Venuje sa hlavne súdnictvu a slovenskej mafii.

Ľudmila Lacková

Zdravotné sestry na neurochirurgii v&nbsp;bratislavskej nemocnici na Kramároch si ako obyčajne v&nbsp;nočnej službe prišli aj 5. októbra 1997 do kuchynky uvariť kávu a&nbsp;zapáliť cigaretku. Boli zhruba dve hodiny, keď začuli čosi zvláštne, akoby zvuk ohňostroja. Pozreli von z&nbsp;okna a&nbsp;po streche polikliniky videli utekať štíhleho muža celého v&nbsp;čiernom s&nbsp;kuklou na hlave. Vyzeral ako nindža.

Na ARO začuli ten zvuk ostrejšie - akoby kovová tácka spadla na zem a&nbsp;rozbilo sa sklo. Tamojšie sestričky sa automaticky prikrčili k&nbsp;zemi, došlo im, že v&nbsp;nemocnici ktosi strieľa. V&nbsp;presklenom boxe u&nbsp;nich ležal košický mafiánsky bos Róbert Holub. Previezli ho tam ťažko zraneného po streľbe v&nbsp;hoteli Danube. Až keď rinčanie utíchlo, sestričky opatrne vykukli smerom k&nbsp;Holubovi. V&nbsp;okne pri jeho posteli viali závesy, centrálny monitor hlásil, že Holubovi zlyhávajú vitálne funkcie. Zomieral. Nindža trafil štyrmi ranami jeho hlavu.

Košického bosa Holuba, v&nbsp;podsvetí zvaného Cigáň, zastrelili vo veku dvadsať­osem rokov v&nbsp;štátnej nemocnici, hoci ho strážili policajti i&nbsp;tmaví „chlapci“ z&nbsp;jeho vlastnej bezpečnostnej služby Secura. Ešte pár hodín pred streľbou volala Holubova manželka na Prezídium Policajného zboru. Upozorňovala, že v&nbsp;nemocnici sa pohybujú podozrivé osoby. Po mnohých rokoch identifikovala jednu z&nbsp;nich ako Róberta Lališa, hlavu mafiánskej skupiny sýkorovcov. Vtedy večer jej policajti povedali, že o&nbsp;situácii už vedia a&nbsp;riešia ju. Do nemocnice nabehli kukláči, okolo bezvládneho Holuba napojeného na prístroje sa im zdalo všetko v&nbsp;poriadku.

Spomínaného nindžu bezpečnostné opatrenia na Holubovu ochranu neodradili. Na strechu sa dostal po vysúvacom hliníkovom rebríku prehodenom cez nemocničný plot už večer predtým a&nbsp;nečujne sa presunul čo najbližšie k&nbsp;oknu ARO, za ktorým ležal Holub. Práve v&nbsp;tej chvíli jedna zo sestričiek zapálila chirurgickú lampu nad Holubovou hlavou, odhrnula záves na okne a&nbsp;miestnosť opustila. Nindža mal svoj cieľ priam dokonale naservírovaný.

Podľa obžaloby podanej na Špecializovaný trestný súd bol nindžom Jozef Roháč. Zločinecké eso s&nbsp;medzinárodným kreditom, majster preoblečení, odborník na výbušniny odsúdený za bombový útok v&nbsp;Budapešti na doživotie a&nbsp;dnes už 63-ročný muž, ktorý si z&nbsp;vrážd spravil zábavné hoby. Majstra smrti Roháča si na „robotu robenú na Róberta Holuba“ - ako vraví Čapatý od sýkorovcov - podsvetie objednalo práve preto, lebo smrť košického bosa mala byť tutovka. Rýchla a&nbsp;čistá práca. Lenže Roháčovi sa pri Holubovi lepila smola na päty. Kaskadérskym kúskom na streche nemocnice iba zachraňoval pošramotené renomé a&nbsp;vlastný krk.

