Iste to mnohí poznáte. Sedíte prilepení pri televíznej obrazovke a takmer nedýchate. Lebo dej napínavého amerického filmu je práve vo fáze, keď prísne sa tváriaci sudca otvára obálku. V súdnej sieni je také ticho, že by bolo počuť aj špendlík spadnúť. Napätie by sa dalo doslova krájať. Lenže sudca nedbá. Z obálky pomaly vyťahuje papierik a napriek tomu, že je na ňom napísané jediné slovo, dôstojnosť v talári nie a nie ho nahlas prečítať. Až máte pocit, že azda trpí dyslexiou alebo čo! Napokon však predsa len zdvihne zrak a vysloví presne to, čo mu na kus papiera napísal predseda 12-člennej poroty. Slovko vinný alebo nevinný.

Jednohlasne sa na ňom zhodnúť museli všetci porotcovia vybraní z obyčajného amerického ľudu. Tak to v USA jednoducho chodí, vo filmoch aj v skutočnosti. O vine či nevine nerozhoduje sudca, ale porota. Málo ľudí však tuší, že podobný model funguje i na Slovensku. Aj u nás majú v niektorých prípadoch verdikt nad obžalovaným v rukách laici. Ide o takzvaných prísediacich, inak nazývaných sudcovia z ľudu, ktorí môžu naozajstného sudcu či sudkyňu pokojne prehlasovať.

Nízke nároky

„Vážení spoluobčania, oznamujeme vám, že kto sa chce stať prísediacim trestného senátu príslušného okresného súdu, nech sa nahlási na obecnom úrade.“ Hoci by sa mohlo zdať, že od amerického filmu sme premostili k českej komédii z dielne Zdeňka Trošku, v ktorej si rázna dedinská gazdiná vypočuje oznam v miestnom rozhlase, utrie ruky do zástery, napraví šatku na hlave a takto vyštafírovaná sa vyberie na úrad prihlásiť sa za prísediacu na súde, nie je to tak. Na Slovensku výber prísediacich, teda ľudí, ktorí majú počas súdneho pojednávania rovnaké slovo ako samotný sudca, skutočne funguje aj týmto spôsobom. Dokonca i citovaný oznam je reálny! Prebrali sme ho z webu jednej obce na východnom Slovensku.

Prísediaci z ľudu sú súčasťou trojčlenných senátov na okresných súdoch, konkrétne v trestných veciach. Senát je pritom zložený z jedného sudcu a dvoch prísediacich, ktorí sú si podľa zákona pri rozhodovaní rovní. Znamená to, že váha hlasu zákonného, teda elektronicky náhodne vybraného sudcu je úplne rovnaká ako váha hlasu jeho kolegov z ľudu, ktorých si, mimochodom, do senátu vyberá sám sudca.  Na to, aby sa občan mohol stať prísediacim na súde, sa veru nekladú vysoké nároky, na rozdiel od sudcu, ktorý musí byť vyštudovaný právnik, musí prejsť prísnym výberovým konaním, v ktorom sa skúma kadečo, a ešte ho musí aj prezident republiky vymenovať. Čo sa týka prísediacich z ľudu, úplne stačí, ak dovŕšia 30 rokov, sú spôsobilí na právne úkony a zdravotne relatívne fit, teda najmä psychicky, nuž a mali by byť aj bezúhonní. Nesmú im chýbať ani morálne vlastnosti, ktoré zaručia, že funkciu prísediaceho budú vykonávať poriadne a zodpovedne, no a napokon sa vyžaduje trvalý pobyt na Slovensku.

Chcú hovoriť: Bývalí príslušníci SIS Oskar Fegyveres a Ľuboš Kosík, ktorý je však na úteku, chcú na súde prehovoriť o tom, že na zavlečení prezidentovho syna do zahraničia sa podieľala tajná služba.
Zdroj: Archív

Nič viac, nič menej. Takýto človek, trebárs aj bača zo salaša, čím, samozrejme, nechceme bačov dehonestovať, len upriamujeme pozornosť, že na prísediaceho sa nekladú žiadne vzdelanostné podmienky, sa môže so svojou žiadosťou o obsadenie miesta prísediaceho obrátiť na príslušný mestský, miestny či obecný úrad. Na rade je potom starosta či primátor, ktorý menný zoznam žiadateľov predloží na rokovanie zastupiteľstva. Poslanci si ku kandidátom navrhovaným na voľbu vyžiadajú vyjadrenie predsedu príslušného súdu a hlasujú. Nie je vylúčené, že na jednom zozname sa objaví akademik s niekoľkými titulmi a automechanik s ukončenou základnou školou.
Iste, môžeme namietať, že občas je obyčajný sedliacky rozum na nezaplatenie, lenže problém nastáva, ak okresný súd dostane na stôl zložitejší prípad. Prípad, v ktorom má možno aj sám sudca ťažkosti narýchlo sa zorientovať. Prísediaci z ľudu však študujú rovnaké spisy, je preto hádam na zváženie, či by aspoň stredoškolské vzdelanie nebolo predsa len výhodou.

