Pripravuje reportáže zo Slovenska a zo zahraničia, venuje sa aj sociálnym, medicínskym, kultúrnym a historickým témam. 
Ocenenia:
2002 - 2. miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity 
2002 – 2. miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

Komunistom som bol aj zostávam. Nepovažujem tú ideológiu za zlú. Pokojne o mne napíšte, že mám aj červené oči, - povedal nám bývalý pracovník komunistickej Štátnej bezpečnosti (ŠtB) Ludvík Zifčák (59). Stretli sme sa s ním pred piatimi rokmi a hoci vtedy vyhlasoval, že už nikdy nedá žiadnemu médiu rozhovor, lebo za svojou minulosťou robí hrubú čiaru, pre PLUS 7 DNÍ urobil výnimku. „Moji rodičia pochádzajú zo Slovenska, od Piešťan, tak preto,“ reagoval muž, ktorý pri novembrových udalostiach v roku 1989 zohral zaujímavú úlohu.

V hoteli Džbán v obci Karlova Studánka na severozápade Moravy, ktorý pred rokmi kúpil, pôsobí dodnes. „Ktorého chcete? Mladšieho či staršieho?“ pýtal sa nás zamestnanec zariadenia v telefóne. V hoteli totiž pracuje aj Zif­čákov syn. „To ste už asi stopäťdesiata, čo ho zháňa,“ reagoval, keď sme vysvetlili, s kým chceme hovoriť.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/foto-pad-zeleznej-opony-obrazoch-policajti-zacali-ludi-mlatit-ale-nie-velmi/1" target="_blank" rel="noopener">V galérii si pozrite pád železnej opony na ikonických záberoch fotografa Jana Šibíka&gt;&gt;</a>

Mal len dvadsať rokov, keď ho v roku 1982 prijali do služieb Zboru národnej bezpečnosti (ZNB). Začínal ako inšpektor poriadkovej služby miestneho oddelenia Verejnej bezpečnosti. Po ukončení Dôstojníckej školy ZNB a stáže na Krajskej správe ZNB Ostrava nastúpil&nbsp; 1. marca 1989 do funkcie staršieho referenta 2. oddelenia druhého odboru správy ŠtB Praha. Mal dvadsaťdeväť rokov a jasnú úlohu - ako študent Vysokej školy banskej v Ostrave pod menom Milan Růžička preniknúť do študentského hnutia.

O pár mesiacov zohral ešte dramatickejšiu rolu. Po potlačení demonštrácie na pražskej Národnej triede 17. novembra 1989 zostal v dave na zemi bezvládne ležať jeden študent - Martin Šmíd, alias Ludvík Zifčák.

„Jedinou možnosťou, ako vyvolať nespokojnosť ľudí, bol nejaký tvrdý razantný zásah alebo vytvoriť umelú mŕtvolu, ktorá by tú nevôľu znásobila. Aj inde vo svete vyvolala revolúciu nejaká zámienka. Vždy sa vytvorili zaujímavé okolnosti, ktoré ľudí popudili, a&nbsp;tí potom vyšli do&nbsp;ulíc,“ tvrdí Zifčák.

Podporuje kontroverznú teóriu o tom, že za novembrovými udalosťami stála komunistická tajná polícia. „V dave pôsobilo niekoľko skupín ŠtB, každá mala päť členov a presne stanovené úlohy. Ja som mal svoju, ďalšia skupina sa starala o moju ochranu, iná zabezpečovala sanitku... Samozrejme, museli tam byť nezávislí svedkovia, aby sa vytvorila história, že niekto videl mŕtveho človeka, iný videl ubitého študenta prikrytého zástavou,“ opisuje novembrové udalosti. Drahomíra Dražská bola kľúčová osoba, ktorá dezinformáciu o zabitom študentovi&nbsp; Šmídovi rozšírila.

Sanitka odviezla údajného mŕtveho študenta do Nemocnice na Františku. Súčasťou plánu bol Zifčákov útek do Moskvy. Všetko mal pripravené - doklady na falošné meno aj peniaze. Odmietol. „Mal som už manželku a malého syna. Radšej som sa stiahol do Bruntálu, kde sme bývali,“ hovorí.