Poľovačku na Holuba inicioval banskobystrický bos Mikuláš Černák. Dnes hovorí, že šlo o&nbsp;podiely v&nbsp;mäsokombináte Prešov, a&nbsp;takisto sa dozvedel, že Holub mu chcel škodiť. Holub ho nedokázal zlikvidovať, lebo mal silnú ochranku, tak zašiel za nejakou veštkyňou a&nbsp;dal jemu - Černákovi - počarovať, aby vážne ochorel. Ak by tento plán nevyšiel, chcel košický bos dostať Černáka na dlhé roky do basy. Keďže Holub bol na začiatku septembra 1997 svedkom vraždy poľského milionára, vykonanej Černákom, skutočne mu mohol zavariť.

Kvôli odstráneniu Holuba sa Černák spojil s&nbsp;bosom bratislavskej skupiny sýkorovcov Kýblom a&nbsp;na východe našiel pár sprisahancov rovno medzi Holubovými ľuďmi. Jednému z&nbsp;nich, Karolovi Kolárikovi, sľúbil, že zasadne na Holubov trón.

Holub mal padnúť na benzínovej pumpe na košickom sídlisku KVP, kde pravidelne chodieval tankovať i&nbsp;umývať svoj Mercedes. Strelca, teda zrejme Roháča, tam mal doviezť na ukradnutej motorke Lojzo Kromka, zvaný Čistič, inak kedysi takisto Holubov skvelý kamarát a&nbsp;svedok na jeho svadbe. Roháč Holuba nepoznal. Aby si obeť nepomýlil s&nbsp;niekým iným, púšťali mu mafiáni večer pred akciou videokazetu z&nbsp;krstín Kolárikovho syna.

Roháč sa na akciu navliekol do štýlového vojenského plášťa, na hlavu si nasadil čiapku a&nbsp;prilbu. Dnes by sme povedali, že vyzeral, akoby vybehol z&nbsp;Matrixu.

Kromka s&nbsp;Roháčom 22. septembra 1997 vyštartovali na benzínku z&nbsp;blízkeho lesíka, len čo dostali správu, že Holub tam už dorazil. Roháč zoskočil z&nbsp;motorky a&nbsp;z&nbsp;tesnej blízkosti vystrelil na Holuba. Zbraň sa však zasekla, Holub mu kopol do ruky, snažil sa ho chytiť, kričal na kamaráta, košického zlatníka: „Zekir, pozor!“ Zlatník vytiahol svoju zbraň, pálil po Roháčovi a&nbsp;pri tom preskočil auto stojace pri umyvárni. Jeho majiteľ sa v&nbsp;tej chvíli od ľaku pomočil. Roháč utekal k&nbsp;motorke, nasadol za vodiča a&nbsp;šialenou rýchlosťou sa hnali preč.&nbsp;

O&nbsp;zbabranej akcii vedelo v&nbsp;priebehu pár nasledujúcich minút celé slovenské podsvetie. Ako vraví Černák, „každý volal s&nbsp;každým“. On dostal echo, že do Košíc už mieri vyšší dôstojník Slovenskej informačnej služby, nech sa odtiaľ pracú. Hneď mu volal aj vystresovaný Holub, chcel sa stretnúť. Černák v&nbsp;strachu, či Holub nepripravil pascu, neustále menil miesto schôdzky a&nbsp;zoči-voči Holubovi dokonale zahral prekvapenie, akože o&nbsp;príprave atentátu nemal potuchy.

Vo vodičovi motorky Holub spoznal Kromku. Povedal si, že pomsta bude sladká. Ešte v&nbsp;ten deň sa vybral s&nbsp;vražedným komandom do Spišskej Novej Vsi za Kromkovým najmladším bratom. Čašníkom, ktorý s&nbsp;mafiou nemal nikdy nič spoločné, snažil sa žiť ako slušný človek. Holubovi ľudia ho dokopali do totálneho bezvedomia, zastrelili a&nbsp;jeho telo zapálili. Tvrďas Lojzo Kromka nad bratovou strašnou smrťou zaplakal. Zúrivo trval na dokončení „roboty na Holubovi“, sám ho chcel poslať na druhý svet, ale bosovia povedali nie. Reparát bude treba spraviť na verejnom mieste, chladnokrvne, bez emócií. Roháč napraví, čo pokazil.

