Jana Čavojská

V Trebichave nielenže nemajú krčmu, ale ani kostol. A to je azda ešte väčšia rarita. Vo farskej kronike vo vedľajšej obci Slatina nad Bebravou sa píše, že v Trebichave žilo po 2. svetovej vojne až tisícdvesto ľudí! Kostol tu však nikdy nepostavili. Iba malú zvoničku na kopčeku nad dedinou. Z&nbsp;tisícdvesto obyvateľov zostalo tridsaťosem. Oficiálnych. Tí sú tu prihlásení na trvalý pobyt. „Ale cez týždeň tu nájdete iba päť-šesť ľudí,“ hovorí Pavol Adamík, skalný obyvateľ Trebichavy. Nikdy mu nenapadlo odsťahovať sa. Ani keď susedia kvôli lepším pracovným príležitostiam odchádzali do Bánoviec nad Bebravou či Trenčína a&nbsp;v&nbsp;Trebichave zostalo smutno. „Pamätám sa, ako ma otec brával do krčmy, keď som mal päť rokov,“ smeje sa. Teraz nemá do akej chodiť.

V Trebichave nemajú krčmu už asi dvadsať rokov. Malé potraviny zavreli pred desiatimi rokmi. Či pätnástimi? Pavol Adamík si už presne nepamätá. „Chýbalo to, hlavne zo začiatku. Potom sme si zvykli.“ Po nákupy chodia autom do Slatiny, sú to asi štyri kilometre. Alebo autobusom, spojov vraj chodí dosť. A kde sa ľudia stretávajú? „Po chalupách. Raz posedíme u jedného kamaráta, inokedy u druhého,“ rozpráva Jozef Jarabý, Trebichavčan, ktorý sa síce odsťahoval za robotou do Trenčína, no každý víkend bol v Trebichave a na dôchodok sa vrátil. „V meste v paneláku niet čo robiť. Človeka z dediny ťažko presadíš do mesta.“ Trebichava je dedina na konci asfaltovej cesty asi dvadsať kilometrov od Bánoviec nad Bebravou. Ľudia tu kedysi žili z hospodárstiev. Chovali dobytok, pestovali ovocie. „Otec vstával o tretej. Postaral sa o kravy, až potom šiel do roboty. Mama ich potom podojila. My deti sme ešte pred školou museli pripraviť sečku pre dobytok. Teraz majú deti úplne iné detstvo.“ Uhrovec je cez kopec a&nbsp;hovorí sa, že na tom kopci nad Trebichavou si písal Ľudovít Štúr. Dedina s&nbsp;dvomi ulicami odtiaľ vyzerá ako gate. Preto im tu hovoria pravá a&nbsp;ľavá gaťa. Trebichavské domy väčšinou nechátrajú, ako by človek čakal v&nbsp;malej dedine na konci všetkých ciest. Opravili si ich chalupári. Aj bývalé „šušiarne“, teda sušiarne ovocia, sú už prerobené na chaty. Kedysi ich tu bolo pätnásť, dedina bola povestná svojím dobrým ovocím. Zostala iba „šušiareň“ Pavla Adamíka. Občas v&nbsp;nej ešte zakúri počas Dní ovocia a&nbsp;medu, aby návštevníkom predviedol, ako sa ovocie kedysi sušilo. Prvú októbrovú sobotu bude už dvadsiaty druhý ročník akcie, ktorá pritiahne do Trebichavy aj dve-tritisíc ľudí. Všade sú stánky, ovocinári súťažia o&nbsp;najkrajšie jablko.

