Dostal do basy Mikuláša Černáka, s mafiánmi nevyjednával. Tak si mnohí pamätajú bývalého policajného prezidenta Milana Lučanského. Statného chlapa, ktorý sa zločincov nikdy nebál, obvinenie z korupcie pripravilo o život. V cele, kde bol zavretý v kolúznej väzbe, sa ešte vlani v decembri obesil. Jeho smrť rozdelila krajinu a objavilo sa okolo nej množstvo konšpirácií. Ministerka spravodlivosti dala tragédiu vyšetriť aj komisii zloženej z poslancov, odborníkov či novinárov. A hoci tí nemali k dispozícii všetky informácie, nedostali sa ani k Lučanského zdravotným záznamom, prišli s niekoľkými zaujímavými zisteniami.
Vypočúvali najmä bacharov
Komisia sa zišla osemkrát. Skúmala najmä písomnosti, prezerala si videozáznamy z väzby a vypočúvala pracovníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže. Zaujímalo ich najmä to, ako sa s Lučanským zaobchádzalo počas jeho väzby. Dvaja členovia komisie nakoniec odmietli hlasovať za záverečnú správu. Kým ľudák Marian Kotleba rozpísal svoje námietky, exministerka vnútra, teraz hlasistka Denisa Saková k správe dodala len niekoľko viet. Nepáči sa jej, že správa komisie je verejná a prečítať si ju môže každý. Vraj aj možný páchateľ. V prípade úmrtia policajného exprezidenta totiž ešte stále prebieha policajné vyšetrovanie, ktoré zisťuje, čo presne sa udialo. Orgány činné v trestnom konaní majú prístup k oveľa viac dokumentom ako komisia.
Zranený v cele
Komisia sa teda mohla venovať iba tomu, čo jej sprístupnilo ministerstvo spravodlivosti, teda dokumentom z väzníc a opisom situácií od očitých svedkov, obvykle pracovníkov väzníc. Jednou z vecí, ktoré sa členom komisie nepáčili, bol spôsob, akým Lučanského priviedli do Ústrednej vojenskej nemocnice v Ružomberku na ošetrenie.
Lučanský si podľa jeho vlastných slov poranil oko počas toho, ako sa prechádzal v noci po cele, keď nemohol spať. Zakopol a narazil rovno do rohu poschodovej postele.
„Komisia aj na základe prehliadky cely zistila, že priestorové dispozície cely zodpovedajú možnosti vzniku tohto poranenia tak, ako to uviedol Milan Lučanský. V každom prípade nie je možné len na základe dostupných podkladov spochybniť či dokonca vylúčiť vznik úrazu oka verziou, ktorú po úraze uvádzal samotný Milan Lučanský,“ napísala na margo poranenia v správe. Vylúčila, že by mu k zraneniu niekto pomohol aj pokus o samovraždu.
Na vôdzke
Lučanský strávil zvyšok noci v cele bez toho, aby sa na oko sťažoval. Pohoršilo sa mu až neskôr pri cvičení. Ústavná lekárka ho poslala do nemocnice v Prešove, kde mu odporučili operáciu na špeciálnom oddelení vojenskej nemocnice v Ružomberku. Tam ho brala eskorta z Banskej Bystrice, ktorej účasť na prevoze komisia pokladá za administratívne správny. Za menej správny však pokladá spôsob, akým sa s ním pohybovali po nemocnici.
„Milana Lučanského z izby, v ktorej bol umiestnený po operácii oka, na invalidný vozík presúvali pod dohľadom príslušníkov ZVJS s tým, že mal spútané ruky aj nohy, a ruky aj nohy mal pripútané k spútavaciemu opasku, čiže, ako sa hovorí, bol mu nasadený medveď. Napriek tomu, že Milan Lučanský bol ako pacient po celkovej anestézii, tak mu počas presunu na invalidný vozík nasadili ešte aj predvádzaciu retiazku. V takomto stave, keď pre absolútne obmedzenie fyzického pohybu Milan Lučanský nemohol aktívne udržiavať svoju rovnováhu, bol posadený na invalidný vozík, ktorý nebol zabrzdený a ktorý nikto žiadnym spôsobom nezaisťoval,“ uvádza Marian Kotleba.
Zbor väzenskej a justičnej stráže však tvrdí, že nohy spútané nemal. „Podľa našich zistení dňa 10. 12. 2020 príslušníci zboru, ktorí zabezpečovali stráženie v civilnom zdravotníckom zariadení, použili u väznenej osoby pri jej pohybe v rámci objektu nemocnice spútavací opasok v kombinácii s predvádzacími retiazkami,“ vysvetľuje hovorkyňa zboru Monika Kacvinská.
