Michaela Vasiľová prežívala najkrajšie chvíle svojho života, keď sa s deťmi mohla nasťahovať do podnájmu. Do krásneho svetlého bytíka v Michalovciach. Po šestnástich rokoch vo vzťahu s násilníkom a následnom hľadaní podnájmu, keď ju každý odbil tým, že Rómke so štyrmi deťmi byt neprenajme. Tatiana Šišoláková z Kútov na opačnej strane republiky si spomína na jeden jediný rodinný výlet s bývalým partnerom. Na plaváreň v Malackách. Ale aj vtedy hučal na deti a popíjal pivo. Hoci je teraz s piatimi deťmi sama, finančne vychádzajú oveľa lepšie, než kým bývali s ním. Podľa údajov neziskovej organizácie Jeden rodič vyrastá na Slovensku len s mamou alebo otcom dvestotisíc detí, 150-tisíc rodičov vychováva svoje deti bez partnera, 40 percent jednorodičovských domácností je ohrozených chudobou. A to je údaj spred pandémie, ktorá situáciu ešte skomplikovala. A štát? Ten na mamy, ako je Michaela a Tatiana, úplne zabudol.

Spadnutý komín

Tatiana býva v domčeku v zadnej uličke v Kútoch. Za hlavnou líniou domov popri ceste by tieto zadné dvory zrejme nikto nečakal. Domčeky či garáže v nich sú staršie, mnohé opustené. Tatianin bývalý bol síce murár, ale na vlastnom sa mu veľmi nedarilo. Rozostaval malú predsieň, no nechal to tak. Pred Vianocami sa zrútil komín a poškodil strechu. Opravili to len provizórne. Okrem toho treba vymeniť rozvody, pre elektrinu tu už horelo.

Tatiana je na všetko sama. Má dvoch synov a tri dcéry, vek od osem do osemnásť rokov. Ich otec sa o ne po rozchode pred dvomi rokmi veľmi nestará. Zo začiatku chýbal hlavne najmladšiemu Reynoldovi. Chlapec k nemu občas chodil. No otec nikdy nebol triezvy. Raz sa Reynold vrátil domov s plačom. Otec si skrátka alkohol neodpustil. Rovnako ako keď ešte žili spolu. „Míňal na alkohol a cigarety. Stále boli problémy. Mám pocit, že s ním sme na tom boli finančne horšie, ako sme teraz, aj keď príjem sme mali vyšší. Vtedy rozhodoval on. Ja som bola väčšinou na materskej, nerobila som, nemohla som do toho hovoriť. Teraz šetríme a hospodárime lepšie,“ rozpráva Tatiana.

Rodičia jej umreli skoro. Okrem seba sa čerstvo dospelá musela postarať o štrnásťročnú sestru. To už žila so svojím partnerom a pracovala vo fabrike. Kristínka sa jej narodila, keď mala dvadsaťjeden rokov. Postupne prichádzali ďalšie deti a spolužitie s ich otcom bolo čoraz ťažšie. „Bol to hrozný život. Nápor aj na psychiku, moju aj detí,“ spomína Tatiana. „Naučilo nás to súdržnosti. Veľmi dobre si rozumieme a vychádzame spolu. Keď mi je smutno, podržia ma. Dodajú mi energiu, aby som išla ďalej. Puberta? Nepoznáme žiadne také problémy, aké opisujú iní rodičia.“

Otcovi detí určil súd výživné 250 eur mesačne. Toľko však nikdy nezaplatil. „Najviac mi dal sto eur,“ konštatuje Tatiana. Dôvod? „Že je nezamestnaný a nemá z čoho. Naposledy im dal stovku na Vianoce. Odvtedy nič. Podala som trestné oznámenie za neplatenie výživného. Exekútor vymáhal, ale nevymohol od neho ani euro. Teraz podávam žiadosť o náhradné výživné. Decká aj skončia školu, než niečo od neho vybavíme, je to strašná byrokracia. Mám pocit, že sú viac chránení tí chlapi než my ženy, ktoré sa staráme o deti.“ S papiermi pomáhajú Tatiane v organizácii Jeden rodič, ktorá poskytuje aj právne poradenstvo - a to Tatiana veľmi potrebuje. Našťastie, dom patrí Tatiane. Kúpili ho pred tromi rokmi, keď sa sem sťahovali z domu po Tatianiných rodičoch. Vodu berú z vlastnej studne, plyn nemajú. Elektrina ich stojí 170 eur mesačne, na zimu potrebujú štyristo eur na drevo. Kúria totiž v peci.