Nasledujúci deň, teda len dva dni po streľbe na benzínovej pumpe a&nbsp;jeden deň po vražde Kromkovho brata, Černák vylákal Holuba do Bratislavy. Presvedčil ho, že mu prezradí skrýšu Lojza Kromku. Ako miesto schôdzky vybrali sýkorovci im dobre známy hotel Danube. Černák Holuba privítal ako brata, poriadne ho vyobjímal, aký je rád, že ho vidí živého a&nbsp;zdravého. Sadli si spolu v&nbsp;bare Amadeus, pretriasali všetko možné. Černák spomenul, že vybral nejakú dovolenku, potrebuje čosi vybaviť, a&nbsp;poslal jedného z&nbsp;dvoch Holubových bodygardov do auta po pasy.

Len čo sa stolička pri stole uvoľnila, do baru rezko vkráčal starší muž vo svetlom obleku s&nbsp;fúzmi a&nbsp;dlhšími šedivými vlasmi. Na pravej ruke mal prehodený kabát. Na okamih sa stretol pohľad Holuba a&nbsp;prichádzajúceho muža. V&nbsp;Holubovej tvári bolo vidieť zdesenie. V&nbsp;šedivom mužovi spoznal strelca z&nbsp;benzínky v&nbsp;Košiciach, ale to sa už pod mužovým kabátom prehodeným cez ruku mihla hlaveň zbrane. Pálil. Hostia baru neskôr polícii opísali dianie ako strašné rany a&nbsp;blesky.

Všetci vrátane akejsi zahraničnej delegácie z&nbsp;Ázie zaliezli pod stoly, klavirista sa krčil pod klavírom. Holubov ochrankár Fabian sa hodil pred bosa, takže schytal dve najhoršie rany. Holub sa zošuchol do polosedu, trasúcou sa rukou vytiahol svoju zbraň, ale namieriť už nedokázal. Strelec náhlivým krokom opúšťal bar, v&nbsp;pamäti prítomných ostal ako netvor s&nbsp;vlajúcimi svetlými vlasmi.

Pod Fabiánom sa zväčšovala kaluž krvi, recepčný mu už nenahmatal tep. Holub sa hýbal. Schytal zástrel do pravého líca a&nbsp;priestrely ramena, hrude a&nbsp;stehna, ale prežil. Chrčal opretý o&nbsp;stenu. Černák telefonoval Kromkovi, nech okamžite príde Holuba doraziť, a&nbsp;zároveň si budoval alibi. Osobne privolal záchranku. Potom sa vrátil ku krvácajúcemu Holubovi, ktorý stále netušil, koľko bije. „Miki, chytili ste ho?“ pýtal sa.

Roháčovi nebolo treba vravieť, že akciu opäť zmrvil. Pôsobil rozrušene, nemohol prestať myslieť na to, koho vlastne poslal k&nbsp;zemi. Sýkorovcov, ktorí sa postarali o&nbsp;jeho bezpečný únik, sa vypytoval, ako vyzerajú Černákovi ľudia, aké majú postavy. Obával sa, že skolil aj člena spriatelenej banskobystrickej skupiny. Černákovcov bolo na mieste činu neúrekom. Polícia hneď zobrala na výsluch okrem Černáka Kána, Šipulu, Moravčíka, Piliara, Surového a&nbsp;Kuchára. Nikto z&nbsp;nich však, samozrejme, nič nevedel, zbraní sa zbavili ešte pred príchodom policajtov. Černák svoju pištoľ so zlatými kohútikmi odhodil do hotelového kvetináča.

Holuba previezla zavýjajúca sanitka do nemocnie. Policajti predpokladali, že niekto sa pokúsi zločin dokonať, ku vchodu do ARO postavili hliadku. Holubovala manželka vedela, že žije v&nbsp;časoch, keď sa na políciu nehodno spoliehať. Mužovi preto zabezpečila ochranu v&nbsp;bratislavskej nemocnici ľuďmi z&nbsp;jeho bezpečnostnej služby. Netušila, že mafiánskej konkurencii sama poskytuje citlivé informácie cez zradcov, ktorí ju vozili na každodenné návštevy do nemocnice. Aj cez ňu sa teda Černák s&nbsp;Kýblom dozvedeli, že Holubov stav bol síce vážny, ale nie beznádejný. Stále hrozilo, že bude vypovedať, identifikuje strelca a&nbsp;ako organizátora stretnutia v&nbsp;hoteli Danube označí Černáka.

