Záchrancovia Šturca sa stretávajú na remorkéri každý štvrtok. Partia bývalých lodníkov a ľudí, ktorí boli celý život spätí s lodiarstvom alebo plavbou, tvrdí, že situácia ich nemohla nechať chladnými. „Bola by večná škoda nezachovať pre toto mesto, pre túto krajinu lodnú pamiatku, ktorá by aj budúcim generáciám povedala, ako vyzerali klasické lode,“ hovorí Juraj Bohunský. Celý život pracoval ako loďmajster. Z paluby sa pozeráme do Južného bazéna stále živého a funkčného Zimného prístavu. Tlačný remorkér vyráža na plavbu, obrovské žeriavy nakladajú uhlie a rudu do nákladných člnov.

Za chrbtom máme pamiatkovo chránenú budovu lodnej haly bývalej opravárenskej lodenice. Šturec je na lodnom výťahu, ktorý je tiež technická kultúrna pamiatka. Navyše stále funkčná! Industriál, aký si všade vo svete cenia. U nás zatiaľ nebolo dostatok peňazí a vôle na jeho rekonštrukciu. „Nie je to všetko úžasne zaujímavé?“ pýtajú sa muži. „Kde inde človek niečo také uvidí?“

Najluxusnejšie na Dunaji

Šturec zatiaľ pokojne odpočíva, vytiahnutý z vody. Trup, pred pár rokmi ešte hrdzavý, je už ošetrený, zakonzervovaný a natretý červenou a čiernou farbou. Impozantné lodné vrtule takisto. Keby bola loď vo vode, návštevník neuvidí vrtule a systém kormidla. Takto si to celé môže pozrieť zblízka. Šturec postavili v roku 1937 v Škodových závodoch v komárňanskej lodenici ako sedemdesiatmetrovú motorovú tankovú loď Štúr s objemom tankov 500 ton tekutého nákladu. Bol súčasťou trojice sesterských lodí, okrem neho odišiel do prevádzky aj Vajanský a Štefan Moyzes. Ich prvoradou úlohou bolo hlavne voziť ropu z Rumunska do bratislavskej rafinérie Apollo. Mimochodom, pri ich spustení na vodu bol prítomný aj vtedajší predseda vlády Milan Hodža.

V roku 1944, presne 16. júna, keď Spojenci bombardovali rafinériu Apollo, zasiahli letecké bomby aj Zimný prístav. Škody boli obrovské. Bombardovanie potopilo takmer všetky lode, na hladine ich zostalo len desať. Zásah dostal aj Štúr. Opäť putoval do lodeníc do Komárna. Tam ho upravili do dnešnej podoby. Odstránili zničenú časť trupu, čo ho skrátilo o štrnásť metrov, a prerobili nadstavbu. Nákladné tanky vnútri lode sa už nedali používať. Prerobili ich na kajuty pre posádku. „Najluxusnejšie na Dunaji,“ ironizuje ďalší zo záchrancov Šturca Erich Piš. „Boli veľké ako tanečné sály.“ Po prestavbe Štúra premenovali. Pridali mu dve písmenká -ec. Prečo? Mohlo to mať viacero dôvodov. V tom období pomenúvali československé lode podľa zemepisných názvov. Niesli mená pohorí, riek a miest. K Štúrovi mal najbližšie Šturec.

Vhodný názov lode je pre lodníkov dôležitý. Sú totiž poverčiví. Nečudo, plaviť sa hlavne na mori je skutočne o život. Pamätníci lodníci spomedzi záchrancov Šturca spomínajú na prípad, keď námornú loď chceli pomenovať Smolenice. Všetky posádky sa vzbúrili. Vraj na loď s takým názvom ni­kdy nenastúpia. Smolenice - smola - smola na mori. To by sa nemuselo dobre skončiť... Vedenie štátneho podniku Československá plavba dunajská nakoniec ustúpilo. Zo Smoleníc sa stala Banská Bystrica. Sesterské lode Lednice a Bojnice prišli o partiaka pomenovaného podľa zámku a končia

ceho na -ice.

Či im haraší

Šturec slúžil do roku 1985. Vtedy sa mu skončilo technické osvedčenie. Zakotvili ho v prístave, kde mal počkať na zošrotovanie. Zachránila ho náhoda - Povodiu Dunaja sa pokazil remorkér Dunaj. Šturec bol poruke, tak si ho štátne podniky medzi sebou presunuli. Ináč sa vtedy šrotovalo všetko. „Kto dal za komunistov veľa do šrotu, dostal vyznamenanie,“ spomína Jiří Mandl, ďalší z partie okolo Šturca.

