Krásna príroda, staré mestské domy a rozľahlá budova v klasicistickom štýle, ktorá mestečku dominuje, by mohli z Jelšavy robiť atraktívnu turistickú oblasť. V skutočnosti do chudobného regiónu prichádza len zopár nadšencov histórie a tajomných miest. Domáci sa však nevzdávajú a obnova kaštieľa, ktorý púta čoraz väčšiu pozornosť, je v plnom prúde. Onedlho svoje brány otvorí historicko-remeselné a ekologické centrum Gemera, pripravené sú aj presklenené ubytovacie bunky občianskeho združenia Čierne diery. „Kus po kuse na Gemeri lepíme a snažíme sa zachraňovať, čo sa dá,“ povzdychne si primátor.
Chudoba a nezamestnanosť
Nie je ťažké ho nájsť. Coburgovský kaštieľ stojí v centre malého mesta, na Námestí republiky, neďaleko dvojvežového Kostola svätého Petra a Pavla. Oproti je rad domov aj mestský úrad, ktorý sídli v zachovanej budove radnice z roku 1781.
Na ulici je ticho, neďaleko postáva skupinka troch Rómov, občas prejde po ceste auto. Za bránou kaštieľa je však čulý pracovný ruch. Chlapi, ktorí pomáhajú pri obnove, sú vďační za každú príležitosť, ktorá prinesie ich rodinám trochu financií.
„Určite máme nejaký turistický potenciál. Mnohé zaujímavé meštianske domy sme zachránili. Ale chýba tu ekonomická sila obyvateľstva. Ľudia potom neinvestujú do svojich nehnuteľností, takže pôsobíme ako ošumelé, šedivé mestečko so schátranými domčekmi,“ povzdychne si primátor Milan Kolesár.
Jelšava nikdy nebola veľká, aj teraz tu žije len 3 200 ľudí. Z toho je 42 percent Rómov. „Trpíme ako všetky banské mestá. Rozdiel je v tom, že máme ešte stále živú baňu. Magnezitový priemysel je jediným významnejším zamestnávateľom, stále sa tu ťaží. Tento rok Nový závod, ako ho voláme, oslavuje storočnicu,“ dodá na adresu Slovenských magnezitových závodov v Jelšave hlava mesta.
Väčšina ľudí teda pracuje v magnezitovom priemysle, zopár v službách a vo verejnej správe. „Iný väčší zamestnávateľ tu nie je a ani sa nečrtá, že by prišiel nejaký investor,“ neskrýva sa pred realitou. Jelšava totiž zápasí s veľkou nezamestnanosťou. Z dvetisíc ľudí v ekonomicky aktívnom veku je ich bez práce až štyristo. „Navyše, rómska komunita sa ťažšie zamestná. Z hľadiska kvalifikácie aj zamestnávateľov. Máme aj také skúsenosti, že keď sa Róm príde uchádzať o voľné miesto, povedia mu, že je obsadené. Robíme, čo môžeme. Máme sociálne projekty, terénnu sociálnu prácu a tam im dávame príležitosť. Zopár ich pomáha v kaštieli, niektorí už viacero sezón,“ spomenie. Zarobia a zároveň si vytvárajú vzťah ku kultúrnej pamiatke, ktorá im z roka na rok viac prirastá srdcu. To, čo kedysi domáci rozkrádali, dnes zachraňujú a sú na svoje aktivity patrične hrdí. Keď sa učiteľka v škole detí pýta, kde pracujú ich rodičia, nejedno hrdo vyhlási: „Môj ocino opravuje kaštieľ!“
Slúžil administratíve
Kaštieľom nás sprevádza koordinátorka obnovy pamiatky Viera Kozárová. Temperamentná žena, ktorá vie dať chlapov poriadne do laty, ale nedajú na ňu dopustiť. Preniesla na nich svoju zanietenosť a lásku k historickej budove a jej záchrane. „Som na nich prísna, ale veľa ich aj naučím,“ komentuje vzájomnú spoluprácu.