Najprv žil v izolácii. Čoskoro však informácie o jeho osobe a spornej úlohe v osudný novembrový deň vyšli najavo. „Začala ma vyšetrovať parlamentná vyšetrovacia komisia a potom som si odsedel štyri mesiace vo väzbe. Na samotke. Po prepustení trvalo asi päť rokov, kým ma odsúdili za zneužívanie právomoci verejného činiteľa. Pôvodne nám hrozilo až desať rokov za to, že sme sa podieľali na prevrate v Československu. Pred súdom som nestál len ja, ale aj generál Alojz Lorenc, náčelník kontrarozviedky Karel Vykypěl, minister vnútra František Kincl a šéf&nbsp; pražských komunistov Miroslav Štěpán. Nakoniec som v roku 1995 dostal osemnásť mesiacov nepodmienečne v druhej nápravnovýchovnej skupine medzi vrahmi,“&nbsp; posťažuje sa.

Zifčák tvrdí, že zo súdu dostal ponuku - ak povie verziu, že o prevrat sa pokúsil, aby sa k moci dostali chartisti, možno bude čistý. „Odmietol som, mám nejaké zásady,“ hovorí s neskrývanou hrdosťou. A čo odznelo z jeho úst na súde? „Že sme všetko robili pre to, aby sme zachránili socializmus. Nie aby padol a vznikol kapitalizmus. Ten nikto z nás nechcel. Som presvedčený, že ani chartisti, ani Václav Havel,“ dodáva.

Po revolúcii Zifčák prišiel o zamestnanie. Postupne sa však postavil na vlastné nohy. „Venoval som sa nákupu a predaju, predával som aj nehnuteľnosti. Určitý čas som vydával ľavicové noviny Nové Bruntálsko v päťtisícovom náklade. Politicky som sa angažoval,“ vymenúva.

„Najprv som pôsobil v Komunistickej strane Československa s pánom Štěpánom, ale nezhodli sme sa, tak som založil Komunistickú stranu Československa - Československú stranu práce a potom Hnutie sociálne slabých,“ vysvetlil nám.

Aj keď už minulosť uzavrel a vytvoril si svoj svet v retro hoteli Džbán, na 17. november má vyhranený názor. Kde sa podľa neho stala chyba? „Z vojenského hľadiska všetko prebehlo tak, ako malo. Sklamala politická stránka. Boli pripravení ľudia, ktorí mali nastúpiť na určité pozície. Tento článok zaspal, príležitosti sa chopili iní ľudia a všetko sa zvrtlo,“&nbsp; reaguje.

Tvrdí, že na novembrovom prevrate sa podieľala ŠtB. „Vo vedení Komunistickej strany Československa boli ľudia staršieho veku a neboli schopní reagovať na požiadavky národa, ako je možnosť cestovať a podobne. Boli skostnatení, takže muselo dôjsť k zmenám. A že k zmenám nedôjde normálnou cestou, bolo takisto evidentné. Nemalo to súvislosť s tým, že okolo to všetko padalo, lebo režimy v okolitých krajinách sa začali rúcať len od augusta, nie rok predtým,“ dodáva. Mrzí ho len jedno - nedopadlo to podľa predstáv organizátorov. „Nikto nechcel zmenu ku kapitalizmu,“ tvrdí muž hrdý na svoju&nbsp; eštebácku minulosť.

„Dnes je moderné hovoriť, že sme museli vstupovať do komunistickej strany, aby sme mohli študovať a mali iné výhody. Možno to bude znieť naivne, ale poviem to priamo - vstúpil som tam, lebo som tam vstúpiť chcel. Z presvedčenia. A rovnako k Štátnej bezpečnosti. To bola elitná zložka. Keď vám dnes niekto tvrdí, že v nej nechcel pôsobiť, tak to nie je pravda. Každý tam chcel vstúpiť, hocikoho však nevzali. Bolo tam prísne výberové konanie. Nemusel som ani plniť všetky úlohy. Ale chcel som. Bola to dobrá skúsenosť do života,“ prekvapuje svojou&nbsp; úprimnosťou.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/foto-pad-zeleznej-opony-obrazoch-policajti-zacali-ludi-mlatit-ale-nie-velmi/1" target="_blank" rel="noopener">V galérii si pozrite pán železnej opony na ikonických záberoch českého fotografa Jana Šibíka&gt;&gt;</a>

Počas nežnej revolúcie zahral mŕtveho študenta. Prečo je hrdý na svoju eštebácku minulosť?

Monika Mikulcová

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Výber pre vás

Počas nežnej revolúcie zahral mŕtveho študenta. Prečo je hrdý na svoju eštebácku minulosť?

Monika Mikulcová

Súvisiace články

Revolúcia: Minister Kamenický našiel spôsob, ako natrvalo odstrániť schodok štátneho rozpočtu!

Nové časy: Revolúcia v cyklistike, tradičné veľmoci môžu len ticho závidieť!

Revolúcia a žlté vesty: Tam, kde sme slobodní, nie sme si všetci rovní

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Výber pre vás