Ako sme však zistili aj od ďalších členov, komisia naozaj pracovala s informáciami o tom, že takzvaného medveďa nasadeného mal. Podľa Kotlebu musel pád v takejto bezmocnosti na Lučanskom zanechať následky. „Keď nie fyzické, tak určite psychické, spočívajúce v strate základnej ľudskej istoty, a to fyzickej bezpečnosti.“
Oslovili sme preto psychológa s otázkou, či taká udalosť a napríklad aj vodenie na vôdzke pomedzi ľuďmi, najmä, keď je niekto známou osobou, môže mať vplyv na prežívanie človeka. "Vplyv udalosti na psychiku človeka je daný jej významom, neobvyklosťou a jeho kapacitou pre zvládanie záťaže. To, že je niekto známa osoba, ešte nemusí znamenať, že má dostatok zdrojov na zvládanie stresu. Akýkoľvek fyzický atak a obmedzenie slobody je traumou. Toto konštatovanie sa týka každého človeka, bez ohľadu na to, či je to recidivista, alebo generál. Je však pravdepodobné, že zvyk na zlé zaobchádzanie je súčasťou tvorby náhľadu na situáciu a tak subjektívne môže recidivista vyjsť v súboji prežívania nad generálom víťazne," vysvetľuje psychológ Dušan Kešický.
Volanie po dôstojnom zaobchádzaní
Komisia na základe vlastných zistení do budúcnosti väzenskej stráži odporúča, aby individuálne posudzovala použitie prostriedkov obmedzenia pohybu počas eskorty obvinených a zohľadňovala aj konkrétnu situáciu a riziká. V prípade Milana Lučanského predsa bachari do nemocnice neviedli nebezpečného násilníka, ale doposiaľ bezúhonného muža obvineného z korupcie, ktorý sa dokonca dobrovoľne vrátil zo zahraničia na Slovensko kvôli výpovedi.
„Ja by som takému človeku ,medveďa‘ nedával, najmä keď tam s ním boli až štyria príslušníci väzenskej stráže,“ hovorí Laurenčík. Myslí si, že k ľuďom, ktorí ešte zďaleka nie sú odsúdení, a teda sa stále môže preukázať ich nevina, by sme sa mali ako spoločnosť správať dôstojnejšie. Problém vidí napríklad aj v retiazke nasadenej eskortovanému, ktorú drží strážca a tak ho môže kompletne ovládať.
Predstaviť si, ako sa cítil tvrdý, ostrieľaný chlap kedysi vzbudzujúci rešpekt aj tých najväčších hrdlorezov, bývalý policajný prezident s tvárou známou po celom Slovensku, keď ho po chodbách verejne prístupnej nemocnice viedli na vôdzke ako cirkusové zviera, asi nie je ťažké.
Odporúčania komisie však možno padnú na úrodnú pôdu. „Zbor väzenskej a justičnej stráže sa aktuálne zaoberá odporúčaniami komisie, ktoré boli doručené v záverečnej správe, následkom čoho dôjde k úprave posudzovania a používania donucovacích prostriedkov. To znamená, aby sa donucovacie prostriedky používali po individuálnom zvážení rizík a preventívne sa využívali v minimálnej možnej miere,“ vraví Kacvinská.
Návšteva opradená nejasnosťami
Komisia sa zaoberala aj preverovaním, kto všetko a prečo Lučanského vo väzbe navštívil. Ako je známe, Lučanského rodina či priatelia nemali povolené návštevy, vyšetrovateľ dokonca zadržiaval listy odoslané Lučanského manželkou i dcérou až do jeho smrti, ale advokáti a operatívni pracovníci polície sa k obvinenému dostanú aj do kolúznej väzby.
„Komisia zistila skutočnosť, že niektorému z jeho právnych zástupcov bol umožnený vstup do ústavu za účelom porady s Milanom Lučanským bez nutnosti overenia plnomocenstva zo strany OČTK, pričom inému zástupcovi bol takýto postup odopretý. Komisii sa z vypočutia príslušníkov ZVJS nepodarilo zistiť adekvátny dôvod takého postupu,“ píše sa v správe.
V prípade vstupu bez plnej moci nešlo ani o jedného zo známych advokátov Lučanského, ale o akademika a odborníka na trestné právo Tomáša Strémyho. „Bol som tam na základe inštitútu zastúpenia,“ popiera Strémy tvrdenie, že ho za Lučanským pustili bez splnomocnenia. Inštitút zastúpenia, takzvaná substitúcia, môže byť v podstate poverením od advokáta, ktorý splnomocnenie má. Takto môžu advokáta zastúpiť napríklad koncipienti alebo kolega, ak je odborník na nejakú konkrétnu vec.
Prečo za Lučanským išiel, Strémy nekonkretizoval. „Viaže ma mlčanlivosť,“ povedal nám. Rovnako reagoval Lučanského advokát Matúš Beresecký, keď sme sa ho pýtali, či za Lučanským Strémyho poslal on, a ak áno, tak prečo.
FOTO Milana Lučanského z mladosti a jeho dedinského života v GALÉRII
Väzenská stráž momentálne analyzuje, čo sa mohlo stať. Predpisy totiž jednoznačne hovoria o tom, že advokáta bez splnomocnenia alebo substitúcie do väzby nepustia.
