Život býva niekedy krutý. Prináša zvraty, ktoré zo dňa na deň všetko obrátia naruby. Zruinujú rodiny, pohodu, sny. Aj tým dobrým. Marek Ješko sa na osud dlho nemohol sťažovať. Mal pekný byt v Michalovciach, milú ženu, dve vydarené deti. A veľké srdce. Rád sa o svoje šťastie delil s inými. Pomáhal príbuzným, priateľom, šestnásť rokov chodil pravidelne darovať krv. Pred tromi rokmi sa všetko zmenilo. Náhle u neho vypukla akútna leukémia. Dva mesiace chemoterapií, množstvo liekov, vyčerpanie, strach z predčasného konca. Transplantácia kostnej drene dopadla dobre, ale on bol na konci so silami. Ledva dokázal chodiť, znova sa učil jesť. Boli chvíle, keď sa s ním jeho rodina v duchu lúčila. „V jednu noc som si myslela, že to už nezvládne. Nedokázal sa hýbať, v tvári celkom osivel,“ spomína manželka Ingrid, s ktorou prežil dvadsať rokov. „Ale zvládol. A potom znova a znova. Bol bojovník, ktorý veľmi chcel žiť.“ Nasledovali kontroly na onkológii v Bratislave. Každé dva týždne. Prakticky neustále bol zbalený a vždy pri návrate radostne telefonoval, že výsledky sú uspokojivé. Zdalo sa, že konečne svitá na lepšie časy. Lenže covid im nádeje pošliapal. Bol to súper, nad ktorým Marek nedokázal zvíťaziť.
Osudná sedemdesiatka
Sedíme v priestrannej, trochu stroho zariadenej obývačke. V rohu sa krčí ozdobený vianočný stromček, nad pohármi s horúcim čajom sa vznáša ľahký opar kontrastujúci s mrazivou, sivou zimou za oknom. Ingrid zoberie z vitríny niekoľko fotografií a knihu vytvorenú z rodinných záberov, kde sa ukrývajú spoločné spomienky. „Keď vypukla epidémia, uvedomovali sme si, že Marek patrí do ohrozenej skupiny, preto sme boli opatrní,“ hovorí. „Pri debate o očkovaní sme sa preto zhodli, že by ho mal podstúpiť. Modlila som sa, aby ho covid obišiel do kontroly v Bratislave, kde by mu lekári vakcínu povolili. Aspoň jednu dávku.“
Karty im zamiešala oslava sedemdesiatych narodenín Ingridinho otca. Či bol pozitívny dedko, alebo niekto z netestovaných hostí, nevedno. V každom prípade v nasledujúcich dňoch diagnostikovali koronavírus takmer všetkým zúčastneným. Len Marek sa tomu vyhol. Na chvíľu.
„Dávali sme veľký pozor, aby neochorel,“ spomína mladá žena. „Ja so synom sme žili v jednej časti bytu, manžel v druhej. Záchod a kúpeľňu som pravidelne dezinfikovala, stále sme nosili rúška a rukavice, rozprávali sme sa len cez dvere.“
Pritom ona aj ich dvanásťročný potomok sami prežívali krízu. „S chrípkou to naozaj nemalo veľa spoločné. Akoby som mala na pľúcach ťažký kameň, bolelo ma celé telo a hnačky také, že som až plakala. Syn bol na tom ešte horšie. Vracal, drvila ho zimnica, bol taký slabý, že som ho musela nosiť na rukách.“ K tomu chlapca deptali covidové správy v médiách. Bol presvedčený, že aj on zomrie. „Povedala som dosť. Vypli sme televíziu, prestali kupovať noviny a každý deň sme si hovorili: Zajtra bude lepšie.“ Nakoniec bolo. Obaja sa vyliečili, no covidovú štafetu prevzal Marek.
