Kto je a za čo by chcela bojovať zvolená poslankyňa európskeho parlamentu, kádéháčka Miriam Lexmann? Hovoríme zvolená, lebo kým jej slovenskí kolegovia už v Bruseli zarezávajú, Lexmann musí stále čakať, kým z Únie odíde Veľká Británia. Až potom si môže uplatniť mandát, ktorý Slovensko po prerozdelení kresiel, získalo.

Kto je táto politička? Aký jej jej rodinný príbeh? Je podľa Miriam Lexmann za Hlinu v KDH menej nudy ako za jeho predchodcov? Celý rozhovor  s europoslankyňou "na čakačke", si môžete prečítať v najnovšom čísle týždenníka Plus 7 dní.

Na snímke Miriam Lexmann, slovenská politička zvolená za poslankyňu Európskeho parlamentu.
Na snímke Miriam Lexmann, slovenská politička zvolená za poslankyňu Európskeho parlamentu.
Zdroj: MICHAL SMRČOK

Čo by ste robili v Európskom parlamente?

Okrem iného by som chcela podporiť princíp subsidiarity. Je to princíp zakotvený od začiatku do európskych zmlúv, ale nie je dostatočne napĺňaný. A pritom ide o jeden z pilierov konštrukcie EÚ, bez ktorého fungovať nebude.

Vysvetlíte ho?

Je to princíp, ktorý vychádza z katolíckej náuky cirkvi a odpovedá na to, akým spôsobom je najefektívnejšie robiť politiku. Jeho podstata spočíva v tom, aby sa rozhodnutia prijímali čo najbližšie k ľuďom. Mnohí nači spoluobčania vnímajú citlivo tlak z EÚ v oblasti kultúrno-etických otázok. Podľa princípu subsidiarity všetky tieto otázky spadajú do kompetencií členských štátov. Pokiaľ ľudia budú cítiť tlak, pokiaľ bude EÚ posúvať hranice svojich kompetencií v týchto otázkach, naštrbí si integritu a stratí podporu obyvateľstva. Keby sme zabránili tejto nátlakovej sile, EÚ by bola silnejšia.

Takže by ste chceli vlastne umlčať EÚ? Veď oni sa len vyjadrujú, sama hovoríte, že kompetencie nemajú. Len robia možno lobby a to do politiky patrí. Mýlim sa?

Vyvíjajú tlak, napríklad prostredníctvom iniciatívnych správ poslancov EP, v rámci ktorých sa poslanec môže vyjadrovať na mimovoľnú tému a to sa deje. No naši občania vnímajú veľmi citlivo, keď sa EÚ vyjadruje ku kultúrno-etickým otázkam. To, že EP hovorí napríklad o povinnej sexuálnej výchove, je prekročenie princípu, ktorý si sama EÚ stanovila do zmlúv.

V EP by ste vlastne chceli bojovať za väčší hlas poslancov NRSR?

Nepovedala by som, že by som bojovala za poslancov NRSR, ale za rešpektovanie kompetencií členských štátov.

EÚ nemôže robiť analýzy k témam, ktoré majú na starosti národné parlamenty? Oni sa vyjadruje ku kultúrno-etickým otázkam často preto, že sa často prekrývajú s ľudskými právami….

Nemám nič proti tomu, aby sa poslanec alebo poslankyňa postavili a povedali, čo chcú povedať, čo si myslia, ale vypracovanie rozsiahlych správ a rokovanie o nich tak, aby ich mohlo schváliť plénum, je finančne náročný proces. Prečo by to malo ísť z vrecka daňového poplatníka, keď on na EÚ túto kompetenciu nikdy nepresunul? Čo sa týka ľudských práv, tie samozrejme treba chrániť v rozsahu charty EÚ, ale mnohokrát iniciatívne správy aj túto chartu presahujú alebo pomenúvajú práva, ktoré nie sú definované ani v charte, ani v iných medzinárodných dohovoroch. Teda problémom je, že táto otázka sa akoby fiktívne posúvala do oblastí, kde dané práva v znení, ako ich počujeme, neboli nikým schválené.

Ako by ste ako europoslankyňa zabránili písaniu týchto správ, ktoré vám prekážajú?

Musíme vyžadovať, aby Únia robila len to, na čom sa jej členské štáty dohodli a zmluvne zaviazali. Ako by som ja niečo zmenila? Potrebná je reforma rokovacieho poriadku Európskeho parlamentu, aby sme definovali, v akých oblastiach môžu byť iniciatívne správy navrhované. Samozrejme som si vedomá, že k tomu povedie dlhá cesta. Ale politická zhoda na tom, že by sa znova mal dávať dôraz na princíp subsidiarity, tu je. Hlavne medzi európskymi stredo-pravými politikmi alebo kresťanskými demokratmi. Aj kancelárka Merkelová začala vo svojich prejavoch otvárať túto tému. Myslím, že politici naprieč EÚ si začínajú uvedomovať vážnu situáciu. Ak sa totiž Únia nevráti k službe ľuďom v oblastiach, na ktoré dostala mandát, dôvera v ňu sa bude naďalej viac a viac naštrbovať.

Mohlo by vás zaujímať: