Tip na článok
Pozdrav z Nanga Parbatu od Petra a Tóna. Žiaľ, posledný. Na väčšej foto zľava Anton Dobeš a Peter Šperka na vrchole Čo Oju v roku 2009.

Posledný pozdrav: Pohľadnica od horolezcov prišla tesne pred prevozom ich tiel

Zastrelených slovenských horolezcov dopravili z Pakistanu domov, aby sa s nimi naposledy rozlúčili ich najbližší i verejnosť.

Galéria k článku (7 fotografií )
S úctou: Telá zastrelených horolezcov dopravil na bratislavské letisko vládny špeciál. Horskí záchranári čakali celú noc, aby ich mohli so všetkými poctami previezť k rodinám.
Pod tatranskými štítmi: Na letisku v Poprade čakala aj Šperkova dcéra Jana a poľská priateľka Zosia.
Smutný pohľad: Trup vládneho špeciálu obsahoval rakvy s telami slovenských obetí teroristov.

Pohľadnica od nich prišla v piatok, práve v deň, keď mali na Slovensko prepraviť ich telá. „Srdečný pozdrav z medzinárodnej expedície“ posielali z Čilasu, poslednej pakistanskej dediny na ceste pod Nanga Parbat, vzdialenej od neho tri dni pochodu. Dátum odoslania - 10. jún.

Trinásť dní nato základný tábor pod Nanga Parbatom vo výške 4 200 metrov prepadli teroristi a zastrelili v ňom jedenásť ľudí. Aj ich. Slovenských horolezcov Antona Dobeša (50) a Petra Šperku (57).

Pozdrav z Nanga Parbatu: Od Petra a Tóna, žiaľ, posledný. Foto: archív M.V.

Majú páchateľov?

Poprava desiatich horolezcov zo šiestich krajín a jedného pakistanského občana vyvolala vo svete rozhorčenie. Najväčšie v krajinách, odkiaľ pochádzali obete teroristického činu, ku ktorému sa prihlásili militantní členovia pakistanského Talibanu. Vyvraždenie športovcov na protest proti zabitiu jedného z ich vodcov americkým bezpilotným lietadlom nemôže nič ospravedlniť.

Podľa správ z pondelka miestna polícia oblasti Gilgitu-Baltistanu zatkla v jednom z domov v Čilase, ležiacom v oblasti pod Nanga Parbatom, dvoch zo šestnástich útočníkov. Jeden z nich je podľa nej hlavný podozrivý. Mal by ním byť Shafi Muhammad Alí, ktorý bol v minulosti zapletený aj do iných útokov. Totožnosť druhého neoznámili. Polícia intenzívne pátra po ďalších.

Telá zastrelených horolezcov dopravil na bratislavské letisko vládny špeciál. Foto: TASR

Ďalšie svedectvá

Peter ako profesionálny člen Horskej záchrannej služby, Tóno ako dobrovoľný záchranár pomáhali iným, ktorí sa ocitli v horách v núdzi, no zoči-voči zákerným, v noci útočiacim ozbrojeným fanatikom nemali šancu.

Poslednou identifikovanou obeťou masakra bol pakistanský kuchár jednej z výprav, pochádzajúci z dediny Huše, Ali Hussain. Medzi poslednými oficiálne identifikovanými obeťami boli však aj slovenskí horolezci, hoci prakticky od prvej chvíle bolo jasné, že masaker neprežili.

Prvé svedectvo podal čínsky horolezec Žang Jing-chuan, ktorému sa podarilo utiecť a ktorý telefonicky zavolal pomoc. Armádne vrtuľníky prišli už neskoro.

Masaker opísal pre National Geographic pakistanský horolezec Šer Chan, ktorý bol v tom čase v jednom zo stanov. V noci začul zvuky, a keď pootvoril stan, zazrel postavu s kalašnikovom. Zo všetkých strán sa ozývalo: Vyjdite von! Taliban! Al-Káida! Vzdajte sa! Aj do jeho stanu niekto strčil hlaveň samopalu. Som Pakistanec, som z Hunzy, vysvetľoval. Pýtali peniaze. Hovorili hlavne jazykom urdu, ale aj inými nárečiami.

Aj jeho zviazali. Útočníkov zaujímali najmä cudzinci. Hrozili, že ak im nevydajú peniaze, zastrelia ich. Jedného po druhom brali k stanom, aby im odovzdali peniaze, ale aj telefóny, vysielačky, notebooky... Všetku elektroniku vzápätí zničili.

Potom Pakistancov okrem jedného oddelili a prikázali im zostať na kolenách a nepozerať sa. Ozvala sa streľba zo samopalov. Po nej jeden z talibancov ešte pristúpil ku každému telu a vpálil doň guľku. Podľa niektorých zdrojov sa Šer Chan v súčasnosti nachádza na neznámom mieste spolu s ďalšími tromi Pakistancami. Jeho rodina netuší kde.

Miestnych ľudí si vážili: Peter Šperka, vľavo, a Anton Dobeš, vpravo, počas expedície. Foto: Milan Džugan

Slovák mal problémy

Jednu z výprav na Nanga Parbat viedla poľská horolezkyňa Alexandra Dziková. Z jej medzinárodnej zostavy zastrelili Ernestasa Marksaitisa z Litvy. Ona v čase incidentu bola v druhom tábore.

Po návrate do Poľska uviedla, že v druhom tábore pôvodne boli aj obaja slovenskí horolezci. Jeden však mal zdravotné problémy, a tak jeho partner sa s ním vydal pred masakrom nadol. Spolu s nimi aj vedúci ich expedície Igor Svergun z Ukrajiny. „Išli do bezpečia základného tábora. Netušili, že je to najnebezpečnejšie miesto na hore,“ povedala.

Hoci z diamírskej strany Nanga Parbatu, miesta teroristického činu, zvyšných horolezcov okamžite evakuovali a previezli do Islamabadu, na rupálskej strane zostala pôsobiť rumunská expedícia vedená Zsoltom Torokom, ktorá pokračovala vo výstupe.

„Teraz je oblasť Nanga Parbatu, paradoxne, možno najbezpečnejším miestom v Pakistane, operuje v nej množstvo vojakov,“ myslí si Martin Šperka (67), keď sme čakali na letisku na prílet vládneho špeciálu. Pred odchodom synovca Petra požiadal, aby presondoval aj podmienky na treking okolo Nanga Parbatu. „Už sa jeho mienku nedozviem. No nevylučujem, že pod Nanga Parbat sa v budúcnosti vyberiem. Aj spoznať miesto, kde prišiel o život a uctiť si tak jeho pamiatku.“

Zbohom, chlapi!

Dopravu tiel našich himalájistov skomplikovala porucha pakistanského vojenského lietadla v ukrajinskom Charkove, kam priviezli telá troch ukrajinských horolezcov. Pokračovať malo do Litvy a potom na Slovensko. Z Charkova nakoniec telá dvoch Slovákov doviezol v sobotu nadránom náš vládny špeciál.

Z neho ich na bratislavskom letisku preniesli členovia Horskej záchrannej služby do pripraveného vrtuľníka. Antona Dobeša prepravil do Uhrovca, Petra Šperku pod tatranské končiare. Predtým s ním urobili posledný let okolo Gerlachu, na ktorý ako horský vodca vystúpil takmer šesťstokrát. Nielen ľudia vo vrtuľníku, aj tatranské štíty v tej chvíli žialili. „Celý let prebiehal mlčky. Až keď sme leteli s ich telami, uvedomil som si, že to nie je zlý sen, že je to všetko pravda,“ povedal jeden zo záchranárov Igor Trgiňa.

Slovenská vláda najprv uvažovala, že v súvislosti s prvým úmrtím slovenských občanov po teroristickom čine vyhlási štátny smútok. Nakoniec sa rozhodla, že obom zastreleným horolezcom a záchranárom, popredným himalájistom, ktorí zdolali niekoľko osemtisícoviek, vystrojí štátny pohreb.

Ako prebiehala identifikácia

Telo jedného zo Slovákov, ktoré už predtým identifikoval pakistanský sprievodca, verifikoval v stredu minulý týždeň priamo na mieste náš konzul z Teheránu,“ informoval nás Boris Gandel, hovorca ministerstva zahraničných vecí.

„Potvrdil aj identitu druhého slovenského horolezca. Náš konzul oboch dobre poznal, keďže sám je skialpinista. Od príbuzných oboch horolezcov mal k dispozícii aj iné identifikačné markanty, pomocou ktorých s určitosťou mohol uviesť, že zabitými sú naši horolezci. Po vybavení správ o úmrtiach, vystavení oficiálneho súhlasu Slovenska s transportom tiel, medzinárodného dokladu na prepravu pozostatkov a ďalších štandardných dokladov mohli byť telá zabitých horolezcov prevezené na Slovensko.“ (mk)

Takto nemal zomrieť

Obyvatelia Uhrovca ho obdivovali a hoci nie je tunajší rodák, ako poslanec od nich získal najviac hlasov. Na obecnom úrade vyvesili čiernu zástavu, na prízemí zriadili kondolenčnú miestnosť. Starostka Zuzana Máčenková je susedou Dobešovcov. „Boli medzi nami výborné vzťahy,“ hovorí.

Zostali po ňom doma tri ženy - manželka, ktorá pracuje v Bánovciach ako záchranárka, a dve dcéry. Jedna nedávno ukončila vysokú školu, druhá ešte študuje. S médiami nedokázali komunikovať.

Mal len priateľov

Aj starostka prežíva ťažké chvíle a neraz sa neubránila plaču. „Stratili sme blízkeho človeka. Nikoho nezaťažoval svojimi starosťami, vždy sa snažil pomôcť druhým. Získal si u nás len priateľov.“ Stíhal všetko. Rodinu, firmu, funkcie, hory, zachraňovanie životov a popri tom pracoval na svojej kondícii. „Neraz sme ho ráno volali na kávu, ale on si radšej vybehol na Jankov vŕšok.“

Všetci vedeli, že zdolávanie najvyšších vrcholov prináša riziká. Jeho žena Danka si ho brala s vedomím, že hory k nemu patria. Nezmyselnú vraždu nečakali. „Myslím, že na terorizmus a čo s ním súvisí po tejto udalosti občania hľadia inak,“ hovorí Antonov poslanecký kolega a kamarát Dušan Čobrák. „Niečo také môžu urobiť len bezcharakterní ľudia, ak ich tak vôbec možno nazývať.“ Antona hodnotí ako príjemného človeka. „Všade, kde sa objavil, prišla s ním pohoda, optimizmus.“

Pohľad brata

„Anton bol zásadový, cieľavedomý, s citlivým prístupom k ľuďom,“ vraví horolezcov brat Peter Dobeš. „Mal rád prírodu a všetko, čo s ňou súvisí. Vystúpil na mnohé kopce. Dokázal sa vzdať vrcholu Mont Everestu, aby pomohol zniesť Kanaďanku, ktorá tam zahynula. Po návrate mi povedal, že na osemtisícovku ešte bude môcť vystúpiť, ale pre ňu to bola posledná služba.“

Bol obetavý, ale aj skromný a s rešpektom k horám. Starostlivý otec, ktorý mal veľa priateľov. „Keď cestoval mimo Uhrovca, zastavil sa u mamy aj u nás súrodencov. Boli sme dvaja bratia a tri sestry.“

Nezaslúžil si to

Dom Dobešovcov leží v tichej časti dediny pri potoku. Anton nebol chudobný, ale ľudia mu dopriali. „Bol úspešný podnikateľ,“ hovorí nám Uhrovčanka Melánia. „Žiadny rýchly zbohatlík. Všetko si vydrel poctivou prácou. Vážil si aj svojich zamestnancov.“

Susedia Dobešovcov jej slová potvrdzujú. „Dobrý človek, čo každému len pomohol,“ hovorí Oľga Sečanská. „Na každého si našiel čas.“ Správca tamojšieho ihriska ho poznal, odkedy sa do dediny prisťahoval. „Všetko dokázal riešiť s absolútnym pokojom. Mali sme ho tu radi.“ Všetci v dedine sa zhodli, že takto zomrieť si nezaslúžil.

VIDEO Plus 7 Dní