„Za túto prácu aj za všetko, čo som sa naučil, môžem poďakovať svojej šéfke. Ona ma do toho natlačila, do všetkého,“ hovorí s vďakou František Grlák, Róm, ktorý v kaštieli pracuje od roku 2016. „V Jelšave ho prezývajú kastelán. Všetko tu pozná, keď potrebujem, príde aj cez víkend a často robí návštevníkom sprievodcu. Je už takou známou osobnosťou kaštieľa. Nechodí sem iba do práce, pretože jeho nasadenie je pridanou hodnotou,“ pochvaľuje si jeho nadriadená.
Prehliadka historických priestorov je plná prekvapení. Ocitneme sa v miestnosti, ktorej dominuje veľká maketa rodiny Coburgovcov, podľa ktorých dostal kaštieľ názov. „Návštevníci sa s nimi môžu odfotografovať,“ dodá naša sprievodkyňa.
Coburgovci prišli do Jelšavy až v devätnástom storočí, história kaštieľa však siaha oveľa ďalej. Počiatky renesančnej budovy sú spojené s majiteľom panstva Muráň, do ktorého patrila aj Jelšava, gemerským županom Jurajom Széchym. Potom prevzal panstvo fiľakovský kapitán, kráľovský komorník a neskorší uhorský palatín gróf František Wesselényi. Po jeho smrti a odhalení, že organizoval sprisahanie proti kráľovi, sa začala konfiškácia jeho majetkov. Vdova Mária Széchyová v roku 1669 stihla kaštieľ a celé jelšavské panstvo založiť košickým jezuitom za 33 333 uhorských zlatých a 33 denárov. Neskôr ho odkúpil Štefan Koháry, ale veľkolepú neskorobarokovú prestavbu začal v roku 1763 až Mikuláš Koháry, hontiansky hlavný župan, generálmajor, o čom svedčí aj výzdoba tympanónu na čelnej fasáde kaštieľa. Reliéfna kompozícia vojenských trofejí s jeho iniciálami a korunkou v strede štítu. Prestavbu však nikdy nedokončili v plánovanom rozsahu. Navyše, v roku 1795 v Jelšave vypukol požiar, ktorý zasiahol aj honosný objekt. Posledný člen rodu, knieža František Koháry, preniesol všetky dedičné práva na svoju dcéru Antóniu Koháryovú a jej manžela princa Ferdinanda Sasko-cobursko-gothajského. Posledným majiteľom kaštieľa bol jeho vnuk Ferdinand Sasko-cobursko-gothajský, ktorý sa neskôr stal bulharským cárom.
Vďaka Coburgovcom sa v Jelšave ocitol Ľudovít Greiner, nadaný a vysokokvalifikovaný lesník, ktorý sa ako 32-ročný stal riaditeľom koháryovsko-coburgovských panstiev. „Sme veľmi hrdí, že tu bol takýto šikovný a významný človek. Je pochovaný na tunajšom cintoríne. V kaštieli sme mu zriadili pamätnú izbu.“ Koordinátorka obnovy pamiatky ukazuje na fotografiu muža, ktorý okrem iného ako prvý správne určil najvyšší vrchol Tatier - Gerlachovský štít. „Vďaka nemu došlo k zriadeniu Riaditeľstva všetkých lesných dištriktov so sídlom v Jelšave, vznikla tak samostatná správa lesných majetkov, pričom predtým bola vo Viedni,“ dodáva.
Kaštieľ má viac ako štyristoročnú históriu. V období renesancie slúžil štvorkrídlový uzavretý objekt s nárožnými baštami a so strieľňami ako šľachtické sídlo ochranného charakteru. No od čias nedokončenej prestavby v osemnástom storočí prešiel rôznymi stavebnými úpravami pre administratívno-hospodársky účel využitia. „V priestoroch veže kaštieľa sa napríklad už v devätnástom storočí prevádzkovala sýpka. Iné časti budovy zasa poskytovali zázemie úradníkom, či už ako kancelárie, alebo byty,“ dopĺňa Kozárová. Aj po zoštátnení slúžil lesnému hospodárstvu, bola v ňom Štátna horárska škola, neskôr poľnohospodárske učilište s internátom. Od sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia pre zlý stavebno-technický stav zostal prázdny, a hoci o pár rokov na ňom zrekonštruovali krov a osadili medenú strešnú krytinu, ostal bez využitia a upadal. Meď domáci začali rozkrádať. Cez zničenú strechu do objektu zatekalo a niektoré poschodia sa zrútili. V takomto stave vlastnilo mesto Jelšava kaštieľ od deväťdesiatych rokov.