Kultúrny dom, školu, obchod, krčmu aj obecný úrad si Trebichavčania postavili ešte za socializmu. Sami, zadarmo, v rámci akcií Z. „Nakoniec sa všetko zlikvidovalo. Po komunistoch nikto nič nechcel,“ myslí si Jozef Jarabý. „Kedysi, kým to patrilo Jednote, fungovalo všetko. Po revolúcii sa toho zbavila. Súkromník prevádzkoval krčmu ešte tri roky.“ Teraz sa v budove občas stretávajú členovia poľovníckeho združenia. Raj majú v okolitých lesoch, ich pokoj nemá čo narušiť. V lete organizujú akciu pre deti, na Dňoch ovocia a medu varia guláš. Pomáhajú na obecných brigádach. Dedina ožíva aj vďaka nim. A vďaka chalupárom, ktorí prichádzajú z mesta na víkendy. Z&nbsp;okna obecného úradu ma volá starostka Iveta Šebeňová na kávu. Zvolili ju vlani, pracuje na čiastočný úväzok. Malá obec hospodári s&nbsp;malým rozpočtom. Ledva utiahnu osvetlenie a&nbsp;odvoz smetí. „Všeličo tu chceme organizovať. No peňazí je toľko, koľko je. Nedávno sa poškodila strecha na budove kultúrnej pamiatky. Cez Slovenské národné povstanie v&nbsp;nej sídlil partizánsky štáb. Musíme zohnať peniaze alebo vymyslieť spôsob, ako to zreparovať,“ hovorí starostka. Vymýšľa aj aktivity pre obyvateľov. Možno preto, že tu nie je krčma, sa radi stretávajú. Nedávno mali fašiangový karneval, chystajú slávnosť na Veľkú noc, stavanie mája, jánske ohne, medzitým bude akcia poľovníkov pre deti a&nbsp;na jeseň Dni ovocia a&nbsp;medu... „Na takú malú obec toho robíme dosť, čo poviete?“

Keď zaparkujem pred Obecným úradom v Matysovej, starosta Pavol Pastirčák je hneď pri mne. Náhodou išiel rozbitou cestou k dedine za mnou. Áut s cudzou poznávacou značkou sem veľa nezablúdi, za dedinou sa cesta končí, takže nikto neprechádza len tak náhodou. Ochotne sa rozhovorí o obci, ktorú má na starosti. „Zvolili ma, hoci som vo volebnom programe nemal, že založím krčmu,“ smeje sa. Tá nie je v Matysovej už vyše dvadsať rokov. Obchodík, ktorý mala jedna pani v garáži, zavrel pred ôsmimi rokmi. Býva tu sedemdesiat ľudí. „Z nich sú štyri deti, šesť ekonomicky činných a zvyšok dôchodcovia. Ako aj ja,“ pokračuje Pavol Pastirčák. Pristaví sa poštár na žltom autíčku. Minútku podebatujeme a so starostom prídu na to, že ani náhodou nie sme v jedinej obci bez krčmy v okolí. Pohostinstvo nemajú ani v Údole, Starine a Legnave. Po vojne mala Matysová asi šesťsto obyvateľov. V každom dvore kopa detí, škola bola plná. Ľudia sa však postupne sťahovali do miest. Hlavne do Starej Ľubovne vzdialenej dvadsať kilometrov. Dnes stojí časť domov opustená a časť si zrekonštruovali chalupári. Prichádzajú hlavne v lete, niektorí až z Horehronia. Matysová je miesto medzi horami a je tu božský popkoj. „Nákupy si ľudia nosia zo supermarketov v mestách, obvykle nakupovanie spoja s návštevou lekára. Autobus sem chodí štyrikrát denne, cez víkend vôbec. Ale väčšinou majú autá. Starším, ktorí pri sebe nikoho nemajú, budeme základné potraviny voziť v rámci aktivít obecného úradu. Ale väčšinou si kúpili pekárničky na chlieb. Mlieko je dnes trvanlivé. Ľudia predsa nežijú preto, aby nakupovali,“ myslí si starosta. V Matysovej teda určite nie. Zato v prvom kole prezidentských volieb prišlo voliť päťdesiatdva z päťdesiatich siedmich oprávnených voličov. Najstaršia mala deväťdesiat-dva rokov. Kde sa okrem volieb ľudia stretávajú v&nbsp;dedine bez krčmy? „V&nbsp;kostole, tu ho volajú cerkva, lebo sú to gréckokatolíci. A&nbsp;pri iných akciách. Obec organizuje stretnutia rodákov, poľovníci Deň Huberta, stretávajú sa susedia navzájom a&nbsp;hlavne v&nbsp;lete to tu žije, keď prídu chalupári. Tí z&nbsp;Horehronia aj na fujare zahrajú, keď je príležitosť. Žije sa nám tu dobre.“

