Riaditeľ odboru zdravotníctva Bratislavského samosprávneho kraja TOMÁŠ  SZALAY zhodnotil, prečo sa občanom nedostávalo patričnej zdravotnej starostlivosti počas koronakrízy.

Viacero občanov sa v rámci opatrení proti ochoreniu  COVID-19 stretlo s nepríjemnosťami v rámci svojej liečby alebo chystanej operácie.

Krízová situácia zaskočila celé Slovensko. Ukázalo sa, že naše cvičenia CO, pandemické plány či krízové scenáre boli len potemkinovské dediny. Predstierali sme pripravenosť, až nakoniec kríza naozaj prišla a bolo treba zliezť z hrušky. Nepripravenosť nútila aktérov improvizovať, pri krízovom riadení vznikal chaos, nedorozumenia, viazol tok informácií. Opatrenia sa prijímali a následne implementovali živelne a v niektorých prípadoch to bolo skôr kontraproduktívne. Napríklad spoločné ubytovávanie pozitívnych a negatívnych osôb v štátnej karanténe.  Nechcem znížiť dôležitosť a význam tých opatrení. Mali byť lepšie spracované, lepšie skoordinované, lepšie odkomunikované, to áno. Ale potrebné boli.

A čo odklady liečby?

Nepríjemnosti v rámci liečby sa určite objavili. Hlavným problémom sa ukázala dostupnosť či skôr nedostupnosť ochranných prostriedkov pre lekárov. Nemôžeme zazlievať 70-ročnému lekárovi, že v čase paniky zavrel ambulanciu a prestal ošetrovať pacientov, lebo sa nemohol chrániť pred infekciou. Ochranné prostriedky sa vtedy nedali ni­kde kúpiť. Štát mal na skladoch mizivé zásoby materiálu, čo nie je podľa mňa nevyhnutne chyba správy štátnych hmotných rezerv, ako skôr rezortu zdravotníctva, ktorý má dávať zadania na obstaranie. V pandemickom pláne sa predsa píše, že treba mať zásoby OOPP - ochranného oblečenia a pracovných pomôcok.    

Zmenila sa situácia po odvolaní šéfa štátnych hmotných rezerv pána Kičuru? 

Z pohľadu neštátneho ambulantného sektora musím povedať, že veľmi nie. „Kičurove“ pomôcky sme - na župné náklady - distribuovali začiatkom apríla. Na celý kraj, kde je vyše štyritisíc ambulancií, sme dostali dohromady 600 jednorazových oblekov, 120 ochranných okuliarov alebo 1 000 škatuliek s jednorazovými rukavicami. Po dvoch mesiacoch prišla ďalšia várka ochranných prostriedkov pre lekárov, tentoraz už „postkičurovská“. Neprišlo to, čo žiadali lekári. Neprišlo to, čo sme žiadali my ako kraj pre lekárov. Žiadne obleky, štíty, okuliare, návleky, dezinfekcie. To, čo prišlo, prišlo v absolútne nedostatočných množstvách, ešte menej než za Kičuru. Ak by sme jednorazové rukavice zo štátnych hmotných rezerv rozdelili rovnomerne medzi ambulancie, vyšlo by to 8 párov rukavíc na ambulanciu. Ako dlho takáto zásoba lekárovi a sestričke vydrží? Pol hodiny? Hodinu?

Čiže sa to prejavilo na starostlivosti o pacienta. 

Nedostatok ochranných prostriedkov spôsobil a naďalej spôsobuje problém pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Spomínal som, že v marci a začiatkom apríla boli mnohé ambulancie zatvorené práve pre nedostupnosť osobných ochranných prostriedkov. K tomu by možno nemuselo dôjsť v takom rozsahu, keby štát vedel včas reagovať a zásobil ambulancie ochrannými prostriedkami.

Je aktuálne situácia lepšia? 

Nedobrá situácia s ochrannými prostriedkami pretrváva. Ministerstvo zdravotníctva vydalo za posledné týždne veľa usmernení a štandardov poskytovania starostlivosti počas pandémie. Tieto štandardy vyžadujú, aby zdravotníci pri ošetrovaní pacientov používali jednorazové osobné ochranné prostriedky. Štát im ich nezabezpečil, musia si ich kupovať za trhové ceny. Nikto ich nerefunduje, nie sú zohľadnené v zmluvnej cene od poisťovní. Poskytovatelia preto premietajú tieto náklady do cenníkov ambulancií ako „epidemiologický príplatok“, ktorý účtujú pacientovi. Na jednej strane tu máme právo na bezplatnú starostlivosť, zákaz podmieňovania poskytnutia starostlivosti zaplatením nejakého poplatku a tak ďalej. Na druhej strane stojí absolútne objektívna potreba zabezpečiť ochranné prostriedky v ambulancii. Čierneho Petra si medzi sebou prehadzuje lekár a pacient.