Vracia sa doň život
„Obnoví sa pamiatka, ľuďom dáte chlieb, zvyšuje sa osveta,“ zhrnie Kozárová. So záchranou národnej kultúrnej pamiatky začalo mesto Jelšava postupne. Od roku 2015 v rámci projektu zapojenia nezamestnaných do obnovy kultúrneho dedičstva sa v kaštieli každoročne pustili do záchranných prác konzervačnou metódou a postupnej obnovy strešného plášťa. K dnešnému dňu je obnovených 75 percent plochy strechy. Vďaka prostriedkom z nórskych fondov zase vznikne v severozápadnom krídle historické, remeselné a ekologické centrum Gemera.
Postupne sa budova sprístupňuje aj verejnosti. „Kaštieľ sa stal živým organizmom s pracovníkmi i návštevníkmi. Konali sa tu mnohé kultúrne podujatia,“ hovorí Viera Kozárová. Prichádzajú nadšenci histórie aj budúci manželia, ktorí chcú svadobnú hostinu práve v unikátnych priestoroch starého kaštieľa. „Konali sa tu už dva ročníky medzinárodného festivalu experimentálneho audiovizuálneho umenia Hradby samoty. Predstavte si, že tu bolo aj auto zo Španielska. Precestujú polovicu Európy, aby prišli do Jelšavy, a mnoho Slovákov toto mesto nepozná,“ upozorní.
Originálny nápad Čiernych dier
Ocitneme sa v miestnosti so stálou expozíciou fotografií technických pamiatok z okolia Jelšavy z dielne občianskeho združenia Čierne diery. „V tejto miestnosti sa začala v roku 2017 ich spolupráca s mestom,“ spomenie Kozárová. "Členovia združenia prišli na festival Hradby samoty a postupne rozbehli svoje aktivity, ktoré kaštieľ spropagovali,“ teší sa. K nim sa pridal ich originálny nápad umiestniť medzi staré múry moderné bunky, ktoré by prichýlili záujemcov o prenocovanie. Dobrovoľné príspevky od návštevníkov sa použijú na záchranu pamiatky.
Naozaj unikátne zázemie. V časti kaštieľa, kde kedysi bola kúpeľňa internátu, je na jednom poschodí v bunke umiestnená moderná kuchynka, samostatná toaleta aj kúpeľňa. O poschodie vyššie sú bunky s drevenými posteľami. Presklené, aby nocľažníkom poskytovali dokonalý výhľad na staré múry. Naša sprievodkyňa otvorí zásuvku pod posteľou a tam nájdeme publikácie Čiernych dier aj knihu slovenského spisovateľa Juraja Červenáka Zakliaty kláštor. V poslednom románe populárneho autora totiž vystupuje aj Coburgovský kaštieľ. „Priniesol nám ju osobne,“ poznamená naša spoločníčka.
Prekliata Pani Pú
V jednej miestnosti s dobovým nábytkom, ktorý spolu s veľkými oknami a ošarpanými stenami vytvára veľmi pôsobivú atmosféru, visí obraz jelšavskej bielej panej - Pani Pú, ktorý kaštieľu darovala miestna maliarka a spisovateľka Ewa Wilson.
Desivá legenda má viacero verzií, ťažko povedať, ktorá je pravdivá. Jedna z nich hovorí, že prekliata šľachtičná blúdi už stáročia okolitými horami v bielych otrhaných šatách a v rukách má zväzok kľúčov. Raz za rok sa prechádza po koženom moste, ktorý vraj kedysi existoval a spájal starý hrad s hradom na námestí. Koho prvého stretne a dá mu do rúk kľúče, ten zostane navždy prekliaty a bude blúdiť okolitými horami. Ak stretne dieťa, unesie ho a nik ho viac neuvidí. Jeden opis udalosti hovorí, že ju preklial vlastný muž, iné jazyky tvrdia, že šľachtičná z kaštieľa mala nemanželské dieťa a to jej uniesli lesné žienky alebo skántril jej muž. Od smútku sa pomiatla a na veky blúdi po okolí a hľadá svoje dieťa, volajúc: „Pú, kde si môj Pú!“ ako familiárne volala svojho synčeka.
