky funguje, môžeme ticho závidieť, a je len logické, že v takomto prostredí nemáme šancu im konkurovať, nebodaj k nim niečo vyviezť. „U nás sa vládne inštitúcie na ten marazmus nečinne pozerajú a niekedy viac škodia, než pomáhajú. Ak sa niečo nezmení, je možné, že na budúci rok to budeme musieť zabaliť,“ zhrnie podnikateľ.
Šetria všetci
Zlá situácia nie je len v Sľažanoch. Väčšina podnikateľov v tomto sektore zimné skleníky počas tejto sezóny ani nerozbehla. U nás, v Česku, ale napríklad ani v Spojenom kráľovstve, kde bola zelenina v obchodných reťazcoch dokonca na prídel.
K tým, ktorí si dali v chladných mesiacoch pauzu, patrí i farma Kameničany v Trenčianskom kraji, ktorá ročne produkuje okolo sedemsto ton paradajok. „Minulý rok sme koncom novembra ukončili pestovanie v obidvoch našich skleníkoch,“ hovorí konateľ Jiří Stodůlka. „Ak by sme to neurobili, náklady na elektrinu pre pestovateľské svetlá by nám vzrástli približne o 400-tisíc eur.“ S výsadbou čakali do decembra a až teraz sa vracajú so svojou produkciou na trh. Stodůlka pripomína, že Slovensko je predposlednou krajinou v Európe z hľadiska produkcie zeleniny na obyvateľa a drvivú väčšinu tohto typu tovaru musíme dovážať. „Je to dôsledok minimálnej štátnej pomoci. Väčšina európskych krajín podporuje miestnych pestovateľov najmä menším zdanením práce, nízkou alebo nulovou DPH na zdravé potraviny a intenzívnou propagáciou zdravých stravovacích návykov.“
K najsilnejším hráčom na našom trhu patrí farma Babindol, známejšia ako Paradajkovo. Po novej investícii pestujú rajčiny na ploche vyše osem hektárov a hoci v zimnom období produkciu neprerušili, aj oni museli šetriť. „Pred nárastom cien energií sme ročne míňali na plyn 1,5 milióna eur. Ak by sme neprijali úsporné opatrenia, vlani by nám náklady stúpli na 4,5 milióna. Vďaka úsporným opatreniam sme sa dostali na dva milióny eur, no klesla nám produkcia,“ zhodnotil ešte v januári pre TASR generálny riaditeľ Matúš Jančura.
Smutné čísla
Podľa hovorkyne Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory (SPPK) Jany Holéciovej stojí vypestovanie paradajok v skleníku mnohonásobne viac, ako na ornej pôde. S prudkým nárastom cien energií teda môže byť takáto produkcia pre podnikateľov likvidačná. Výsledok sme videli v našej obchodnej sieti, kde dominoval dovoz zo zahraničia. Aj jej chýba zmysluplnejší prístup štátu k tomuto sektoru, ktorý by motivoval firmy rozširovať svoje výmery a zásobovať domáce sklady cenovo dostupnými produktmi. „Nemuseli by sme byť odkázaní na neekologické produkty z dovozu, ktoré majú so slovenskými rajčinami chuťovo i kvalitou málo spoločné.“
Zatiaľ však čísla hovoria v náš neprospech. Niektorí pestovatelia prichádzajú aj o pomoc, na ktorú doteraz mali nárok, a zatiaľ čo v roku 2021 sme doviezli paradajky za viac ako 44 miliónov, vlani import stúpol takmer na šesťdesiat miliónov eur.
Viac FOTO v GALÉRII ►►►
Príčinou nedostatku zeleniny vo všeobecnosti však nie sú len energie. „Situáciu ovplyvňuje turbulentná situácia na trhoch, ktorú spôsobilo počasie a nižšia úroda napríklad v Španielsku. V Pakistane mali katastrofálne záplavy, v krajinách Strednej Ázie prišli o úrodu pre veľké mrazy, v Severnej Afrike zase bolo výrazné sucho.“
Do budúcnosti nie je hovorkyňa SPPK príliš optimistická. Ak pominieme rajčiny, ktorých bude v lete prebytok, vysoké ceny ďalších produktov špeciálnej rastlinnej výroby podľa nej tak skoro neklesnú. „Keďže nedostatok zeleniny registrujeme v rámci celého sveta, nemôžeme čakať, že sa s príchodom novej domácej úrody zásadne zmenia. Tým skôr, že na Slovensku majú pestovatelia dlhodobo výrazne vyššie náklady, ako v iných krajinách európskeho spoločenstva.“
