Tip na článok
V pozadí je pôvodný Chorvátsky Grob a v popredí nová divoká výstavba na pozemkoch, ktoré výhodne získali ľudia okolo Martina Glváča.

Pozemky pri Chorvátskom Grobe lacno získali ľudia okolo ministra obrany Glváča

Starosta Chorvátskeho Grobu vzdal boj s developérmi v Čiernej Vode.

Galéria k článku (6 fotografií )
Realiťáci: Martin Glváč s priateľkou Soňou Chanečkovou, ktorá spoluvlastní realitnú firmu sídliacu v budove Smeru.
Uprostred poľa: Čierna Voda je nesúrodý zhluk viacerých menších projektov v štýle naprojektuj, predaj a nestaraj sa. Obyvatelia sa sťažujú na rozbité cesty, na poruchovú kanalizáciu - a opraviť to nemá kto.
Izolované uličky: Medzi jednotlivými časťami satelitného mestečka neexistujú prepojenia cyklotrasami.

Stovky domov a prázdnych nezastavaných parciel s tisíckami obyvateľov v oblasti bez školy, ciest, kanalizácie a ďalšej infraštruktúry, ráno kilometrové kolóny smerom do mesta, popoludní zasa opačným smerom. Ľudia chodia do svojich domov, ktoré budú splácať ešte desaťročia, iba prespávať.

Tak sa skončil projekt bratislavského satelitu Chorvátsky Grob - Čierna Voda. Na jeho úplnom začiatku stáli ľudia blízki bratislavskému šéfovi Smeru a súčasnému ministrovi obrany Martinovi Glváčovi, ktorí získali pozemky cez reštitúcie za vlády Mikuláša Dzurindu.

Starosta Miroslav Marynčák, ktorý sa pokúsil Čiernu Vodu poľudštiť tým, že prinúti developérov pozmeniť plány, svoj boj po troch rokoch v úrade starostu vzdal. Rezignoval z funkcie.

Vydržal síce žaloby, ale povestnou poslednou kvapkou bol výhražný list jeho manželke. Pisateľ sľuboval, že ak sa starosta neprestane starať, jeho syn skončí na vozíčku.

Developérsky raj

„Pri takom obrovskom stavebnom rozmachu by v štandardnej krajine bol Chorvátsky Grob obcou s pozlátenými chodníkmi. Preinvestovalo sa tu desať miliárd korún, čo je vyše tristo miliónov eur."

"Ak by developéri zaplatili obci za to, že tu môžu stavať, čo i len desať percent, mali by sme tu zlaté chodníky. Namiesto toho máme obec, kde nebola voda, totálne kolabuje kanalizácia a jedinú škôlku celú z azbestu hygienici nariadili zrušiť. Obec má namiesto plnoformátovej základnej školy iba málotriedku."

"Deti chodia do okolitých dedín. Vo Vajnoroch nám preto nevedia prísť na meno. Nemáme tu kostol, nemáme tu krčmu, obec je na Bratislavu napojená dvomi právne neusporiadanými cestičkami... A to nehovorím o výzore,“ vysvetľuje odchádzajúci starosta dediny Miroslav Marynčák.

Pôvodným vzdelaním architekt a urbanista má na konte viacero ocenených developérskych projektov a rozumie tomu, ako má vyzerať oblasť určená na kvalitné bývanie. Keď sa prisťahoval do Čiernej Vody, ponúkol svoju odbornú pomoc vtedajšiemu starostovi. Mimochodom, bývalému údržbárovi. Narazil na hradbu nezáujmu a mlčania.

„Ak zničíte život päťtisíc ľuďom, nestane sa nič, to nie je zakódované v trestnom kódexe, ale ukradnete rožok a idú vás poťahovať,“ tvrdí starosta Marynčák. Foto: Martin Domok

Zničená obec

„Nechápal som, prečo sa nevyužije obrovský potenciál, aby tu mohlo vzniknúť niečo pekné a priateľské k obyvateľom. Bola to historická šanca pre túto obec a možno aj pre Slovensko, vytvoriť jedno úžasné mesto na zelenej lúke,“ rozpriahne sa starosta rukou, ukazujúc na veľký plán obce spolu s jej početnými satelitmi.

„Bolo treba povedať, že tu má byť jedna cesta, tu druhá cesta, námestie, škôlky. Dali sa využiť existujúce vodné kanály, kde sa obídu dve krásne loďky, keď prší. Dali sa vytvoriť biokoridory, ľudia mohli mať výhľad do zelene, mohli mať cyklotrasy, ktoré by spájali jednotlivé časti satelitov so starou dedinou. Namiesto toho je tu len spleť slepých, dnes už zničených ulíc."