Prísediaci z ľudu majú napriek tomu mnoho zástancov, ktorí tvrdia, že sudcovia musia byť pod kontrolou občanov. Na tomto mieste však treba podotknúť a opýtať sa, prečo takáto potreba nevyplýva aj pre iné súdne konania, ako sú obchodné či civilné. Pretože v týchto prípadoch na okresných súdoch rozhodujú takzvaní samosudcovia. Inými slovami, celý spor leží na pleciach jedného sudcu, ktorý sa s ním musí popasovať. Senáty v zložení jeden sudca a dvaja prísediaci z ľudu fungujú len v trestných veciach, čiže vraždy, prepadnutia a iné podobné ohavnosti. A to len na okresných súdoch. Na krajských súdoch aj na Najvyššom či Ústavnom súde síce tiež rozhodujú senáty, tie sú však zložené iba z profesionálov, teda zo zákonných sudcov. Prvok obyčajného ľudu by ste tam hľadali márne.

Prípad amnestie

Problematika pôsobenia prísediacich z ľudu najnovšie komplikuje aj mimoriadne sledovaný prípad Mečiarových amnestií. Tie, ako je známe, pred vyše dvoma rokmi zrušili poslanci Národnej rady SR, ktorých rozhodnutie odobril Ústavný súd. Po vyše dvadsiatich rokoch sa tým otvorila cesta k potrestaniu páchateľov zavlečenia syna bývalého prezidenta Michal Kováča do zahraničia či iných závažných skutkov. Ako je známe, za čias vlády Vladimíra Mečiara sa ich dopustili dokonca aj aktívni príslušníci Slovenskej informačnej služby. Boli nimi napríklad Michal Hrbáček, Ľuboš Kosík či Oskar Fegyveres. Sú dokonca ochotní vypovedať a potvrdiť, že na zavlečení sa naozaj podieľala SIS na čele s jej vtedajším riaditeľom Ivanom Lexom. Lenže hoci sú amnestie už dva roky zrušené, pojednávanie dokopy s 13 obvinenými sa stále nezačalo. A zrejme sa tak skoro ani nezačne.

Zavlečený: Michal Kováč mladší krátko po tom, ako ho SIS „uniesla“ do Rakúska
Zdroj: Archív

Problém s prísediacimi

Dôvody vysvetľuje predseda okresného súdu v treťom bratislavskom okrese David Lindtner. „Okamžite, ako prípad prišiel na náš súd, bol náhodným výberom pridelený zákonnému sudcovi, ktorý spis, má mimochodom vyše 20-tisíc strán, študoval niekoľko mesiacov. Kým sa tak nestalo, neprideľovali mu ďalšie prípady,“ hovorí David Lindtner.  Ďalšou povinnosťou zákonného sudcu, teda okrem študovania spisu, bol výber prísediacich do senátu. Pretože áno, aj o takomto závažnom a bezpochyby zložitom prípade budú spolu so sudcom rozhodovať prísediaci z ľudu. Lenže ich výber nebol jednoduchý. Keďže v spise sa nachádzajú aj utajované skutočnosti, prísediaci museli prejsť previerkou Národného bezpečnostného úradu (NBÚ). Zákonný sudca si preto zobral ich zoznam, na ktorom bolo v tom čase zapísaných 42 prísediacich, a všetkých oslovil. Keďže išlo o mediálne známy prípad, rovnaký počet ich súhlasil, že by si šli do senátu sadnúť. Potom im zaslali 60-stranový dotazník. Ten museli vyplniť ako predpoklad na začatie preverovania zo strany NBÚ.

„Zrazu sa nám začali ozývať ľudia s tým, že ďakujú, ale toto vraj vypĺňať nebudú. Ďalšia časť prísediacich dotazník síce vyplnila, no dali nám vedieť, že nesúhlasia, aby ich preveroval NBÚ. Nuž a takýmto postupom sa nám zoznam 42 ľudí zásadne zredukoval,“ opisuje peripetie okolo kauzy zrušených Mečiarových amnestií David Lindtner. Aby sudca vedel zabezpečiť bezproblémový priebeh konania, potreboval mať k dispozícii aspoň štyroch prísediacich. Napokon so svojím preverovaním súhlasili len dvaja! Ich kompletné „lustrovanie“ ukončil NBÚ pred pár týždňami. Momentálne študujú rozsiahly spis, pričom predseda súdu nevylučuje, že to môže trvať ešte niekoľko mesiacov. „Treba si uvedomiť, že prísediaci sú ľudia, ktorí túto funkciu vykonávajú popri zamestnaní. A je to tak aj so študovaním spisu. Na súd prídu vo svojom voľne, po večeroch, lebo domov si ho zobrať nemôžu. Musím však povedať, že v tomto prípade sú prísediaci veľmi zodpovední,“ vysvetľuje David Lindtner, ktorý si nevie prestaviť, že by jeden z nich počas procesu vypadol. Ktovie, čoho by sme sa v takom prípade dočkali.