V dedine Trenč, štrnásť kilometrov od Lučenca, v jednej z budov pri hlavnej ceste kedysi dvíhali poháriky. Dnes tam dvíhajú činky. Starosta Andrej Barcík zariadil v priestoroch bývalej krčmy posilňovňu. Trenč má viac ako päťsto obyvateľov. Je to zrejme najväčšia obec na Slovensku bez pohostinského zariadenia. Obecná posilňovňa je otvorená každý deň od piatej do ôsmej večer. Pred piatou sa tam už zvŕta Júlia Bertová s metlou. Upratuje a kúri v piecke. Predtým jej dávala prácu krčma. Robila v nej upratovačku. No vo voľnom čase jej ani nenapadlo tam ísť. „Krčma mi tu vôbec nechýba. Skôr cukráreň, kam by sme mohli zájsť s deťmi na koláčik a kávičku. Aby aj deti z toho niečo mali,“ uvažuje. Svoju malú kanceláriu tu majú aj členovia Miestnej občianskej poriadkovej služby, v skratke MOPS. Róbert Botoš nosí tieto štyri písmená hrdo na bunde. „Odkedy v obci pracujeme, klesla drobná kriminalita o 90 percent,“ usmieva sa. On a jeho kolegovia majú medzi miestnymi autoritu. Dokážu upokojiť rozhádaných susedov aj rôzne napäté situácie. Policajné výjazdy do Trenča zredukovali na minimum. „A&nbsp;oni ťa znovu zvolili, keď si urobil z&nbsp;krčmy posilňovňu?“ pýtali sa po vlaňajších voľbách starostu Trenča Andreja Barcíka. Nuž, zvolili. „Zrejme tu až tak neholdujú alkoholu. Našťastie,“ usmieva sa starosta. Majiteľovi sa neoplatilo krčmu prevádzkovať. V&nbsp;Trenči nežijú žiadni boháči. „Asi si ľudia začínajú uvedomovať, že je lepšie za peniaze kúpiť niečo pre rodinu, než ich vyliať dolu hrdlom.“

Keď priestory po krčme zostali prázdne, Andrej Barcík rozmýšľal, čo by mohol vymyslieť pre mladých. Nakoniec ho inšpiroval rodák z Trenča, kulturista Gabriel Kováč. V roku 2014 vyhral v tlaku na lavičke Svetový pohár. „V posilňovni si môžu zašportovať, vybiť energiu a využiť čas zmysluplne.“ Z posilňovne v Lučenci kúpila obec staršie stroje za dobrú cenu a pred dvomi rokmi začala posilňovňa fungovať. Platí sa symbolické jedno euro ročne. „Hlavne kvôli kontrole,“ vysvetľuje Andrej Barcík. „S posilňovaním sa odporúča začať až po pätnástom roku, keď už telo nie je vo vývoji.“ V zošite, kam si Júlia Bertová všetkých zapisuje, je momentálne dvadsaťtri mien. Z toho štyri ženy. Cvičia rôzne vekové kategórie, od pätnásťročných po štyridsiatnikov. Vraj je to tu plnšie, ako to bývalo, kým tu ešte nalievali omamné nápoje. Starosta dodáva, že zrejme ide o trend vymierania krčiem. Aj v susednej dedine zostalo zo štyroch pohostinstiev iba jedno. Športovcov si na začiatku zobral pod patronát Gabriel Kováč. Teraz tí, ktorí už trénujú dlhšie, učia nováčikov. Nedávno boli dokonca na prvej súťaži vo Fiľakove. Možno onedlho založia vlastný športový klub.