Spoločne na kyslíku
Prvý do nemocnice zamieril dedko. Zbalil si veci a odišiel. Bez sanitky, po vlastných. Skončil rovno na infektológii s kyslíkovou trubičkou pod nosom. „Ešte to nevyzeralo tak dramaticky,“ zapája sa do rozhovoru Ingridina sestra Eva. „Každý deň mi telefonoval, chcel priniesť rôzne veci, hygienické potreby. Chvíľami zakašľal, zadýchaval sa, ale mysleli sme, že to zvládne. On bol vždy vitálny, na svoj vek vôbec nevyzeral a aj doma sa o všetko staral.“
Tri dni nato doviezli do špitála aj Mareka. Na oddelení boli spolu takmer mesiac. Kým sa dedkov stav extrémne nezhoršil. „Vtedy mi otec písal SMS. Takú chaotickú. Že je mu veľmi zle, nemôže močiť, aby som mu kúpila plienky. Myslela som, že blúzni,“ spomína Eva. No neblúznil. Na druhý deň manželke zavolal Marek s tým, že svokor kričí od bolesti. Previezli ho na oddelenie anestéziológie a multiodborovej intenzívnej starostlivosti (OAMIS), uspali a pripojili na pľúcnu ventiláciu. Dávali mu len pár hodín života. Nakoniec vydržal dva týždne, no už sa neprebral. „Vraj sa mu rozpadli pľúca a posledné dni bol na morfíne.“
Rozlúčka
Marekov stav sa zhoršil tiež. Aj psychický. „Myslím, že ho zlomilo, keď videl, ako náš otec trpí. Boli si veľmi blízki,“ hovorí opäť Ingrid. Na OAMIS ho previezli, ešte keď svokor žil. Zatiaľ ho neuspali, len mu zvýšili dávky kyslíka. „Dokonca sme sa chvíľku bavili cez videohovor. Tvrdil, že mu je trochu lepšie. Ale neviem, on sa nikdy nesťažoval. Vtedy som ho naposledy videla pri vedomí.“ Podľa jej slov robili lekári, čo mohli. Primár sa spojil aj s bratislavskou onkológiou a konzultoval s nimi možnosti, ako Marekov imunitný systém posilniť. Ich úsilie prinieslo ovocie - PCR testy boli negatívne a jedno ráno dokonca uvažovali, že ho preložia späť na infekčné oddelenie. Žiaľ, o pár hodín bolo všetko inak. „Ešte v ten istý deň mi volali, že ho museli intubovať a máme sa pripraviť na najhoršie.“ Sú veci, na ktoré sa pripraviť nedá. Keď Ingrid po dvoch týždňoch oznámili, že manžel zomiera a ak sa s ním chce rozlúčiť, musí prísť hneď, čakali ju najťažšie chvíle v živote. „Vedeli sme, že pri jeho diagnóze to raz môže prísť. Mnohokrát som sa tým tajne trápila. Ale realita bola ešte desivejšia. Ležal tam v umelom spánku, s hadičkou v ústach. Bolo poznať, že za neho dýchajú prístroje. Hovorili mi, že sa ho pokúšali prebrať, ale nešlo to. Stála som pri ňom možno pol hodiny, do uší sa mi zarezávalo neustále pípanie, pred očami blikali kontrolky. Bolo to smutné a hrozne nespravodlivé. Neviem, ako som to dokázala zvládnuť. Chvíľu po tom, čo som odišla, zomrel. Myslím, že na mňa čakal.“
Pomáhajú si
Ingrid odnesie prázdne šálky zo stola, fotografie vráti do vitríny a všetci traja zamierime na neďaleký cintorín. Obe majú nasadené rúška. V byte, vo výťahu aj vonku. Dnes už nechcú nič riskovať. Vidia, ako okolo nich ľudia zomierajú. „Nebola som zástancom očkovania,“ prehodí Eva. „Vlastne sme spočiatku boli proti. Po tom, čo sme stratili milovaných ľudí, sme však neváhali. Máme za sebou dve dávky a čakáme na tretiu.“
Pri zmienke o antivaxeroch a spochybňovaní covidu sa Ingrid nezdrží. „Ja to už ani nemôžem počúvať. Len im poviem, nech zájdu na OAMIS. Tam uvidia, aká je pravda. Ja som videla. Umierajúcich pacientov, vyčerpané sestry, doktorov. To sú ľudia, ktorým verím.“ Hovorí, ako ju po smrti manžela psychicky ničili poznámky známych o jeho rakovine či vyššom veku otca. Akoby chceli za každú cenu zľahčiť ozajstnú príčinu ich skonu. Ako predavačka v obchode pred nimi nemohla uniknúť. Musela vyhľadať pomoc psychoterapeutky. So sestrou sa vzájomne podporujú, pridali sa tiež do skupiny, ktorá združuje pozostalých a pokúša sa im pomáhať (oz Skutočné obete COVID-19). „Ich príbehy sú ako cez kopirák. Tam si uvedomujeme, že v našom žiali nie sme sami.“
Pri hrobe Mareka a jeho svokra sa lúčime. Mladé ženy zapália sviečky a stíchnu v nemej modlitbe, možno i spomienkach. Obaja muži prekonali dlhú, tragickú cestu. Spolu ležali na infektológii, bojovali na pľúcnej ventilácii, tento svet opustili len s päťdňovým odstupom a teraz sú pod jednou studenou mramorovou doskou.