„Takže sa šrotovalo, čo sa dalo. A Československá plavba dunajská, tá mala železa neúrekom! Nám vynadali, či nám haraší, keď chceme zachrániť loď. Kto sa o to bude starať, kto to bude natierať... Koncom 80. rokov mala Československá plavba dunajská päť námorných lodí. Jedna z nich, Bojnice, takzvaná morsko-riečna loď, schopná plavby aj po riekach, sa dostala na svojej poslednej plavbe po Dunaji až do Bratislavy. V 80. rokoch 20. storočia sa začalo hovoriť o tom, že by z nej mohlo byť múzeum. Zhromažďovali sa artefakty. A zrazu loď zobrali a poslali do Juhoslávie na zošrotovanie. Aj s nautickými prístrojmi a zozbieranými predmetmi. Postavili ju v Budapešti. Jeden z argumentov, prečo ju nezachovať, bol, že ani nešlo o slovenský výrobok. Ale koľko generácií slovenských námorníkov a lodníkov na nej vyrástlo!“ Našťastie, Šturec od Povodia Dunaja nakoniec prevzalo Múzeum dopravy Bratislava. V roku 2012 ho vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku. O dva roky ho vytiahli z vody. Dobrovoľníci sa mohli pustiť do práce.

Loď plná haraburdia

Čo je na Šturci také unikátne? „Má nitovaný trup. Neskôr sa lode zvárali,“ vysvetľuje Jiří Mandl. „Nezachovali sa nám žiadne parníky, čo boli klasické lode, nitované, s parnými strojmi a komínmi. Aspoň na Šturci môžeme vidieť trup vyrobený starou technológiou a klasické lodné tvary vlečnej lode. Je to posledná kompletne zachovaná historická loď svojho typu na Slovensku.“ Loď slúžila po vyradení z prevádzky ako sklad. Takže všetko užitočné z nej vybrali a zaplnili ju nepotrebnými vecami. Trup bol pokrytý desaťcentimetrovou vrstvou mušlí a lastúr. Všade zatekala voda. Prvoradou úlohou bolo očistiť ho a zbaviť loď haraburdia. Potom zastaviť koróziu. Povrch lode má 1 800 štvorcových metrov. Potreboval očistiť, zakonzervovať a natrieť. Natrieť sa musí minimálne trikrát. Roboty viac ako na kostole.

Našťastie prišla špecializovaná firma, povrch očistila vysokým tlakom vody, ošetrila a prestriekala. Taká pomoc sa nedá oceniť, ručné natieranie by nemalo konca. Klub ochrany technických pamiatok si vzal do parády mechanizmus kormidla. Čistili ho zubnými kefkami. Teraz je celé kormidelné zariadenie funkčné až na prevod k lodným vrtuliam. Ten je zatiaľ len atrapa. No záchrancovia Šturca hovoria, že v budúcnosti sa ho možno ešte podarí sfunkčniť úplne. Odbornú gesciu nad rekonštrukciou prevzalo občianske združenie Slovenský plavebný kongres. Pomohlo aj s farbami. Ministerstvo kultúry podporilo grantom dve etapy renovácie a angažuje sa aj Slovenská plavba a prístavy. S manuálnou robotou chodia pomáhať študenti a dobrovoľníci. Samozrejme, na všetko dozerá aj pamiatkový úrad.

Veľa vecí chýbalo. „Navijak, ten bol unikát, ostatné lode mali iný typ navijakov,“ rozpráva Juraj Bohunský. „Lenže bol ťažký, tak šup s ním do šrotu. Niektoré veci, čo nám chýbali, sme si však mohli zobrať z iných vyradených lodí. Napríklad reflektory alebo vybavenie strojovne.“

Služba pri anténe

Martin Goduš, kurátor zbierok lodnej a železničnej dopravy Múzea dopravy Bratislava, objavil v Plzni v archívoch projekčnej kancelárie výkresy Štúra. Tam totiž loď projektovali. „V roku 1962 absolvoval Šturec generálnu prestavbu. Kajuty a lodný salón sú zachované práve z toho obdobia,“ hovorí. „Farby sú také podobné originálu, ako sa to len dalo dosiahnuť. Dnes sú iné odtiene než v roku 1937. Napríklad červená farba pod ponor sa už nevyrába v tom odtieni a chemickom zložení, ako bol vtedy natretý Štúr.“ V lodnom salóne teda sedíme na autentickom nábytku zo 60. rokov. Samozrejme, bol špinavý, záchrancovia ho museli dôkladne čistiť. Dokonca aj záclony sú pôvodné. A plechovú tabuľu na jednom z okien, ktoré bolo rozbité, opatrujú tiež. Kvôli autenticite.