"Ak chcete prejsť do hypermarketu, musíte ísť na frekventovanú hlavnú cestu. Tu neurobíte cyklistickú dráhu, deti sa bicyklujú tak na tridsiatich metroch, nepoznajú suseda. Za tie isté peniaze, za tú istú námahu sa tu mohla nakresliť koncepcia. Namiesto toho je tu len zhluk developérskych projektov,“ tvrdí starosta. Stojac nad veľkou mapou obce označuje ju ako strašnú spúšť.

„Toto je tristo domov, traja ľudia na dom, spolu deväťsto ľudí. Tu je ďalší satelit pre tisícdvesto ľudí, ďalší pre deväťsto ľudí. Voľných je 1 370 pozemkov, čo je asi 4-tisíc ľudí, no a tuto dva mesiace pred voľbami v decembri 2010 vznikol návrh na 40-tisícové mesto. Pozeráte, čo?“ behá Miroslav Marynčák rukou po mape.

Na zastupiteľstvách, kam chodil a kritizoval tieto pomery, tento bod programu preskočili. Nakoniec ho aktivisti vyzvali, aby kandidoval. S minimálnou kampaňou vyhral. Začal tlačiť na developérov, aby zmenili plány v prospech obce ako celku. Paradoxne, najväčší problém nebol s veľkými hráčmi, ale s malými firmami. Každá si ohradila svoj piesoček a hrala sa na ňom.

Klondike v Grobe: Raj na zemi podľa developérov. Foto: Martin Domok

Na vine je štát

Najväčšia chyba sa podľa Marynčáka stala v obci a v štátnych inštitúciách. „Od roku 2001 do roku 2010 tu bol trinásťkrát zmenený a doplnený územný plán. Centrálne v obci neexistoval žiaden mysliaci človek, ktorý by si to vedel predstaviť ako urbanistický celok. Developéri boli vtedy chamtiví a všetko išlo hore."

"Povedali si - rýchlo nasekajme pozemky a predajme, keby rozmýšľali a povedali - poďme tu z toho urobiť raj na zemi a pozemky tu budeme predávať nie za 70, ale za 300 eur, lebo tu urobíme jeden úžasný projekt, tak sa nestane, že dnes im to tu nikto nekupuje alebo musia pozemky predávať hlboko pod cenu."

"Aj developéri mohli povedať, že my chceme prepojiť tieto dve obce, my chceme aby tu vznikla cyklistická trasa, my tu chceme dať škôlku, školu, lebo chceme predávať územie, kde možno povedať - kúpte si dom, pozemok v obci, kde všetko funguje, kde je krásne a deti vám peši prejdú do školy, kde si nakúpite a zájdete do lesa a budete sa tu člnkovať a do Bratislavy prejdete po štvorprúdovej ceste. Tak by som rozmýšľal ja. Ale keď tak nebudem rozmýšľať, ešte nado mnou má byť úrad."

"Štát má povinnosť prehodnotiť územný plán. A štát sa vyjadruje k jednotlivým územným rozhodnutiam. Štát mal povedať - nedovolím vám postaviť sídliská na zelenej lúke. To sa nestalo. Vo Viedni na toto majú celé oddelenie architektov s právomocami. Tu o urbanistickej koncepcii rozhodoval jeden údržbár, jedna domáca a neviem kto ešte,“ skepticky pokrčí plecami architekt.

Vyhrážky a bezmocnosť

Po vyhraných voľbách starosta zistil, že plány rozvoja obce už boli schválené. Neostávala iná cesta, len ísť do právneho konfliktu s developérmi. Najmä však chcel využiť tie pozemky, kde ešte neexistoval jasný plán a veci sa dali zmeniť. Začal s developérmi rokovať. A výsledok?

„V zásade ma poslali do... Povedali - My máme stavebné povolenie, tak čo chcete?! Zistili, že keby mali stavať na vlastný účet chodníky a škôlky, nezarobia sto miliónov, ale iba osemdesiat. Povedali sme si, že my sme tu stavebný úrad. Zrazu sme však dostali rozhodnutie zo štátneho odvolacieho orgánu, ktorý nám naše rozhodnutia nielenže vrátil naspäť, ale ešte si na nás vymyslel, že postupujeme v rozpore so zákonom."

"Potom opäť prišiel developér a povedal - Vy ste nám spôsobili škodu. Nasleduje odvolanie a potom to už ide k prokurátorovi. Aj odtiaľ nám začínajú chodiť zvláštne rozhodnutia. Posledný rok prišlo sto percent negatívnych rozhodnutí v prípadoch, kde fakt už máte pocit, že žijete na inej planéte."

"Som architekt, presvedčil som pár ľudí, aby sem prišli aj za tie platy, ktoré tu sú, pomáhajú mi, mám externistov, čo som s nimi robil na iných projektoch, a viem, že sme spolu dokázali úžasné veci. Tí ľudia ovládajú zákon aj pospiatky. Napriek tomu sme všade prehrávali. A, samozrejme, nie som naivný, viem, ako to tam beží. Viem, že developér na úrade bol a strávil tam dosť dlhý čas a podobne,“ opisuje starosta slovenskú prax.