Preplakané dni
Starý michalovský cintorín má úctyhodné rozmery, v poslednom čase sa však neúmerne zapĺňa. Väčšinu nových nebožtíkov má na svedomí koronavírus. Svoju mamičku Alžbetu sem chodí navštevovať aj Marianna Harmanová. Pôsobí ako nezlomná žena, ale po pohrebe sa na dva dni zavrela v spálni a všetok svoj žiaľ vyplakala. „Hlboko ma to zasiahlo,“ vracia sa do nedávnej minulosti. „Bola to zdravá, energická dáma, ktorá sa tešila zo života. Odišla príliš skoro.“
Hoci si aj ona niekedy myslela, že covid nie je vážna hrozba, mala rešpekt. Chránili sa, chodili na testy. „Mamka mala dezinfekciu v každej kabelke, v každom vrecku. A rúška boli pre ňu ako módny doplnok, nakúpila si ich hádam v každej farbe. Napriek všetkej opatrnosti infekcii neušla.“
Kolotoč traumatických udalostí sa rozkrútil koncom januára. Najprv prišla zvýšená teplota a známe príznaky. Obvodnému lekárovi sa nevedeli dovolať niekoľko dní, tak Marianna sama zohnala antibiotiká. Tie nezaberali a keď sa u mamky saturácia krvi znížila pod kritickú hranicu, volali do nemocnice. „Bola v kolapsovom stave, napriek tomu sme mali problém privolať k nej sanitku. Keď ju nakoniec predsa odviezli, vydýchla som si v presvedčení, že už bude dobre, že jej pomôžu. Ale nič nebolo dobré."
Zúfalstvo a bezmocnosť
Ako opisuje, v prvú noc na covid oddelení zlyhal prísun kyslíka, navyše Alžbeta cez otvorené dvere videla, ako v izbe oproti vykrvácal pacient. Bol to pre ňu silný šok. Po presune na infekčné oddelenie ju síce napojili na vysokoprietokovú kyslíkovú podporu, no aj tá nadránom na dve hodiny zahaprovala. „Hovorila mi neskôr, že vtedy mala pľúca ako v ohni. Liečba jej nepomáhala aj psychika sa rúcala. Mala hrozný strach.“ Marianna jej začala doma variť a nosiť jedlo do nemocnice. Aby zosilnela a nevzdávala sa. Podpora dcéry urobila svoje a Alžbeta skutočne začala bojovať. „Doktori sa snažili, aby neskončila na ventilácii. Všetci sme vedeli, že to je posledná stanica. Lenže saturácia krvi už bola len na nejakých sedemdesiatich percentách a tvrdili mi, že keď ju do večera nenapoja, zomrie. Nebola iná možnosť.“
Najprv ju intubovali cez ústa, neskôr do krku. Keď sa k nej dcéra dostala a mohla ju spoza skla vidieť, zhrozila sa. „Zmenila sa na nepoznanie. Chytalo ma zúfalstvo z toho, že jej neviem pomôcť, cítila som bezmocnosť, do očí sa mi tisli slzy.“ V tom čase sa jej podarilo zohnať ivermektín a presvedčila zdravotníkov, aby jej ho podávali. „Neviem, či práve to pomohlo, ale na pár dní sa mi zase vrátila.“
Nedočkala sa