Mafia makala na plné obrátky. Sledovala správy o&nbsp;Holubovi vo všetkých médiách, „kontrolovala“ vyšetrovanie streľby, poľovala na Holubovho brata a&nbsp;manažovala dianie v&nbsp;nemocnici na Kramároch. Podľa výpovedí svedkov Kýbel vybavil, aby dostrieľaného košického bosa umiestnili k&nbsp;oknu, cez ktoré ho bude možné zastreliť.

Holubova žena mala podozrenie, že sa diali aj iné veci. Že Holubove zranenia neboli také, aké opisujú lekárske správy a&nbsp;že jej obavy z&nbsp;podivných ľudí pohybujúcich sa v&nbsp;okolí ARO v&nbsp;osudnú noc paradoxne poslúžili ako dôvod na vypoklonkovanie z&nbsp;nemocnice jej samotnej aj chlapíkov z&nbsp;manželovej bezpečnostnej služby.

Počas vyšetrovania tohto prípadu viacerí svedkovia naznačovali, že doň bola zapletená Slovenská informačná služba. Holub i&nbsp;Černák sa údajne stretávali s&nbsp;námestníkom SIS Jaroslavom Svěchotom a&nbsp;ten bosov svo­jimi intrigami navzájom rozoštvával. Kriminálnik Milan Reichel hovorí: „Tak, ako Svěchota požiadal Holuba o&nbsp;likvidáciu Černáka, tak sa po ceste domov mohol zastaviť v&nbsp;Banskej Bystrici a&nbsp;Černákovi zase povedať, že treba zabiť Holuba.“

Po Holubovej vražde sa pro forma stal košickým bosom Karol Kolárik, ktorý však v&nbsp;skutočnosti ani zďaleka nedosiahol taký vplyv, aký mal obávaný Cigáň, napojený na rezešovský klan. Ale Kolárik bol Černákovi veľmi vďačný, na jeho povestné narodeniny, posledné na slobode, mu daroval koňa. Černák za Holubovu smrť zaplatil Jozefovi Roháčovi päťstotisíc korún, osobne mu ich mal odovzdať na benzínovej pumpe v&nbsp;Nitre. Aspoň tak tvrdí vo svojej kajúcnej výpovedi. Bystrický bos sa k&nbsp;podielu na vražde Róberta Holuba priznal, v&nbsp;tejto veci uzavrel dohodu o&nbsp;vine a&nbsp;treste. V&nbsp;kauze aktuálne riešenej na Špecializovanom trestnom súde teda vystupuje už len ako svedok usvedčujúci všetkých ostatných obžalovaných.

Údajný strelec Roháč využil svoje zákonné právo, vôbec k&nbsp;veci nevypovedal a&nbsp;odmietol aj účasť na súdnom pojednávaní. Bos sýkorovcov Róbert Lališ, alias Kýbel, prišiel len na otvorenie pojednávania a&nbsp;oznámil, že ani on nemieni sedieť v&nbsp;súdnej sieni. Senát považuje za zaujatý, pretože v&nbsp;Holubovej vražde už akceptoval verziu udalostí podávanú Mikulášom Černákom, ďalšie dokazovanie je preto podľa neho len fraška.

Hoci štyroch z&nbsp;obžalovaných - Lališa, Roháča, Kromku i&nbsp;sýkorovca Ivana Cuppera - už dávnejšie odsúdili na doživotné tresty, súd bude rozhodovať o&nbsp;ich vine aj v&nbsp;tejto veci. Spis týkajúci sa i&nbsp;ďalších ťažkých zločinov sa skladá zo 67 zväzkov a&nbsp;obsahuje vyše 22-tisíc strán. Len samotná obžaloba je rozpísaná na 56 stranách. Prokurátor Peter Kysel ju čítal takmer tri hodiny.