Na skrinke tróni rádio. Historický kúsok. Juraj Bohunský ho dostal od kamaráta. Presne také rádiá z bratislavskej Tesly dávali v 50. rokoch na lode. Juraj Bohunský ten svoj automaticky priniesol sem. „V lodnom salóne bol aj televízor. Keď sa pozeral film, jeden lodník mal vždy službu hore pri anténe. Bolo ňou treba neustále točiť, aby chytala signál, keďže loď sa hýbe,“ smeje sa Juraj Bohunský pri spomienkach. Stanislav Drdoš, ďalší z partie, potvrdzuje, že lodný salón vyzerá autenticky. Ako jediný sa na Šturci kedysi plavil. Dvadsať rokov bol na mori, potom odišiel od lodí, desať rokov žil v Anglicku. Na Šturec sa vrátil náhodou. Pred dvomi rokmi prišiel na deň otvorených dverí. „Prežil som tu kapitolu svojho života, a keď som videl, v akom stave je tá loď, bol to hrozný pocit.“ Vtedy sa pridal k dobrovoľníkom.

Čakajú na renováciu

Prechádzame sa po lodi. Vyzerá už pekne. Pred nadšencami je však poriadne tvrdý oriešok. Strojovňa. Tá je stále v žalostnom stave. Stroje potrebujú vyčistiť, ponatierať, podlahu treba bezpodmienečne opraviť, aby tam niekto na prehrdzavených doskách neprišiel k úrazu. No aj pohľad na síce zničené, no stále impozantné motory je zaujímavý. Aj kajuty, prerobené z nákladných tankov, čakajú na renováciu. Šturec potreboval štrnásťčlennú posádku, plus tu bola vždy pripravená kajuta pre colníka alebo lodivoda, ak sa potrebovali nalodiť. Napríklad v dunajských kataraktoch na hranici Srbska a Rumunska. Pred vybudovaním priehrady Železné vráta bola táto úžina taká obťažná na plavbu, že lode musel viesť miestny kataraktový lodivod. On vedel, kadiaľ bezpečne preplávať.

„Na parníkoch bývala ešte väčšia posádka. Potrebovali ešte minimálne ôsmich kuričov,“ vysvetľuje Juraj Bohunský. „Bola to ťažká práca, tí chlapi boli zrobení. Hlavne v kataraktoch boli parníky účinné. Mali najväčší optimálny strojný výkon bez rizika poškodenia lodných strojov. Keď lode prerobili na mazut, už to bolo kráľovské. Stačilo pootočiť gombíkom a šlo to. Škoda, že sa nezachoval ani jeden parník. Žiaľ, na Slovensku neexistuje vzťah k technickým pamiatkam. Vtedy šéfovia hovorili, že sa máme pozerať dopredu a staré pôjde preč, budujeme predsa socializmus.“

Tradícia zmizla škrtom pera

Celé jedno dôležité obdobie v histórii plavby je teda pre Slovensko nenávratne stratené. Nadšenci dúfajú, že zachovajú aspoň Šturec a bude mať ako múzeum dôstojné miesto. Snívajú o opravených technických pamiatkach v Zimnom prístave a ich sprístupnení verejnosti. Všetko už majú premyslené. Chýba len vôľa zodpovedných inštitúcií niečo s unikátnou a stále zachovanou históriou urobiť. Hoci sa to nezdá, Slovensko malo kedysi lodiarskemu priemyslu čo ponúknuť. Lodenice v Komárne disponovali veľkými krytými halami, lode stavali vnútri a nie pod holým nebom, vystavené vrtochom počasia. V 70. rokoch tam vznikali najväčšie riečno-jazerné lode na svete.

„Z lodenice odchádza loď plne vybavená úplne všetkým, od lodných motorov po poslednú lyžičku v kuchyni. Len rozpis toho, čo patrí do vybavenia kuchyne, bol hrubý ako telefónny zoznam,“ upozorňuje Erich Piš. Československá plavba dunajská mala v najlepších časoch 3 100 zamestnancov, okolo dvesto riečnych člnov a sedem námorných lodí. Na Katedre stavby lodí Strojníckej fakulty Slovenskej vysokej školy technickej študovali aj Juhoslovania, Vietnamci a Kambodžania - hoci prišli z krajín, ktoré mali more. „A päťdesiat rokov tejto tradície potom zmizlo jedným škrtom pera,“ krčí plecami Erich Piš.

Stanislav Drdoš zatiaľ hore na palube obrusuje hrdzu. Na chvíľu sa vystrie od roboty. Oči mu žiaria, keď rozpráva o práci na lodiach. „Je to úplne iný život. Komu učaruje, už ho nepustí... Aj more. Prvá plavba je test. Buď zostaneš, alebo zutekáš. Nie je to pre každého. No je to ťažký život. Na rieku sa chodí na celé týždne. Na more aj na osem mesiacov. Pre manželky a rodiny je to komplikované. Na mori som prežil osemkrát Vianoce. Boli smutné. Keď sa mi narodilo dieťa, prvýkrát som ho videl ako štvortýždňové. Napriek tomu to bola najlepšia práca. Manželka vždy krúti hlavou, keď ideme okolo Dunaja. Vraj sa vtedy úplne zmením. Nemôžem sa od rieky odtrhnúť, hltám očami každú loď...“ Starí lodníci nemôžu nechať Šturec hrdzavieť.