Keď Alžbete po necelých dvoch týždňoch robili testy, vírus už bol preč. Bola však na tom stále zle. „Hadičky mala vyvedené z každého otvoru na tele, ruky opuchnuté, nohy obviazané, aby nedostala trombózu.“ Doktorka Marianne poradila, aby priniesla niečo, čo je pre mamičku dôležité, čo ju poteší. Doma objavila malú plyšovú koalu, ktorú jej kedysi venovala na Valentína. „Ešte teraz mám v živej pamäti šťastie v mamkiných očiach, keď ma uvidela vo dverách. A koala? Kým bola pri vedomí, za nič sa s ňou nechcela rozlúčiť. Žena, ktorá si vždy všetko dokázala zabezpečiť sama a nikdy od nikoho nič nechcela, sa zrazu tešila z malej hračky. Akoby som jej dala polovicu sveta. Nemohla rozprávať, ale tie emócie boli hmatateľné.“
Marianna bola presvedčená, že práve osobný kontakt s ňou, telefonát sestry Daniely či fotografie novonarodeného pravnuka udržiavali Alžbetu pri živote. No ďalšie dni ju už na oddelenie nepustili. „Viem, že ma čakala, veď som jej to sľúbila. Ale personál v nemocnici som nedokázala presvedčiť a o pár dní mi oznámili, že ju museli znova uspať. Keď som ju potom uvidela, odchádzal jej cievny systém a mala skamenené pľúca. To bol koniec. Zavolala som farára, aby jej dal posledné pomazanie a krátko nato odišla navždy.“
Útočia, lebo majú strach
Odvtedy prešlo niekoľko mesiacov, no smutné udalosti ju stále mátajú. Akoby sa to všetko odohralo len včera. „So sestrou to stále prežívame, telefonujeme si. To nám pomáha. Neviem si však predstaviť, ako strávime Vianoce bez mamky,“ zamyslí sa.
Akoby nešťastia nebolo dosť, pred mesiacom prišla aj o bratranca. „Bol to zdravý, vyšportovaný muž, policajt a aj tak ho choroba skolila strašidelne rýchlo. Z infekčného oddelenia išiel rovno na OAMIS. Viem, že sa bál uspatia, snažil sa to zvládnuť, jedol, koľko vládal, ale posledné dni bol už taký slabý, že ho museli dať na ventilátor. Dlho nevydržal a zomrel na dušičkovú sobotu. Zostali po ňom tri deti. Najmladšie má len štyri roky.“
VIAC FOTO V GALÉRII ►►►
Marianna zďaleka nie je s vakcináciou stotožnená a ešte po smrti Alžbety sa jej bránila. Obávala sa vedľajších účinkov a verila, že by vírus ako zdravý človek zvládla. Až po smrti bratranca čiastočne zmenila názor a so sestrou sa predsa odhodlali. I keď pochybnosti zostali. O čom už dnes určite nepochybuje, je, že koronavírus dokáže zabiť aj tých najsilnejších. „Viem, že ho stále veľa ľudí zľahčuje,“ dodáva na záver. „Nestáli smrti zoči-voči, nevideli, ako ich blízkych vírus zaživa žerie, tak neveria. A tí, čo útočia a sú plní zloby? Podľa mňa sa viac boja ako my, čo sme to prežili. Sú agresívni, lebo majú strach. A chaotické kroky vlády ho nezmierňujú. Mali by sme sa mať trošku viac radi, pretože zlo plodí ďalšie zlo, a to je orná pôda pre chorobu. Mne otvoril oči pohľad na ľudí v najťažších stavoch i bezmocnosť lekárov. Veľa som sa naučila, mnohé prehodnotila, zmenila. Aj seba. Teraz viac vnímam, čo je naozaj dôležité.“