Nemali na chlieb

Tatiana pracuje v obchode s potravinami. Najprv tam bola ako brigádnička. No odišla, lebo chcela normálnu zmluvu. Dostala prácu v práčovni v Devínskej Novej Vsi. „Dochádzala som a bola som málo s deťmi,“ hovorí. „Odišla som napoludnie a vracala som sa o polnoci. Ale deti nemôžu byť stále bezo mňa. Ešte mám aj malých.“ Keď jej v supermarkete ponúkli pracovnú zmluvu, neváhala ani okamih. Teraz pracuje každý pracovný deň plus každý druhý víkend. „Keď deti niečo potrebujú, dobehnú za mnou do obchodu. Je to oveľa lepšie.“

Jasné, že deti by chceli kopu vecí. Najčastejšie oblečenie. Spolužiaci nosia značkové veci. Alebo mobily. „Snažím sa, aby nemali pocit, že im niečo chýba,“ hovorí Tatiana. „Chápu to. Chodia na brigády a keď si zarobia, kúpia si, čo chcú. Najstarší syn napríklad veci na tetovanie, baví ho to. Dcéra je zas ako chalanisko, bavia ju chlapské roboty, aj dnes bola s kamarátom na brigáde čistiť tehly.“ Ján, Kristína a Sabinka sa učia v odbore kuchár-čašník a veľmi túžia po dobrom zamestnaní.

Dovolenka? Pre Tatianu neznámy pojem. Kaderníctvo? Nechty? Masáže? Káva s kamoškami? Ni­kdy v živote. Ostrihá ju jedna dcéra, vlasy zafarbí druhá. A to je všetko. „Keď som bola mladšia, bolo mi to ľúto,“ priznáva Tatiana. „Kamoš­ky chodili a ja som nemohla. Ale teraz som rada, keď som doma.“ Zato deťom na narodeniny, meniny a Vianoce vždy odloží trošku peňazí a niečo pekné kúpi. Nečakané výdavky priniesla korona. Deti mali školu cez internet. Janko a Kristínka na smartfóny zarobili na brigáde. Sabinka dostala tablet od školy. Sofinke kúpili tablet na Vianoce. A Reynold sa učil na maminom mobile.

Peniaze si Tatiana nechce požičiavať. Lenže keď ešte žila s partnerom, ona na materskej a on držal kasu, niekedy nemali ani na chlieb a museli si požičať. Dlhy z tých čias zostali na krku Tatiane. A poctivo ich spláca. Neuveriteľne jej momentálne pomáha projekt Chlebodarca, vďaka ktorému dostane každý mesiac 150 eur na nákup potravín a drogérie. Vďaka tomu si môže šetriť na opravu strechy a elektrických rozvodov.

Podnájom pre Rómku

Michaela bola ochotná vydržať od bývalého manžela všetko. Nadávky, bitku, kopance. Bála sa, že pokus o odchod situáciu ešte zhorší. A kam by šla so štyrmi deťmi? Až keď ju najmladší Ondrejko s plačom prosil, aby od násilného otca odišli, odhodlala sa. Osem mesiacov bývala u mamy. Potom to už nešlo. Ani hľadanie podnájmu pre Michaelu ako Rómku so štyrmi deťmi nebolo jednoduché. Hlboko veriaca žena hovorí, ako veľmi sa aj s deťmi modlili. Jeden majiteľ ju nakoniec neodbil už cez telefón ako všetci pred ním, keď povedala, že je Rómka a má štyri deti, ale dokonca jej byt prenajal. Lenže nemala na depozit. „Zavolala som kantorke z kostola. O pár hodín mi zavolal starosta Sečovskej Polianky, aby som sa ráno zastavila na úrade. Čakala ma tam obálka s peniazmi na depozit!“

Michaela mohla podpísať zmluvu. S deťmi prišli do bytu, kde neboli ani len lyžičky. „Priniesť sme si mohli iba oblečenie. Nemali sme nič, iba jeden uterák pre všetkých piatich. Práve sa začala koronakríza a vo firme v Trebišove, kde som pracovala, nemali robotu. Ponúkli odstupné každému, kto dá dobrovoľne výpoveď." Michaela z práce odišla a o pár dní mala novú v Michalovciach. Z odstupného pokúpila do bytu, čo bolo treba, a odložila si na dva mesačné nájmy.