Paradox bol, že proti nemu nestáli iba podnikatelia chtiví stavať, ale aj ľudia, ktorí sa do králikární bez infraštruktúry mali nasťahovať.

Bez happy endu

„Chápem tých ľudí, predali dom niekde v Snine, tu si zobrali nájom, vezmú si hypotéku, kúpia si pozemok so skladačkovým domom, aby ho rýchlo postavili a rýchlo bývali. A zrazu nejaký hlupák starosta zastaví celý projekt, lebo tam nie je voda, kanál, elektrina, plyn, napojená cesta, sú tam zlé pozemky, urobené protiprávne, v rozpore s územným plánom - a starosta chce len jedno jediné. Aby bol dodržaný zákon,“ vykladá Marynčák situáciu, do ktorej sa dostal.

Séria nezmyselných úradných rozhodnutí zabetónovala súčasnú pozíciu čiernovodských satelitov na ďalšie roky v takej nesúrodej podobe, v akej ich vidíme dnes. Domy nahádzané uprostred polí, cesty sú rozbité už po pár rokoch od postavenia, kanalizácia z lacných rúrok praská. O kultúrne vyžitie sa stará pár kaviarní prilepených v obchodnom stredisku, škola neexistuje. Pritom v Čiernej Vode a v Chorvátskom Grobe žije osemsto detí. Počet, ktorý by naplnil veľkú školu.

Aspoň to sa starosta pokúsil zmeniť. Kontaktoval štátne orgány, začal na ministerstve školstva. „Tam mi povedali, že oni pomáhajú iba v prípadoch, ak ide o zdravotne či sociálne znevýhodnené deti. Tak som hľadal ďalej. Dostal som informáciu, že by som sa mal obrátiť na ministra obrany. Netušil som síce, čo má on spoločné so školami, ale obrátil som sa naňho."

"Jeho sekretárky ma odporučili, aby som kontaktoval bratislavskú krajskú centrálu Smeru. A potom nasledovala výmena e-mailov, ktorej výsledkom je, že pán Glváč si na mňa od apríla doteraz čas nenašiel,“ hovorí starosta.

Smerom k Smeru

Čo však má minister obrany spoločné s výstavbou školy? Minister možno nič, ale developér áno. A Glváčovi ľudia stáli za pôvodným projektom v Čiernej Vode. Ešte pred desiatimi rokmi bola na mieste dnešných satelitov prírodná oblasť. Potom prišiel osvedčený ťah s reštitúciami.

V roku 2004, za druhej Dzurindovej vlády, schválili úradníci Slovenského pozemkového fondu, v ktorom sedel nominant SMK František Hideghéti, veľkú pozemkovú zámenu. Dvom reštituentom z Plaveckého Podhradia zamenil ich reštitučný pozemok na Záhorí za vyše 140-tisíc štvorcových metrov na čiernovodských luhoch a hájoch. Reštituenti ich obratom ruky predali firme LM - Real sídliacej na Súmračnej ulici v priestoroch straníckej centrály Smeru.

Vlastníkom firmy bol Ľubomír Múčka a Soňa Chanečková. Tá je priateľkou ministra obrany Martina Glváča a nedávno mu porodila syna. LM - Real, kde figuruje Chanečková, zaplatila reštituentom za jeden meter rovných jedenásť korún (36 centov), čo pri 140-tisíc štvorcových metroch vychádza na niečo vyše 1,5 milióna korún (asi 50 400 eur).

Podľa bývalého obchodného partnera Martina Glváča sa samotný Glváč v tom čase viackrát chválil, ako výhodne kúpil pozemky v Čiernej Vode. O dva roky neskôr, v roku 2006, si realitná firma dala vypracovať investičný zámer na výstavbu viac ako stovky domov a vtedajšie vedenie obce obratom zmenilo územný plán. A divoký developérsky Klondike posvätený všetkými vládnymi garnitúrami sa mohol začať.

Stal sa realitný zázrak na slovenský spôsob. Jedenásťkorunové pozemky obratom získali na cene. Ako stavebné parcely mali zrazu z 1,5 milióna hodnotu takmer pol miliardy korún (16,6 milióna eur), čo znamenalo ich tristonásobné zhodnotenie. Bez koncepcie, bez akejkoľvek pridanej hodnoty na poliach vyrástli stovky domov.

„Dostávam zovšadiaľ otázky, čo bude teraz. Neviem. Nastúpil som preto, lebo som chcel pomôcť, odchádzam preto, lebo sa pomôcť nedá,“ uzatvára debatu starosta Marynčák.

VIDEO Plus 7 Dní