Povráva sa, že kaštieľ stojí na mieste, kde kedysi sídlil templársky kláštor, ale týmto legendám Viera Kozárová neverí. „Archeologické nálezy dokladujú aj staršie stredoveké objekty, ale v archívnych výskumoch, ktoré máme spracované, sa nič také nespomína. Slovo kláštor si mohli spojiť s časmi, keď Mária Széchyová dala kaštieľ do zálohu jezuitom,“ myslí si.
Do pivnice na vlastné riziko
Duchov tu však berú vážne. Robotníci, ba aj nejeden návštevník tu mali poriadne zimomriavky. „Tu je izba urodzeného pocestného, ktorá bola zriadená z dobrovoľných príspevkov. Od roku 2019 o ňu prejavili záujem viacerí turisti, ktorí sa tu odvážili prespať,“ hovorí naša sprievodkyňa. Niektorí mali zaujímavé zážitky. „Jeden chalan prišiel s priateľkou a so sestrou. Dievčatá sa uložili na posteliach, on na matraci na zemi. Povedal mi, že mal v noci pocit, akoby ho niečo ťahalo za nohy a všetko mu začalo dávať zmysel, keď som im na druhý deň porozprávala rôzne príbehy.“
Iní zase počujú buchot. Ako Eduard Milko. Podľa jeho slov sa z pivnice neraz ozývali zvláštne zvuky. „Aj niečo takto okolo mňa prebehlo,“ ukáže rýchlym pohybom ruky.
František Grlák, ktorý je v kaštieli už siedmy rok, bol tiež svedkom nezvyčajných situácií v podzemí. „Kristián dostal od niekoho do krku, myslel si, že ho buchol jeden kamarát, ale ten tu nikde nebol. Pred pár dňami som zase v pivnici počul, že na mňa volá Vierka. Vybehol som von, ale ona v kaštieli ani nebola,“ opisuje.
„Viem, že je tu niečo záhadné, moja senzitívna kamarátka to potvrdila tiež. Počas druhej svetovej vojny bola Jelšava súčasťou Maďarska, v tom čase bol kaštieľ aj miestom, kde maďarskí žandári nielen väznili, ale aj mučili odporcov fašistického režimu. Dokonca k nám v roku 2017 prišla jedna pani až zo Srbska, ktorá bola dcéra jedného z tých žandárov. Mala potrebu nám porozprávať, čo sa tu vlastne dialo. Napríklad na nádvorí k stromu v zime priviazali človeka a polievali ho ľadovou vodou. Ak im pri mučení niekto zomrel, neverím, že ho pochovali na cintoríne, ale v suteréne je miesto, kde môžu byť zahrabaní. V týchto miestach chceme spraviť archeológiu, no najskôr to tu musíme celé staticky zabezpečiť a sprístupniť. Ak sa naše predpoklady potvrdia a nájdeme tu ľudské pozostatky, spravíme pietnu spomienku s dôstojným uložením pozostatkov,“ plánuje.
FOTO V GALÉRII
Najdôležitejšie je, že napriek nezvyčajným zážitkom sa chlapi tajomnej pivnici nevyhýbajú. Keď tam treba makať, duchovia ich neodradia. Hoci sa Rómovia mulov, ako volajú duchov zosnulých, zväčša boja, nikdy nepovedia, že nepôjdu do suterénu. „Vážia si, že majú robotu,“ dodá Kozárová. A tej je na kaštieli ešte požehnane. Spevniť múry, osadiť okná aj čelnú fasádu treba urobiť. „Bude ťažké získať zdroje, ale verím, že sa nám to cez nejaké podpory chudobným regiónom podarí,“ nestráca nádej primátor.