Mladá žena síce nemá vzdelanie, ale prácu si vždy vedela nájsť. Len za posledný rok pracovala vo firme na výrobu zdravotníckych potrieb, za pokladnicou supermarketu, v pizzerii aj MOM-ke. Popritom brigádnicky upratovala. „Aj keď som mala tri práce naraz a spala som len pár hodín, mohla som sa spoľahnúť na to, že doma bude upratané a navarené. Že moje deti sa o všetko postarujú. Klobúk dolu pred takými deťmi. Sú šikovné.“ Najstarší Majko študuje na farmaceutickej strednej škole, sedemnásťročná Miška na policajnej škole, pätnásťročný Branko pôjde na zdravotnú. Ondrejko, ktorý má jedenásť rokov, si vyberie tiež školu s maturitou. Možno pôjdu aj na vysokú. Ich mame pritom vzdelanie nebolo dopriate. Život s bývalým manželom ju obral o všetky sny vrátane takých jednoduchých vecí, ako je obyčajná dovolenka alebo výlet. Má iba jeden sen - vlastné bývanie. Aby mala istotu, že nech sa s ňou stane čokoľvek, jej deti budú mať strechu nad hlavou.

Prvé šťastné narodeniny

Michaelu exmanžel prvýkrát udrel ešte pred svadbou. Ale neodradilo ju to, bola veľmi mladá a naivná. Najprv bývali v dome po jeho babke. On je kamionista, často bol z domu preč. Ublížiť však vedel aj po telefóne. Kričal, nadával. Keď mal prísť domov, rodina stála od strachu v pozore. Dvakrát ho nahlásili na kriminálku. Michaela nevie, kto to urobil, myslí si, že raz jej kolegovia v práci, keď prišla s modrinami, a raz niekto z dediny. Zakaždým všetko poprela. O to isté poprosila aj najstaršieho syna. Bála sa, že by bolo ešte horšie. Veď stačilo, aby si obliekla krátke šaty, a nasledovala bitka. Jej príbuzní ju upokojovali, že to je normálne, veď aj dakedy sa tak žilo. No od známych, priateľov aj duchovného otca počúvala, že by to tak nemalo byť.

Až jej posledné narodeniny v novom podnájme boli prvé naozaj šťastné, bez sĺz a strachu.

Po rozvode určil súd bývalému manželovi výživné 180 eur. „To posiela. Zo začiatku deťom občas aj niečo kúpil. Teraz nie,“ hovorí Michaela. „Na Vianoce im dal po päť eur.“ Krúžky, ktoré by bolo treba platiť, si Michaela pre deti nikdy dovoliť nemohla. Sú aspoň členmi rómskeho knižného klubu Paľikerav, kde čítajú knihy a pripravujú pre ostatných ich recenzie. Miška je športový typ. Ondrejko má rád počítačové hry. Majko hrá v kostole na organe a píše básne. Branko rád kreslí portréty.

Hoci je Michaela ochotná pracovať akokoľvek tvrdo, stále nemá vyhraté. V peňaženke má teraz len pár centov. Projekt Chlebodarca aj jej pomáha s mesačnými nákupmi. Majko čoskoro dostane od nejakého darcu syntetizátor, aby mohol hrať aj doma. O tom, čo všetko si s rodinou od otca vytrpeli, už dookola nechce rozprávať. Napísal o tom svedectvo. Nesťažuje sa v ňom. Naopak. Chváli Boha a Ježiša za všetkých dobrých ľudí, ktorí jeho rodine vstúpili do života, a za to, ako dobre im teraz je. „Kvety mi bývalý manžel nepriniesol nikdy. Iba na rozvodové konanie,“ hovorí Michaela. „Deti sa vtedy veľmi báli, že sa k nemu vrátim. Hovoria, že keď budú zarábať, tak mi budú kvety kupovať ony.“

Na hranici chudoby

Podľa Evy Markovej z neziskovej organizácie Jeden rodič štát na rodičov, ako je Tatiana a Michaela, zabudol a pandémia ešte viac ukázala, že často balansujú na hranici chudoby. „Neexistuje ani úrad, na ktorý by sa jednorodič mohol obrátiť. Zo strany štátu nemáme dostupnú komplexnú pomoc a poradenstvo. Zamestnávatelia nevytvárajú pracovné miesta na čiastočný úväzok za adekvátny slušný príjem, z ktorého by osamelý rodič dokázal uživiť rodinu.“

V organizácii Jeden rodič pomáhajú domácnostiam s jedným rodičom materiálne, finančne, ale aj právnym a psychologickým poradenstvom. To single rodič často potrebuje, hlavne ak má za sebou traumatizujúci vzťah alebo musí riešiť súdy či úradné záležitosti. Poskytuje však aj praktickú pomoc. Dobrovoľníci napríklad pomáhajú deťom z neúplných rodín pri učení. Rodiny zachraňuje aj distribúcia potravinovej pomoci z Potravinovej banky SR. Cez projekt Chlebodarca zas môžu rodiny v núdzi získať finančnú a potravinovú pomoc, príspevok na opravu domu, kúpu zariadenia alebo príspevky na zdravotné rehabilitácie, právne a psychologické poradenstvo a asistenciu pri hľadaní zamestnania. V dobre fungujúcom systéme by mal v tomto všetkom asistovať svojim občanom štát.

Eva Marková zdôrazňuje, že sa stále pravidelne stretávajú s platovou diskrimináciou medzi matkami a otcami. „Ak vznikne problém na pracovisku, zamestnávatelia nemajú vytvorené postupy, aby pomohli osamelému rodičovi v jeho neľahkej životnej situácii a udržali ho v zamestnaní. Úvery, pôžičky a hypotéky sú pre osamelých rodičov s maloletými deťmi takmer nedosiahnuteľná méta. Od začiatku pandémie sú rodičia v kontinuálnom strese. Zaznamenali sme aj zvýšené množstvo pokusov detí o samovraždu. Situácia jednorodičovských domácností je doslova prežívanie. Jednorodičia pociťujú osamelosť a totálnu absenciu štátnej sociálnej pomoci.“ Počas lockdownu na nich okrem permanentného stresu dopadla ďalšia záťaž v podobe dištančného vyučovania detí. Ak jednorodič príde o strechu nad hlavou, pravidelný príjem alebo ochorie, môže to znamenať obrovské problémy.

Čo sa týka pomoci od štátu, Eva Marková nad ňou len krúti hlavou. „Kto má napríklad náhradné výživné, nemá už nárok na žiadny ďalší príspevok, ak jeho príjem dosiahne hranicu životného minima. Tá je v súčasnosti 214,83 eura mesačne na dospelého a 98,08 eura mesačne na dieťa. Pre jednorodiča s dvomi deťmi je teda životné minimum 410 eur. Podpora štátu je stále niečím podmienená. Napríklad ak rodič platí len zdravotné, ale nie sociálne odvody, nemá na ňu nárok. Jednorazová pomoc situáciu vyrieši len na chvíľku. Potrebujeme systematické a dlhodobé riešenia.“

Viac FOTO v GALÉRII >>

Drvivá väčšina jednorodičovských domácností žije v komerčných podnájmoch. Aj v najlacnejších regiónoch sa začínajú ich ceny na tristo eurách. Človek zaplatí nájom a energie a na stravu, lieky, oblečenie mu nezostane takmer nič. Počas pandémie však bolo treba zabezpečiť deťom počítače, tablety, smartfóny a internet na dištančné vyučovanie. Mnohí jednorodičia museli zostať doma s deťmi na pandemickej OČR. Tak­že sa ich príjem ešte znížil. Štát však všetky problémy takýchto rodín momentálne necháva na pleciach jednorodičov.